Rastislav Hríbik

Rastislav Boldocki

Narodeniny oslavuje v&nbsp;rovnaký deň ako Marek Hamšík, no tie posledné mu určite nechutili. Práve v&nbsp;ten deň sa vedenie futbalistov pražskej Sparty rozhodlo ukončiť s&nbsp;ním spoluprácu. Olomoucký rodák PAVEL HAPAL v&nbsp;tej chvíli netušil, že o&nbsp;pár mesiacov sa stane trénerom seniorskej slovenskej futbalovej reprezentácie. Na uvoľnenú stoličku po Jánovi Kozákovi zasadol ako jej prvý zahraničný tréner.

O&nbsp;prvých pocitoch o&nbsp;prevzatí národného tímu, plánoch i&nbsp;spomienkach sa s&nbsp;ním rozprával RASTISLAV HRÍBIK a&nbsp;RASTISLAV BOLDOCKI.

Pôsobili ste v&nbsp;Nitre, v&nbsp;Žiline, viedli slovenskú dvadsaťjednotku a&nbsp;teraz sa dopracovali až k&nbsp;A-tímu. Nemáte pocit, že je vám Slovensko predurčené?

Ja osobne to tak nevnímam, ale asi to tak bude. Hovorila mi to aj blízka rodina, žena. Keď­že sa sem stále vraciam, niečo na tom bude. Snažím sa to však nevnímať. Brať to profesionálne, keďže trénovať je moja práca.

Aký je pocit byť trénerom slovenskej reprezentácie?

Som rád a&nbsp;šťastný, že sa mi to podarilo. O&nbsp;to viac, že v&nbsp;histórii na tomto poste ešte kouč žiadnej inej národnosti ako slovenskej nebol. Som prvý zahraničný tréner, čo je na jednej strane príjemný pocit. Na druhej veľmi zaväzujúci. Pre úspech Slovenska urobím maximum.

Ľudia ma tu majú radi, nejakým spôsobom som sa tu zapísal a&nbsp;mám asi trénersky najvyšší post, aký v&nbsp;tejto krajine vôbec môžem mať. Z&nbsp;fanúšikovského hľadiska je to mimoriadne zaväzujúca pozícia.

Čo sa vám v&nbsp;hlave vybavilo v&nbsp;momente, keď ste sa dozvedeli, že existuje pre vás šanca viesť náš národný futbalový tím?

Začalo sa to v&nbsp;sobotu, po zápase Švédsko - Slovensko. Vidím zrazu na telefóne, že mi volá pán Kováčik. Hneď vtedy mi preblesklo hlavou, čo asi odo mňa môže chcieť. V&nbsp;jednom okamihu som mal strach ten telefón zdvihnúť. Na druhej strane mám s&nbsp;ním nadštandardný vzťah a&nbsp;keď som sa dozvedel, čo je vo veci, bol som príjemne prekvapený.

Mali ste hneď jasno v&nbsp;krokoch a&nbsp;vo filozofii, aké chcete pri reprezentácii presadzovať?

Základ je obklopiť sa ľuďmi, ktorým dôverujem, čiže vymeniť realizačný tím. Som rád, že mi to umožnili. Pre mňa sa v&nbsp;tomto smere v&nbsp;podstate veľa nezmenilo, robím s&nbsp;tými istými ľudmi ako pri dvadsaťjednotke, len hráči sú iní.

Čo bolo pri vašej prvej nominácii najťažšie?

Vybrať tých správnych hráčov. Vidím v&nbsp;portfóliu tak 50 hráčov, ktorí by mohli reprezentovať.

Váš predchodca Ján Kozák počas odchodovej tlačovej konferencie hovoril aj o&nbsp;neprimeranom tlaku futbalových manažérov dotlačiť do reprezentácie svojich hráčov a&nbsp;tým umelo zvýšiť ich cenu. Čelili ste v&nbsp;minulosti aj vy podobným situáciám pri práci s&nbsp;tímom do 21 rokov?

