Lenka Dale

Ľudskosť je slabá stránka slovenského školstva, vyplýva to z&nbsp;prieskumu na základných školách. „Žijeme v&nbsp;bubline. Už deti akoby boli zamerané len na úspech a&nbsp;výkon,“ hovorí ALŽBETA ŠTOFKOVÁ DIANOVSKÁ (49), riaditeľka Štátnej školskej inšpekcie. V&nbsp;rozhovore s&nbsp;LENKOU DALE rozoberá, ako riaditelia škôl síce hovoria, že ich školy sú inkluzívne, teda vzdelávajú aj deti so špeciálnymi potrebami, ale v&nbsp;praxi to vyzerá opačne.

Keby Anglicko pristupovalo k&nbsp;ľuďom s&nbsp;postihnutím ako doteraz Slovensko, svet by nespoznal geniálneho fyzika Stephana Hawkinga.

Takmer polovica žiakov sa ne­chce kamarátiť so spolužiakom z&nbsp;triedy, ktorý má nejaký hendikep. Vyplynulo to z&nbsp;prieskumu školskej inšpekcie. Znie to desivo. Tie čísla sú veľmi zlé, ale myslím si, že nie sú prekvapivé. Len zarámcovali stav, v&nbsp;akej kondícii sa inklúzia, teda začleňovanie detí s&nbsp;postihnutím do tried, nachádza. Čo ešte odhalil prieskum, ktorý ste robili na základných školách? Tri štvrtiny detí začleneným žiakom nedôverujú. Až tretina pociťuje voči nim negatívne emócie. Vyše 70 percent detí uviedlo, že by sa nevzdalo svojho voľného času kvôli nim. Väčšina by ich nechcela ani na oslave svojich narodenín. To znie až brutálne. Ujasnime si, voči komu sú vlastne negatívne naladení? Bavíme sa, samozrejme, o&nbsp;deťoch na vozíku, ale aj s&nbsp;iným hendikepom. Patria sem deti, ktoré sú silne slabozraké, majú načúvací strojček, inzulínovú pumpu, majú problémy s&nbsp;pozornosťou, s&nbsp;tým, že iba pochádzajú z&nbsp;chudobných pomerov, a&nbsp;vysvitlo, že pre väčšinovú populáciu je to akoby negatívny zážitok. Až polovica žiakov uviedla, že sa cítia nepríjemne, keď s&nbsp;nimi pracuje daný spolužiak pri spoločných projektoch, zúčastňuje sa na triednych činnostiach. Tieto výsledky sme zozbierali v&nbsp;čase, keď je prioritou školstva inklúzia, teda súdržnosť s&nbsp;deťmi, ktoré majú špeciálne potreby a&nbsp;začleňujeme ich do bežných tried. Slovensko sa prihlásilo k&nbsp;inklúzii, teda takej súdržnosti, v&nbsp;medzinárodných dokumentoch už v&nbsp;roku 2010, ale až od roku 2022 je to priorita v&nbsp;školstve, keďže výsledky sme nezaznamenávali. Dá sa povedať, že deti sú až kruté, ak je niekto v&nbsp;niečom iný? V&nbsp;dotazníkoch sme riešili aj osobné otázky. Či by deti pozvali takého spolužiaka na oslavy, či by chceli vedľa neho bývať, či by ho pozvali k&nbsp;sebe domov. Žiaci, ktorí o&nbsp;sebe tvrdia, že sú ústretoví, na tieto otázky odpovedali záporne. Nechcú mať so spolužiakmi s&nbsp;hendikepom osobný vzťah. Akoby žili v&nbsp;bubline. Pritom podľa mňa práve základná škola je o&nbsp;tom, že človek spozná Zuzku, čo bola na vozíku, Ferka, čo mal vždy zodraté tenisky, Janku, ktorá pred tabuľou nevedela prehovoriť… Ale už deti akoby boli zamerané len na úspech a&nbsp;výkon. Človek by si myslel, že posadnutosť dokonalosťou je záležitosť istej skupiny dospelých, ale podľa vašich zistení sú už školáci veľmi netolerantní k&nbsp;nedokonalosti. Preto s&nbsp;tým musíme niečo robiť. Aj teraz nám riaditelia škôl stále hovoria, že sú inkluzívni, uvádzajú to aj v&nbsp;školskej dokumentácii. Ale je tu evidentne problém v&nbsp;tom, že školy ju nepreniesli z&nbsp;tých papierov do praktickej roviny. Je v&nbsp;tých záveroch ešte nejaký silný odkaz? Napriek tomu, že všetci riaditelia škôl jednoznačne potvrdili proinkluzívny prístup, učitelia zo sedemdesiatich percent škôl uviedli, že nie sú odborne pripravení prijímať a&nbsp;vzdelávať všetkých žiakov bez rozdielu. Až v&nbsp;dvoch tretinách škôl vzťahy medzi učiteľmi a&nbsp;žiakmi neposkytovali v&nbsp;dostatočnej miere pocit istoty a&nbsp;bezpečia, čo celkovo oslabovalo vytváranie inkluzívnej kultúry.

