Vanda Felšöci Rusnáková

Podľa dostupných informácií začala rodina Rezešovcov svoju cestu za ovládnutím VSŽ v roku 1994, keď Alexander Rezeš získal časť akcií. V roku 1997 už Rezešovi patrila takmer polovica prosperujúcej fabriky. Zo svojho syna Júliusa urobil v roku 1998 prezidenta železiarní. Alexander Rezeš, ktorý bol v tom čase ministrom hospodárstva a jedným z najbližších ľudí Vladimíra Mečiara, financie, ktoré železiarne prinášali, štedro rozdeľoval. Bol to práve on, kto ako volebný manažér strany financoval masívnu kampaň HZDS pred voľbami v roku 1998.

Na Slovensko vtedy pritiahol hviezdy ako topmodelka Claudia Schifferová, herečky Ornelu Muttiovú a Claudiu Cardinalovú či Gérarda Depardieua. V tom čase si Rezešovci kúpili aj luxusnú vilu na španielskom pobreží. Podľa informácií PLUS 7 DNÍ sa výsledná suma vyšplhala na 45 miliónov korún, teda 1,5 milióna eur. Paradoxne, boli to vyhodené peniaze - Mečiarovo HZDS síce voľby vyhralo, no vládu zostaviť nedokázalo. No peniaze išli nielen do politiky.

Do majetku VSŽ pribudlo malé prúdové lietadlo, spoločnosť kúpila futbalové kluby 1. FC Košice a najmä AC Sparta Praha - údajne za 900 miliónov českých korún -, s ktorým plánovala vyhrať Ligu majstrov. (V roku 1999 Spartu kúpilo vydavateľstvo Verlagsgruppe Passau za zlomok ceny, ktorú zaň zaplatili Rezešovci - 150 miliónov českých korún plus dlhy.)

Železiarne sa v tom čase začali dostávať do finančných problémov. Informácie, že VSŽ nemajú na splácanie úverov, spôsobili, že banky nakoniec spoločnosti zablokovali účty a požadovali výmenu vedenia. Koncom roka 1998 nastúpil na čelo podniku Gabriel Eichler. Rezešov syn Július považuje celú kauzu okolo VSŽ za politickú hru. Ako vidí toto obdobie, dočítate sa v rozhovore.

Keď ste sa stali prezidentom VSŽ, mali ste len 29 rokov a predstavenstvu, ktorému ste šéfovali, nikto nepovedal inak než kindermanažment.

Moji rodičia pracovali vo VSŽ takmer od ich začiatku v roku 1968. Narodil som sa rok po tom, čiže som mal fabriku od začiatku v krvi. Počas mojich stredoškolských a vysokoškolských štúdií som pravidelne brigádoval vo fabrike. Nemyslite si, otec sa postaral o to, aby som zažil chuť každej jednej divízie. A čo sa týka „kindermanažéra“, človek, ktorý nám túto nálepku vymyslel, prednášal marxizmus- leninizmus a viedol plamenné reči o nevyhnutnosti komunizmu, kým ja som spoznával spomínané divízie.

No nepopriete, že na eléva to bol hviezdny štart.

Áno, ale s tým prišla aj hviezdna zodpovednosť a hviezdne problémy. V roku 1993 som nastúpil do VSŽ na finančný úsek a prešiel som všetkými pozíciami v organizačnej štruktúre. Nakoniec ma v roku 1998 akcionári zvolili za predsedu predstavenstva a prezidenta železiarní. Hneď po nástupe do funkcie som s Viktorom Špakovským starším pripravil materiál o transformácii VSŽ na holdingovú spoločnosť a následne ho predstavenstvo schválilo. Boli sme asi prvý holding na Slovensku, ktorý fungoval na základe kapitálového riadenia. Lenže práve v roku 1998 sa to celé pokašľalo a železiarňam hrozil krach.