Osobne som sa s&nbsp;tým ešte nestretol. Nikdy mi v&nbsp;tejto veci nikto netelefonoval. Možno vedeli, že by to bolo márne. Na to by som nikdy nepristúpil. Ja si s&nbsp;manažérmi volám, ale riešime len prípadné zdravotné problémy. Aby som bol v&nbsp;obraze, čo sa deje. Lebo manažéri s&nbsp;hráčmi komunikujú často. V&nbsp;niektorých prípadoch aj každý deň.

Je to veľký skok presedlať z&nbsp;dvadsaťjednotky na seniorské áčko?

Je to podobná práca, s&nbsp;jediným podstatným rozdielom. Robíte ju na špičke toho ľadovca. Je to však stále cestovanie, komunikácia s&nbsp;hráčmi a&nbsp;ich sledovanie, keďže ich nemôžem mať na očiach všetkých každý deň. Ani pohromade.

Sklamanie z&nbsp;majstrovstiev Európy (ME) v&nbsp;Poľsku, kde ste s&nbsp;mladým slovenským výberom mali blízko k&nbsp;postupu zo skupiny, už prebolelo?

Nie, sklamanie vo mne pretrváva a&nbsp;ešte dlho bude, lebo si myslím, že mužstvo malo na to, aby na turnaji atakovalo tie najvyššie priečky. Možno sa mohli pobiť aj o&nbsp;celkové prvenstvo. Je to futbal aj zápasy proti favoritom sa začínajú za stavu 0 : 0 a&nbsp;ten tím bol neskutočne kvalitný a&nbsp;ľudský. Chlapci si perfektne sadli, vyhovovali. Aj preto som sklamaný naďalej.

Koľko hráčov z&nbsp;vášho vtedajšieho výberu má podľa vás šancu presadiť sa v&nbsp;A-tíme?

Nechce sa mi to počítať, ale niektorí už v&nbsp;áčku sú. Lobotka, Škriniar, Zreľák, Rusnák, Rodák. Je tam viacero takých, ktorí na to kvalitatívne majú.

Nebude s&nbsp;mladými puškami ťažšie presadiť sa, keď Hamšík, Škrtel a&nbsp;iní ostrieľaní borci postupne v&nbsp;národnom tíme skončia?

Uvidíme. Už na prvých tréningoch som videl, že starší a&nbsp;skúsenejší hráči, keď sú zdravotne v&nbsp;poriadku, vnútorne naladení niečo pre Slovensko urobiť, a&nbsp;oni chcú, tak sú na tom kvalitatívne lepšie. Základom úspechu však bude niečo vymyslieť.

Má nastupujúca generácia dostatok vôle a&nbsp;chuti presadiť sa? Nemáte pocit, že ich od futbalu odlákava množstvo vecí?

To je skôr otázka pre nich. Sú mladí, majú radi život a&nbsp;keď ešte nemajú rodiny a&nbsp;sú slobodní, tak futbal vnímajú inak. Nielen futbal, celý život. Niečo sme si však povedali, nastavili pravidlá a&nbsp;ja verím, že naša spolupráca bude fungovať. Nie je to v&nbsp;tom, že príde nový tréner, bude na nich tvrdý a&nbsp;búchať ich stále po hlave. Je to vo vzájomnom rešpekte. Aby si uvedomili, že aj keď sa nejaká chyba stala, už ju znovu urobiť nemôžu.

Ako sa pozeráte na projekt Ligy národov?

Považujem za dôležité skončiť v&nbsp;nej čo najlepšie, veď pri žrebovaní nadchádzajúcich majstrovstiev Európy sa nebude nasadzovať na základe renkingu, ale práve výsledkov v&nbsp;Lige národov.

Čo pre vás ako Čecha znamená viesť Slovákov v&nbsp;Lige národov proti Česku?

Rodina si ma doberala dávno pred zápasom, aj kamaráti. Špecifický pocit. Narodil som sa v&nbsp;Československu, som Čech, presnejšie, Moravan, no ako tréner musím byť za každých okolností profesionál.

Médiá po vašom nástupe do funkcie rozoberali najmä omilostenie Miňa Stocha, ktorému tréner Kozák vystavil v&nbsp;repre definitívne červenú. Museli ste ho lámať, aby prišiel?

