<p>Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje</p>


Veronika Cosculluela

Nepáčil sa mu priebeh výberu nového náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl SR (OS SR). Nie je bežné, že vojak, pre ktorého je poslušnosť krédom, vystúpi a verejne kritizuje pomery v obrannej politike.

Na situáciu v armáde a fungovanie rezortu sa PAVLA MACKA (54) pýtala VERONIKA COSCULLUELA.

Užili ste si svoj prvý týždeň v civile?

Práve minulý týždeň prebiehala výstava vojenskej techniky, ktorú som si nemohol nechať ujsť. Konal sa Globsec, kde som sa tiež zúčastnil ako návštevník aj ako rečník v jednom paneli. Takže zatiaľ to necítim. Len nenosím uniformu, chodím v obleku.

Áno, uniformy som si nechal, lebo mám povolené nosiť ich. Určite, keď prídem sem k Štefánikovi, svoju kytičku položím v uniforme.

Budú vás z ministerstva obrany alebo zo štábu volať na špeciálne príležitosti?

Nemyslím si, ale nemám problém prísť aj sám. (Smiech.)

Zvláštny. Slúžil som v armáde bez pár dní 35 rokov, takže keď človek odchádza, má zmiešané pocity. Bol som po pár dňoch povinnej dovolenky. Všetko som mal vybavené už pred ňou, tak som posledný deň už len odovzdával veci a uzatváral účty. Potriasol som ruku kolegom.

Zrejme ste si to predstavovali inak. Dlhoroční vážení generáli odchádzajú za potlesku zoradených vojakov. Nie je to tak?

Áno, býva to tak. Aj väčšina mojich predchodcov tak končila. Ja som tú možnosť nemal, ale nie je mi to ľúto, lebo väčšina ľudí, s ktorými som robil, vie, o čo ide. Trochu ma však mrzí, že vedenie rezortu obrany mi nepovedalo ani ďakujem, aspoň niekde v kancelárii. Lebo na jednej strane je to, že sme sa rozišli možno v nezhode, a na druhej strane je fakt, že som slúžil tomuto štátu 35 rokov. Minister obrany je i predstaviteľ štátu a nielen fyzická osoba, s ktorou mám nezhody.

Máte na ministra Petra Gajdoša (SNS) ťažké srdce?

Neviem, či mám na neho ťažké srdce, isté je, že sa na niektorých veciach nezhodneme. A tiež ma prekvapil. Poznal som ho trochu inak.

Cítite sa nomináciou pána Daniela Zmeka ukrivdený?

Klamal by som, keby som povedal, že vôbec nie. Stretlo sa tu však viacero aspektov, nie iba môj osobný pocit. Tá nominácia je neobvyklá. Už som povedal, že pán generál spĺňa všetky zákonné predpoklady. Každý generál by mohol byť náčelníkom Generálneho štábu (GŠ), ale armáda je aj organizáciou, kde prísne platí kariérny poriadok. Úroveň pripravenosti generála vyplýva i z toho, čo má za sebou. Pán Zmeko prišiel z pozície zástupcu veliteľa pozemných síl, to určite nie je najbližšie k tomu hornému poschodiu. Keď som hovoril o troch úrovniach, nemyslel som, že je treťotriedny generál. Môže byť aj prvotriedny generál, ale ešte neprešiel všetkým, čím by potreboval prejsť. Možno by bol vynikajúci zástupca náčelníka generálneho štábu, rozkukal by sa a bol by potom skvelý náčelník. Ale toto sa preskočilo.

Takže sa dá povedať, že postúpil príliš rýchlo.

On prišiel z funkcie, kde mu síce dali hodnosť generálmajora, ale dnes vykonáva tú istú funkciu - riaditeľa vyzbrojovania - plukovník. Je to odborná, veľmi dôležitá funkcia na ministerstve obrany (MO), ale nie je to funkcia, ktorá by vám dávala nejaký vojenský background na náčelníka GŠ. Človeka, ktorý je členom vojenských výborov Európskej únie (EÚ) a NATO, robí zásadnú vojenskú politiku a velí Ozbrojeným silám SR. To nie je len bežný každodenný manažment.

Výber prebiehal akosi tajne. Z vyšších dôstojníkov ste boli jediný prekvapený?

Nechcem hovoriť za druhých, ale z tých reakcií si myslím, že boli prek­vapení takmer všetci. V kuloároch sa to spomínalo, ale nikto tomu nechcel veriť.

Keď boli všetci prekvapení, zaskočení a cítili, že nebolo všetko kóšer, prečo ste protestne odišli len vy a verejne ste kritizovali len vy?

