Soňa Bullová

Radošinské naivné divadlo (RND) netreba predstavovať. Svojich divákov teší už 60 rokov. Prvé predstavenie malo 25.&nbsp;decembra 1963. Toto neštátne divadlo možno nazvať aj rodinným. Syn zakladateľa Stanislava Štepku pokračuje v&nbsp;šľapajach svojho otca a&nbsp;hrdo drží zástavu tohto fenoménu divadelníctva na Slovensku. A&nbsp;hoci patrí ku generácii, ktorá si z&nbsp;detstva pamätá Matelka alebo Raťafáka Plachtu, dokonca s&nbsp;nimi aj účinkoval, sám hovorí, že na herectvo nemá talent. Dosky, ktoré znamenajú svet, sú však stabilnou súčasťou jeho života. S JURAJOM ŠTEPKOM (47) sa rozprávala SOŇA BULLOVÁ.

Váš otec je Stanislav Štepka. Väčšina synov slávnych otcov má problém, že vyrastajú v&nbsp;ich tieni. Ako je to s&nbsp;vami?

V&nbsp;tieni môjho otca bolo vždy príjemne, mal ochranný alebo poučný charakter. Je veľmi dôležité sa od rodičov učiť všetkému dobrému, čo sa oni naučili a&nbsp;chceli naučiť nás. A&nbsp;čo som veľmi rád, môj otec má mnoho talentov. Je výborný herec, dramatik, spisovateľ, tanečník, ale aj hudobník. Jeho výberom prešla kopa mladých hercov, ktorí vyrástli v&nbsp;Radošinskom naivnom divadle a&nbsp;neskôr sa z&nbsp;nich stali členovia národných divadiel a&nbsp;iných súborov. Môj otec od začiatku vedel, že ja nemám herecký talent, a&nbsp;nikdy ma do toho netlačil, za čo som mu veľmi vďačný.

Vyštudovali ste kameru. Znamená to, že milujete obrazy?

Celkovo sa na svet pozerám cez 30 mm v&nbsp;okienku. Pre mňa je čarovný svet ten 35-milimetrový. Môžeme snívať cez výrez, ktorý si vyberieme. Vyštudoval som odbor filmová kamera, lebo to bolo aj praktické. Kamera je plnohodnotná súčasť filmu, kameraman je režisérov partner. Juraj Jakubisko mal taktiež skončenú filmovú kameru a&nbsp;kedysi mi povedal, že keď sa stane čokoľvek a&nbsp;budeme musieť my umelci alebo filmári odísť alebo utiec­ť, vždy budem mať remeslo. Lebo s&nbsp;týmto remeslom sa dokážem zamestnať v&nbsp;Anglicku, vo Francúzsku aj v&nbsp;USA. Nevieš sa vyjadrovať v&nbsp;inom jazyku tak dobre, ale máš kameru, máš proste remeslo. Rozprávaš obrazom.

Ktoré obdobie je z&nbsp;pohľadu kamery pre vás najzaujímavejšie?

Mám rád históriu a&nbsp;svet pred prvou svetovou vojnou bol na­ozaj výtvarný, čarovný. V&nbsp;hudbe, v&nbsp;umení, nielen vo výtvarnom, ale aj vo filmovom, sa svet zobúdzal do nového 20. storočia a&nbsp;dával to o&nbsp;sebe vedieť práve architektúrou, módou a&nbsp;filmom. Belle époque je pre mňa tým svetom. A&nbsp;film Niekto to rád horúce.

Srdcom ste síce umelec, ale posledné roky sa staráte o&nbsp;financovanie a&nbsp;ekonomiku Radošinského naivného divadla. Ako sa dá prežiť v&nbsp;období po kovide?

Sme neštátne divadlo. Nemáme žiadne štátne dotácie. Nikto si nevedel predstaviť, že sa zavrú divadlá, uzavrie sa spoločnosť a&nbsp;nikto nebude vedieť, čo bude ďalej. Chodili sme na komisie a&nbsp;nikto nemal žiadne riešenia. Ja som si v&nbsp;tej chvíli povedal, že sa na to pozriem tak, ako by sa pozerala postava v&nbsp;našom filme. To mi veľmi pomáha. V&nbsp;hlave som si predstavil scenár, že vo filme sa stane toto, príde pandémia, divadlá sa zavrú a&nbsp;moja postava musí niečo urobiť. Z&nbsp;umelcov sa stávali manažéri a&nbsp;vďaka nim veľká časť toho kreatívneho priemyslu, neštátneho, prežila.

Pri príprave divadelného projektu sa viac riadite rozumom alebo citom?

Citom a&nbsp;pocitom, ako osloviť diváka a&nbsp;ako hlavne neurobiť hanbu.

RND oslávilo v&nbsp;decembri šesťdesiate výročie vzniku. Stalo sa za ten čas aj niečo, na čo veľmi neradi v&nbsp;rodine spomínate?