Vôbec nie. Za svoje chyby pykal dva a&nbsp;pol roka, ak dobre počítam čas, ktorý nereprezentoval. Mňa oslovili jeho výkony, v&nbsp;pražskej Slavii hrá výborne.

Ako sa pozeráte na nedávny škandál sedmičky reprezentantov, po ktorom tréner Kozák odstúpil z&nbsp;funkcie. Riešili ste to s&nbsp;hráčmi?

Žiadny priestor na diskusiu nebol, len sme si povedali, že sa to už nesmie opakovať. Stanovili sme si pravidlá. Ak ich nejaký hráč poruší, bude to asi znamenať jeho koniec v&nbsp;národnom tíme. Viem, že každý z&nbsp;nich si to uvedomuje a&nbsp;je si vedomý, že urobili chybu. Verím, že sa to nebude opakovať. Sú to profesionáli. Vedia, že si to nemôžu dovoliť. Asi by bola hlúposť, ak by som nad nimi stál a&nbsp;kontroloval, či už spia, či dodržiavajú večierku, a&nbsp;vyhrážal sa im. Musí to byť postavené na vzájomnej dôvere. To sú princípy, na ktorých ja pracujem.

Pamätáte si z&nbsp;minulosti podobné problémy? Či už ako hráč, alebo tréner.

Ako hráč som tiež niečo prežil. Aj za mojej éry sa stali veci, ktoré by sa stávať nemali. Niektoré sa nikdy ani nedostali do médií, ale aj ja som bol mladý a&nbsp;nejako tie hráčske roky prežíval. Podstatné je len to, aby ste sa z&nbsp;tých chýb dokázali poučiť. Viem, že si to uvedomujú aj všetci vinníci poslednej kauzy. Rozprával som sa o&nbsp;tom osobne s&nbsp;každým hráčom.

Aký vplyv mal na vás ďalší olomoucký rodák a&nbsp;bývalý český reprezentačný tréner Karel Brückner? Keď olomoucká Sigma na začiatku deväťdesiatych rokov stvárala veľké veci v&nbsp;Európe, boli ste s&nbsp;Radkom Látalom jeho žolíkmi.

Veľký. Počas jeho trénovania som sa dostal do zahraničia, prežil krásne roky v&nbsp;nemeckej Bundeslige aj v&nbsp;španielskej lige. Sám Brückner však rád tvrdil, že každý tréner by mal byť sám sebou. Preto sa snažím kráčať vlastnou cestou.

Začali ste trénovať ako 30-ročný. Prečo tak skoro?

Lebo som rýchlo musel s&nbsp;futbalom skončiť. Z&nbsp;pohľadu trénera je to však výhoda. O&nbsp;rok budem mať päťdesiat, za tých takmer dvadsať rokov som sa z&nbsp;futbalu veľa naučil. Kritériá na trénera s&nbsp;profilicenciou sú však dnes dosť nešťastne nastavené. Keď skončíte ako hráč napríklad v&nbsp;34 rokoch, musíte ísť študovať. Tak rok-dva, potom potrebujete dva roky praxe a&nbsp;ešte dva roky študovať, aby ste získali potrebnú profilicenciu. Taký hráč má pomaly štyridsiatku na krku a&nbsp;ešte len začína trénovať.

Ako si spomínate na slávnu olomouckú éru? V&nbsp;Pohári UEFA 1991/1992 ste dali Hamburgu na jeho pôde dva góly, ďalší pridali na Hanej, vo štvrťfinále ste skórovali aj proti Realu Madrid a&nbsp;po výsledkoch 1 : 1 v&nbsp;Olomouci a&nbsp;0 : 1 v&nbsp;Madride ho takmer vyradili.

To už je dejepis. Spomínam na to veľmi rád. A&nbsp;ešte budem, keďže Olomouc bude na budúci rok oslavovať sto rokov od založenia klubu.

V&nbsp;roku 2000 ste pražskej Sparte pomohli k&nbsp;titulu, ale v&nbsp;osemfinále zahodili proti Barcelone pokutový kop, čo zmarilo postupové šance Pražanov. Spomeniete si na to ešte?