Otázka pre nich. Mne sa to nakumulovalo. Na vrchole OS som pomerne dlho, ak by som neodišiel, mal by som jeden rok navyše a musel by som žiadať nového náčelníka GŠ o výnimku. Druhý aspekt, prečo som sa rozhodol odísť, je, že mi neprekáža len voľba náčelníka GŠ, ale aj prístup k obrannej politike, ktorý sa mení takým spôsobom, že si neviem predstaviť podieľať sa na zákulisných hrách. Tretí aspekt je, že som mal prirodzený rešpekt vojakov. Keby sme s generálom Zmekom sedeli pri rozhodnutiach, neustále by existoval potenciál konfliktu. Nie medzi nami osobne, ale ľudia by asi hľadali niečo v mojej reakcii na jeho rozhodnutie a opačne. To by OS určite nepomohlo. A rozhodol som sa aj v súvislosti s osobnými vecami. Keď vám rodina vraví, načo tam zostávaš, veď ťa tam nechcú, a vy jej to neviete vysvetliť, tak to zaváži.

Nahneval vás skôr priebeh výberu veliteľa armády alebo to, že ste funkciu nedostali vy?

Jedna vec je, že vás zamrzí, keď vás nevyberú, ale to by som hravo prehryzol. Nebolo by to prvýkrát v živote, že ma niekto preskočil, ale iná vec je ten spôsob. Päť minút pred zasadnutím vlády vôbec nebolo známe meno, nebol ani zavesený materiál. Je celkom bežné, že šéf rezortu sa opýta odchádzajúceho náčelníka GŠ, aký má názor, lebo s možnými nástupcami robí každý deň, na rozdiel od ministra. Minister vidí len výsledky a ich ťahúni môžu byť iní, ako to vyzerá pri prezentovaní. Toto absentovalo, aspoň tak mi to povedal generál Maxim.

Spolitizovala SNS výber náčelníka GŠ tým, že nesledovala štandardné postupy?

Áno! Vždy je to politické rozhodnutie, ale politické rozhodnutie sa nerovná politický nominant. V tomto prípade bolo politikum príliš silné v tom, že nevyberal ani tak sám minister Gajdoš, ale prostredie jeho strany. Pánovi Zmekovi želám, keď už tú dôveru dostal, aby ju využil v prospech Ozbrojených síl SR. Sú vo veľmi zlom stave a potrebujú riešiť prakticky všetko od A po Z. Môže mnoho presadiť práve preto, že má za sebou silnú politickú podporu. Bol by som asi zlý vojak, keby som mu neželal úspech. Ak bude úspešný on, budú úspešné aj tisícky našich vojakov a civilov, ktorí v OS pracujú.

V zanietenosti, v službe krajine a v kreativite. To sa ukázalo napríklad v medzinárodných štáboch, keď sme robili nové veci. Mal som šťastie, že som ako veliteľ robil nový koncept logistickej podpory vojsk reakcie NATO. V tomto boli moji krajania veľmi osožní. Nikdy predtým to nerobili, ale boli veľmi kreatívni a pomohli mi. Vynikáme tiež empatiou. Nie sme nejaká veľkopanská krajina ani veľmoc, naši ľudia majú schopnosť vcítiť sa nielen do cudzieho operačného prostredia, ale aj do mentality lokálnych ľudí, či to bolo na Balkáne, alebo v Afganistane.

Ako si naši vojaci rozumejú, jazykovo aj ľudsky, s kolegami z NATO?

Vieme sa dobre integrovať do spoločných jednotiek so spojencami, a to napriek menším jazykovým bariéram. Zmodernizovali sme myslenie vojakov, ale narazili sme na technologické limity: vybavenosť výzbrojou, možnosti na výcvik. Máme moderne mysliacich vojakov, ale so starým šrotom.

Môžete uviesť nejaký príklad? Čo je ten šrot?

Zastaraná a nefunkčná technika. Ozbrojené sily dajú požiadavky, ministerstvo ich realizuje plánom akvizícií. Zrealizuje sa však len malá časť. Na bežnú prevádzku OS - cyklickú obnovu materiálu, údržbu techniky a infraštruktúry, výcvikových zariadení a výcvik vojsk - nedostávame ani zďaleka to, čo by sme mali. Každý rok sa to mení, ale dostávame tak pätinu potreby. S jednou pätinou však nemôžete robiť stopercentný výkon. Výsledok je ten, že keď nastúpi nový vojak, nedostane ten výstroj, ktorý už majú jeho kolegovia. Máme osádky BVP (bojových vozidiel pechoty), kde majú tri druhy uniforiem, lebo rovnaké nie sú k dispozícii.

