Lenka Dale

Poskytoval som starostlivosť tímu, ktorý utrpel šok po neskutočnom zásahu v&nbsp;sídle Penty, kde policajti netrafili na správne poschodie. Vyzbrojené komando so samopalmi vydesilo personál na smrť.

Atentát na Roberta Fica je asi najpamätnejšou udalosťou tohto roka. Vy ste boli podľa informácie z&nbsp;vyšetrovacieho spisu v&nbsp;kontakte s&nbsp;manželkou atentátnika Cintulu. Prečo? Narodil som sa v&nbsp;Leviciach, kde Cintulovci žili, mám tam rodinu. Je to malé mesto a&nbsp;vedel som, že pani učiteľka Cintulová existuje. Po atentáte na Roberta Fica mi volal jeden miestny policajt, že pani je na tom veľmi zle. Rozmýšľal som, čo spraviť. Mal som ju medzi priateľmi na sociálnej sieti. Napísal som jej, že viem, čo sa stalo, že ju čakajú ťažké hodiny a&nbsp;že ju prosím, nech povie polícii celú pravdu a&nbsp;plne spolupracuje. Veľmi sa bála, že na nich niekto zaútočí, majú dve deti, radil som jej, nech požiada policajtov o&nbsp;ochranu. V&nbsp;celej krajine boli vybičované emócie, všeličo im vtedy hrozilo. Náš kontakt teda smeroval hlavne k&nbsp;tomu, aby sa nebála vyšetrovacích orgánov a&nbsp;čím skôr sa stabilizovala. O&nbsp;samotnom atentáte a&nbsp;jej mužovi sme sa vôbec nebavili. Z&nbsp;jej prejavu však bolo jasné, že je absolútne šokovaná z&nbsp;toho, že ju muž oklamal, keď tvrdil, že ide na protest do Bratislavy. Takže ste s&nbsp;ňou nehovorili pracovne? Nie ako bezpečnostný analytik. A&nbsp;to je všetko, čo k&nbsp;tomu poviem, sme v&nbsp;sporadickom kontakte, keď niečo potrebuje. Mrzelo ju, že som sa pre to dostal do hľadáčika bezpečnostných zložiek. Občas sa to stáva v&nbsp;exponovaných kauzách. Kde sa to ešte udialo? Napríklad som poskytoval starostlivosť tímu, ktorý utrpel šok po neskutočnom zásahu v&nbsp;sídle Penty, kde policajti netrafili na správne poschodie. Vyzbrojené komando so samopalmi vydesilo personál na smrť. Aktuálne rezonuje medzi rodičmi informácia, že na tanečnom krúžku v&nbsp;Bratislave z&nbsp;ničoho nič odpadlo 11-ročné dievča, ktoré sa už nepodarilo zachrániť. Boli ste aj pri tomto prípade? Áno. Z&nbsp;etických dôvodov však nemôžem rozoberať konkrétne prípady, ľudia majú právo na súk­ro­­mie. Môžem azda povedať len toľko, že nešlo o&nbsp;zavinenie úmrtia niekým iným. Niektoré ochorenia neodhalí bežná preventívna prehliadka. Postarali sme sa, aby sa o&nbsp;nešťastí čím skôr dozvedel zriaďovateľ školy, kam dieťa chodilo, aby boli pedagógovia pripravení a&nbsp;predišlo sa veľkému šoku na druhý deň ráno. Pri úmrtí detí vždy odovzdávame prípad štátnemu centru poradenstva a&nbsp;prevencie.

