Pre týždenník PLUS7DNÍ pracuje od roku 2012, venuje sa predovšetkým investigatívnym témam.

Karol Bustin

Za svoju kariéru odohrala SOŇA VALENTOVÁ (69) štyristo veľkých postáv. Patrila ku krásaviciam a jej fotografia držala pri sile aj Václava Havla za mrežami väzenia. Onedlho oslávi životné jubileum. O jej veľkých láskach, o viere, o tragickom osude sestier i o donášačoch v divadle sa s ňou rozprával KAROL BUSTIN.

Čo budem oslavovať? Nechať sa oslavovať je proti môjmu vnútornému pocitu. Pripiť si a obdarovať sa môžeme hocikedy cez rok.

Veľmi rýchle. Celý život je ako jeden deň - detstvo je ráno, deň je zrelý vek a už ideme pomaly do súmraku. Dúfam, že ten večer ešte tak skoro nebude.

Aký bol prvý moment, vďaka ktorému ste pričuchli k umeniu?

Už čo som začala bežkať, dávala som si všelijaké šatky a spievala som. Počas maturity sme hrali Mladé letá, kde som mala úlohu Helenky, ktorú miloval kladný aj záporný hrdina. A to sa mi veľmi páčilo. Že ma budú všetci milovať. (Úsmev.) A potom ma chceli hneď zobrať do trnavského divadla. Moja mamička vtedy veľmi múdro povedala: Najprv si urob školu a potom môžeš ísť do divadla.

A na VŠMU ste sa zoznámili so svojím budúcim manželom, režisérom Pavlom Hasprom.

Áno, kvôli mne urobil absolventské predstavenie nášho ročníka bez nároku na honorár. Boli to dve jednoaktovky, Salome a Maškaráda. Ale prvýkrát som ho videla, keď som sa nemohla dostať na Malú scénu na predstavenie Kto sa bojí Virginie Woolfovej?

Tak som ho v divadelnom klube poprosila, či by mi neuvoľnil jedno režisérske miesto. Rozhovor o tom predstavení potom trval dosť dlho.

Práve naopak. Podľa vzoru môjho otca sa mi vždy páčili vysokí muži. Manžel nebol vysoký a vždy som mu hovorila malý-veľký muž.

Tým, že bol majster vo svojom diele. Z ľudskej stránky jeho zmysel pre spravodlivosť a čistý charakter.

Patrili ste k najväčším krásaviciam na filmovom plátne a na divadelných doskách. Imponovalo vám, keď vás muži obletovali?

Pre ženu je vždy príjemné, keď jej páni dvoria. Páčilo sa mi to.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/slovenske-divy-exkluzivnych-foto-pozrite-ake-boli-krasne.html">Slovenské divy na EXKLUZÍVNYCH foto: Pozrite sa, aké boli krásne!</a>

Mnoho hlavných úloh ste stvárnili s idolmi ženských sŕdc Štefanom Kvietikom a Jozefom Adamovičom. Aj vy ste im podľahli?

No… dá sa povedať, že platonicky áno. Jožko bol veľký fešák, hrala som s ním Cida. Jeho manželka Dačka Turzonovová to alternovala so Števom Kvietikom a tiež mohla byť spokojná. (Smiech.) Števko má doteraz obrovskú charizmu. Mám ho rada.

V hrách Lev v zime a Médea ste zase účinkovali s Mariánom Geišbergom a Ľubomírom Paulovičom.

Do Maroša Geišberga som bola zamilovaná. Ale to všetko sa skončilo skúšobným procesom. Prišla vnútorná kontrola.

Áno, samozrejme. Keď denne skúšaš a stále musíš hrať cit, lásku, tak tomu aj naozaj uveríš. Na chvíľu...

Možno že si aj všimol, ale nepovedal. Najmä keď som robila s Kvietikom prvú hru Obzri sa v hneve, tam som svoju kontrolu nevedela až tak ovládnuť.

Sem-tam mi potom „nadškrtol“: „Hraj to ako s Kvietikom!“ Všetko to bolo platonické, no aj tak človek nie je bez hriechu. Keď som bola ešte mladá, tak sa mi pekní chlapci páčili. Ale to je normálne. Pred svojím manželom som mala len jednu veľkú lásku. A nedávno sa mi o nej aj snívalo.

