Ján Dzúr

Počas svojej doterajšej kariéry sa 25-krát stal majstrom Slovenska v&nbsp;disciplíne enduro a&nbsp;cross country. Trikrát vyhral majstrovstvá Európy a&nbsp;14-krát sa zúčastnil na jednom z&nbsp;najsledovanejších športových podujatí na svete – Rely Dakar. V&nbsp;roku 2016 na ňom obsadil famózne druhé miesto, tento rok skončil deviaty. Je najúspešnejším Slovákom v&nbsp;histórii tejto súťaže a&nbsp;jedným z&nbsp;mála motocyklových pretekárov, ktorí majú vo svojej zbierke legendárnu bustu beduína. Hoci niekoľkotýždňový maratón, ktorý núti jazdcov siahnuť na dno fyzických aj psychických síl, sa stal súčasťou jeho života, v&nbsp;ostatnom čase je rozvážnejší a&nbsp;rád si vychutnáva rodinnú pohodu. So ŠTEFANOM SVITKOM (42) sa na Orave nielen o&nbsp;nej rozprával JÁN DZÚR.

Nedá mi, aby som sa neopýtal na aktuálne dianie vo svete športu. Sledujete olympiádu v&nbsp;Paríži? Otvárací ceremoniál som nestihol. No keď som si o&nbsp;ňom prečítal pár komentárov, tak som si ho zo zvedavosti pustil a&nbsp;hneď aj vypol. Môj svet je hodnotovo niekde inde, ako nám ho ponúkli Francúzi, a&nbsp;to je všetko, čo k&nbsp;tomu môžem a&nbsp;chcem povedať. O&nbsp;to viac sa však teraz teším z&nbsp;účinkovania našich športovcov. Držal som palce Jakubovi Grigarovi, s&nbsp;ktorým sa dobre poznám. Nadchli ma výkony tenistky Anny Karolíny Schmiedlovej, bronz Mateja Beňuša, žasol som nad jazdami pre mňa doteraz neznámeho skejtbordistu Mateja Turyho. Pobláznil Slovensko a&nbsp;všetky deti budú chcieť skákať cez prekážky ako on. A&nbsp;to je len dobre, aspoň ich dostaneme od počítačov. Sedíme na terase vášho rodinného domu. Všade pod nami je zeleň, pred nami majestátny Choč. Ako tu trávite leto? Úplne inak ako po iné roky. Na konci februára som bol rovnako ako počas predošlých zím na sústredení v&nbsp;Taliansku. Spadol som a&nbsp;zlomil som si hrudný stavec. Cítil som veľkú bolesť, no myslel som si, že som sa len udrel. Viac ako desať dní som tak fungoval. Vyšetrenie ukázalo, že najbližšie tri mesiace si na motocykel nesadnem, no ležať som nevydržal. Chcel som stihnúť nejaké preteky na Slovensku, tak som si liečenie mierne skrátil. V&nbsp;júni pri bežnom tréningu som sa však pri Liskovej zachytil o&nbsp;kameň. Zletel som z&nbsp;motorky tak nešťastne, že som si kľúčnu kosť dolámal na päť kúskov. Museli ma operovať, takže sezóna sa pre mňa skončila. Teraz robím všetko pre to, aby som sa nachystal na Dakar, ktorý sa začne na prelome rokov. Jazdím na bicykli, začínam dvíhať činky, no motorka ostane do konca leta v&nbsp;garáži.

Viem, že máte rád Oravu, no v&nbsp;lete chodíte do rovnakého kempu v&nbsp;Chorvátsku už roky. Raz v&nbsp;živote som bol v&nbsp;Turecku a&nbsp;raz na Cypre, tam ma išlo poraziť. Kúsok pod Zadarom som spokojný. Ideme tam karavanom, v&nbsp;ktorom si varíme a&nbsp;spíme. Na gumenom člne si chodíme kúpiť do prístavu čerstvé ryby, ktoré si sami pripravíme. Občas zájdeme na kávu alebo na večeru do reštaurácie. Je to pri mori, takže dcérky a&nbsp;manželka sa vyšantia vo vode a&nbsp;ja tam okrem plávania môžem behať a&nbsp;jazdiť na bicykli.