Pre rodičov musí byť strašné, že poobede odíde dieťa do tanečnej a&nbsp;podvečer vás zavolajú po jeho telo. Človek si to radšej ani nechce predstaviť. To sú situácie, keď sa neubránite slzám. Pred časom som mal silný blok, asi päť rokov som radšej vôbec nechodil k&nbsp;detským obetiam. Často plačem. Na rozdiel od policajtov či záchranárov si to však môžem dovoliť, uľahčuje to aj kontakt s&nbsp;blízkymi obetí, nemusím sa pretvarovať. Ľuďom v&nbsp;akútnom šoku musíme vysvetľovať veci, ktoré sú pre nich niekedy ťažko prijateľné. Čokoľvek, čo pomôže zblíženiu, je v&nbsp;poriadku. Z&nbsp;bezpečnostných dôvodov napríklad policajti niekedy vezmú blízkym na pár dní zbraň. Ničoho sa nedopustili, ale v&nbsp;skrate by ju mohli obrátiť proti sebe. Vysvetľujeme im, že to neznamená, že nie sú spôsobilí nosiť zbraň, len že najbližších sedem až desať dní by asi bolo naozaj lepšie, keby bola na polícii. To je niečo, čo policajti neurobili napríklad v&nbsp;prípade Františka Böhma v&nbsp;známych korupčných kauzách. Po obvinení ho pustili domov, kde mal niekoľko zbraní, zaútočil na manželku a&nbsp;potom sa zastrelil. Áno, aj tento prípad nasvedčuje, že toto riziko je potrebné vždy zvážiť a&nbsp;eliminovať. Čo presne je vašou úlohou? Naša práca je najmä o&nbsp;tom, aby sme boli na mieste čím skôr po tragédii, často po neúspešnej resuscitácii. Prichádzame najčastejšie na zavolanie operačného strediska záchrannej zdravotnej služby v&nbsp;momente, keď je potrebné komunikovať s&nbsp;pozostalými, ktorí utrpeli šok, a&nbsp;regulovať ich reakcie, aby nenastala ďalšia tragédia. Pomáhame im zvládať emočné napätie, vysvetľujeme, čo sa práve deje a&nbsp;prečo, pomáhame im prijať realitu, ktorá sa práve od zákla­dov zmenila. Riešime s&nbsp;nimi aj praktické veci, ako ísť na výsluch alebo ako sa bezpečne dostať domov, niekedy ich odvezieme či aspoň šoférujeme ich autá. Znižuje to riziko sekundárnych tragédií, ako je napríklad autonehoda spôsobená šokom. Zároveň pomáhame zdravotníkom, policajtom a&nbsp;celému systému fungovať bez zbytočných prekážok, pretože aj fyzicky udržiavame blízkych v&nbsp;rozumnej vzdialenosti od miesta zásahu a&nbsp;niekedy desivých scén. Odchádzame obvykle po pár hodinách, zvyčajne po odvoze tela, keď už máme istotu, že pozostalí porozumeli, čo sa stalo, a&nbsp;že zvládnu sami najbližšie dni. Nerobíme terapiu ani dlhodobú starostlivosť, sústreďujeme sa na prvé hodiny, keď sú ľudia ešte takí šokovaní, že si neskôr možno sotva pamätajú, že sme tam boli.

Na tých miestach sa akoby na chvíľu otváralo peklo a&nbsp;mňa nekonečne baví ho zatvárať.