On to prerušil. Zamiloval sa do svojej pedagogičky spevu. Nebyť toho, možno by sme sa zobrali. Bol vynikajúci barytonista. Vždy som mu hovorila Princ Bajaja, lebo bol taký pekný.

Rozprávali ste sa s ním o tom ešte niekedy?

Možno jeden-dva razy, ale to už je dávno za nami. Roky sme sa nevideli.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/machata-adamovic-docolomansky-herecke-sexsymboly-minulosti.html">Machata, Adamovič, Dočolomanský: Herecké sexsymboly minulosti</a>

Bol na vás manžel na skúškach hier, do ktorých vás obsadil, tvrdý?

Samozrejme! Bol na mňa najprísnejší zo všetkých. Najjednoduchšie je vyhrešiť toho, kto ti je najbližší. Na toho máš aj najväčšie nároky. Aj som sa ho pýtala: „Paľko, prečo si na mňa taký prísny?“ A on: „Čo mám nakričať na Chudíka alebo na starého pána Gregora, alebo na Kronera?“ Tí už aj trošku zabúdali.

Pri práci mal naozaj maximálne požiadavky. A doma bol úplne iný človek.

Už keď nebolo pomoci. Ale nie, aby ho herci napodobňovali, ale aby pochopili, čo od nich chce. Netreba toľko slov, ako hovorí básnik. Paľove inscenácie neboli zdĺhavé, mali švih a emócie. Bol veľmi temperamentný.

Aj vďaka nemu som neskôr pochopila, že či na javisku, alebo v súkromí, človek musí vždy začínať od seba. Najskôr musím napraviť samu seba, až potom žiadať od druhých, aby sa trošku napravili. Je pravda, že som na to prišla dosť neskoro.

Keď som začala študovať Písmo. V štyridsiatke. Biblia je kniha, ktorú môžeme študovať do smrti.

Pomáha vám aj v ťažkých situáciách?

Napríklad, keď zomrel váš manžel…

To určite. Dokonca, keď už vedel, že onedlho príde koniec, začal chápať, prečo to študujem. Akútna leukémia sa zatiaľ nedá vyliečiť. Za tri mesiace od určenia diagnózy je koniec. A vtedy mi povedal: „Soňa, ty každý deň skúmaš tú Bibliu. Prosím ťa, povedz mi, ako je to s tou smrťou?“

A ja som mu to vysvetlila zo Starého zákona. V prorokovi Izaiášovi je napísané: Raz chromý vyskočí ako jeleň, otvoria sa oči slepých, uši hluchých a smrti nebude. A takisto je to v Novom zákone: Raz Boh zotrie každú slzu z očí a nebude ani smrti, bolesti, plaču, kriku, lebo prvé veci sa pominuli.

A keď vidíme situáciu vo svete, tak ľudia to už nedajú dohromady. Tisícročia sa nepoučili na ničom. Severná Kórea sa ešte aj pochváli, že má vodíkovú bombu. Veď vieme, čo sa stalo v Černobyli.

Mnoho desaťročí trpela príroda, huby sa nesmeli zberať, o ľuďoch ani nehovorím. Má to nedozerné následky. Energia je potrebná, ale máme slnko, vodu, vietor. Poznala som jedného študenta, ktorý na každom stĺpe nechával malé letáčiky: Bojujte proti jadrovej energii. Je nebezpečná.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/strniskovu-valentovu-spajal-jeden-muz-divadle-vsak-akceptovali.html">Strniskovú a Valentovú spájal jeden muž. V divadle sa však rešpektovali</a>

Dalo sa v manželovej liečbe urobiť viac?

Nedalo. Neexistovali lieky. Ani keby sa na to prišlo skôr. Katkina kamarátka, ktorá pracuje vo výskume v Paríži, sa informovala u dobrých profesorov. Profesora Kozu na onkológii som prosila o ďalšie ožarovanie alebo niečo. Urobil to, ale tiež mi naznačil, že už niet pomoci.