Zhrňme to. V 90. rokoch sme ovládali železiarne. Ako skupina sme zamestnávali asi 28-tisíc ľudí. Na daniach, odvodoch a colných poplatkoch sme ročne odviedli niekoľko miliárd slovenských korún do štátnej kasy. Len na mzdách fabrika vyplácala ročne 4,5 miliardy slovenských korún! Ročný obrat predstavoval asi 60 miliárd korún. Či sa to niekomu páči, alebo nie, každý rok sme vytvárali zisk. Ten posledný rok viac ako 600 miliónov korún. Jednoducho, železiarne boli a sú zlaté vajce.

Keď to bolo také super, prečo mali VSŽ padnúť?

Bola v tom politika. Kto ovládal a vlastnil VSŽ, mal taký ekonomický a mocenský vplyv, že to bolo cítiť a počuť po celom Slovensku. VSŽ mali takú palebnú silu, že ten, kto ju kontroloval, bez problémov by zlomil väz každej jednej politickej garnitúre, ktorá by bola pri moci. S určitosťou viem povedať, a to podpíšem vlastnou krvou, že vtedajšia nastúpená vláda na čele s Dzurindom by nevydržala ani jedno funkčné obdobie, nieto dve, keby VSŽ ostala v našich rukách.

Teda priznávate, že keby v roku 1998 zostalo pri moci HZDS, Rezešovci by ďalej viedli VSŽ?

Rok 1998 bol veľmi citlivý a kľúčový. Objektívne treba povedať, že hutnícky biznis je cyklický a naše realizačné ceny boli na historickom minime a plnili sa sklady. Aby sme tento problém preklenuli, rokovali sme s bankami o emisii obligácií vo výške 3 miliardy korún. Všetko bolo dohodnuté až po september 1998, keď vtedajší víťazi volieb zatlačili na banky, aby odstúpili od dohody. A začali padať veľké slová ako cross default (neschopnosť splácať pohľadávky - pozn. red.) a bankrot. Ale všetko to boli lži! Existovala len hrozba cross defaultu. Tú však pozná každý, kto má úver a mešká čo i len s jednou splátkou. To bol aj náš prípad a s bankami sme hľadali riešenie. Ony vedeli, že máme obrovské rezervy. Len pri znížení stavu zamestnancov o 20-25 percent sme mali jednu miliardu hotovosti ročne k dispozícii. No s prepúšťaním sa zámerne čakalo až po parlamentných voľbách. Každému človeku je jasné prečo.

Takže železiarne mali v roku 1998 problémy.

Slová o krachu a cross defaulte nikto z bánk ani nevyslovil. Bavili sme sa len o reštrukturalizácii a racionalizácii. Banky predsa nie sú realitky! Napriek tomu nás pod neudržateľným politickým tlakom vo vedení vystriedal koncom roku 1998 Gabriel Eichler.

V tomto období sa zdvihla obrovská vlna kritiky pre tunelovanie železiarní práve vašou rodinou.

To je celé nezmysel. Práve pod Eichlerovým vedením bolo vo VSŽ najdivokejšie eldorádo v histórii. Pod rúškom záchrany sa fabrika rozporciovala, rozpredala a core biznis sa odovzdal Američanom. Poradenským firmám sa vyplácali desiatky miliónov korún mesačne. Neexistovala žiadna kontrola pri nákupe vstupných surovín a vytvárali sa opravné účtovné položky, ktoré spôsobili niekoľkomiliardovú účtovnú stratu, ktorú na konci dňa pripísali nám. Proste, katastrofa.

Jedna z vecí, ktoré vám vyčítali, bol luxus. Ten si užívala vaša rodina i spolupracovníci. Kúpa súkromného prúdového lietadla, FC Sparta Praha.

Lietadlo a Sparta vadili? Hádajte, čo urobili Američania ako prvé, keď prišli do Košíc. Kúpili si lietadlo! A Sparta? Pozrite sa, aké peniaze sa dnes točia v európskom futbale, je to šialené. Sparta nikdy nebola ani nebude provinčným klubom, Sparta je aj z obchodného, aj z marketingového hľadiska vynikajúci produkt. To si ešte stále niekto myslí, že táto naša akvizícia bola zlým rozhodnutím? A „záchranca“ Eichler ju predal za drobné. To je na facku a ešte aj titulku vo Forbese.