Ako reagujú ľudia v&nbsp;takýchto momentoch? Reakcie sú rôzne. Je rozdiel, či človek smrť príbuzného očakával alebo prišla náhle. Mozog na taký šok nie je jednoducho pripravený. Niektorí ľudia vôbec nechápu, čo sa deje, a&nbsp;aj keď prikyvujú, neznamená to, že rozumejú výz­namu slov. Emočné preťaženie môže spôsobiť, že nerozoznávajú realitu a&nbsp;majú pocit, že sa im to len sníva. Je to, ako keď v&nbsp;domácnosti dôjde k&nbsp;preťaženiu elektrického systému a&nbsp;zrazu „vypadnú poistky“. Ako teda vyzerajú tie reakcie? Sú ľudia, ktorí kričia, sú takí, čo ostanú ticho, a&nbsp;takí, čo sa hneď psychicky aj fyzicky zrútia. Veľmi to závisí aj od vzťahu, ktorý s&nbsp;mŕtvym mali. Ak je niekto výrazne bledý, s&nbsp;veľkou pravdepodobnosťou mu nehrozí okamžitá sebadeštrukcia, ale potrebuje fyzickú podporu. Naopak, ak je niekto červený v&nbsp;tvári a&nbsp;vidno navreté žily a&nbsp;svaly, treba sa pripraviť na možnú agresívnu reakciu. Najhoršie je, keď ľudia ostanú len ticho, akoby sa ich to netýkalo. S&nbsp;tými treba pracovať najviac. Zlé správy napríklad nie je dobre oznamovať v&nbsp;miestnosti, kde sme teraz, na nejakom desiatom poschodí pri okne, môže dôjsť ku skratu. Ak už si nevieme vybrať vhodné prostredie, musíme sa aspoň postaviť k&nbsp;oknu, aby sme zabránili prípadnému skočeniu z&nbsp;neho. Máte nejaké postupy, ako tieto reakcie ovplyvniť? Snažíme sa napríklad oznamovať zlé správy ešte za denného svetla. Tma zvyšuje náchylnosť na silné emócie. Je to založené na evolúcii, ľudia so zdravými inštinktmi sa tmy prirodzene boja a&nbsp;v&nbsp;noci ťažšie znášajú negatívne informácie. Ak človek zareaguje agresívne, čo robíte? Agresívna reakcia môže znamenať, že si človek stále udržiava kontrolu. Ak nám vulgárne vynadá, je to často dobrý signál, že si poradí. Kolegov učíme, že ego musí ísť bokom. Pomoc sa nesmie vnucovať a&nbsp;ten, kto si chce do terénu chodiť po uznanie pozostalých, nemá tam čo hľadať. Nechodíte iba za pozostalými po nešťastiach, ale pomáhate aj svedkom či účastníkom nejakého zločinu alebo závažnej udalosti, ako je nehoda, výbuch… Prečo? Policajti potrebujú vypočuť svedkov čo najskôr a&nbsp;to u&nbsp;ľudí v&nbsp;akútnom šoku nie je celkom možné. Ak sú nešťastie či tragédia sprevádzané profesionálom, proces prijatia reality môže trvať hodinu, možno dve. Bez profesio­nálnej podpory môže trvať výrazne dlhšie, čo zvyšuje riziko, že ľudia sťažia prácu záchranárom alebo policajtom. Ak sa totiž odohral brutálny trestný čin, niekto bol svedkom vraždy alebo znásilnenia či havaroval autobus plný ľudí, polícia potrebuje počuť svedectvá čo najskôr. A&nbsp;ak máte aj po šiestich hodinách od udalosti na výsluchu človeka, ktorý ešte stále popiera, že sa to vôbec stalo, alebo má pocit, že sa mu to sníva, znehodnocuje to proces vyšetrovania. Keď chcete niekoho vypočuť, je potrebné mať istotu, že je v&nbsp;kontakte s&nbsp;realitou.

