Po dráme na Zámockej sme zmenili definíciu slova láska. Niektorí nám to potom vyčítali

Nemusíme sa obávať, že by nás angličtina ohrozovala. Slovenčina si vie poradiť aj sama

Slovo Cigán môže byť nevhodné alebo urážlivé. Zmenili sme definíciu, aby to nikto nezneužíval

Vivien Cosculluela

Mladí už nehovoria spisovne. Anglicizmy nás zaplavili, škodia slovenčine. Tento výraz sme nenašli v&nbsp;slovníku, takže nemôže byť spisovný. O&nbsp;jazyku koluje veľa mýtov. Obrátili sme sa preto na riaditeľku Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV GABRIELU MÚCSKOVÚ (58), aby nám vysvetlila, ako sa veci skutočne majú. Rozhovor s&nbsp;ňou viedol VIVIEN COSCULLUELA.

Ste riaditeľkou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Keď tento rozhovor autorizujete, nebudem ho potrebovať dať našim korektorkám? Vždy sa niečo nájde. Každý máme individuálny spôsob vyjadrovania. Jazyková redaktorka môže zachytiť nepresnú formuláciu, ktorú si sami neuvedomujeme. Keď rozhovor dáte na opravu, môžu kolegyne navrhnúť zmeny. No myslím si, že hrúbky a&nbsp;iné závažné chyby v&nbsp;ňom nebudú. Znamená to, že spisovný jazyk nie je nemenný a&nbsp;strnulý blok prísnych pravidiel? Každý z&nbsp;nás má vlastný spôsob, ktorý používa. Viacerí môžeme povedať to isté, no pritom každý využije iné prostriedky. Spisovný jazyk je vnútorne diferencovaný a&nbsp;zároveň nie je jedinou podobou národného jazyka. Aké sú ďalšie formy? Je ich veľa, niekedy sa označujú ako nespisovné formy alebo ľudový jazyk. Patria tam nárečia, slangové, profesionálne či hovorové variety. Nikto nepoužíva len jednu formu, striedame ich veľmi prirodzene podľa toho, kde, s&nbsp;kým a&nbsp;o&nbsp;čom sa rozprávame. Preto na seba vzájomne vplývajú. Ako to myslíte? Keď niekto hovorí nárečím, dostávajú sa do jeho prejavu prvky z&nbsp;hovorového či zo spisovného jazyka a&nbsp;naopak. Aj v&nbsp;spisovnom prejave sa dajú nájsť stopy krajových nárečí alebo prvky typické pre isté profesie. Takže máte pravdu, neexistuje jeden spisovný jazyk. Každý jazyk je vnútorne diferencovaný, inak by nebol živý. Je prvotný cieľ kodifikovaného jazyka, aby sme sa dorozumievali? Len isté percento jazykov sveta má štandardizovanú alebo, ako sa u&nbsp;nás hovorí, spisovnú podobu. Kde je motivácia, aby vôbec vznikla vyššia kultúrna forma jazyka? Keď sa objaví potreba písať. To si vyžaduje priamu a vedomú reguláciu. Tu si nemôže vymyslieť každý, čo chce. A písanosť nesie so sebou aj ďalšiu požiadavku.

Kto na Slovensku rozhoduje o&nbsp;tom, čo je spisovné a&nbsp;čo už&nbsp;nie? Máme niekoľko vymedzených kodifikačných príručiek, ktoré určuje ministerstvo kultúry, kde je referát štátneho jazyka. Keby sme chceli, aby nová príručka alebo slovník mali kodifikačnú platnosť, musel by to schváliť tento rezort. Znie to veľmi úradnícky. Áno, na prvý pohľad. Ale opis kodifikovaného jazyka v&nbsp;týchto schválených príručkách by nemal byť vnímaný ani presadzovaný ako príkaz. Ľudia si často myslia, že to, čo nenájdu v&nbsp;nich alebo v&nbsp;slovníku, nemôžu použiť, čo je mýtus. Pravidlá slovenského pravopisu alebo slovník nemôžu zachytiť všetko. Navyše jazyk sa ďalej vyvíja, stále vznikajú nové slová aj formy. Kedy je teda „v&nbsp;poriadku“ ich používať? Keď sú zaužívané v&nbsp;oficiálnej verejnej komunikácii, v&nbsp;médiách, v&nbsp;jazykovej praxi, sú rozšírené, známe a&nbsp;plnia svoju funkciu. Môžete ich bez problémov používať. Ak pracovníci v&nbsp;médiách, prekladatelia, spisovatelia alebo učitelia pociťujú neistotu, či je slovo spisovné, samozrejme, nemusia si ísť pýtať povolenie na ministerstvo kultúry. Môžu sa obrátiť na našu poradňu. Okrem toho máme množstvo príručiek, ktoré sú dostupné online, a&nbsp;slovníkový portál.

Mali sme podnet, aby sme zmenili heslo Cigán, pretože v&nbsp;žiadnom význame v definícii nebolo, že je to nevhodné alebo urážlivé.