Nie kvalita, ale stav pripravenosti OS a ich technickej pohotovosti sa znižuje. To má aj dosah na možnosti výcviku. Ak nemáte dosť techniky, nemôžete cvičiť a klesá úroveň vycvičenosti a pripravenosti.

Keď počujeme o nákupoch pre armádu, buď ide o veľké nákupy, ako sú stíhačky, vrtuľníky, teraz transportéry, alebo o banality ako ponožky. Hovoríte, že technika je šrot a je to demotivačné. Majú naši vojaci aspoň dosť ponožiek?

Nemajú. A tu je práve problém. Tridsať rokov sa u nás nemodernizovalo. Okrem veľkých projektov musíme klásť veľký dôraz na bežné zabezpečenie potrieb vojska. Nemôžeme rozpustiť armádu, kúpiť techniku a zasa postaviť armádu. Úlohy sa plnia 24 hodín denne 7 dní v týždni. Určité jednotky musia byť neustále pripravené.

Čítala som, že aj francúzskej armáde sa stalo, že nemala dosť béžových maskáčov, tak vojakov vyslala do púšte v zelených. Stávajú sa aj našim vojakom také veci?

Problémy majú i západné armády, ale hĺbka problémov je iná. Nemôžete povedať, že keď nemáte perfektné podmienky, nepôjdete splniť rozkaz. Úlohy budeme plniť vždy, ale veliteľ potom musí prijímať kompromisy na rozsah úloh, kvalitu plnenia a riziko, ktoré jeho vojaci musia podstúpiť. To je ten pohľad - stále plačete, že nemáte to či ono, ale vždy nakoniec hlásite, že ste úlohy splnili. No áno, ale miera úsilia je väčšia a neadekvátna.

V minulosti sme sa snažili nerobiť nábor, ale výber. Dnes už skutočne robíme nábor. Chýba nám asi štyritisíc vojakov. Po kríze na Ukrajine sme posilňovali taktické jednotky, takže sme trochu menili štruktúry, aby zodpovedali meniacim sa hrozbám. Skutočný počet vojakov však klesá. Chýba nám 25 percent vojakov na tabuľkové počty. Druhý problém je, že starnú. Nemám presné štatistiky, ale myslím, že priemerný vek vojakov sa blíži k štyridsiatke. Mnohí sú síce vo výbornej forme, ale fyziologické faktory nepustia. Nemôžete mať napríklad len päťdesiatročných výsadkárov.

Slovenskí muži a ženy nechcú byť vojakmi? Prečo sa armáde nedarí zaujať ich?

To je zásadná otázka, ktorú by malo vedenie rezortu analyzovať a prísť s odpoveďami. Tie asi nebudú príjemné. Nestačí len konštatovať: „Ó, asi sú naši občania málo vlasteneckí!“ Nezáujem asi nepramení len z platového ohodnotenia. Treba povedať, že nástupná mzda profesionálneho vojaka 2. stupňa je 670 eur, teda menej ako priemerná mzda. Aj súkromné firmy majú problém s nedostatkom ľudí, vozia zamestnancov zo zahraničia. Vojakov však zo zahraničia voziť nemôžeme!

Dostávate otázky zo svojho okolia ohľadom veľkého netransparentného obchodu s transportérmi?

Jasné, že tie otázky dostávam. Ľudia tomu nerozumejú, ale nie preto, že by na to nemali intelekt, ale preto, že nemajú dosť informácií a faktov. Absentuje komunikácia od nás z rezortu obrany. Obranná politika je vecou každého občana. Nie je to vlastníctvom jednej politickej strany. Tak, ako sa verejnosť zaujíma o školstvo či o zdravotníctvo, musia občania dostať adekvátne informácie aj o obrane. Bez toho, aby sme ich školili na expertov na vojenstvo, musíme im podať informácie o tom, čo a prečo sa za ich peniaze nakupuje.

Je kritika opozície k nákupom oprávnená?

Čiastočne áno. Je prirodzené, že kritizujú, ale niekedy ťažko povedať, či to má aj racionálny základ. Strategická komunikácia toho, kto je kritizovaný, musí smerovať k tomu, aby všetko vysvetlil bez emócií. Ak nositeľ procesov prezbrojovania nedostatočne komunikuje, argumentácia opozície a záujmy podnikateľských subjektov na trhu prevýšia vo verejnej mienke a vtedy dôvera verejnosti voči týmto procesom klesne. Možno niekedy aj nespravodlivo.

Hnevá to vojakov? Demotivuje ich nejako obraz, ktorý okolo nákupov vzniká?