Boli ste v&nbsp;minulosti aj na mieste po výbuchu v&nbsp;Bani Handlová, chodievate k&nbsp;autobusovým a&nbsp;vlakovým nešťastiam. Je niečo, čo vás dokáže ešte prekvapiť? Iste. Napríklad v&nbsp;Hriňovej, kde došlo k&nbsp;havárii autobusu, ktorý sa plný mladých folkloristov zrútil zo svahu. Po príchode sme sa ocitli vo zvláštnej situácii. Celá dedina bola vyľudnená, dvere sa pred nami zatvárali, len pohyb záclon naznačoval, že tam žijú ľudia. Hodiny sme tam blúdili s&nbsp;pocitom zbytočnosti. Až návšteva miestnej fary a&nbsp;podanie si ruky s&nbsp;farárom na verejnosti zariadili, že sa ľady prelomili. Tie najbizarnejšie prekvapenia však ani nemôžem verejne opísať. Dodnes sa stávajú. Stáva sa aj, že ľudia odmietajú prijať smrť svojich blízkych? Áno. Ľudia reagujú rôzne. Niektorí, keď sa dozvedia hroznú informáciu, volia si zdanlivo nepochopiteľné stratégie zvládania. Mali sme prípad mladého muža, ktorý zomrel osamote. Jeho príbuzný asi 12-krát povedal: „Keby spadol s&nbsp;lietadlom, ľahšie by sa mi to prijímalo ako takto, keď bol sám.“ Na prvé počutie to môže znieť strašne, lebo tým pádom by to znamenalo, že by tam zomrelo ďalších 220 ľudí, ale pre neho to bola v&nbsp;tej chvíli oveľa znesiteľnejšia predstava ako tá, že jeho blízky bol v&nbsp;okamihu smrti osamelý. V&nbsp;skutočnosti netúžil po páde lietadla, chcel iba syna držať za ruku v&nbsp;momente smrti. Niekde som zachytila, že napríklad v&nbsp;osadách na východnom Slovensku, ak sa stalo nešťastie, zbili zdravotníkov. Stretli ste sa už s&nbsp;niečím podobným? Niekedy, častejšie vo vylúčených komunitách, napadnú miestni zdravotníkov. Celý problém je v&nbsp;tom, že oni sú v&nbsp;extrémnom emočnom zaplavení z&nbsp;nešťastia, a&nbsp;keď vidia, ako niekto intubuje a&nbsp;oživuje ich blízkeho, považujú to za nepriateľské konanie, vnímajú to ako násilný akt a&nbsp;nie pomoc. Preto tam so zdravotníkmi chodievame, aby sme to skúsili eliminovať. Pokus o&nbsp;záchranu života skutočne navonok neraz pôsobí násilne a&nbsp;bezcitne, ale inak sa to nedá. Ľudia často robia pri oživovaní v&nbsp;domácom prostredí chyby, ktoré pritom vyplývajú z&nbsp;ohľaduplnosti. Napríklad skúšajú masáž srdca na mäkkej posteli namiesto dlážky. To však prudko znižuje šancu na prežitie.

Je ešte niečo špeciálne, čo súvisí s&nbsp;vašou prácou? Čo vám ešte utkvelo v&nbsp;pamäti? Zažil som dopravnú nehodu pri Bánovciach nad Bebravou. Otec išiel opoznať dcéru na patológiu, kde bola uložená v&nbsp;chladiacom boxe. A&nbsp;to telo už po dvoch alebo troch dňoch vyzerá inak. A&nbsp;on povedal: „Toto nie je moja dcéra.“ Znelo to tak presvedčivo, že sa to začalo nanovo riešiť. On reálne nespoznal vlastnú dcéru. To telo prejde istými zmenami, po troch dňoch už vidíte niečo iné, ako ste poznali, a&nbsp;ak sa ešte aj psychika bráni faktu, že blízka osoba zomrela, niekedy to naozaj môže brániť pozitívnej identifikácii. Čo máte na svojej práci rád? Vždy znova prichádzam na miesto, kde si ľudia nedokážu predstaviť, či vydržia bolesť a&nbsp;prežijú najbližšie sekundy či minúty. A&nbsp;ja už vtedy viem, že príde ďalší deň a&nbsp;že je v&nbsp;nich viac sily, ako si dokážu predstaviť. Oni veria, že život sa skončil a&nbsp;nie je žiadna budúcnosť, a&nbsp;ja už viem, že sa neskončil a&nbsp;že takmer nikdy sa nenaplnia tie najčernejšie scenáre. Stretávam nádej tam, kde zdanlivo žiadna nie je. Na tých miestach sa akoby na chvíľu otváralo peklo a&nbsp;mňa nekonečne baví ho zatvárať.

Radovan Bránik: Plačem často, ale pomáha to... Šokujúce priznanie bezpečnostného analytika

Výber pre vás