Katarína Šelestiaková

Medzi anketármi PLUS 7 DNÍ sa už roky objavuje výrazná osobnosť. Jej názory sú vyhranené - buď s&nbsp;nimi súhlasíte, alebo nie. S&nbsp;kolegami historikmi bojuje proti „spolitizovaniu“ našej minulosti. Najnovšie získala ocenenie z&nbsp;rúk prezidenta Andreja Kisku Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy okrem iného za rozvoj demo­kracie. Zaoberá sa výskumom dejín štátu a&nbsp;práva v&nbsp;20. storočí. V&nbsp;desiatkach vedeckých štúdií sa sústredila na témy ako cenzúra v&nbsp;čase slovenského štátu a&nbsp;v&nbsp;povojnovom období do roku 1948, zásahy štátu do slobody vyznania po marci 1939, protižidovské zákonodarstvo, dekréty prezidenta Edvarda Beneša a&nbsp;tak ďalej.

S&nbsp;historičkou práva JUDr. KATARÍNOU ZAVACKOU, CSc. (78) sa rozprávala KATARÍNA ŠELESTIAKOVÁ.

Aké bolo vaše detstvo a&nbsp;dospievanie? Formovalo vás vo vašich neskorších názoroch?

Určite áno. Navyše v&nbsp;takých „dobrodružných“ dobách. Vyrástla som v&nbsp;Bratislave. Otec bol úradník zo Sučian a&nbsp;jeho otec učiteľ na katolíckych cirkevných školách. Mama bola vyučená Baťova predavačka z&nbsp;južnej Moravy. Po svadbe sa usadili v&nbsp;Bratislave a&nbsp;tam som sa roku 1940 narodila ja. Ako presvedčení masarykovci boli jednou z&nbsp;„prespávacích“ domácností pre ľudí na úteku.

Prespávacích domácností? Čo to znamená?

Občas prišiel niekto, kto sa zúfalo potreboval vyspať, najesť, umyť a&nbsp;prezliecť. A&nbsp;potom išiel ďalej. Napríklad, tí, ktorí poutekali z&nbsp;protektorátu alebo po Povstaní. Na Vianoce roku 1944 mamu odviedli gardisti na Vlčkovu (vyšetrovňa POHG - Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) na výsluch, našťastie „len“ vraj mali udanie, že ju niekto počul hovoriť po česky. Pritom v&nbsp;pivnici pod uhlím bol zahrabaný bulharský vysokoškolák, ktorého práve hľadali. Potom komunisti pre zmenu zavreli otca ako „buržoázny element“ na pol roka do tábora nútených prác v&nbsp;Novákoch, eštebáci nám opakovane robili domové prehliadky. To som mala osem rokov, mama robila v&nbsp;mliekarni na nočné zmeny, a&nbsp;tak som toho pol roka spávala doma sama. Pri malej petrolejke, lebo každú chvíľu vypínali prúd.

Neboli to dobré časy. Už od detstva som bola dosť zvedavá, zaujímalo ma, čo sa vo svete deje, motala som sa tam, kde sa rozprávali dospelí, teda rodičia, ich známi, ale i&nbsp;cudzí, keď čakali v&nbsp;obchode vo fronte. Zážitkov som mala veľa.

Asi nielen príjemných zážitkov. Priblížite nám to obdobie?

Vojna doznievala aj dlho po skončení. Počas Všesokolského sletu v&nbsp;Prahe sme sa boli pozrieť do pravoslávneho kostola na&nbsp;Resslovej ulici, kde zahynul Jozef Gabčík so spolubojovníkmi. Videla som na stene ešte stopy krvi a&nbsp;líniu, pokiaľ bola v&nbsp;katakombe voda, ako ich chceli esesáci vytopiť. Následne potom popravili aj biskupa Gorazda, ktorý im poskytol úkryt. Dlho som si myslela, že Gorazdova ulica v&nbsp;Bratislave je pomenovaná na jeho počesť. Po roku 1948 mnohí čakali, že prídu Američania, no doma mi povedali, že to nie je pravda. Nechcela som tomu úplne veriť, a&nbsp;tak som sa vyhla aj vstupu k&nbsp;pionierom, ak by predsa len prišli, ako by to vyzeralo, keby tam boli všetci. Ku koncu ôsmej triedy ma triedna učiteľka upozornila, že ak chcem ísť ďalej do školy, tak musím vstúpiť do zväzu mládeže. Ale to som vedela aj ja.

To už sa sledovalo na základnej škole?