Musím. Všetci mi to v&nbsp;rôznych rozhovoroch neustále pripomínajú. Navyše ten moment vlastne spôsobil môj odchod zo Sparty. Mal som už vtedy nejaké zdravotné problémy a&nbsp;to môjmu odchodu ešte pomohlo. Už som sa s&nbsp;tým naučil žiť. Je to futbal. Je to šport. Také veci sa v&nbsp;ňom stávajú. Bohužiaľ, nepodarilo sa mi to.

V&nbsp;pražskej Sparte ste museli skončiť viac ráz. Naposledy v&nbsp;júli tohto roku ako tréner po nečakanom vypadnutí v&nbsp;2. predkole Európskej ligy so Spartakom Subotica. Oznámili vám to 27. júla, v&nbsp;deň vašich narodenín. Nezanevreli ste na tento klub?

Nie, ale bol som hrozne sklamaný a&nbsp;som sklamaný dodnes. Sparta ma oslovila a&nbsp;vnútorne som cítil, že som dostal šancu pomôcť klubu s&nbsp;niečím, čo som ako hráč nedokázal. Aj pre tú nepremenenú penaltu s&nbsp;Barcelonou. Bohužiaľ, nedostal som toľko priestoru, aby som tieto plány mohol realizovať. To ma mrzí najviac. Teraz je už zbytočné znova sa v&nbsp;tom babrať. Hádam len toľko, že si to žiadalo možno trochu viac trpezlivosti zo strany klubu. Rozhodnutie majiteľov a&nbsp;vedenia klubu však rešpektujem.

Nemáte osudu za zlé, že vás hráčske zranenia až príliš skoro poslali preč z&nbsp;trávnika?

Do 26 rokov som smolu nemal. Do zranenia pred majstrovstvami Európy v&nbsp;roku 1996 som bol zdravý. Žiaden veľký problém. Možno občas nejaké ľahké svalové zranenie alebo vytknutý členok. Ale zranenie mesiac pred ME bolo také vážne, že už som sa nedokázal vrátiť do vrcholnej formy (ako hráč španielskeho Tenerife si v&nbsp;máji 1996 zlomil ľavú nohu po zrážke s&nbsp;vlastným brankárom - pozn. red.). Tri-štyri roky som sa potom snažil do toho dostať. Bol som na tom rovnako ako Tomáš Rosický, ktorý zo zdravotnej stránky musel toho v&nbsp;určitej fáze kariéry tiež veľa vydržať. Aj on sa dlho cítil ako hráč a&nbsp;potom zistil, že už to nejde. To bol aj môj prípad. Zrazu boli hráči okolo mňa rýchlejší, nebol som už technicky dobre pripravený, a&nbsp;tak som skončil. Keď tri roky netrénujete, nemáte dostatočnú záťaž, to sa už ani nedá dohnať.

Mal som podpísanú zmluvu s&nbsp;Tenerife, ktorá mi bežala. No nemohol som hrať, nebol som zdravý. Aj tak som bol neskutočne sklamaný, keď ma tréner vtedy nenapísal na súpisku. Stále som hľadal východisko. Tak som šiel späť do Sparty, späť do Olomouca. Snažil som sa urobiť maximum pre to, aby som si futbalovú kariéru ešte predĺžil. Dnes mi spätne dochádza, že moja vtedajšia futbalová výkonnosť už nebola taká, aká sa odo mňa požadovala.

O&nbsp;to krajšie si teraz musíte spomínať na príchod do nemeckého Leverkusenu v&nbsp;roku 1992. Hneď ste sa pretlačili do základnej zostavy, s&nbsp;Bayerom vo svojej prvej sezóne vyhrali Nemecký pohár. Aké to bolo?

Sadlo mi to tam. V&nbsp;tých časoch tam hrávalo aj dosť východných Nemcov. Ich mentalita mi bola blízka. Za relatívne krátky čas som sa naučil po nemecky. Áno, bol som tam spokojný. Dostával som dostatok priestoru. Za tri roky som vystriedal troch trénerov a&nbsp;všetci traja so mnou počítali. Cítil som sa tam naozaj dobre. Samozrejme, po celý čas musíte mať takú výkonnosť, aby vás tréneri brali.