Medzi riadkami spomínate starú debatu medzi zástancami čistoty jazyka a&nbsp;tými, ktorí tvrdia, že prax je nadradená kodifikácii. Skúsme rozťať tento gordický uzol. Netreba to stavať do opozície. Kým to takto budeme vnímať, uzol nikto neroztne. Kodifikácia sa nezrodila za stolom v múroch tohto pracoviska. Rešpektuje profesionálnu prax. Zároveň vzniká vedome a v&nbsp;konkrétnom čase. No jazyk a jeho norma sa vyvíjajú plynule a spontánne, takže kodifikácia po istom čase zaostáva za vývinom jazyka. Nie je správne vyžadovať, aby sa ľudia prísne držali len napísaných pravidiel. &nbsp; Prečo? Pretože by jazyk prestal plniť svoje funkcie. &nbsp; Čo by teda bolo lepšie? Rozumnejší prístup je kodifikáciu nastaviť pružne, aby nepôsobila ako autoritatívny a nemenný zákon, ale ako návod, model, odporúčanie, aby otvárala možnosti vývoja jazyka. Keď dochádza k úprave, nové prvky musia byť jednotky, ktoré fungujú v praxi. Mýtus o tom, že jazykovedci vyrábajú spisovný jazyk alebo vytvárajú slová sa už dlho snažíme vyvrátiť. Jazyk tvoria ľudia. Aj ten spisovný. &nbsp; No predpokladám, že nie všetci. Pri kodifikácii sa zameriavame predovšetkým na ľudí, ktorí profesionálne s jazykom pracujú. Spisovatelia, prekladatelia, mediálni pracovníci, redaktori, tí, ktorí vytvárajú administratívne nariadenia, zákony. Ide o reálny spisovný jazyk, ktorý je živý a ukazuje na nové potreby.

Kedy sa prax pretaví do pravidiel? Zoberme konkrétny príklad. Slovesá vyvarovať sa a&nbsp;dovolať sa by sa mali používať s druhým pádom, no nie je to tak. Kedy to zmeníte aj v&nbsp;príručkách? Je to dobrý príklad, pretože je o&nbsp;zmene gramatickej väzby a&nbsp;takéto zmeny si ľudia často neuvedomujú. Keď vznikajú nové slová, to si skôr uvedomíme. A&nbsp;ak sú funkčné, potrebné, rýchlo sa dostanú do nášho slovníka a&nbsp;môžeme ich považovať za správne, aj keď nie sú v príručkách. Gramatika sa však vyvíja pomalšie. Ak vznikne nová gramatická väzba, bude fungovať dlhšie ako dvojtvar spolu s&nbsp;tou staršou. &nbsp; Dvojtvary, ktoré som spomenul, budú teda dlho koexistovať? Pravdepodobne áno. Ale nech už človek použije vyvarovať sa koho, čoho, alebo vyvarovať sa komu, čomu, budeme mu rozumieť. Možno vám istý čas jazykoví redaktori alebo aj naša poradňa budú odporúčať držať sa genitívu, no ak zistíme, že v&nbsp;praxi datív začne prevládať, bude vhodné tento dvojtvar akceptovať a&nbsp;prípadne to upraviť aj v slovníku. &nbsp; Napadá vám príklad, keď ste podobný prípad v&nbsp;slovníku zmenili? Pri slovese napomáhať. Pôvodne sa spájalo so štvrtým pádom, s&nbsp;akuzatívom – koho, čo. Pod vplyvom slovesa pomáhať, ktoré sa spája s&nbsp;datívom – pomáham komu, ľudia &nbsp;začali používať datív aj pri napomáhať. Dnes tento novší tvar výrazne prevažuje, preto v novom Slovníku súčasného slovenského jazyka, ktorý však nie je kodifikačný, zachytávame obidve väzby. &nbsp; Všimol som si, že v&nbsp;právnych a&nbsp;policajných textoch sa takmer výlučne používa nakoľko v&nbsp;zmysle keďže. Na základe čoho podobné zmeny zapracovávate do príručiek? Niekedy sa kriticky vníma, keď povieme, že zohľadňujeme frekvenciu. No dnes disponujeme pomerne spoľahlivými nástrojmi, aby sme zistili používanosť, vžitosť nejakého slova. Máme veľké jazykové korpusy, databázy, z ktorých vieme vytvoriť vyvážený korpus, kde je rovnaký podiel umeleckých, administratívnych a mediálnych textov. Keď v&nbsp;ňom zistíme dostatočne vysokú frekvenciu, prípadne aj rôznorodosť kontextov, svedčí to o&nbsp;tom, že slovo je funkčné a&nbsp;potrebné a&nbsp;malo by byť akceptované ako spisovné. &nbsp; Sú ďalšie kritériá? Nahraditeľnosť. Spomenuli ste slovo nakoľko namiesto keďže. Odporúča sa používať keďže, prípadne lebo. Keď sa však začnú objavovať typické kontexty, v&nbsp;ktorých odporúčaný ekvivalent nedokáže nahradiť to predtým neodporúčané slovo, je čas preskriptívne rozhodnutie prehodnotiť.

Napadá vám príklad? Napríklad slovo zdieľať. Kým sa hovorilo o&nbsp;zdieľaní spoločnej izby alebo zážitkov, bolo možné nahrádzať ho odporúčaným deliť sa o. No dnes zdieľame rôzne informácie na sociálnych sieťach a&nbsp;odporúčané deliť sa tu nesedí. Ešte treba povedať, že dnes je prístup zo strany lingvistov liberálnejší. Ak sa niečo plnohodnotne používa, je &nbsp;funkčné, nie je dôvod dlhodobo ho vylučovať z kodifikácie. &nbsp; Hovoríte, že jazykovedci sú liberálnejší a pravidlá majú byť pružnejšie. Nemôže to viesť k tomu, že jazyk bude vyzerať hocijako, že každý si bude robiť s&nbsp;ním, čo chce? Jazyk fungoval aj vtedy, keď sme nemali kodifikáciu ani jazykovedcov, vyvíjal sa a ľudia si rozumeli. Má mechanizmy, ktorými si udržiava konzistentnosť, má normu, ktorú ľudia prirodzene dodržiavajú. Aj tú kodifikovanú, spisovnú. To, čo spomínate, to je častý názor, že ak budeme pristupovať ku kodifikácii príliš liberálne, každý si bude robiť, čo chce. No rozprávali by ste na pohovore nárečím alebo slangom? &nbsp; Nie. Presne, pretože používanie jazyka je súčasť nášho správania. Tým, ako komunikujeme, podávame o sebe obraz a&nbsp;niečo tým sledujeme. Vždy sa budeme snažiť o kultivovaný prejav tam, kde si myslíme, že sa to očakáva, a nebudeme doň vnášať slová zo slangu alebo z&nbsp;nárečí, pretože vieme, že by to obraz o nás mohlo deformovať. Ľudia si sami strážia úroveň kultivovaného vyjadrovania.

