Novinárkou chcela byť od 4. triedy základnej školy po vzore otca, ktorý vymyslel aj jej netypické krstné meno. Počas štúdií žurnalistiky na FF UK v Bratislave začala pracovať v týždenníku Mladé rozlety, po ich zániku bola 22 rokov redaktorkou týždenníka Život. Trénuje thajský box, tancuje zumbu, sleduje bojové športy, rada číta, počúva muziku a snaží sa držať známeho múdra Jana Wericha: „Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“

Felícia Boronkayová

Hovorí po francúzsky, anglicky, nemecky, taliansky, španielsky a väčšinu roka trávi v zahraničí. Patrí k najuznávanejším operným spevákom svojej generácie, za čo je toho roku nominovaný na Krištáľové krídlo. Známy tenor PAVOL BRŠLÍK (45) privítal redaktorku FELÍCIU BORONKAYOVÚ vo svojom bratislavskom byte, kam si odbehol z Mníchova.

Je toto váš jediný domov, odkiaľ vyrážate do sveta? Teraz už áno. Začínal som v Marseille, potom som sa presťahoval do Berlína, kde som pôsobil v súbore tri alebo štyri sezóny. To bola moja báza, kam som si chodil prebaliť kufor a zobrať nové noty. Chvíľu som žil aj v Paríži a potom som sa usadil na 12 rokov v Zürichu. Vlani som sa vrátil na Slovensko, lebo čím som starší, tým viac ma to ťahá domov. Vonku môžete získať pas, zázemie, ale vždy zostanete cudzincom. Vaša cesta na svetové pódiá bola trochu kľukatá. Ako chlapec z Kysuckého Nového Mesta ste najprv počúvali pop. Kedy ste, obrazne povedané, obrátili? Celú izbu som mal oblepenú plagátmi Samanthy Fox, Sabriny, Michaela Jacksona, vymieňali sme si ich s kamarátmi. Vtedy sa ešte chodilo do knižníc, odkiaľ som si požičiaval platne. Raz som tak narazil na Thurandot a myslel som si, že je to nejaká nová kapela alebo speváčka. (Smeje sa.) Bol to však „výcuc“ zo známej opery, veľký zbor, nahrávka s Pavarottim, Montserrat Caballé, Joan Sutherlandovou. Uchvátila ma a snažil som sa spievať s nimi. Išlo to? Vtedy som ešte nebol zmutovaný, tak nejako to šlo. Kričal som tam, samozrejme. (Smiech.) Suseda búchala na radiátor, ale ja som „spieval“ v obývačke ďalej. Po tom som si už platne s opernými dielami požičiaval cielene. Keď prišla na rad otázka, kam po základnej, povedal som konzervatórium. Otec nadšený nebol, ale nakoniec ma aj s mamou veľmi podporovali, za čo im veľmi ďakujem.

To, že máte dobrý hlas, sa vraj ukázalo už na Základnej umeleckej škole. Začal som chodiť na akordeón. Hrával na ňom strýko, mame sa to veľmi páčilo, tak ma prihlásila. Ja som ten nástroj z duše nenávidel, mal som však šťastie. Raz sme si pred hodinou so spolužiakmi spievali a pani učiteľka Súľovská na mňa zavolala: Máš pekný hlas, poď mi niečo zaspievať. Vypočula ma a odkázala našim: Povedz doma, že odteraz budeš chodiť na spev! A tak sa začala moja spevácka kariéra. V nej ste pokračovali na konzervatóriu v Žiline u tenora Františka Livoru a následne na bratislavskej VŠMU. Tú som však nedokončil. Medzitým som totiž vyhral spevácku súťaž v Karlových Varoch, kde bola hlavnou cenou možnosť spievať v Štátnej opere v Prahe. Mal som 21 rokov, ale toto účinkovanie sa so školou nedalo skĺbiť, a tak som po dvoch mesiacoch odišiel. Po pár rokoch som sa vrátil a urobil si vysokú školu – Akadémiu múzických umení v Banskej Bystrici u pani Hudecovej, s ktorou som v kontakte dodnes. Takto sa vám, alebo vy jej, vyhla naša prvá operná scéna?