Je to preto, že Dakar je náročný a&nbsp;nepripraveným nič neodpúšťa? U&nbsp;mňa je to tak, že čím lepšie sa cítim z&nbsp;fyzickej stránky, tým odolnejšia je moja psychika. Zakaždým však k&nbsp;nim treba aj kúsok šťastia. Raz som na Dakare urobil kotrmelec dopredu, inokedy som narátal, že v&nbsp;jemnom piesku som za hodinu ležal na jednom kilometri 15-krát. Konkurencia je čoraz väčšia, bez prípravy to nejde. Vlani som bol dvakrát v&nbsp;Dubaji, chodím na Záhorie, do Česka, Maďarska. V&nbsp;Žaškove máme motokrosovú trať, mám to k&nbsp;nej kúsok a&nbsp;rád tam zájdem. Kedy ste si prvý raz sadli na motorku? Mal som osem rokov. Bol som vtedy taký malý, že som sa na ňu bez cudzej pomoci nedokázal posadiť. Mama s&nbsp;otcom ma vyložili za kormidlo. S&nbsp;obavami čakali, kým sa z&nbsp;jazdy okolo dediny vrátim a&nbsp;opäť ma odtiaľ zosadia. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Jeden čas ste vraj doma mali štyri barly. To som sa dochrámal v&nbsp;rovnakom čase s&nbsp;otcom. Bol stavbár a&nbsp;k&nbsp;motocyklistickému športu sa dostal až v&nbsp;zrelom veku, no nalákal naň aj mňa. Potom sme vedno desať rokov chodili na preteky po Slovensku, Česku i&nbsp;Európe. Ostatní pretekári si z&nbsp;nás uťahovali, že kým oni jedli ovsené vločky s&nbsp;jogurtom, my sme si dopriali chlieb so slaninou.

Vaša mama Viera mi pri jednom z&nbsp;vašich prvých štartov na Rely Dakar spomínala, že na tele nemáte kúsok, ktorý by ste si nenarazili. Počas prvých púštnych pretekov mi maľovala obraz anjela, každý deň pár ťahov, aby ma chránil. Mala prečo. Pri jednom skoku som si naraz zlomil obe päty, inokedy plece, ruku, o&nbsp;prstoch ani nehovorím. Lenže o&nbsp;dva týždne som už skladal sadru, lebo jediné, čo ma zaujímalo, bola motorka. Moje modriny a&nbsp;boľavé kĺby pomáhala lekárom uzdravovať vlastnoručne nazbieraným kostihojom, ktorý vmiešala do bravčovej masti. A&nbsp;keď som sa vrátil z&nbsp;Afriky, navarila mi obľúbenú slepačiu polievku s&nbsp;domácimi rezancami a&nbsp;rezeň. S&nbsp;manželkou Katkou ste sa vraj stretli netradične – na motocyklistických pretekoch. Katkin otec na motorke pretekal a&nbsp;sedem rokov sa na motocykli rekreačne vozila aj ona. Zistil som si jej telefónne číslo, poslal som naň esemesku a&nbsp;začali sme sa stretávať. Až z&nbsp;toho bola láska. Z&nbsp;ciest, kam idem kvôli pretekom sám, jej nosím drobnosti. Ona mi na ne vždy pribalí keramický talizman a&nbsp;opakuje, že najkrajší darček pre ňu je, keď sa zdravý vrátim domov.

Raz som na Dakare hodil kotrmelec dopredu, inokedy som narátal, že v&nbsp; piesku som za hodinu ležal na jednom kilometri pätnásťkrát.