Veľmi hrdinsky. S Katkou sme ho obdivovali, aký bol silný, aj keď vnútri musel cítiť strach. Snažila som sa mu vysvetliť, že smrť je ako spánok. Zobudíme sa s poslednou myšlienkou, s ktorou sme odišli. Nebudeme vedieť, či budeme spať sto, alebo tisíc rokov.

Áno. To už bude život večný. Verím vo vzkriesenie aj v to, že poslední budú prví a prví budú poslední.

(Smiech.) Odpovedala by som ako Sokrates: Viem, že nič neviem.

Ako povedal básnik: Nebojím sa smrti, len sa bojím umierania. Akým spôsobom človek odíde, aby netrpel.

Je veľa cirkví a bohov. Ako to chápete?

Každá cirkev si myslí, že je tá pravá. No pravda je len jedna. Boha treba uctievať duchom a pravdou. Zvyky a tradície sú niečo iné. Boh je naozaj len jeden. Vytvoril vesmír, zemeguľu, nás.

Vedci sa snažia urobiť taký počítač, ktorý by mal kapacitu ako mozog. Ale nevedia to. Veď ten stvoriteľ urobil ešte aj orechy v tvare mozgu! Keď sa niekto stravuje orechmi, vyživuje mozog. Samozrejme, nie stále, aby nedostal žlčníkový záchvat.

Vy ste sa narodili po vojne, no vaše dve sestry zahynuli v koncentračnom tábore. Často na ne myslíte?

Veľmi často nie, lebo ma to bolí. Holokaust by mal byť obrovské memento, aby sa niečo také už nikdy nezopakovalo. Hrozné veci sa robili aj v časoch inkvizície. Komunisti zakázali náš film Kladivo na čarodejnice, lebo praktiky inkvizície im pripomínali ich vlastné.

Pociťujete hnev na tých, ktorí vaše sestry pripravili o život?

Teraz už len ľútosť. Hnev by mi nepomohol. No nemôžem sa pozerať na filmy a dokumenty z čias fašizmu, lebo potom nezaspím.

Skrývali ich v evanjelickej škole, nie?

V evanjelickej škole v Modre, kde to bolo fajn. Prijali aj kresťanské náboženstvo. Potom rodičom niekto povedal, aby sestry dali do katolíckeho kláštora. A tam ich niekto udal.

Za päťdesiat rokov kariéry ste naštudovali desiatky až stovky postáv. Máte nejaký stabilný rituál, ktorého sa pri učení držíte?

Veľkých postáv bolo asi štyristo. Voľakedy som si okolo toho veľa čítala, najviac času venujem textu… Teraz už nemusím hrať postavy ako Médea, idem primerane k veku. Nemusím už dokazovať, že hrať viem a koľko toho zvládzem.

Keď je človek mladý, vládze veľa. Ale či by som urobila štyristo alebo tisíc postáv, všetko je to márnosť. Odídeš, ešte pár ľudí si pospomína, ale v umení to napokon všetko splynie. Svetská sláva, poľná tráva. Máš dobrý pocit, že si niečo urobil, ale viac-menej sa na teba zabudne. Najväčší vedci možno ešte dostanú Nobelovu cenu, ale veda i umenie idú dopredu. Prichádzajú noví a mladí.

Sú dnes mladí dravejší, než bola vaša generácia?

Možno sú, neviem. My sme však boli šťastná generácia. Mohli sme sa veľmi veľa realizovať najmä vďaka televízii. Aj keď sme dostávali malé honoráre, robili sme toľko, že to sa už mladším kolegom nezopakuje. Dnes nakrúcajú seriály, ale z vtedajších inscenácií sa mohol každý vzdelať. Bola to aj klasika, aj súčasné umenie.

Mali sme síce cenzúru, ale keď sa to šikovne odôvodnilo, mohli sme robiť takmer všetko. Milovala som Dostojevského, lebo sa často zaoberal otázkou Boha. Ale mohli sme hrať celú svetovú krásnu literatúru. Niektorých autorov sme museli hrať povinne, ale boli režiséri, čo ich hrám pomohli dobrou réžiou a úpravou.

Vášho manžela za to vyhodili zo strany.