V začiatkoch štúdia na VŠMU mi ponúkli úlohu v operete Noc v Benátkach. Išiel som teda za vtedajším šéfom opery, že si to veľmi vážim, ale nemyslím si, že by som v tom bol dobrý, že to radšej nevezmem, ako to urobiť zle. Začal po mne kričať: Vy si tu už v živote nezaspievate! Neskôr som tam dokonca predspieval, na čo mi poslali list, že budú sledovať vývoj mojej kariéry a možno to vyústi do budúcej spolupráce. Neskôr v zahraničí, keď som už spieval na scénach so svetovými spevákmi a dirigentmi, som si povedal: Teraz môžete už len pozorovať. Neskôr ste sa však „udobrili“? Keď sa neskôr zmenilo vedenie, oslovili ma a ja som odvtedy, ak mi to kalendár dovolil, veľmi rád prišiel a zaspieval si doma. Opera je vážna vec. Dá sa v nej zažiť aj niečo veselé? Určite. Záleží to od vzťahu s kolegami, ktorí sú z rôznych kútov sveta. Ak funguje chémia, všetci sa na javisko tešíme. Hlavne na posledných predstaveniach si robíme malé žartíky, ale veci sa dejú aj neplánovane. Kolegovi, ktorý je trochu väčší, raz vo Viedni, práve spieval dueto, povolili traky. Spadli mu nohavice a zrazu stál na javisku len v trenírkach. Samozrejme, začali sme sa smiať a tú scénu sme už ani nedospievali.

Stalo sa niečo podobné vám? V Tokiu sme mali v opere Don Giovanni tanec s dvomi kolegyňami. Z ničoho nič nám všetkým prišlo niečo smiešne. Dirigent nechápal, hudba pokračovala, len my sme nemohli. Ja som na toto ľahká obeť, som za každú „hovadinu“. V takomto prípade pár taktov vynecháme a vrátime sa do svojich rolí. Tieto situácie sú však výnimočné, v prvom rade sme profesionáli. Zvyknete si s kolegami po predstavení sadnúť, navštevujete sa? Novú produkciu zvyčajne skúšame šesť až osem týždňov, potom sú predstavenia. Postupne si na kolegov zvyknete, vytvorí sa taká malá rodina. Zo začiatku som si ťažko zvykal, že sa po poslednom predstavení rozídeme. Od istého levelu sa už, našťastie, stretávate s tými istými kolegami a tých už poznáte. Ja som robieval pred premiérou u mňa doma guláš párty. Viem, že rád varíte. Dokonca ste uvažovali, že si na dôchodok otvoríte bistro v Provensálsku. Čo by ste vedeli svojim hosťom ponúknuť?

Sám sa rád dobre najem a nechám obslúžiť v reštaurácii. Keďže moje varenie bola z núdze cnosť, začal som zbierať kuchárske knihy. Počas pobytov v Amerike mi ide v televízii iba Cooking Chanel, odkukávam aj od kolegov, keď niečo donesú, a v zahraničí sa takisto snažím získať originálne receptúry. Zo Soulu som si napríklad doniesol recept na kimči a ich kapustovú polievku kimči jjigae, takže varím to, na čo mám práve chuť. Segedín, guláš, šošovicovú polievku, vietnamskú kuchyňu. Akurát nerád pečiem, lebo pri tom musím dodržiavať všetky prísady, gramáže, časy a postupy, čo ma nebaví. Domáce varenie je vo vašom prípade aj spôsob ochrany. Tenor, najvyšší mužský hlas, je chúlostivý a vy a vaši kolegovia ho denne a doslova hľadáte. Tenor je diagnóza. Ráno vstanete a viete, že večer máte predstavenie, tak hneď skúšate, či tam je, alebo nie je. Hlasivky sú živý mechanizmus, sval, ktorý musíte perfektne ovládať a mať pod kontrolou ako atléti, mení sa aj vekom. Navyše každý deň je iný – raz je vysoký tlak, raz nízky – a spevácka technika je na to, aby ste boli schopní za každých okolností podať čo najlepší výkon. S prepáčením, normálny človek ráno vstane, dá si kávu, raňajky. Čo urobí po prebudení tenor? Tenor ráno vstane, dá si kávu a po nej jedno-dve „cvičká“, tzv. vokalízy. Potom mám pauzu a poobede si dám ďalšie „cvičko“. Mám kolegyne, ktoré chodia ráno behať a večer odspievajú predstavenie. Mne sa v deň vystúpenia, v tomto som lenivý, osvedčil kľudový režim; nebehám po obchodoch, necvičím a po druhej vokalíze sa pomaly snažím dostať hlas do stavu, v akom ho večer chcem mať. Je to dosť osamelý život, preto som sa naučil sám variť, sám chodiť do kina, aj byť sám so sebou.