Úspešne začleňovať deti so špeciálnymi potrebami do kolektívov sa ukazuje ako neľahká úloha. Ako im chceme zabezpečiť nediskriminačné prostredie? To, že učitelia nie sú pripravení v&nbsp;takom vysokom objeme inklúziu zabezpečiť, znamená, že oni by možno aj chceli, ale nemajú dostatok odborných informácií, ako na to. Nevedia, aké nástroje, metodiky použiť, to znamená, že nás teraz vlastne ako krajinu čaká veľká výzva. Mnohí učitelia hovoria, že nemajú na hodinách čas sa viac venovať deťom so špeciálnymi potrebami, a&nbsp;pýtajú sa, ako k&nbsp;tomu prídu ostatní žiaci. Niečo na tom bude… Tak to však presne byť nemá. Inklúzia nie je o&nbsp;zvýšenej pozornosti na hodine pre niekoho, tú potrebujú všetci. Začlenené dieťa má v&nbsp;prípade potreby asistenta. Lenže zistili sme, že často ani asistenti celkom nepochopili svoju úlohu. Oni sa nemajú v&nbsp;rámci integrácie žiaka k&nbsp;nemu posadiť s&nbsp;tým, že nikto iný neexistuje. Tým žiaka hneď vyčleňujú z&nbsp;kolektívu a&nbsp;aj on sa cíti inak ako ostatní. Asistent má síce „svoje“ dieťa, ale počas vyučovania má byť k&nbsp;dispozícii aj iným a&nbsp;priebežne poradiť či pomôcť aj druhým deťom. Tým pádom si ho môže zažiť každý a&nbsp;nielen jeden „špecifický“ žiak. Toto znie ako návod na to, ako by to mohlo fungovať. V&nbsp;čom je teda problém? Keď sa pozriete bližšie na prácu žiakov na hodine, zistíte, že nie vždy sú úlohy diferencované podľa ich schopností. Pri inklúzii ide o&nbsp;to, že všetci zažijú úspech, všetci vzájomne vnímajú to, že pracovali. Žiaľ, bežne sa stáva aj to, že učiteľ tomu nechtiac „dopomôže“, keď povie: Ty a&nbsp;ty nemusíš toto ani toto robiť. Vytvorí tak situáciu, že sa niektorí cítia, že sú „viac“, a&nbsp;iní, že sú „menej“. Úlohou učiteľa je nastaviť úlohy tak, aby každý žiak mohol dosiahnuť jednotku v&nbsp;rámci svojich možností, a&nbsp;nie, že niekto niečo robí a&nbsp;niekto nerobí. Nežijeme už v&nbsp;minulosti, keď bolo školstvo postavené na tom, že všetky deti, ktoré boli trošku zvláštne alebo iné, išli do osobitných škôl.

U nás už v prvom ročníku vyčleníme nadané deti, športové triedy, jazykové triedy a potom deti berú ako samozrejmé, že žijú v rovnakej skupine.