Vy ste napriek finančným problémom štedro rozdávali.

V 90. rokoch tu vďaka VSŽ všetko fungovalo. A čo nefungovalo, tak jednoducho prišlo do železiarní nastavilo psie oči a my tým, že sme lokálpatrioti, tak sme pomohli. Neviem, že by sme s niekým vyrazili dvere.

Kupovali ste kluby a hráčov aj do Košíc, dnes v Košiciach športy krachujú.

Rozumiem tomu, že mesto nie je povinné sponzorovať profesionálny šport. Na druhej strane pán primátor zabúda na to, že on ako popredný činiteľ tejto vládnej garnitúry si to nemôže dovoliť povedať. Úprimne. Veď on a táto partia, to je to, čo sme boli my v 90. rokoch. Majú v rukách kormidlo, moc a vplyv, robia biznis, nech sa netvária, že nie. Ak nemajú „gule“ na to, aby dotlačili US Steel k štedrejšej podpore športu v meste, tak nech zabezpečia, aby firmy profitujúce na biznise v meste a regióne „chceli“ prispievať napríklad na futbal. Viete si predstaviť, že by za Schustera nejaké EEI, Kosity, Dúhy alebo iné farebné firmy nesponzorovali niečo v meste? Však by prosili, aby láskavo mohli niečo sponzorovať.

Prečo ste podporovali najmä šport?

Prečo? Lebo sme ho mali radi, lebo to potrebovali a mohli sme sem vďaka našim peniazom dotiahnuť skutočné špičky. Každý rok sa hralo o tituly a každý vedel, že sme ich podporovali my. Robili sme to preto, že sme boli Košičania a dnes každý vie, kto je v hádzanej Rišo Štochl, Bratia Janovci, alebo v hokeji Lukáčovci, Igor Liba, Jano Varholík, Laco Nagy, Ďuro Faith, trenér Jano Slevek. Vo futbale na čele s Jánom Kozákom ani nehovoriac. Čo hráč, to reprezentant! Dnes? Hádzaná je v krachu, futbal tiež - a hokej? Veď okrem výnimiek za Košice už hrajú len migrujúci stroskotanci. A hlavne to nebolo len o štedrom vrecku železiarní, ale aj ich obchodných partnerov.

Nakoniec košické železiarne dostali Američania. Im nič nevyčítam.

Však oni sem neprišli robiť Košičanov šťastnými a veselými. Prišli robiť len a len tvrdý biznis. Hneď za prvé roky pôsobenia v Košiciach vyniesli z údajne skrachovaných železiarní niekoľko miliárd eur. A vtedajšia vláda im ešte ako bonus priklepla desaťročné daňové prázdniny. To je fakt vtipné.

Vráťme sa však ešte k VSŽ. Skôr ako cenu vašej rodine vyčítali, že privatizácia železiarní bola dopredu pripravená pre konkrétnych ľudí.

Viete, demokracia nie je o tom, že sme si všetci rovní, ale že všetci máme rovnakú príležitosť. Otvorene, využili sme šancu, ktorú sme dostali. Ak nás chce niekto kritizovať za cenu, ktorú sme zaplatili Fondu národného majetku, nesmie zabúdať na jeden dôležitý fakt. A to, že pri kreovaní ceny sa berú do úvahy dôležité faktory, ako zachovanie zamestnanosti, platenie daní, investície. My sme všetko do bodky plnili. Za 25 rokov novodobej histórie Slovenska, či tu bola červená, modrá, alebo pepitová vláda, si nepamätám ani jeden obchod so štátom, ktorý by niekto nekritizoval alebo neškandalizoval. Nikdy sa nestalo, aby sme sa všetci Slováci pochytali za ruky a unisono si zakričali - Hurá, konečne sa podarilo urobiť mega kšeft pre štát!!! Vždy tu bude niekto, kto bude tvrdiť, že sa to mohlo urobiť inak.

Rezeš o divokých 90. rokoch: „Kto ovládal VSŽ, mohol zlomiť väz každej politickej garnitúre!“

Výber pre vás