Dakar nadšenci motorizmu opisujú ako najväčšie dobrodružstvo sveta. Pre hrozbu teroristických útokov sa prestal konať v&nbsp;Afrike, býval v&nbsp;Južnej Amerike, ostatný nachystali v&nbsp;Saudskej Arábii. Diváci však zakaždým vidia len pár sekúnd z&nbsp;etapy. Čo sa deje medzitým? Mesiac pred štartom prvej etapy v&nbsp;Barcelone nalodíme náš karavan, ktorý odtiaľ smeruje do Saudskej Arábie. My prichádzame do stráženého a&nbsp;oploteného areálu päť dní pred začiatkom pretekov. Skontrolujú nám motorky, opíšu nám trať, poučia nás, čo máme v&nbsp;zložitých situáciách robiť. Chvíľu si ešte zatrénujeme a&nbsp;vyrážame. Motocykle idú na preteky vždy ako prvé, čo znamená, že vstávame okolo štvrtej ráno. Pred sebou máme etapu dlhú 500 kilometrov, na jej štart však musíme ísť ďalších 200. Dá sa to preniesť na slovenské pomery? Povedzme, že kemp, z&nbsp;ktorého vyrážame na trať, by bol v&nbsp;Dolnom Kubíne. Odtiaľto by sme sa ešte potme po asfaltovej ceste viezli na motorke do Trenčína, kde by bol štart etapy. Už za brieždenia by sme pokračovali v&nbsp;súťaži po poľných a&nbsp;lesných cestách, piesku, skalkách, korytách riek. Rýchlosťou 100 až 160 kilometrov za hodinu by sme z&nbsp;Považia mierili do Michaloviec, kde by bol koniec etapy. No čakala by nás ešte ďalšia, 100- až 200-kilometrová púť po asfalte – do kempu v&nbsp;Poprade. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Máte vôbec prestávku na jedlo? Každých 200 až 250 kilometrov je povinná zastávka. Obvykle sa vtedy len napijem a&nbsp;zjem nejakú energetickú tyčinku. Organizátor pretekov nám zabezpečuje raňajky, obed aj večeru. Obed však stíhajú len tí, ktorí do kempu dorazia do štvrtej. Podvečer si s&nbsp;chalanmi z&nbsp;tímu dám kávu. Povieme si pár slov k&nbsp;etape, dajú mi dokopy motorku, no ja sa už opäť chystám na ráno. Nie je čas na dlhé reči, idem spať.

Rely Dakar sa konala už na troch kontinentoch. Kde sú podľa vás najkrajšie trate? V&nbsp;Južnej Amerike sú hory, staré lesné cesty, po ktorých už ni­kto nechodí. Je tam tráva, blato, skaly, zelené stromy, vyprahnuté riečiská a&nbsp;v&nbsp;nich nebezpečné kamene. Takýmto terénom ideme 500 kilometrov. Zažil som tu pocitových desať stupňov nad nulou, 50 nad nulou aj dážď. V&nbsp;Saudskej Arábii sú najčastejšie prach a&nbsp;piesočné duny. Najväčší rozdiel je však v&nbsp;ľuďoch. V&nbsp;Južnej Amerike sme sa od nich pre spoločné fotky nevedeli odtrhnúť, v&nbsp;Saudskej Arábii miestnych preteky veľmi nezaujímajú. Hoci ste sa nevyhli pádom, ni­kdy to nebolo také zlé, aby ste na preteky zanevreli. Najhoršie chvíle som zažil v&nbsp;roku 2020, keď pri páde z&nbsp;motorky zahynul môj kamarát Paulo Gonçalves. Utrpel masívne krvácanie, ktoré nebolo možné zastaviť a&nbsp;mal početné vnútorné zranenia. Poskytoval som mu prvú pomoc. Odvtedy manželke vravím, že na Dakar idem posledný raz. No vzdať som sa ho nikdy nedokázal, aj na tom najbližšom chcem dosiahnuť ďalší dobrý výsledok.

