<p>Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje</p>


Veronika Cosculluela

Všetkých sa týka téma bezbariérovosti. Skúsenosti s tým, ako v slovenských mestách túto tému neriešia, majú mnohí. Keďže ľudí, ktorých bariéry denne brzdia, slabo počuť, vyžaduje si to tribúna ľudu. Poslankyňu Silviu Shahzad sme v rozhovore do tejto úlohy pasovali. Veď, ako vraví, ľudia si ju zvolili preto, aby o problémoch prístupnosti niekto rozprával.

V&nbsp;lete ste na vozíku prešli sedem slovenských miest, aby ste zistili, ako sú na tom s&nbsp;bezbariérovosťou. Prekvapili vás niekde príjemne?

Bezbariérovosti sa stále venuje málo pozornosti. Preto som sa rozhodla téme, ktorú volám skôr prístupnosť ako bezbariérovosť, venovať týmto spôsobom. Doteraz sme prešli pár miest, ale chceme v&nbsp;prieskume pokračovať. Hľadali sme políciu, úrady práce, zdravotné strediská. Celkom nádejne majú prístupnosť rozbehnutú v&nbsp;Malackách a&nbsp;v Trnave. Naopak, vo zvyšných mestách bezbariérovosť v&nbsp;každodennom živote pokrivkávala.

Ktoré sú tie mestá, kde sa pohybuje vozičkárom či s kočíkom ťažko?

Zvyšné mestá boli Hlohovec, Pezinok, Nitra, Piešťany, Bánovce nad Bebravou. Stále sme bariéroví na 70-80 percent, čo je veľmi vysoké číslo a&nbsp;vôbec neklesá.

Je plná paradoxov. Napríklad má zrekonštruovanú zastávku Blumentál, ale prístup na úrad práce v&nbsp;jej blízkosti je úplná katastrofa. Hoci je to pár metrov, na zastávku sa skoro vôbec nedá dostať. Napriek nedávnym výkopovým prácam v&nbsp;tesnej blízkosti vysoké obrubníky zostali. Keď robíte úpravy v&nbsp;roku 2018 a&nbsp;necháte vysoké obrubníky, to sa mi zdá ako nonsens. Prečo to neprispôsobili, keď to už raz mali rozkopané?

Pohyb po uliciach a&nbsp;chodníkoch je kapitola sama osebe. Vysoké obrubníky, výmole, netušíte, či z&nbsp;chodníka zídete a&nbsp;čo vás čaká na jeho druhom konci. Často dlho trvalo, kým nám niekto na úrade vôbec vedel povedať, či majú bezbariérovú toaletu. Niekedy to ani netušili. Myslím si, že mestá a obce majú bližšie k&nbsp;obyvateľom ako ktokoľvek iný a vedia zareagovať na odstránenie bariér skôr ako štát.

Myslím si, že áno. Ukazuje sa, že niektoré súvislosti si jednoducho neuvedomujú. Ak ľudí presvedčíte, že to je nutné, pôjde to. Hovorila som s&nbsp;primátormi o&nbsp;množstve tém - zdravotníctvo, práca, bezbariérovosť. Vždy sa našla nejaká, ktorá ich zaujala. Napríklad schodiskové plošiny. Množstvo z&nbsp;nich nefunguje a&nbsp;navyše tieto plošiny veľa toho nevyriešia. Človek si myslí, že na schodiskovú plošinu sa dostane každý vozičkár. To nie je pravda. Nosnosť je obmedzená a&nbsp;zrazu máme moderné elektrické vozíky, ktoré už samy osebe vážia veľa.

Máte na mysli aj nejaký konkrétny prípad?

Podchod na bratislavskej križovatke Patrónka je takto „debariérizovaný“ desať rokov. Plošina sa už na začiatku pokazila. Fungovala len niekoľko mesiacov. Pýtala som sa magistrátu, ako často sa plošina opravovala. Tvárili sa, že je pokazená len raz za rok. Ľudia, ktorí ju potrebujú, však vedia, že je pokazená skoro stále. V&nbsp;okolí podchodu sú minimálne dve školy pre deti so zdravotným postihnutím. Plošina je najhoršie riešenie na mieste, kde nie je pohyb ľudí s&nbsp;postihnutím náhodný. Navyše na Patrónke bola jej prevádzka kedysi len do devätnástej! Iné riešenie ne­existuje. Dve najbližšie veľké križovatky sú bez priechodov pre chodcov.

Dá sa bezbariérovosť alebo teda prístupnosť ľahko vyriešiť?

Mnohým sa to tak zdá. Povedia si, veď nainštalujeme rampu, plošinu a&nbsp;je to. Nik však už nerieši bezbariérovosť komplexne, teda či sa dá bez problémov dostať z&nbsp;bodu A&nbsp;do bodu B, čo predtým a&nbsp;čo potom. Treba sa pozrieť na tému tak, či by človek, keby zostal odkázaný na vozík napríklad po nehode, dokázal v&nbsp;meste, v&nbsp;tomto prostredí, bez problémov cestovať, študovať, chodiť do tej istej práce, ako chodí teraz, keby sa mu niečo stalo.