V&nbsp;tom čase ešte stále kvôli rodičom vyhadzovali deti zo stredných a&nbsp;vysokých škôl, respektíve ich tam neprijímali. V&nbsp;jednom časopise som vtedy natrafila na propagandistickú fotografiu s&nbsp;textom, kde sa kritizovalo, že v&nbsp;Mníchove chodí na univerzitu Göringova dcéra. Vtedy mi mama vysvetlila, že deti za rodičov nemôžu, a&nbsp;prečo by nemala chodiť do školy, keď sa chcela učiť. Potom sa to stalo aj mne, keď mi na prijatie nestačili ani výborne urobené prijímačky. Rok som sa na pošte „zbližovala s&nbsp;robotníckou triedou“.

Neskôr ste predsa len vyštudovali právo. Ako ste začínali?

Po skončení právnickej fakulty som dva roky robila na spojoch podnikovú právničku, keď mi roku 1966 zatelefonoval bývalý konzultant diplomovej práce, že v&nbsp;Slovenskej akadémii vied (SAV) robia konkurz na postgraduálne štúdium a&nbsp;že na spoločenskovedné odbory berú aj nestraníkov. Tak som sa na konkurz prihlásila a&nbsp;vzali ma. Predsedom skúšobnej komisie bol Gustáv Husák.

Gustáv Husák? Tá doba bola zrejme plná paradoxov, však?

Šesťdesiate roky mali skutočne v&nbsp;sebe niečo nové a&nbsp;silné. Mnohí z&nbsp;rovesníkov po roku 1968 odišli „do sveta“. Tých, ktorí ostali a&nbsp;stále neboli v&nbsp;strane, paradoxne minula tá prvá najsilnejšia vlna čistiek, lebo to sa súdruhovia vyhadzovali najprv medzi sebou. Ja som rok a&nbsp;pol čakala na obhajobu svojej práce, lebo z&nbsp;dôvodov čistiek rozpustili všetky skúšobné komisie. Nakoniec to môj školiteľ nejako vybehal a&nbsp;vymenovali mi komisiu ad hoc. Dodnes neviem, ako to dokázal, lebo ani on nebol v&nbsp;strane. Potom prišli deti a&nbsp;z&nbsp;materskej som sa vrátila už do toho strnulého znormalizovaného šediva. Samozrejme, na nejaký funkčný postup som nemohla ani pomyslieť, ani na cestovanie, ale to sa na spoločenských vedách týkalo i&nbsp;mnohých straníkov. Aj do archívu bol všeobecne veľmi obmedzený prístup. Našťastie sa dalo aspoň čítať a&nbsp;knižnicu sme mali v&nbsp;Akadémii dosť bohatú. Teda, to som zistila až vtedy, keď mi knihovníčka, s&nbsp;ktorou sme predtým spievali v&nbsp;Techniku, ukázala kartotéku kníh zaradených na index a&nbsp;požičiavala mi ich. Neskutočne mi tým pomohla.

Je niečo, čo by ste vo svojom živote zmenili?

Nie. Mama mi síce po roku 1968 hovorila, nech odídem. Ale s&nbsp;manželom sme vedeli, ako zaobchádzali komunisti s&nbsp;tými, ktorých príbuzní odišli po roku 1948.

Ste známa tým, že máte vlastný názor a&nbsp;nebojíte sa ho prezentovať. Komplikuje vám to život?

Nie. Hoci s&nbsp;jedným „neanonymom“ sa predsa len dodatočne pochválim. V&nbsp;roku 2004 dostal náš vtedajší riaditeľ oficiálnu otázku z&nbsp;Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska od jej vtedajšieho riaditeľa Jozefa Kováčika, či názory o&nbsp;financovaní cirkví, ktoré som prezentovala v&nbsp;televízii, kde bolo uvedené moje meno a&nbsp;zamestnávateľ, boli moje „alebo Ústavu štátu a&nbsp;práva SAV“. Pre istotu „list zaslal na vedomie aj predsedovi SAV“. Úplne mu unikalo, že základný spôsob vedeckej práce v&nbsp;slobodnom prostredí je prezentácia argumentov vytvorených na základe výsledkov vlastného vedeckého bádania. Zrejme si vážne myslel, že tak, ako to poznal z&nbsp;cirkvi alebo od komunistickej strany, aj vedecká inštitúcia má na všetko nejaký jednotný názor, od ktorého sa nemáme odchyľovať.