Nechcem byť hovorcom vojakov, ale počúvam ich. Nemám problém vypočuť si od nich aj kritiku. Ak vedia, že s niekým môžu hovoriť otvorene, a neboja sa, že by sa im to nejako vrátilo, tak sú skutočne veľmi kritickí. A oni sú!

Modernizácia musí byť, ale mala by byť aj transparentná, aj správne odkomunikovaná s verejnosťou a musí byť politická zhoda na tom, aké vojenské systémy chce Slovenská republika mať, v akom rozsahu, prečo ich chce mať a v akej kvalite. Lebo to všetko má dosah na náklady. Keď si zabezpečíme tú najvyššiu kvalitu, ako vojak sa určite poteším. Ale ak to bude za cenu toho, že nezostanú peniaze na výcvik a na vojakov, musím sa vrátiť na začiatok rozhodovacieho procesu a znova sa opýtať, aký chcem kompromis, aby som neskončil v skladoch s dobrou technikou, ktorú nebude mať kto ošetrovať či s ňou bojovať.

Aspoň nás uistite, že za tie miliardy kupujeme dobré stroje.

Áno, tie Patrie sú dobré stroje. Potom bude veľa záležať aj na tom, aká bude cena, aké budú ich podporné systémy velenia. Charakter boja sa mení. Nestačí mať len dobré železo, musíme mať rovnako dobré informácie. Dnes je účinný boj postavený aj na dobrom spravodajstve.

Ako hodnotíte iniciatívy spustené za ministra Gajdoša, dobrovoľnú vojenskú službu a formovanie aktívnych záloh?

V Česku sa do aktívnych záloh nahlásilo asi 2 500 ľudí, u nás naposledy 14 a dobrovoľníkov nejakých 90. Ak nám išlo o experiment, o. k. Ale ak to má mať význam, potrebujeme ich stovky až tisícky. Pýtam sa, ako je to možné. Treba sa vrátiť a analyzovať, kde je problém. Viackrát sme skúšali jeden aj druhý projekt zatraktívniť. Neúspešne.

Sú nutné. Profesionálna armáda má len časť kapacít, ktoré potrebujeme v prípade nejakej krízovej situácie.

Ľudia tomu jednoducho neveria, lebo vidia, ako materiálne vyzerajú OS, vidia obraz obrany, ako sme sa rozprávali, ktorý možno nie je úplne spravodlivý, ale je taký. Bolo by lacné povedať, že sme apatická spoločnosť a chýba nám vlastenectvo. Nie je to tak, veď ľudia chodia na námestia a chcú lepší štát.

Vedelo sa v armáde dlho, že generál, dnes minister Gajdoš má veľmi blízko k SNS?

Armáda je prostredie prirodzene patrioticky orientované. Kde už inde by ste hľadali patriotov, ak nie v armáde. Veď sú to ľudia, ktorí majú aj zomrieť za štát. Ťažko niekedy identifikovať, či to je ešte hranica apolitickosti, alebo je to už politická sympatia. Minister Gajdoš je už členom SNS a hrdo sa k tomu hlási. Je to jeho vec, ale oprávnene to vyvoláva presne tú otázku, ktorú ste položili. Ja na ňu neviem odpoveď. Samozrejme, bol aj asistentom ministra Jána Siteka (SNS, minister obrany 1994 - 1998 - pozn. red.) a náznaky blízkosti tam asi boli, ale nechcem špekulovať.

Jasné, som uvedomelý občan a asi by som ani nemohol motivovať vojakov slúžiť vlasti, keby som sa o fungovanie štátu nezaujímal.

Nezláka vás nejaká strana do svojich radov v budúcnosti? Hoci len ako konzultanta?

Nikdy nehovor nikdy, ale myslím si, že nie. Politika ma neláka. Nebránim sa tomu, aby som povedal svoj odborný názor na obranné témy, ak ma nejaká strana, hoci aj SNS, osloví. Ale politickú ideológiu nebudem presadzovať. Osobne sa čudujem pánovi Gajdošovi, že sa na takú cestu dal.

Keď sa skúmalo, kde majú sympatizantov kotlebovci, spomínala sa cirkev aj Policajný zbor. Majú svojich voličov podľa vás aj v armáde? Alebo sa to vylučuje s tým, že naši vojaci slúžia zároveň ako vojaci NATO?

Nie som sociológ ani politológ, ale ak bude pokračovať tento marazmus, ktorý vznikol, obávam sa, že kotlebovci budú lákať ľudí zo všetkých sfér. Samozrejme, euroatlantické zakotvenie našich OS sa s víziami kotlebovcov jednoznačne vylučuje.

„Máme moderne mysliacich vojakov, ale so starým šrotom,“ charakterizuje pomery v armáde generál Pavel Macko

Výber pre vás