Čo všetko vás ešte obmedzuje? Nesmiete sa opaľovať, len neviem prečo, v zime chodíte zababušený, aby ste nenachladli, nepijete bublinkové nápoje... Opaľovať sa nemôžem preto, lebo slnko prekrví aj hlasivky a mohol by nastať problém. Nemali by sme, samozrejme, chodiť medzi ľudí, aby sme nenachladli, a nemali by sme vôbec piť alkohol, ale to je individuálne. Niektorí kolegovia si dajú pivo a sú v pohode, ja si dám dva dni pred vystúpením maximálne deci červeného, snažím sa nerozprávať, lebo najlepší lekár na hlasivky je mlčanie. Už sa mi stalo, že som týždeň po chorobe písal iba lístočky. Keď chcete byť večer na pódiu stopercentný, musíte si pár vecí odriecť a v prípade, že ochoriete, predstavenie radšej zrušiť, inak by sa trápili diváci aj ja. Cvičiť môžete? Lebo dnes už veľkí operní speváci nie sú veľmi v móde. Pred koronou som pravidelne cvičil jogu a po nej sme všetci ostali doma piecť chlieb. Vtedy som padol, nechcem to nazvať depresiou, do stavu, kedy som si uvedomil, že ako umelci sme vlastne nepotrební. A s jogou som, paradoxne, lebo času bolo dosť, prestal. Chvalabohu som mal záhradu. Bol som v nej celé dni a nikdy nebola krajšia. Stále som niečo okopával, vysádzal, sadil, presádzal, rezal, bola to moja záchrana. Odvtedy sa snažím dostať do nejakej pravidelnosti v cvičení, ale ide to čoraz ťažšie. Telo je však môj kapitál, budem sa musieť prekonať. Operné divy dostávajú od fanúšikov, ktorí za nimi cestujú po celom svete, kvety a rôzne darčeky. Čo nosia vám?

Viac foto z bývania  a zo života Pavla Bršlíka v galérii

Mám svoj okruh priaznivcov, volám ich šialenci, lebo ich naozaj stretávam od New Yorku, cez Tokio, Brusel, Paríž, Lyon až po Viedeň. Kvety nedostávam, ale keď prídu z Japonska, donesú mi fľašu saké a sladkosti. Už vedia, že nedokážem odolať slanému karamelu a po nedávnych vystúpeniach som ho dostal veľa, čo je pre mňa nebezpečné. Lebo potom si sadnem doma pred telku, že vyskúšam jeden, a padne celá krabica. (Smiech.) A ešte mi nosia šály a perá. Pri inscenovaní opery je v hre viac ľudí – režisér, dirigent s orchestrom, tanečníci, zbor a speváci. V činohre platí, že mama a režisér majú vždy pravdu. V opere kto? Bez spevákov by režisér neurobil nič, musí to byť dialóg. Pokiaľ odo mňa očakáva niečo, čo nie som ochotný spraviť, snažím sa to s ním konzultovať. Napriek tomu sa občas stane, že je do seba taký zahľadený, že nevidí nič, len svoje dielo, čo sa veľmi nevypláca. Po premiére, ktorá sa divákom nepáči, „vybučia“ režiséra. Čo je popri vašich schopnostiach dôležité, aby jedného dňa zazvonil telefón s dobrou ponukou? Určite máte agenta, svoje urobí aj pozitívna „šuškanda“, že ten Breslik, ako vás v zahraničí poznajú, vie, pozvime ho. Sú super speváci, ktorí sedia doma, lebo ak sú v agentúre, ktorá zastrešuje 35 tenorov, nemôžu sa každému venovať na sto percent. Určite je dôležité mať dobrého agenta, byť v správnom čase na správnom mieste a mať šťastie.