Často počúvame generačnú debatu o&nbsp;tom, že mladí neovládajú jazyk. Je to ďalší mýtus? Keby sme sa rozprávali jazykom, ktorý používali ľudia pred päťdesiatimi rokmi, znelo by to zvláštne. No zároveň sa často kritizuje súčasný jazyk, akoby predstavoval nižšiu hodnotu. Mení sa nám pred očami a&nbsp;vnímame to negatívne. Prečo si myslíme, že sú staršie formy jazyka lepšie? Možnože sa nám s&nbsp;nimi spájajú estetické hodnoty, ako je literatúra alebo dramatická či filmová tvorba, a&nbsp;s&nbsp;jazykom, ktorým dnes komunikujeme, ešte nie. No je to perpetuum mobile. Vždy bude staršia generácia tvrdiť, že mladí hovoria hrozne. Keď tí zase zostarnú, budú hovoriť o&nbsp;svojich deťoch, že nemajú žiadnu jazykovú kultúru. Možno v&nbsp;tom nájsť aj niečo pozitívne? Poháňa to jazyk dopredu. Na jednej strane vždy hovoríme, že sa vyvíja, lebo máme nové komunikačné potreby a návyky, ale zároveň sa často stretávame s tvrdením, že neustále upadá. Jednoznačne sa vyvíja. Možno máme iba v&nbsp;sebe zakorenenú tendenciu k novým veciam najskôr pristupovať negatívne a postupne si k nim hľadať cestu.

Možno mladí ľudia vnímajú jazyk iným spôsobom. Asi liberálnejšie, keďže radi inovujú a hľadajú nové výrazy. Keď cítia, že nejaké slovo alebo spojenie lepšie vyjadruje to, čo chcú povedať, nebudú sa držať nejakých príkazov, cítia sa v&nbsp;tomto slobodnejšie. Ak to máme zhrnúť, možno povedať, že jazykovedci vnímajú jazyk tak, ako berú liberálni ekonómovia trh? Ten všetko vyrieši, čiže treba nechať jazyk, nech si robí svoju internú kuchyňu, a všetko bude v&nbsp;poriadku? Nie úplne. Aspoň u&nbsp;nás. Stále existuje aj ochranársky postoj alebo potreba starostlivosti o&nbsp;jazyk. V&nbsp;istých sférach ho dokonca treba usmerňovať, napríklad v&nbsp;oblasti terminológie. Na termíny sa kladú vyššie nároky, pokiaľ ide o&nbsp;jednotnosť a&nbsp;presnosť. No sú názory na opačnom konci spektra, ktoré hovoria: „Ruky preč od jazyka, žiadna intervencia.“ Je dostatočne konzistentný na to, aby si udržal naprieč generáciami alebo sociálnou štruktúrou komunikačnú funkciu. A&nbsp;zároveň pružný, aby sa prirodzene vyvíjal. Ako sme na tom v&nbsp;porovnaní so zahraničím? Sú krajiny, ktoré nemajú záväzné kodifikácie alebo jazykové poradne. Angličtina sa vyvíja veľmi spontánne a&nbsp;bez regulačných snáh, ktoré sa tam niekedy v&nbsp;polovici 20. storočia vyskytli. Dnes sa tradujú skôr vtipy, že niekto chcel zakázať alebo prikázať nejaké slovo. My máme v&nbsp;jazykovej kultúre zakorenenú istú tradíciu regulácie. Prečo? Vyplýva to aj z&nbsp;toho, že náš spisovný jazyk je pomerne mladý. Navyše sa formoval aj v&nbsp;situáciách, keď čelil asimilácii, dokonca bol istý čas zakázaný v&nbsp;školách či v&nbsp;úradoch. Alebo neskôr tu boli tlaky zbližovať slovenčinu smerom k&nbsp;češtine. Hoci tieto okolnosti už neexistujú, ochranná tradícia sa v&nbsp;našej kultúre stále zachováva a&nbsp;ľudia ju akceptujú.

My máme v&nbsp;jazykovej kultúre zakorenenú istú tradíciu regulácie.