Podľa reakcií rodičov na sociálnych sieťach ich deti s&nbsp;postihnutím dnes nechodia do osobitných škôl, ale sedávajú v&nbsp;zadných laviciach a&nbsp;sú odsúdené na štvorky. Je to riešenie? Nie, oni majú dostať podporu. Mali by to robiť do určitej miery aj školskí špeciálni pedagógovia, ale aj tam sme zistili, že nie vždy školskí špeciálni pedagógovia poskytujú intervenciu správne. Uznávam, je veľa nedostatkov na tomto poli. Tým, že ich definujeme, však vieme, na čo sa máme sústreďovať a&nbsp;čo začať riešiť. To opisujem ako inštitúcia. Učitelia musia dostať metodickú podporu. A&nbsp;stoja o&nbsp;ňu naozaj všetci pedagógovia? Stačí jeden učiteľ, ktorý dokáže citlivého žiaka, obrazne povedané, zničiť. Správny učiteľ by mal mať nejakú osobnostnú výbavu, ale fakt je aj ten, že u&nbsp;nás nemôžete prepustiť učiteľa za nekvalitu. Riaditelia majú v&nbsp;tomto zviazané ruky. Iste, dá sa vytvoriť tlak na toho učiteľa, aby sa zmobilizoval alebo nejakým spôsobom pochopil, že do školy nepatrí. Otázka je, či ho má kým ten riaditeľ nahradiť. Keď sa na to pozrieme globálne, ako to funguje v&nbsp;zahraničí? Pozrime sa do krajín, kde majú úspech vo vzdelávacom systéme. Tam zisťujeme, že spolu s&nbsp;ním kráča ruka v&nbsp;ruke aj pohoda v&nbsp;škole, deti majú blízky vzťah s&nbsp;vyučujúcimi. Učiteľ sa tam nevrhá len po učebných osnovách, ale pozerá sa na to, koho učí. U&nbsp;nás už v&nbsp;prvom ročníku vyčleníme nadané deti, športové triedy, jazykové triedy a&nbsp;potom deti berú ako samozrejmé, že žijú v&nbsp;rovnakej skupine. Z&nbsp;toho však neskôr vzniká problém. Keď narazia na niekoho s&nbsp;inými hodnotami či postojom, nevedia reagovať, nikto ich to nenaučil, veď sú zvyknuté na rovnakú skupinu ľudí, ako sú ony. Preto je dobre, že vznikli v&nbsp;školách ranné kruhy, kde sa učitelia rozprávajú so žiakmi o&nbsp;bežných veciach. To je pozitívne. Vysokoefektívne školské systémy v&nbsp;zahraničí pracujú so zmiešanými skupinami žiakov od dvanásť do pätnásť rokov. Práve z&nbsp;toho dôvodu mnohé krajiny napríklad na prvom stupni ani neznámkujú – vnímajú, že v&nbsp;tom období je najdôležitejšie naučiť rôzne deti spolu žiť. To je však skutočne len inšpirácia, ktorá sa asi tak skoro nepretaví do praxe, možno na súkromných školách. Áno, a&nbsp;súkromné školy by sa mali tiež zapájať do inklúzie. Dostávajú rovnaký normatív na žiaka ako štátne, teda rovnaké množstvo peňazí. Malo by byť normálne, že zo školného, ktoré od rodičov berú, vytvoria aj fond pre štipendistov. Tak by mohli začleniť medzi žiakov aj deti zo slabších skupín alebo s&nbsp;hendikepom. Napríklad tak funguje Harvard: berie 20 percent nadaných štipendistov, ktorí nemajú peniaze na školné. Ich štúdium však uhradí 80 percent tých majetnejších, ktorí zas chcú získať vzdelanie na tejto škole. Aj to je súdržnosť. Mimochodom, keby Anglicko pristupovalo k&nbsp;ľuďom s&nbsp;postihnutím ako doteraz Slovensko, svet by nespoznal geniálneho fyzika Stephana Hawkinga, ktorý trpel amyotrofickou laterálnou sklerózou.

Náš problém je v tom, že ako spoločnosť veľmi pochybujeme. O všetkom.

Veľa sa teraz hovorí aj o&nbsp;umelej inteligencii a&nbsp;jej prínosoch. Vidíte nejaké možnosti pre rozvoj v&nbsp;školstve? Umelá inteligencia je obrovská pomôcka, ktorú keď objavia učitelia, tak nám to všetkým pomôže. Dokáže napríklad pomôcť učiteľovi tým, že zaňho vytvorí rozmanité úlohy pre žiakov. Takže namiesto toho, aby učiteľ večer doma sedel a&nbsp;pripravoval úlohy šité na mieru, môže mu ich vygenerovať práve umelá inteligencia. Je to podľa mňa úplne super pre rozvoj školstva, práve pre tú vzdelávaciu zložku, a&nbsp;učiteľ sa môže viac venovať práci s&nbsp;tímom v&nbsp;triede. Čo je podľa vás základom, aby inklúzia fungovala? Vybudovanie si dôvery. Celkovo náš problém je v&nbsp;tom, že ako spoločnosť veľmi pochybujeme. O&nbsp;všetkom. Učiteľ neverí, že to žiak sám napísal doma. Rodič zase neverí, že jednotka alebo trojka z&nbsp;písomky je naozaj spravodlivá. Nikto nikomu neverí, problémy máme práve z&nbsp;toho dôvodu.

Šéfka školskej inšpekcie: Inklúzia v praxi? Nemilosrdné deti a nepripravení učitelia

Výber pre vás

Šéfka školskej inšpekcie: Inklúzia v praxi? Nemilosrdné deti a nepripravení učitelia

Súvisiace články

Finančná správa má labilné IT systémy. Prezident Kiss uvažuje o nákupe nových

Zajace na chodbách súdu, slimáky a pes v kancelárii? Aj to je Najvyšší správny súd

Priekopníčka Pavlová. Manželka českého prezidenta dostane od štátu peniaze na reprezentáciu

Výber pre vás