Opilcov neľutuje. Spisovateľ Ondrej Kalamár prestal piť, až keď si jeho kamarát podrezal žily

Prestal piť až vtedy, keď si kamarát vo vani podrezal žily. Ondrej Kalamár tak dopadnúť nechcel

Denne si doprial dvadsať pív. Ondrej Kalamár prestal piť až keď si jeho kamarát podrezal žily

Ján Dzúr

Narodil sa a&nbsp;vyrastal vo Zvolene, kde ostal žiť dodnes. Vydal dvanásť kníh – tri prózy, tri zbierky poézie a&nbsp;šesť zbierok aforizmov. Za aforistickú tvorbu ho ocenili v&nbsp;roku 2020 v&nbsp;Srbsku Cenou Radojeho Domanoviča. Pred desiatimi rokmi si v&nbsp;próze Pivo u&nbsp;Chárona zaspomínal na básnika a&nbsp;textára Jozefa Urbana, ktorý bol jeho dôverným priateľom. Pred piatimi rokmi vznikol podľa tejto predlohy hraný film, ktorý nesie názov najväčšieho Urbanovho hitu Voda, čo ma drží nad vodou, titulnej skladby z&nbsp;filmu Fontána pre Zuzanu 3. Naposledy napísal scenár pre komédiu na tému mužskej neplodnosti, ktorý ponúkol českým filmárom. Spisovateľ a&nbsp;scenárista ONDREJ KALAMÁR (65) predtým zvládol boj so závislosťou od destilátov, no aj triezvy sa musel pozerať, ako s&nbsp;ňou nevedia skoncovať jeho priatelia. „Odkedy som sa s&nbsp;alkoholom rozišiel, vážim si každý okamih svojho života. Nebolo to ľahké rozhodnutie, naopak, išlo o&nbsp;jedno z&nbsp;najťažších, no v&nbsp;podstate nič iné mi neostávalo. Kamarát, s&nbsp;ktorým sme spolu začali abstinovať, to nedokázal. Uveril som mu, že svoju závislosť má pod kontrolou, pil však ďalej a&nbsp;začal sa mi vyhýbať. Našli ho vo vani hotelovej izby s&nbsp;podrezanými žilami. Takto som dopadnúť nechcel,“ prezradil v&nbsp;rozhovore JÁNOVI DZÚROVI.

O&nbsp;svojej nie práve idylickej minulosti nemáte problém hovoriť. Kedy ste si uvedomili, že alkohol je súčasťou vášho sveta? V&nbsp;detstve. Bývali sme na zvolenskom námestí, v&nbsp;dome, kde sme spočiatku nemali ani len vodu a&nbsp;žili sme ako v&nbsp;stredoveku. Môj otec pochádzal z&nbsp;nie príliš vzdelaného prostredia podpolianskych lazov, no bol „alchymistom“. Vyrábal domácu pálenku zo všetkého, čo mu prišlo pod ruky, trebárs aj z&nbsp;podbeľu či chabzdy. Keď nás bolel zub, nešli sme k&nbsp;lekárovi, ale napili sme sa z&nbsp;kalíška destilátu. Dokonca aj s&nbsp;bratom, keď sme sa hrali na dospelých, sme si do fľašiek dali čaj a&nbsp;štrngali sme si ním, ako keby šlo o&nbsp;pálenku. Prvý raz sme sa opili ešte ako predškoláci, z&nbsp;vaječného koňaku. Vtedy nás otec asi jediný raz zmastil opaskom. Ale to mi ešte pripadá ako detské huncútstvo, nie závislosť. Tá prichádzala postupne. V&nbsp;siedmej triede nám učiteľka chémie prikázala doniesť z&nbsp;domu trochu vína, mali sme ho na praktických cvičeniach destilovať. Ja som dovliekol liter ríbezľového, ktoré u&nbsp;nás nikto nepovažoval za alkohol, to bolo pitie pre deti. Vyučujúca pre čosi neprišla, tak sme išli k&nbsp;Hronu, kde sme víno so spolužiakmi vypili. Alkohol som neodmietal ani na strednej či vysokej škole. Tam sa už pitie odrazilo na mojich študijných výsledkoch. Za deň som vypil aj 20 pív, nestíhal som sa učiť, tak ma v&nbsp;treťom ročníku vyhodili. Zaujímavé je, že kým ja som sa stal závislým od alkoholu, brat nie.

Stali ste sa robotníkom v&nbsp;železničných opravovniach, kde ste robili tú najšpinavšiu prácu. Áno, ale súčasne som sa oženil a&nbsp;chvíľu som sa držal. No chlapi sa tam každé ráno skladali na pollitrovku alebo litrovku. Kontrola - nekontrola, jeden preskočil plot a&nbsp;išiel ju kúpiť. Došlo to do takého štádia, že som niekedy ťahal niekoľko dní v&nbsp;kuse a&nbsp;občas zabudol ísť po syna do škôlky. Vtedy ma otec, ktorý síce popíjal, no súčasne poriadne tvrdo fyzicky pracoval, a&nbsp;aj preto som ho nikdy nevidel opitého, zavolal k&nbsp;sebe do kamenárstva. Zarábal som mesačne aj päťtisíc korún, mzdu, akú vtedy dostávali riaditelia veľkých podnikov. Polovicu výplaty som prepil a&nbsp;už som sa zo závislosti nevedel vymotať.