Ako sa to prejavuje v&nbsp;praxi? Napríklad volajú do poradne a&nbsp;chcú poznať správny tvar, výraz a&nbsp;podobne. Asi by nebolo dobré, keby dostali odpoveď:&nbsp;„Ako chcete.“ No keď niekomu povieme „aj jedno, aj druhé je správne, použite to, ako to cítite“,&nbsp;máme pocit, že odpoveď nebola uspokojivá a&nbsp;že by bol spokojnejší, keby sme odpovedali jednoznačne. Je to však niečo, čomu sa chceme vyhnúť. Najmä ak ide o&nbsp;bezproblémové a&nbsp;funkčné výrazy. Ľudia by mali mať väčšie jazykové sebavedomie a&nbsp;riadiť sa vlastným citom. Kedysi jazyk najviac ovplyvňovali novinári, spisovatelia, básnici, politici, lebo mali prístup k slovu pred širokým publikom. Kto má dnes najväčšiu váhu? Pokiaľ ide o&nbsp;spisovný jazyk, sú to médiá, pretože sú najčastejšie prítomné v našom jazykovom svete. Určite aj pôvodná a&nbsp;prekladová literatúra, filmy, dramatické diela, ktoré ľudia sledujú. Väčšinou sa správame tak, ako naše okolie. Je len málo jedincov, ktorí sami vytvárajú novotvary alebo ozvláštňujú jazyk. Sú to výnimoční tvorcovia, ktorí potom môžu ovplyvniť ostatných. &nbsp; Vyvinulo sa to časom? Zmenil sa pohľad na to, kto je príkladom alebo autoritou. Spomenuli ste spisovateľov. Keď sa robil Slovník slovenského jazyka v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, existovalo kritérium dobrého autora. Išlo o autorov, ktorí mali výbornú znalosť slovenčiny, vynikajúci jazykový cit. A&nbsp;tieto texty boli pre slovník základom, z&nbsp;nich sa čerpali aj príklady. Dnes to stále robíme, ale v&nbsp;súčasnom slovníku sú reflektované aj médiá, administratíva či legislatíva. Snažíme sa obsiahnuť širšiu profesionálnu jazykovú prax. Veľmi často ľudia vnímajú vplyv angličtiny ako zhubný, no stopy ostatných jazykov im až tak neprekážajú. Prečo? Žiť v&nbsp;strednej Európe znamená byť neustále v&nbsp;kontakte s&nbsp;inými jazykmi. Neexistuje čistý jazyk, keď sa vyvíja v&nbsp;takomto multilingválnom prostredí. Zároveň slovenčina dlho existovala len v&nbsp;hovorenej podobe. Ako písaný jazyk sa používala latinčina, nemčina či čeština a&nbsp;z&nbsp;nich v&nbsp;minulosti slovenčina najviac čerpala. Prečo si „požičiavame“ z&nbsp;iných jazykov? Cudzie slová väčšinou pomenúvajú veci, pre ktoré nemáme domáci ekvivalent, alebo tvoria synonymá domácich slov. V&nbsp;súčasnosti je to angličtina a&nbsp;množstvo prevzatých slov je veľké. Staršie generácie nie všetkému rozumejú, môže tak vzniknúť negatívny postoj, pretože nevedia, o&nbsp;čom je nejaká správa, reklama alebo návod. Strácajú sa. Sú ďalšie dôvody? Niektorí to vnímajú tak, že anglických slov je príliš veľa a&nbsp;že sa používajú aj v&nbsp;prípadoch, keď máme domáci ekvivalent. Upozorňujú na to, že slovenčina stráca identitu, osobitosť alebo, ako sa hovorí, čistotu jazyka.

No tá neexistuje. Etymologicky, samozrejme, nie. Ale rozumiem tomu tak, že majú na mysli najmä súčasné zmeny. Intenzívny vplyv, aký dnes prežívame zo strany angličtiny, sme v minulosti poznali s&nbsp;nemčinou, z&nbsp;ktorej máme historicky najviac prevzatých slov a&nbsp;v&nbsp;časoch intenzívneho kontaktu ich bolo omnoho viac. Prvky, ktoré boli funkčné a&nbsp;potrebné, sa v jazyku udržali. Dnes len odborník vie, že sú nemeckého pôvodu, pretože sa natoľko adaptovali, že stratili nádych cudzosti. Takisto latinské výrazy. Je prirodzené, že zmeny, ktoré aktuálne prežívame, zvykneme vnímať citlivejšie ako tie, ktoré sú už uzavreté. &nbsp; O&nbsp;pár rokov nebudú ľudia vnímať anglické výrazy tak citlivo? To dopredu nevieme. Možno tie, ktoré dnes vnímame ako nové anglicizmy, budú o pár desiatok rokov úplne bežné a niektoré zaniknú. &nbsp; Prečo? Časť prevzatých výrazov má krátku životnosť. Sú to len módne prvky, ktoré odídu, a&nbsp;zostanú tie, ktoré sú funkčné a&nbsp;potrebné. Stanú sa súčasťou nášho jazyka a&nbsp;prispôsobia sa mu gramaticky. Kým ich skloňujeme, časujeme podľa slovenských pravidiel, odvodzujeme od nich nové slová, nie je dôvod sa obávať, že nás angličtina ohrozuje. &nbsp; Ďalšie časté tvrdenie je, že sa slovná zásoba ľudí zužuje. Je to tak? V učebniciach lexikológie sa píše, že slovná zásoba neustále narastá, pretože vznikajú nové veci a javy. Otázka však zostáva, či je nových slov viac ako tých, ktoré zanikajú. Je to možno mýtus. Ak nejaké slová zanikajú, nie je to proces, ktorý by sme si uvedomovali. Keď narazíme na nové slovo a nevieme, čo znamená, rozmýšľame nad ním. Nerozmýšľame nad slovami, ktoré zastarávajú. Asi mi večer nenapadne, že dnes som nepoužila slovo praslica. &nbsp; Prečo majú niektorí teda pocit, že je jazyk čoraz chudobnejší? Neviem. Možno to znova súvisí s&nbsp; nostalgiou za staršou podobou jazyka. Slová, ktoré vznikajú, sú často prevzaté alebo sú to internacionalizmy. Asi majú pocit, že sa zužuje domáca slovná zásoba, ale nesmieme zabúdať na to, že aj nové prvky sú naše a začleňujú sa do slovenčiny. &nbsp; Ako je to s&nbsp;gramatikou – nepoužívajú ľudia jej zjednodušenú verziu? Gramatika sa tiež mení, ale nemôžeme tvrdiť, že ide o zjednodušovanie. To sa možno zdá, keď si uvedomíme, že nejaké tvary zanikajú. Napríklad praslovančina mala štyri minulé časy, dnes máme dva, a pritom aj predminulý čas je skôr už štylistickým než gramatickým prostriedkom. Takže aj gramatika sa mení, ale trvá to dlhší čas a proces zahŕňa dlhé obdobie variantnosti, keď môže aj jeden aj druhý gramatický tvar fungovať bez problémov a bez toho, aby spôsoboval nejaké nedorozumenie.