Vaše krásne nemecké roky ukončil v&nbsp;roku 1995 slávny kouč Jupp Heynckes, ktorý vás stiahol do Tenerife. Ako si na to spomínate?

Je to jeden z&nbsp;najuznávanejších trénerov na svete a&nbsp;zo začiatku to bolo rovnaké, bohužiaľ, potom prišlo to zranenie.

Ktoré obdobie hráčskej kariéry považujete za svoje najlepšie?

V&nbsp;top forme som bol práve vtedy, keď som šiel z&nbsp;Leverkusenu do Španielska. Aj vďaka Dragoslavovi Stepanovičovi, ktorý ma ako tréner v&nbsp;Nemecku z&nbsp;technickej stránky výborne pripravil. Aj z&nbsp;fyzickej stránky som sa v&nbsp;tých mesiacoch cítil najlepšie.

Vaše trénerské pôsobenie na Slovensku sa začalo pred jedenástimi rokmi v&nbsp;Nitre, po nej ste získali so Žilinou titul a&nbsp;dostali klub do skupinovej fázy Ligy majstrov. V&nbsp;šiestich vystúpeniach však klub nezískal ani jediný bod. Škrie vás to dnes trochu?

Neboli sme odeň ďaleko. V&nbsp;Marseille sme prehrali len o&nbsp;gól a&nbsp;všetci sme pred odvetou očakávali, že to doma zvládneme. Stal sa pravý opak, prišla najväčšia nálož (prehra 0 : 7 - pozn. red.). Aj tak však na žilinskú etapu spomínam veľmi rád. Rovnako ako na Nitru. To bol môj prvý kontakt so slovenským futbalom a&nbsp;dopadol skvele. Ľudia ma prijali, klub ma prijal, darilo sa nám, veď sme v&nbsp;lige skončili tretí.

V&nbsp;čom sú podľa vás českí hráči odlišní od slovenských?

Slováci sú talentovaní a&nbsp;majú futbal veľmi radi. Imponovalo mi, keď som z&nbsp;hráčov, ktorých som povolal do výberu do 21 rokov, cítil, ako veľmi chcú reprezentovať. Neskutočne som si vážil, že urobili maximum pre to, aby boli v&nbsp;národnom tíme úspešní. Nechcem povedať, že to v&nbsp;Česku tak nie je, ale cítil som, že v&nbsp;tomto sú Slováci možno o&nbsp;stupienok vyššie.

V&nbsp;posledných týždňoch som si voľna neužil vôbec, ale okrem času s&nbsp;rodinou veľmi rád chodím do lesa. A&nbsp;na poľovačku. Tú som mal vždy rád. V&nbsp;tomto roku som však bol možno dva-tri razy na posede. Viac nie.

Ako vnímate postup Spartaka Trnava v&nbsp;prebiehajúcom ročníku európskych pohárov do skupinovej fázy Európskej ligy?

Je to veľký úspech, ktorý by sme si mali vážiť. Je úplne jedno, či je to Trnava, Žilina, alebo Slovan.

Zažili ste úspechy ako hráč, tréner. Snívate ešte nejaký veľký sen?

Človek má stále sny. Teraz by ma potešilo prebojovať sa na najbližšie majstrovstvá Európy. Ak sa nám to podarí, tak si určite postavím ďalší. Možno celý šampionát vyhrať. Musíte mať sny stále. Ja som tréner, ktorý veľmi nerád prehráva. To platí aj na tréningu.

Verím, že áno, no veľa napovie decembrový žreb.

Máte tímy, ktoré by ste do kvalifikačnej skupiny nechceli?

Mám. Máme takú internú súťaž. Každý dá na stôl päť eur a&nbsp;tipujeme, kto ten žreb trafí najlepšie. Počkajme však, ako to celé napokon dopadne.

Pavel Hapal o nočných záťahoch hráčov: Aj za mojej éry sa stali veci, ktoré by sa stávať nemali

Autor článku

Rastislav Boldocki

Výber pre vás