V&nbsp;tých časoch však vo vašom živote nastal jeden zlomový moment... Kamarát, s&nbsp;ktorým sme chľastali, v&nbsp;jeden deň odolal alkoholu a&nbsp;povedal mi: „Vieš, aký je to zvláštny pocit, keď si spomenieš na predošlý deň?“ Bral to ako vtip, no uvedomil som si, že ja si včerajšky nepamätám. A&nbsp;ak aj, tak iba do desiatej ráno. Zvyšný čas som mal okno a&nbsp;len susedia mi rozprávali, akú hanbu som rodine robil. Mrzelo ma to a&nbsp;tri mesiace som sa pijatiky nedotkol. No bolo horúce leto a&nbsp;na kúpalisku som zbadal orosené pivo. Neodolal som, vypil som ho a&nbsp;čakal som, čo príde. Nestalo sa vôbec nič. Tak som na ďalší deň vypil ďalšie, potom dve, tri, šestnásť. A&nbsp;opäť som domov chodil ožratý, no myslel som si, že mám svoj život pod kontrolou a&nbsp;závislosť na mne aj tak ni­kto nepozná. Potom ste išli po opitého kamaráta na záchytku. Mal obviazané zápästie... Chcel spáchať samovraždu, no nevedel prečo. V&nbsp;jeho hlave nastal skrat a&nbsp;podrezal si žily. Mal som rodinu, dve malé deti, nechcel som skončiť ako on, no alkohol bol silnejší ako ja. V&nbsp;jeden deň som sa ožral a&nbsp;na druhý s&nbsp;kvetmi v&nbsp;rukách prosil manželku o&nbsp;odpustenie. Keď sme pozerali televíziu, čakal som, kým odíde z&nbsp;obývačky, aby som sa mohol napiť z&nbsp;fľašky, ktorá bola v&nbsp;sekretári. Mal som dokonale nacvičené všetky pohyby. Vedel som, ako skrinku ticho odomknúť bez toho, aby zavŕzgala.

Vtedy ste o&nbsp;pomoc požiadali Dušana Daniša, ktorý bol na protialkoholickom liečení a&nbsp;zo závislosti sa dostal. Bol jedným z&nbsp;dvoch kamenárov, ktorý nechľastal. Ako výtvarníci spolu s&nbsp;kolegom Ivanom Gertlim, ktorý takisto nepil, vytesávali do náhrobkov nápisy. Povedal mi, že závislosti sa zbavím iba vtedy, keď budem chcieť prestať piť ja sám, nebude to želanie manželky či rodičov. A&nbsp;že si mám všímať opilcov, na nich uvidím svoj obraz. Od istých čias ich neľutujem, viem, že sa musia pozviechať sami. Posledný raz som sa alkoholu dotkol ako 30-ročný, 35 rokov som neochutnal ani len zákusok s&nbsp;rumom. Prestal som bez liečenia aj bez psychiatra, ale to nie je cesta pre každého. Oveľa lepšie je, keď to niekto nezvláda, vyhľadať odbornú pomoc.

Dokázali by ste tvoriť opojený vínom? Niektorí velikáni si k&nbsp;svojej tvorbe dopriali pohárik červeného vína, ale to nie je moja cesta, pripitý som písať nevedel. O&nbsp;to viac ma však mrzelo, že sa k&nbsp;abstinovaniu nepridali viacerí moji kamaráti. Najbližší mi bol dnes, žiaľ, už nebohý básnik a&nbsp;textár Jožo Urban, ktorému som bol okrem iného svedkom na svadbe. Bol to výnimočný človek, démona závislosti však nevedel poraziť, aj keď sa s&nbsp;ním pokúšal bojovať.

Neboli ste len blízki priatelia, robili ste aj v&nbsp;jednej firme. Bola to malá reklamná agentúra. Tak ako všade, aj tam nastúpil s&nbsp;obrovským nadšením. No len čo výsledky nezodpovedali jeho predstavám, bez vysvetlenia neprišiel do práce a&nbsp;doma sa opil. Nedvíhal telefón, a&nbsp;keď som za ním došiel, s&nbsp;úzkymi očkami pootvoril dvere a&nbsp;milo mi oznámil, že má „ďepku“. Na ďalší deň dorazil do roboty rovno aj s&nbsp;vlastnoručne napísanou výpoveďou. Slušne sa ospravedlnil za svoje správanie a&nbsp;nechcel ani len odstupné.

PRESLÁVILI HO AFORIZMY A MAĽOVANÉ KRAVATY. POZRITE SI ONDREJA KALAMÁRA V NAŠEJ GALÉRII

Opilcov neľutuje. Spisovateľ Ondrej Kalamár prestal piť, až keď si jeho kamarát podrezal žily

Súvisiace články

Hanba Slovenska. Politici na seba ukazujú prstom, no slávne kúpele Sliač sa roky rozpadávajú

Mafiánov vystriedali výrastkovia. Na Spiši vyčíňajú detské gangy, trúfajú si aj na dospelých

Najkrajší malý domček vyrástol pri Dunaji. Nemá toalety ani kuchyňu, no spať v ňom túži každý

Smrť na svahu. Stret dvoch lyžiarov v Jasnej sa skončil tragédiou, malý chlapček zomrel

Lezú na hory, spia pri ohni. Našli sme svadobné fotky novomanželov, na aké si trúfnu len rebeli

Výber pre vás