Zranenia sa nevyhli ani vám. Dokatoval som sa nielen na Dakare, ale aj na tréningu v&nbsp;Taliansku či na pretekoch v&nbsp;Grécku. Pred štyrmi rokmi som si tam roztrhol stehno tak, že mi ho museli zošívať. Stalo sa to v&nbsp;horách, vo výške dvetisíc metrov. Spočiatku som si ranu zalepil izolačnou páskou, nič lepšie sme nenašli. Asi po hodine jazdy džípom do najbližšej dediny sme sa ďalšiu hodinu sanitkou valili do nemocnice. Od bolesti som skoro odpadol, a&nbsp;to už mám čosi za sebou. Čo je na Dakare okrem zranení najhoršie? Chlad a&nbsp;zima. Vstávať ráno o&nbsp;štvrtej a&nbsp;počuť, ako dážď klopká na strechu karavanu, nikomu na nálade nepridá. Ja ako privátny jazdec nemám žiadne rýchle asistenčné vozidlo, kde sa môžem prezliecť. Po presune na štart si tak dám dolu iba vrchnú vrstvu, odovzdám ju organizátorovi a&nbsp;vyrážam na etapu. Nikdy neviem, čo ma čaká za najbližšou zákrutou. Stačí aj malá nerovnosť a&nbsp;jazdec letí hlavou na zem. Keď v&nbsp;takej rýchlosti padnete, len sa modlíte, aby ste netrafili nejakú skalu. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Keď sa z&nbsp;Rely Dakar vrátite, čo vidíte okolo seba? Krásnu krajinu. Po návrate zo Saudskej Arábie v&nbsp;januári je okolo Dolného Kubína sneh, všetko je zafarbené dobiela. Idem na skialpinistickú túru, relaxujem, venujem sa rodine. Tri týž­dne dám motorke pokoj, no potom idem trénovať do Talianska. Keď sa nehýbem, som nevrlý, no súčasne viem, že v&nbsp;mojom okolí je všetko, čo potrebujem k&nbsp;životu. Lesy, voda, dobrý vzduch. Som šťastný, že bývam na Orave. Mám krásnu rodinku, manželku Katku, dve malé dcéry – Sofiu a&nbsp;Sáru. Staršia už jazdila na malej motorke a&nbsp;dokonca hrávala florbal. Teraz ju viac baví maľovanie. Neubehne týždeň, aby sa v&nbsp;médiách neobjavila správa o&nbsp;tragickej nehode motocyklistu. Hoci patríte k&nbsp;najúspešnejším športovcom v&nbsp;disciplínach enduro a&nbsp;cross country, cestnú motorku nemáte. Jazda na nej ma nebaví. A&nbsp;hoci nechcem všetkých motorkárov hádzať do jedného vreca, mnohí sú arogantní. V&nbsp;plnej premávke jazdia rýchlo a&nbsp;agresívne. Na rovine mi to nevadí, na motorke som čosi odjazdil a&nbsp;viem, že ma obehnú. No keď to jazdec robí v zákrutách cez Čertovicu a&nbsp;jeho hlava je vedľa môjho auta tak blízko, že sa jej môžem dotknúť, tak viem, že neohrozuje len seba, ale aj nás. Jednoducho sa môže stať, že sa neudrží v&nbsp;sedle a&nbsp;pre neho sa zrazí aj pár áut.

Štefan Svitko z Rely Dakar: Mnohí motorkári na cestách sú arogantní, jazdia rýchlo a agresívne

Výber pre vás

Štefan Svitko z Rely Dakar: Mnohí motorkári na cestách sú arogantní, jazdia rýchlo a agresívne

Súvisiace články

Manželia si splnili sen: Kvôli početnej rodine prerobili na dom dvestoročnú továreň na čokoládu

Najväčšia hanba slovenského mora: Slávny jadranský hotel zničili tí, ktorí sa v ňom liečili

Hrozivá havária pod Tatrami: Zrazili sa motocyklisti z Ameriky a Nemecka, ani jeden neprežil

Martin Nikodým sa stal patrónom horských včiel: Hotelu, kde spal Fidel Castro, daroval klobúk

Smútok utopila v alkohole: Slávnu vojnovú fotografku preslávil záber, ktorý urobil jej milenec

Výber pre vás