Na Slovensku sme najstaršie divadlo po národnom divadle. SND je štátne divadlo, my sú­kromné. Je to posledné divadlo z&nbsp;malých javiskových foriem, ktoré vzniklo v&nbsp;šesťdesiatych rokoch a&nbsp;prežilo do dnešného dňa. Je to absolútny fenomén a&nbsp;som veľmi rád, že skoro 50 rokov, od dieťaťa až dodnes, som jeho súčasťou. Čo nás zaskočilo, bola nenávisť a&nbsp;hejtovanie v&nbsp;čase kovidu. Rozhodli sme sa, že otvoríme divadlo pre testovaných v&nbsp;určitom počte a&nbsp;že teda v&nbsp;našej sále privítame divákov, ktorí sa preukážu preukazom. Vtedy sme zažili obrovský mediálny lynč. Otca, divadla, ale vlastne nás všetkých. Ľudia sa potrebovali ventilovať. Hovorili, ako sme ich sklamali. Bolo to hrozné.

V&nbsp;súčasnosti pripravujete film o&nbsp;generálovi Golianovi – mužovi, ktorý odštartoval Slovenské národné povstanie (SNP). Čo vás k&nbsp;tomu viedlo?

Generál Golian je ukončenie mojej filmovej série o&nbsp;SNP. Prišiel za mnou vtedajší riaditeľ Múzea SNP Stano Mičev, že má pre mňa tému. Priznám sa, toho povstania som mal už dosť, je to ťažká téma. Chcel som už ísť do rozprávky, ale nevedel som povedať nie. Po prečítaní materiálov som si povedal, že Golian je uzavretím mojej trilógie. Generál Golian je typ človeka, ktorý si vlastne nenašiel priestor v&nbsp;našich dejinách. Politici ho ignorujú.

Golian si zaslúži veľké plátno.

Málo sa o&nbsp;ňom vie, môžete ho priblížiť čitateľovi?

Bez neho by SNP nebolo a&nbsp;my ani nevieme, ako skončil a&nbsp;kde je pochovaný. Golian mal manželku Jarmilu, s&nbsp;ktorou sa snažili desať rokov o&nbsp;dieťa, niekoľkokrát potratila. Nakoniec sa im to podarilo a&nbsp;ich syn Ivan sa narodil dva týždne pred vypuknutím povstania. Mal doma dvojtýždňového syna a&nbsp;napriek všetkému zdvihol telefón, povedal heslo „začnite s&nbsp;vysťahovaním“ a&nbsp;spustil povstanie. Vedel, že ho to bude stáť život, ale nezaváhal. Do konca života sa správal ako chlap. Golian si zaslúži veľké plátno.

Môj otec od začiatku vedel, že ja nemám herecký talent, a nikdy ma do toho netlačil, za čo som mu vďačný.

Vďaka SNP sa Slovensko zaradilo medzi krajiny, ktoré sa postavili fašizmu. Zbavili sme sa ho?

Ja hovorím, že Slovensko hnedne. Hovorím to nahlas a&nbsp;nebojím sa to povedať. Stále sa niekto snaží spochybňovať odkaz SNP. Hrdinom, ako bol Golian, treba dať priestor a&nbsp;miesto, aké si zaslúžia. Treba ich stavať na piedestál, dať im určitý priestor v&nbsp;našich dejinách, v&nbsp;našej kinematografii, aby sme sa poučili, aby sme sa nehanbili.

Je to krehká cesta. Na Slovensku je téma vlastenectva, patriotizmu vnímaná veľmi zvláštne. Vyvesíte slovenskú vlajku a&nbsp;už ste označený za fašistu. Na dvore zaspievate slovenskú hymnu a&nbsp;sused vás označí za neprimeraného panslavistu.

Rozpočet filmu je takmer tri milióny eur, kasting je medzinárodný.

Chceme natočiť film, ktorý sa dá pozerať kdekoľvek vo svete. Goliana bude hrať Slovák. Nie je vyštudovaným hercom, a&nbsp;pritom je výborný. Videli sme ho buď v&nbsp;divadlách, alebo aj vo filmoch. Máme výborných nemeckých producentov, ktorí túžia po tom, aby film mal aj európsku sledovanosť, preto budú aj herci medzinárodní.

Máte prísľub financií zo strany štátu?

Paradoxne všetci hovoria, že nám prispejú, ale nikto neurobí záväzný krok. Každý vyčkáva. Žiadame peniaze z&nbsp;Audiovizuálneho fondu a&nbsp;RTVS. Zatiaľ máme sľúbené peniaze zo samosprávnych krajov, za čo im touto cestou ďakujem.

S&nbsp;trilógiou Moje povstanie chodíte po školách a&nbsp;robíte osvetu. Aké sú reakcie študentov?

Keď sme dokončili Moje povstanie, všetci sme sa zhodli na tom, že má zmysel „zavesiť“ to na web a&nbsp;takto šíriť. Stále je voľne prístupné. Po čase učitelia dejepisu zistili, že je to výborná didaktická pomôcka. Zaradili sme aj besedy, a&nbsp;ak nám to čas umožňuje, chodíme po školách a&nbsp;debatujeme so študentmi.

Štepkov syn nemá herecký talent, ale v srdci je umelec. Život v otcovom tieni je vraj príjemný

Výber pre vás

Štepkov syn nemá herecký talent, ale v srdci je umelec. Život v otcovom tieni je vraj príjemný

Súvisiace články

Sestra návrhára Fera Mikloška: Odišla za mužom do Talianska, celá dedina tam bola hore nohami

Je to vo hviezdach: Takto podľa astrologičky dopadnú Fico či Šimečka

Výber pre vás