Zahraničné ženské mená v&nbsp;médiách sa čoraz častejšie prestávajú prechyľovať, ale aj slovenské ženy majú tendenciu zvoliť priezvisko bez prípony -ová. O&nbsp;čom to svedčí? Pokiaľ ide o&nbsp;slovenské mená, je to vedomé rozhodnutie, ak žena nechce mať prechýlené priezvisko. Keď však hovoríme napríklad o&nbsp;zahraničných športovkyniach, političkách či umelkyniach, je to vždy otázne, pretože prípona -ová nie je súčasť ich mena. Keď sa stretnú so svojím prechýleným menom, nevedia, že sa hovorí o&nbsp;nich. Počuli ste už aj kritiku v&nbsp;tomto smere? Neviem, či je to naozaj pravda, ale počula som, že pani Rowlingová nebola veľmi spokojná, keď v&nbsp;preklade videla svoje meno prechýlené. Ale je to súčasť nášho jazykového systému. Bez koncovky -ová sa priezviská stávajú nesklonnými, čím strácajú schopnosť vyjadrovať vzťahy. Ak poviem, že Vonn porazila Shiffrin, neviem, ktorá z&nbsp;nich vyhrala. Ozývajú sa vám ľudia aj do poradne? Vždy keď sú nejaké majstrovstvá alebo olympiáda, dostávame otázky, prečo sa v&nbsp;komentároch cudzie mená prechyľujú, ale ak má nejaká Slovenka meno bez prípony, zachováva sa neprechýlené. Znie to ako paradox. Myslím si, že je to preto, lebo tie slovenské neprechýlené sú netypické, preto je vyššia tendencia ich takto zachovávať.

Čo teda odporúčate? Je taký úzus, že ak je&nbsp;meno v nominatíve, môže ostať neprechýlené. No keď ho používate v ostatných pádoch, je to lepšie s&nbsp;koncovkou, ktorá umožňuje skloňovanie. Možno to porovnať s&nbsp;mužskými menami. Barack Obama je v&nbsp;treťom páde Barackovi Obamovi, čo tiež nie je anglická podoba jeho mena. Ale tu sa so žiadnou kritikou nestretávame. &nbsp; Sú výnimky? Vyskytujú &nbsp;sa prípady, keď aj v iných pádoch nechávajú autori priezviská neprechýlené, no z kontextu je vzťah väčšinou jasný. Takže nepovažovala by som to za chybu. Prechyľovanie je preferované, lebo lepšie vyhovuje systému slovenčiny, ale nie je nevyhnutné, ak by to malo napríklad znieť veľmi zvláštne – napríklad Edite Piafovej – alebo sa niekoho dotknúť. &nbsp; Na Západe sa vedú debaty o tom, že jazyk je diskriminačný, napríklad generické maskulínum. Čoraz častejšie sa používajú inkluzívne formy. Ako sme na tom na Slovensku? Jazyk je diskriminačný v ústach používateľov, nie sám osebe. To, že dnes vnímame generické maskulínum ako diskriminačné alebo ako tvar, ktorý zneviditeľňuje ženy, neznamená, že je to účel, prečo generické maskulínum vzniklo. Historicky sme pravdepodobne rody nemali, bol jeden univerzálny a z neho sa vyvinuli ďalšie pod vplyvom vývojových tendencií alebo komunikačných potrieb. Dnes máme kategóriu rodu a&nbsp;v&nbsp;rámci neho tri jednotky. No generické maskulínum zahŕňa všetky rody. &nbsp; Napriek tomu existuje volanie po zmene. Keďže sa mu niekedy pripisuje necitlivá rola, podľa ktorej zastiera prítomnosť žien v spoločnosti, ľudia častejšie prechyľujú v&nbsp;textoch, no dôležité je, aby to bolo štylisticky únosné. Pri osloveniach je to skoro až nevyhnutné. Správanie sa mení tak, aby sa zvýšila rodová vyváženosť. Slovenčina vo svojej štruktúre je vysoko rodovo vyvážená, takmer ku každému podstatnému menu označujúcemu osobu môžeme vytvoriť ženský náprotivok, máme adjektíva či zámená v&nbsp;mužskom aj ženskom rode. Akurát, že tieto jednotky nevieme vo vyváženej miere vždy používať, lebo by bol text komplikovaný. &nbsp; Sú podľa vás aj excesy s&nbsp;tým spojené? Sú krajnosti. Keď niekto častejšie používa prechýlené tvary alebo tiež inkluzívne podoby ako študentstvo, redaktorstvo, bojovník proti vyváženému jazyku ho začne kritizovať za to, že to nedodržiava stopercentne v celom texte, a účelovo to použije ako dôkaz, že vyvážený jazyk je niečo nesprávne. A&nbsp;to predsa nie je možné ani potrebné. Text musí zostať čitateľný, plynulý, zrozumiteľný. Na druhej strane vznikajú požiadavky alebo až nariadenia používať rodovo vyvážený jazyk – znovu to nesmie byť myslené absolútne. Mali by sme prijať, že sa v&nbsp;tomto smere budeme stretávať s&nbsp;väčšou variantnosťou a&nbsp;že je to v&nbsp;poriadku. &nbsp; Zmení sa to? Texty, ktoré sa nám dnes zdajú ťažkopádne kvôli prechýleným tvarom alebo novotvarom, budeme možno v budúcnosti vnímať úplne normálne. Keď sa bude stále viac a viac nových foriem objavovať, ľudia si zvyknú. Áno, dnes máme pocit, že tie texty sú zvláštne, ale o pár rokov to bude štandard a mladšej generácii to nebude nijako pripadať čudné.