Vy ho máte? Áno, práve vďaka všetkému, čo som vymenoval. Mal som šťastie, že na speváckej súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského bol v porote riaditeľ operného domu z Marseille a pozval ma tam. Na súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch si ma zase všimol môj prvý agent a odporučil ma do Paríža Kurtovi Mazurovi. Ďalšie šťastie bolo, že keď som prišiel na predspievanie, Kurt mal práve čas a počul ma. Vznikla z toho dlhoročná spolupráca. Šťastie bolo, že do Štátnej opery v Berlíne si ma na predspievaní vypočul wagnerovský dirigent Daniel Barenboim a takto by som mohol pokračovať. Po berlínskom angažmáne som išiel na voľnú nohu, lebo som chcel byť pánom svojho času. Musím zaklopať, zatiaľ mám veľa peknej a dobrej roboty, a zase hovoríme o šťastí, že som platený za svoje hobby. Čo robíte po predstavení? O mne je známe, že som najrýchlejšie prezlečený a odmaľovaný, takže o chvíľu sedím v aute a idem domov. Ešte som nabudený, do druhej, tretej neviem zaspať. Čím sa odmeňujete, dajme tomu, po úspešnej premiére? Zážitkami, najmä tým, že idem na našu chalupu na Kysuce, do záhrady, kde som najšťastnejší na svete. Tam, keď sa dá, vypnem aj na štyri dni. Dotyk so zemou ma energeticky čistí. Som síce unavený, ale kôš plný paradajok a možnosť zahryznúť do vlastnoručne vypestovaného jablka mi tú námahu stokrát vráti. Marta Stuartova kedysi povedala: Keď chceš byť šťastný rok, ožeň/vydaj sa; keď chceš byť šťastný desať rokov, zadováž si zviera, a keď chceš byť šťastný celý život, urob si záhradu. Evidentne ju počúvate; máte dvoch psov, záhradu a byt plný hyacintov. Potreboval som už trochu jari, tieto zimné mesiace ma ako záhradkára ubíjajú, tak som musel zasadiť aspoň nejaké cibule. (Smiech.)

S kým z vysnených kolegov sa vám podarilo stáť na jednom pódiu a s kým by ste si ešte rád zaspievali? Zase budem hovoriť o šťastí, pretože som zažil veľa veľkých spevákov. V Berlíne som pracoval s už spomínaným Danielom Barenboimom, kde som si prešiel všetkými malými postavami. Už ako začínajúci spevák som spieval s Benom Heppnerom či Waltraudou Mayerovou, čo sú mená, ktoré kedysi patri na toplistinu v našom odbore. Vo Viedni som mal šťastie na Plácida Dominga, v La Travite mi spieval otca, na Dmitrija Horostovského, jedného z najlepších barytónov na svete, či Annou Netrebko v Mníchove v Eugenovi Oneginovi. Veľmi pozitívne ma poznačila aj spolupráca s Editou Gruberovovu, s ktorou sme často vystupovali v Mníchove. Bohužiaľ, s Pavarottim a Carerasom mi to už nevyjde, tak uvidím, čo mi ešte osud dopraje. Anna Netrebko bude mať v Bratislave koncert v SND, pre ktorý sa na Slovensku zdvihla vlna odporu. Čo si o tom myslíte vy? Na margo koncertu musím povedať, že suma 230 000 eur, ktorá bola zverejnená, je trošku neprimeraná.