Áno. V Kráľovi Jánovi hral Oldo Hlaváček jedného biskupa a na margo Leninovho učiť sa, učiť sa, učiť sa vtipne doplnil: „Už nepomôže nič iné, len modliť sa, modliť sa, modliť sa.“ Manžela neskôr volali späť, ale to už v žiadnom prípade nechcel.

Ako rodina ste pre to nemali problémy?

Mali. Nemohli sme chodiť do cudziny a tak ďalej.

Robil, ale to je už zabudnuté. Väčšinou to boli takí slabší herci, čo sa realizovali ako predsedovia komunistickej organizácie v divadle.

Keď sme išli na nejaký zájazd s divadlom, tak sa nás vždy pýtali: „S kým ste sa tam stretli?“ Vždy som im povedala: „Veď tam boli vaši ľudia, sledovali nás, tak viete.“

Na druhej strane, zájazdy museli stáť za to.

Krásny zážitok sme mali v Petrohrade. Hrali sme Bratov Karamazovovcov, keď prišiel ich slávny herec Innokentij Smoktunovskij. Po predstavení priniesol plné náručie sektu. Do smrti nezabudnem, ako básnil: „To neboli roly, ale monumenty.“

A v Česku sme hosťovali s Preletom nad kukučkiným hniezdom. Bola to demonštrácia súdržnosti, ovácií a úspechu. Na záver spontánne všetci vstali, čo je už teraz zvykom, ale vtedy to tak ešte nebolo.

Sú slovenskí herci lepší ako českí?

To sa nedá povedať. Slovenskí sú temperamentnejší, pomiešaní s tými južnejšími národmi. Či už to boli Maďari, Bulhari, alebo Chorváti. Českí herci sú rozumovejší.

Preukazuje sa na Slovensku dostatočná vďaka starším umelcom?

Ani veľmi nie. Taký je život. Nedávno organizoval Divadelný ústav spomienku na Ivana Mistríka. No mohla byť aj väčšia. Mladí herci tam mohli niečo zarecitovať, zahrať, lebo aj oni budú raz odchádzať.

Z Národného divadla odišiel v zlom Štefan Kvietik, Jozef Kroner či <a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/herecka-legenda-karol-machata-divadle-ho-podrazili.html">Karol Machata</a>. Mali pred sebou veľa plodných rokov, keď mohli hrať.

Ja osobne by som sa tak neurážala. Aj dnes som spokojná s postavami, ktoré ešte hrám. Divadlo mám stále rada a dúfam, že na doskách, ktoré znamenajú svet, ešte chvíľu stáť budem.

Machata mal šesťdesiat rokov, Kvietik tiež málo po šesťdesiatke... Niekto im asi ublížil.

Áno, aj v divadle sa dejú nespravodlivé veci. My sme hrali s Dačou Turzonkou trinásť sezón Ženský zákon. Malo to tristo repríz. A potom prišiel jeden pán šéf a pri plnej návštevnosti hru zarazil. Len preto, že to bola réžia môjho muža.

<a href="http://www.pluska.sk/plus-7-dni/ludia/herecka-legenda-karol-machata-divadle-ho-podrazili.html">Herecká legenda Karol Machata: V divadle ho podrazili! </a>

Zmenili sa vzťahy v SND za takmer päťdesiat rokov, čo v ňom pôsobíte?

Vyvíjajú sa. Kedysi sme mimo javiska držali viac spolu, schádzali sme sa v divadelnom klube, chodili na lyžovačky, boli sme zomknutí „proti všem“. Teraz ide každý viac svojou cestou. Pri novej hre sa kolektív spojí, no len do premiéry.

Mnoho vašich starších kolegov má nízke dôchodky. Ako dokážete vyžiť?

Musíme si pomôcť iným spôsobom. Preto herci robia toľko seriálov a dabingov. Často niečo prenajímajú alebo predajú. Dá sa aj z toho vyžiť, ale rozhadzovať nemožno. V tomto bola veľmi šikovná Majda Paveleková. Vždy predala svoj byt alebo dom, kúpila si menší a potom z toho žila.

Lásky Sone Valentovej: Do koho bola herečka zamilovaná?

Výber pre vás