Sú rezorty dopravy a&nbsp;sociálnych vecí ochotné meniť legislatívu v&nbsp;tejto téme?

Pripravuje sa nová stavebná legislatíva, lebo tá, ktorou sa riadime dnes, má 40 rokov. Obávam sa však, že k&nbsp;jej vypracovaniu v&nbsp;téme bezbariérovosti neprizvali dosť odborníkov. Myslím si, že minister dopravy si neosvojil dosť túto tému. Potrebujem ho presvedčiť, že tému treba riešiť práve tu, lebo ak budeme ďalej budovať bariéry, budeme mať čoraz väčší problém. Snažím sa s&nbsp;ním dohodnúť stretnutie, ale zatiaľ sa to nepodarilo.

Ste opozičná poslankyňa, zákony potrebujú podporu vlády, aby prešli. Čo zmôžete?

Získať „na svoju stranu“ dôležitých ľudí. Presvedčiť ich, aby sa týmito témami zaoberali.

Ministri a&nbsp;riadiaci pracovníci. Ak si minister osvojí nejakú tému, máte vyhraté. Takisto je dôležité, aby som pre vec dokázala nadchnúť primátorov či županov. Dúfam, že teraz, keď sa niektorí predsedovia vyšších územných celkov po vlaňajších voľbách vymenili, bude to jednoduchšie. Dôležití ľudia sú tiež z&nbsp;komory architektov a&nbsp;stavebných inžinierov.

Áno, dostali sme vyhýbavú odpoveď, ale stále skúšame nájsť ľudí.

Neviem. Myslím, že je to asi nastavením. U&nbsp;nás to jednoducho nepovažujú za dôležité. Asi si málokto z&nbsp;nich uvedomuje, že raz možno príde čas, keď sa do budov, ktoré navrhli, nedostanú. Mali by si uvedomiť, že by mali stavby navrhovať tak, aby do nich mohli na staré kolená prísť a spomínať.

Čo musíte urobiť v&nbsp;tomto volebnom období, aby vám ľudia nevyčítali, že ste pre nich urobili málo?

To je veľmi ťažká otázka. Vždy sa nájde skupinka nespokojných. Upozorňovať a&nbsp;hovoriť o&nbsp;bezbariérovosti, oslovovať kľúčových hráčov by bol úspech. Takisto získať financie na posun v debariérizácii. Bojujem aj za menšie témy - dobrovoľné poistenie osobných asistentov na nemocenské a&nbsp;poistenie v&nbsp;nezamestnanosti. Keby sa mi to podarilo presadiť, bola by som šťastná.

Uznávate, že ako opozičná poslankyňa veľkú silu nemáte?

Opozičný poslanec síce nemá silu presadzovať svoje zákony, ale dokáže vyvíjať tlak na zmeny tých koaličných. Napríklad ja som veľmi pozorne sledovala zákon o&nbsp;posunkovej reči alebo zákon o&nbsp;kompenzáciách ťažkého zdravotného postihnutia. A&nbsp;výsledok? Aj keď na začiatku bolo veľa výhrad, tlakom sme dosiahli, že za celkový návrh zákona hlasovali všetci jednotne a&nbsp;to nie je samozrejmé. Preto budem po celý čas hlavne v&nbsp;strehu.

OĽaNO je konzervatívne hnutie a&nbsp;všetky politické strany majú antiimigračné nálady. Aký je váš názor na prijímanie utečencov?

Ľudia, ktorí migrantov vyslovene odmietajú, sa nikdy nesnažili vžiť do ich situácie. Je prirodzenou vlastnosťou človeka, že chce ísť za lepšími podmienkami, a&nbsp;to robíme aj všetci na Slovensku. Často sa sťažujeme a&nbsp;odchádzame do zahraničia. Vtedy je to normálne. Ale to, že aj iní majú takúto potrebu, už normálne nie je. Nemôžem byť proti migrantom. Vždy si predstavím, koľkokrát som z&nbsp;tejto krajiny chcela odísť ja. Každý má nejaký dôvod a&nbsp;je jedno, či sú to ekonomické dôvody, alebo iné. Lebo ak niekto z&nbsp;krajiny odchádza, znamená to, že mu tam nie je dobre. Týmto ľuďom treba pomôcť.

Nedávno český premiér Babiš odmietol prijať sýrske siroty. Čo cítite pri podobných správach?

V takých výrokoch nie je nič ľudské. Deti si vôbec nevyberajú, kde sa narodia a&nbsp;kde budú žiť. Koľko ľudí aj u&nbsp;nás má podobné zmýšľanie? Zazlievam ho aj ľuďom, ktorí svoje prežili tu na Slovensku, vedia, aké sú niektoré veci ťažké, aj tak dokážu z&nbsp;duše nenávidieť cudzincov. Stavajú svoj smutný príbeh nad príbeh iného. Nedovolím si súdiť nikoho, lebo viem, aké ťažké to majú napríklad ľudia s&nbsp;postihnutím na Slovensku, a&nbsp;to sa ešte máme oproti ľuďom, ktorí nemajú strechu nad hlavou, veľmi dobre.

Silvia Shahzad: Raz sa do našich budov nebudeme vedieť dostať

Výber pre vás