V&nbsp;Krátkom slovníku slovenského jazyka z&nbsp;roku 2003 je láska v&nbsp;druhom význame definovaná ako „náklonnosť jedného pohlavia k&nbsp;druhému“ a&nbsp;v&nbsp;novšom Slovníku súčasného slovenského jazyka sa opisuje ako „hlboký cit, citová väzba k&nbsp;inému človeku“. Ide o&nbsp;zmenu založenú na spoločenskej potrebe? Áno. Už dlhšie sme o&nbsp;tom diskutovali, aj sme dostali podnet, že ten cit nemusí byť medzi rôznymi pohlaviami, že definícia je obmedzujúca alebo diskriminačná. Už sme mali predpripravenú zmenu, keď sa stala dráma na Zámockej. Z&nbsp;radov mladších kolegov vyšlo, aby sme tú zmenu hneď zapracovali. Niektorí nás potom obviňovali, že sme to spravili tendenčne, účelovo. No úpravu sme pripravovali už dlhšie. Vtedy sa nám to však zdalo symbolické a&nbsp;urobili sme to aj ako prejav solidarity. Znamená to, že počúvate to, čo od jazyka očakávajú rôzne menšiny? Keď sa zmení gramatická väzba, úprava môže počkať napríklad na ďalšie vydanie slovníka. Nikoho neuráža, či poviem napomáhať koho, čo alebo komu, čomu. Ale ak sa ozve niekto z&nbsp;radov spoločenskej skupiny, že istý výraz je urážlivý, nevhodný, považujeme to za dôležitý impulz, ktorý treba zapracovať hneď. Máte príklady? Mali sme podnet, aby sme zmenili heslo Cigán, pretože v&nbsp;žiadnom význame v&nbsp;definícii nebolo, že je to nevhodné alebo urážlivé. Keďže však ešte nemáme spracované písmeno R v&nbsp;Slovníku súčasného slovenského jazyka, kde by sme odporúčali výraz Róm, pridali sme jeden význam k&nbsp;heslu Cigán v&nbsp;online podobe slovníka. Aby sme upozornili, že v&nbsp;súčasnosti vo verejnom prejave ide o&nbsp;nevhodné alebo urážlivé slovo. Chápem, aký je za tým symbolický a&nbsp;spoločenský dôvod, ale sú aj pragmatické príčiny? Áno, teraz sa nikto nemôže zaštiťovať slovníkom, že je slovo Cigán – napríklad v&nbsp;politickom diskurze – v&nbsp;poriadku. Nemôže ho používať vo verejnom prejave s&nbsp;tým, že „predsa v&nbsp;slovníku je to neutrálne a&nbsp;nerobím nič zlé“.

Sú ďalšie podobné slová? Napríklad sa neodporúča slovo bezdomovci, radšej treba používať výraz ľudia bez domova. Osoby s rôznymi znevýhodneniami vnímali negatívne, keď sa o nich hovorilo ako o&nbsp;postihnutých, hluchonemých alebo slepých. Slovo neodstránime zo slovníka, lebo existuje. Dôležité je, aký výklad pridáme, aby sme upozornili iných, že to v niektorých kontextoch nie je vhodné alebo že sa daným výrazom môžu niekoho dotknúť. &nbsp; Prejdime k&nbsp;jazykovým menšinám. V&nbsp;minulosti bola Bratislava známa svojou trojjazyčnosťou. Čo sa stalo? Jazyk veľmi citlivo reaguje na politiku. V&nbsp;Bratislave sa v&nbsp;minulosti stredných a vyšších vrstvách používala nemčina a maďarčina. Slovenčina bola skôr jazykom bežných ľudí alebo tých, ktorí prichádzali pracovať do Bratislavy. V roku 1920 sa stala hlavným mestom Slovenska. Boli sme zrazu samostatná republika v rámci Československa a slovenčina sa prvýkrát stala úradným štátnym jazykom. Bolo prirodzené, že hlavné mesto musí viesť agendu, komunikovať, podporovať rozvoj médií, umenia v&nbsp;slovenskom jazyku. Tým sa slovenčina dostala do popredia aj v&nbsp;Bratislave. &nbsp; A&nbsp;keby to padlo na Martin? Asi by si Bratislava omnoho dlhšie uchovala multilingválny charakter.