Aká by bola primeraná? Je rozdiel, či spievate galakoncert alebo repertoárové predstavenie. Divadlá majú tzv. top fee dohodu a nad ňu sa nejde. V každom divadle sa táto suma pohybuje úplne niekde inde. Potom sú gala predstavenia ako napríklad nemecká Waldbühne, ale tam sa bavíme o niekoľkých tisíckach divákov s tým, že ten formát je vo veľkom zastrešený hlavne sponzormi, čo v prípade koncertu SND nie je. Neviem, ktorá agentúra to s agentúrou Anny dohadovala, takže nevieme, koľko si za to kto vypýta, aké percento si agentúra vezme a koľko nakoniec dostane ona. Napriek všetkému si myslím, že v tomto období nie je tento koncert pre SND ani slovenskú kultúru veľmi potrebný. SND mohlo tých 230 000 použiť na niečo úplne iné. V čase, kedy si divadlo nemôže dovoliť „sekuriťákov“ a šatne sú v hroznom stave, dať toľko peňazí za jeden koncert, nemôže obhájiť nikto. Navyše si budú ľudia myslieť, že toľko zarábame všetci. A nezarábate? (Smiech.) Nie. To je finančná stránka veci. Netrebko je stále operná diva, ktorá otvárala sezónu v La Scale. Videla som však video, pod ktorým sa rojili negatívne komentáre na kvalitu jej spevu. Vy ste ju v ostatnom čase počuli? Sú to hejty pre jej národnosť, alebo jej to už naozaj nespieva? Každý spevák má bod vrcholu, kedy telo a hlasivky fungujú najlepšie, ale nemyslím si, že je už vo veku, kedy by išla dole s kvalitou. Stále sa rozprávame o Anne Netrebko. Operný spev nie je šport, neviete ho odmerať; jednému sa páči soprán, inému dramatický alebo lyrický tenor a keď sa nepáči, povie, nespieva dobre. Ďalšia vec, ktorú treba vziať do úvahy, je že práve nemáte dobrý deň. Alebo porovnávate vyšperkovanú nahrávku so živým predstavením a potom idete znechutene domov, lebo to znelo inak. Tých možností je veľa. Keď je reč o vrchole kvality, vy ste v jednom rozhovore povedali, že ako Boh spievate dva dni v roku. Nie je to málo na tých 365 dní? (Smeje sa.) To máte práve celú zhodu dobrých okolností; cítite sa dobre, vonku je skvelé počasie a keď vstanete, máte hlas ako Pavarotti, ale práve vtedy nemáte predstavenie. (Smiech.) Práve preto stále študujem a učím sa sám na sebe, lebo spievať na sto percent potrebujem vždy. Ako Boh, tie dva dni, spievam na 120 percent. A zvyšok roka musím zakaždým podať výkon, za ktorý sa môžem postaviť. Viac o živote Pavla Bršíka na svetovej opernej scéne a bývaní sa dozviete v priloženom video rozhovore.

Operný spevák Pavol Bršlík vystupoval aj s Annou Netrebko. Čo si myslí o chystanom koncerte?

Autor článku

Felícia Boronkayová

Výber pre vás

Operný spevák Pavol Bršlík vystupoval aj s Annou Netrebko. Čo si myslí o chystanom koncerte?

Autor článku

Felícia Boronkayová

Súvisiace články

Mareš o zákulisí Duelu: Najčastejšie chyby hráčov, čo im zakazujú a kto dostal na lopatu Sláva

Mäsiarka alebo herečka? Viktória Jurištová zišla po smrti otca z cesty. Precitla o 5 minút 12

Milan Lasica (†81) ako majster nakupovania. Jeho darčeky boli vždy trendy a sedeli aj veľkosti

Pohania žijú stále medzi nami. Ich chrámom je príroda a niektoré rituály v nej vykonávajú nahí

Klamstvo za klamstvom. Podvodníci zneužili meno Mariky Gombitovej pomocou umelej inteligencie

Výber pre vás