To záleží na tom, na čom práve pracuje. U&nbsp;nás sa vždy začína štúdiom literatúry a&nbsp;dokumentov, takže v&nbsp;knižnici alebo v&nbsp;archíve. Teraz nám úžasne pomáha internet, ktorý sprístupňuje mnohé dokumenty, články a&nbsp;knihy z&nbsp;domu. Potom to všetko treba spracovať do nejakého uceleného textu, do štúdie alebo knihy. To treba zasa vysedieť, v&nbsp;práci alebo doma. V&nbsp;každom prípade, vedec sa nenudí.

Na knihe o&nbsp;cenzúre počas slovenského štátu. Súčasne si už zbieram a&nbsp;doplňujem materiály k&nbsp;povojnovej cenzúre na Slovensku. Vtedy komunisti preberali od ľudákov spôsob práce aj ľudí.

Majú sa Slováci dnes dobre alebo, naopak, majú ľudia právo hundrať a&nbsp;ak, tak na čo?

Ak porovnávame v&nbsp;historickom kontexte, tak sa určite máme zatiaľ najlepšie. Samozrejme, stále sú dosť veľké skupiny ľudí, ktorí by sa mohli aj mali mať oveľa lepšie, ak by sa dodržiavali zákony a&nbsp;štát lepšie fungoval. Napríklad je veľmi veľa ľudí, ktorí sa nevedia domôcť spravodlivosti voči úradom, ale i&nbsp;osobám. Na druhej strane, často je to výsledok toho, ako málo sa staráme o&nbsp;fungovanie verejných vecí, lebo samo od seba to nikdy nejde. U&nbsp;nás budú ľudia skôr hundrať, asi to máme v&nbsp;povahe. No hlavné je, že aj hundrať majú právo.

Práve prebieha súťaž Najväčší Slovák. Koho by ste si vy predstavili na tomto poste a&nbsp;prečo?

Jednoznačne Tomáša Garrigua Masaryka (po otcovi, pozn. red.). A&nbsp;z&nbsp;tých, ktorí sa dostali do prvej desiatky, Štefánika a&nbsp;Gabčíka. Ako najväčšiu Slovenku asi Marínu Paulínyovú.

Úprimne, neviem o&nbsp;nej nič. Kto to je?

Veď práve. Bola z&nbsp;Turca, narodená začiatkom 20. storočia. Ako dieťa sa s&nbsp;rodičmi vysťahovala do Ameriky, tam pôsobila v&nbsp;krajanskom hnutí a&nbsp;potom išla s&nbsp;Americkým Červeným krížom na pomoc československým légiám, prešla s&nbsp;nimi ako zdravotníčka a&nbsp;tlmočníčka polovicu sibírskej anabázy. Po návrate vybudovala v&nbsp;Bratislave domov YWCA (Kresťanské združenie mladých žien) s&nbsp;ponukou jazykových a&nbsp;odborných kurzov, z&nbsp;poverenia Milana Hodžu založila a&nbsp;viedla agentúru Slovakotour, sprevádzala po Slovensku množstvo významných zahraničných návštev. Samozrejme, potom ľudákom prekážala, tak ju najprv prepustili z&nbsp;práce a&nbsp;o&nbsp;pár mesiacov ju išli zatknúť. Našťastie sa jej podarilo ujsť a&nbsp;dostať sa do Londýna. Tam robila podpredsedníčku nášho Červeného kríža, starala sa o&nbsp;zajatcov, o&nbsp;utečencov, o&nbsp;deti bez rodičov, pokračovala v&nbsp;práci aj po tom, čo ju pri nálete zasypalo v&nbsp;ruinách. Po skončení vojny stihla vybaviť pre Slovensko niekoľko zásielok zdravotníckeho materiálu vrátane nových sanitných áut. Keď sa na jeseň 1945 vracala domov so skupinou repatriantov, spadlo s&nbsp;nimi lietadlo. Vtedy o&nbsp;nej písali v&nbsp;novinách ako o&nbsp;novodobom Štefánikovi. Ale komunistom sa nehodila rovnako ako ľudákom, takže ju z&nbsp;dejín vymazali. Vieme o&nbsp;nej len vďaka statočným príbuzným, ktorí opatrovali dokumenty. To máte námet na veľmi veľký článok.

Ďakujem za tip. Vy ste od prezidenta Andreja Kisku získali ocenenie okrem iného za budovanie demokracie. Čo pre vás demokracia znamená?

Demokracia je pre mňa možnosť, ktorú som veľkú časť života nemala - slobodne vysloviť myšlienku, slobodne pracovať, slobodne sa smiať. Mladším to znie samozrejme, ale sú to veľké veci.

Neboli to dobré časy, videla som na stene stopy krvi, spomína Kiskom ocenená historička

Výber pre vás