Boli aj iné faktory? Ďalšie politické udalosti spôsobili to, že aj v iných regiónoch príslušníci nemeckej a maďarskej menšiny bezprostredne po druhej svetovej vojne museli odísť. Buď odišli sami, alebo na základe Benešových dekrétov. Tí, ktorí ostali – najmä Nemci – &nbsp;potlačili, skrývali svoju identitu a deti neučili svojmu materinskému jazyku, pretože bol akoby obviňovaný z niečoho, za čo nemohol. Po prvej svetovej vojne bola vnímaná negatívne maďarčina. Trvalo zase isté obdobie, kým sa etablovala ako menšinový jazyk, a dnes má možnosť aj na území Slovenska fungovať aj v úradnom styku alebo ako vzdelávací jazyk. &nbsp; Od čoho závisí životaschopnosť menšinového jazyka? Je viacero faktorov, ktoré prispievajú k zániku jazykov. Sú to často ekonomické dôvody. Keď v nejakom jazyku môžem získať lepšie vzdelanie a&nbsp;uplatnenie, než v materinskom, ktorý je úzko regionálny, mám tendenciu používať viac ten prvý. Hrdosť na identitu a tradície sú síce silné city, ale človeka musí niečo uživiť. Zohráva rolu aj sila spoločenstva. Rusínsky jazyk je kodifikovaný, no zo strany menšiny nie je veľký záujem, aby deti navštevovali školy, v&nbsp;ktorých sa v&nbsp;ňom vyučuje. &nbsp; Ako by sa to mohlo zmeniť? Možno by rodičia mali väčší záujem, keby existovala forma krúžkov alebo nepovinného predmetu v&nbsp;rusínčine, aby sa tradícia udržiavala. No maturitu z&nbsp;pragmatických dôvodov musíte mať aj z&nbsp;väčšinového jazyka a&nbsp;potom napríklad aj z angličtiny. Rusínčina je súčasť identity, silnej tradície citového napojenia, ale z&nbsp;pragmatického uhla je akoby „nevýhodná“ pre ďalšie uplatnenie, pokiaľ nepracujete v kultúrnej oblasti v&nbsp;danom regióne. &nbsp; Maďarčina je ako menšinový jazyk akousi výnimkou? Je aktívne a široko používaná a etnikum ju naozaj uplatňuje aj vo verejnom styku. Možno je to tým, že má svoje zázemie, štát, v ktorom je úradným jazykom, zatiaľ čo Rusíni nemajú takúto silnú oporu. &nbsp; Ako môže štát pomáhať týmto minoritám? Politika, ktorá je ústretová voči menšinovým jazykom, môže veľmi veľa urobiť pre ich zachovanie. Môže podporovať školstvo, vznik záujmových krúžkov, kultúru, literatúru, médiá. Môže ich viac propagovať a&nbsp;vytvárať priaznivejšie podmienky na ich fungovanie. No snaha by mala prísť aj zdola, napríklad od mladých ľudí. &nbsp; Sú aj veľmi ohrozené jazyky? Karpatská nemčina má dnes naozaj minimálny počet používateľov a nijako sa nepropaguje. Možno v niektorých filmoch – napríklad nedávno vznikol dokumentárny film Smutné jazyky – alebo vo vedeckých projektoch, ale to je málo. A&nbsp;možno goralčina. Gorali nie sú uznaní ako etnická menšina a ich jazyk považujeme &nbsp;za nárečie, ktoré však výmenou generácií veľmi ustupuje. &nbsp; Prečo nie je uznaná ako jazyk? Asi preto, lebo v našej legislatíve stojí, že menšinovým jazykom sa môže stať len ten, ktorý má kodifikáciu alebo nejaký typ štandardizácie. Rusínčina ju má, goralčina, žiaľ, nie.

Ako je to so vzájomným dorozumením Slovákov s&nbsp;Čechmi. Stráca sa to? Na Slovensku je pasívna znalosť češtiny stále vysoká aj u mladej generácie. Naše deti sa pozerajú na rôzne programy, rozprávky v češtine, čo sa asi nedeje u&nbsp;našich susedov. Tam nie je taká prítomnosť, frekvencia slovenčiny, aj keď musím povedať, že v súčasnosti narastá tamojšia slovenská menšina. Výskumy, ktoré boli zamerané na porozumenie medzi česko-slovenskými študentmi alebo žiakmi, vyvrátili mýtus o&nbsp;tom, že si už mladí nerozumejú. &nbsp; Ako sa pozeráte na Slováka, ktorý je na dovolenke v Chorvátsku či v Poľsku a používa angličtinu? Nie je to škoda vzhľadom na blízkosť slovanských jazykov? Keby sme nevedeli po anglicky, tak si vystačíme každý s&nbsp;vlastným jazykom. Zistíme, že to funguje, že možno chvíľku sa nebudeme v detailoch chápať, ale nakoniec sa nájdeme a porozumieme si. No keďže znalosť angličtiny je vysoká, je to pohodlné, isté a&nbsp;bezpečné. Už to sledujeme aj v lingvistickej komunite. &nbsp; Ako? Slovanskí lingvisti na medzinárodných konferenciách vždy hovorili svojím jazykom a diskusia prebieha tak, že Bulhar hovoril po bulharsky, Poliak po poľsky, Slovák po slovensky a&nbsp;rozumieme si. Ak dôjde k&nbsp;nejakému šumu, dovysvetlíme si to. Mladí kolegovia prirodzene prepnú do angličtiny. Chcú mať istotu, že im budú všetci správne rozumieť a&nbsp;tiež že oni to pochopili správne. &nbsp; Bol kedysi aj pokus o medzislovančinu – také slovanské esperanto. Prečo to nevyšlo? Lebo je to konštruovaný jazyk. Ako každý plánovaný jazyk má svojich prívržencov, ktorí si ho osvoja a&nbsp;propagujú ho, ale všeobecne ľudia väčšinou nemajú pozitívny vzťah k&nbsp;učeniu sa takých jazykov. Esperanto bol najúspešnejší projekt, ale ostatné sú skôr predmetom záujmu alebo zanietenia nejakej menšej skupiny. &nbsp; Má však podľa vás svoje opodstatnenie? Medzislovančina je veľmi zrozumiteľná. Otázka je, či by sa ju Slovania teraz chceli učiť. Asi by nebola veľmi populárna. Ide skôr o pozoruhodný jav. Vždy je to zaujímavé z lingvistického hľadiska, ako niekto vedome konštruuje jazyk. Dnes je to populárnejšia téma. Skúmajú sa Tolkienove jazyky aj ďalšie, ktoré sa vytvorili zámerne pre umelecké diela, najmä filmy.

Na Slovensku je pomerne málo projektov na svetovej úrovni a jeden z nich je váš Slovníkový portál. Iné krajiny, kde som sa pozeral na dostupné slovníky, nič také nemajú. Ako sa vám to podarilo? Máme skvelých počítačových lingvistov, ktorí ho začali napĺňať. Začalo sa to Pravidlami slovenského pravopisu a Krátkym slovníkom slovenského jazyka. Keď si všimli vysokú návštevnosť týchto diel práve cez portál, pokračovali a&nbsp;dopĺňali ho ďalšími jednotkami. Dnes obsahuje 20 položiek, v&nbsp;ktorých môžete vyhľadávať cez združené vyhľadávanie. Je to komplexný obraz o jazyku. Tým, že sú tam aj staršie slovníky, vidíte, ako sa menia slová. Nejde len o to, že vám to slovo nájde vo všetkých slovníkoch, ale zároveň môžete dohľadať aj ďalšie slová vo výkladoch, hľadať cez nejaký výraz, napr. slová s&nbsp;nejakou predponou. A&nbsp;sú tam aj paralelné korpusy – takže niekedy vidíte aj ekvivalenty v&nbsp;češtine, angličtine a&nbsp;francúzštine. &nbsp; Slováci vás poznajú hlavne vďaka jazykovej poradni a majú teda trochu skreslené vnímanie vašej práce. Skúsme jednoducho vysvetliť, aká je náplň jazykovedného ústavu. Áno, ľudia často vidia Jazykovedný ústav ako cez poradňu a&nbsp;niekedy majú na ňu aj veľké nároky, myslia si, že je to naša povinnosť. Paradox je, že ju poskytujeme ako niečo navyše, nad rámec našej náplne. Tou je predovšetkým vedecký výskum jazyka a&nbsp;za ten sme aj hodnotení. Bohužiaľ, poradenstvo a&nbsp;expertízy, ktoré robíme pre ľudí – a&nbsp;treba povedať, že je toho veľmi veľa – sa nám nepočítajú ako výkon a&nbsp;znižujú naše scientometrické hodnotenia. Bez ohľadu na to, poradňa existuje od začiatku existencie ústavu, má veľmi dlhú tradíciu. A kým budú mať Slováci záujem sa s&nbsp;nami radiť, neprestaneme to robiť. Veda má byť užitočná pre ľudí. &nbsp; A&nbsp;k&nbsp;vašej práci mimo toho? V rámci výskumu slovenčiny na Slovensku sme špecifickí v tom, že sa venujeme základnému výskumu jazyka. Väčšinou ide o komplexné deskriptívne výskumy jazyka a&nbsp;zhromažďovanie dát. K tomu patrí budovanie národného korpusu alebo rôznych iných databáz. Okrem Slovníka súčasného slovenského jazyka prebieha aj koncipovanie &nbsp;Slovníka slovenských nárečí. Uzavretý je Historický slovník slovenského jazyka, rozširuje sa etymologický slovník. Potom máme špeciálne diela ako terminologickú databázu alebo slovník terénnych názvov. No venujeme sa aj tomu, ako funguje spisovný jazyk, ako sa vyvíja, okrem lexiky skúmame jeho gramatiku a&nbsp;iné roviny. Máme aj sociolingvistické témy, v&nbsp;rámci ktorých sa zaoberáme prepojením jazyka a&nbsp;spoločnosti, napríklad aj diskrimináciou.

Napríklad? Vlani sa skončil projekt, ktorý bol zameraný na to, ako jazyk funguje, keď chce niekto diskriminovať, urážať alebo ubližovať. Teraz naň nadviazal nový projekt, ktorý sa zaoberá tým, ako sa jazyk zneužíva na dezinformácie. Neodstránime ich, ale keď odhalíme tieto stratégie, prispejeme spoločnosti k tomu, aby dokázala rozoznať, čo je hoax a čo je pravda, čo je hlúposť alebo manipulácia, a&nbsp;aby sa vedela brániť.

Nemusíme sa obávať, že by nás angličtina ohrozovala. Slovenčina si vie poradiť aj sama

Súvisiace články

Revolúcia v Nemecku. Najužívanejšia droga v Európe je tam už legálna

Šokujúce hriechy prezidentov. Návštevy milenky inkognito, potopená loď či utajovaná dcéra

Kakao zdraželo o viac než 240 percent. Z čokolády bude luxusný tovar

Má Šimkovičová dvojníčku? Francúzska ministerka kultúry tiež poburuje, ale drsnými esemeskami

Známa slovenská značka kopí dlhy, no biznis pokračuje cez inú firmu. Tej vyskočili tržby a zisk

Dal si postaviť veľkolepý zámok, no svoje jachty musel predať. Kto je ukrajinský kráľ kureniec?

Výber pre vás