Nie každá erupcia je nebezpečná. Raz sme si mohli na láve upiecť pizzu, hovorí známy vulkanológ

Videl som výbuch sopky, ktorý by pokryl celé Slovensko, hovorí svetoznámy vulkanológ

Keď som sa oženil a stal sa otcom, začal som byť opatrnejším, hovorí svetoznámy vulkanológ

Vivien Cosculluela

Som veľkým obdivovateľom Petra Sagana!&nbsp;–&nbsp;prekvapil nás svetoznámy vulkanológ a&nbsp;emeritný profesor na parížskej univerzite JACQUES-MARIE BARDINTZEFF (70), keď sme si s&nbsp;ním písali vo veci rozhovoru. Len čo sa o&nbsp;pár dní neskôr zapli kamery na našich zariadeniach, prvých pätnásť minút sme venovali nie sopkám, ale práve slovenskému cyklistovi. Vkradol sa do sveta vulkánov a dokonca priamo do tohto textu. Na rozdiel od športovcov sa sopky často vyznamenávajú tragickým spôsobom. Ako nám to koncom vlaňajška pripomenula erupcia na Islande, Európa je ohrozená. A&nbsp;nie iba na tomto ostrove. Vedci zblízka sledujú aj krajiny oveľa bližšie k&nbsp;nám, ako je Taliansko či Grécko. S&nbsp;uznávaným odborníkom sa rozprával VIVIEN COSCULLUELA.

V&nbsp;polovici novembra islandské mesto Grindavík evakuovali pre vysoké riziko výbuchu sopky Fagradalsfjall. Mesiac sa takmer nič nedialo, no napokon 18. decembra zo zeme vytryskla láva. Sú tieto zvraty klasickým scenárom?

Je to učebnicový prípad, ktorý sa dostal na titulné stránky novín po celom svete. Stalo sa to juhozápadne od Reykjavíku, na polostrove Reykjanes. Ide o&nbsp;sopečnú oblasť, kde sa v&nbsp;dávnej minulosti vyskytlo veľa erupcií, ale kde sa osemsto rokov nič nestalo. V&nbsp;roku 2021 došlo po veľkej seizmickej kríze k&nbsp;výbuchu, ktorý trval niekoľko mesiacov. V&nbsp;rokoch 2022 a&nbsp;2023 sa to zopakovalo a&nbsp;10. novembra 2023 sa začala nová zemetrasná kríza, ktorá naznačovala, že v&nbsp;krátkom čase znova príde výbuch. Všetky kritériá boli splnené.

Za 48 hodín sa vyskytlo až 3&nbsp;500 zemetrasení rôznej sily. Niektoré presiahli tri, dokonca štyri či päť stupňov magnitúdy. Zem sa nafúkla o&nbsp;niekoľko centimetrov a&nbsp;otvoril sa zlom. Zaplnil sa magmou, ktorá sa tlačila k&nbsp;povrchu. Všetci si mysleli, že erupcia je na spadnutie, ale spočiatku si žeravá hmota robila, čo chcela. Zastavila sa tri alebo štyri kilometre od povrchu, pričom sa pôvodne nachádzala osem alebo desať kilometrov odeň.

Po viac ako mesiaci však konečne dosiahla povrch.

Áno, v&nbsp;predchádzajúcich týždňoch bolo ešte niekoľko stoviek zemetrasení denne. Stále dochádzalo k&nbsp;napučaniu zemského povrchu a&nbsp;magma sa pohybovala. Výstrahu však zmiernili a&nbsp;ľudia sa mohli vrátiť do svojich domovov, aby si pozbierali pár vecí. Už však boli rozryté cesty, rozbité potrubia a&nbsp;značne poškodené domy. Potom došlo k&nbsp;erupcii.

Áno, pretože od 25. októbra 2023 sa erupcia, najprv považovaná za pravdepodobnú a&nbsp;potom až možnú, dlho očakávala. Napokon sa začala celkom náhle večer 18. decembra po ďalšej seizmickej kríze trvajúcej necelé dve hodiny. Otvorila sa trhlina dlhá štyri kilometre, ktorá chrlila fontány lávy vysoké desiatky metrov. Erupcia však o&nbsp;tri dni neskôr ustala. Odvtedy sa zem opäť začala dvíhať.

Prečo je také ťažké presne predpovedať erupciu?

Musíte si uvedomiť, že pre sopku mesiac, dokonca ani rok nie je vôbec nič. Pre človeka je to veľa, pretože musí opustiť svoj domov. Ak ste poľnohospodár alebo rybár, môže to byť traumatizujúce. Na druhej strane, magma sa môže najprv niekoľko mesiacov hýbať, zastavovať sa a&nbsp;opäť ísť ďalej. Je veľmi pravdepodobné, že v&nbsp;nasledujúcich rokoch dôjde v&nbsp;oblasti Grindavíku k&nbsp;ďalším erupciám. Počas osemsto rokov sa nič nedialo a&nbsp;možno nás teraz čakajú storočia sopečnej činnosti, nech už bude frekvencia výbuchov akákoľvek.

Pri poslednom výbuchu talianskeho Vezuvu v&nbsp;roku 1944 zahynulo dvadsaťsedem ľudí. V&nbsp;roku 79, keď erupcia zasiahla Pompeje, bolo približne tritisíc obetí. Myslíte si, že by sme sa v&nbsp;súčasnosti dokázali vyhnúť akýmkoľvek stratám na životoch?

Vezuv priamo ohrozuje sedemstotisíc ľudí. Skôr či neskôr sa prebudí. Posledná erupcia sa udiala pred osemdesiatimi rokmi a&nbsp;ďalšia môže nastať v&nbsp;najbližších rokoch alebo desaťročiach. Podobne ako na Islande dôjde k&nbsp;seizmickej kríze, ktorá naznačí, že magma sa pohybuje. Bude potrebné prijať rozhodnutie o&nbsp;evakuácii. Náročné bude, ak sa magma začne hrať na schovávačku pod Vezuvom, čo by mohlo trvať roky. Je to nepredvídateľné. Vulkanológia nie je len tvrdá veda, je to aj humanitná veda.

Ľudia majú svoje starosti, prácu, rodinu. Na ako dlho možno obyvateľstvo evakuovať? Spomenuli ste Pompeje. Žilo tam približne dvadsaťpäťtisíc ľudí. Pred erupciou mnohí odišli zo strachu, lebo hrmelo. No pravdepodobne nechali svojich otrokov strážiť domy, pretože sa báli, že ich vykradnú.

&nbsp;
Jeho blog
<ul>
<li><a href="https://blogs.futura-sciences.com/bardintzeff/" target="_blank" rel="noopener">Volcanmania</a></li>
</ul>
&nbsp;
Dve z jeho kníh:
<ul>
<li>Volcanologue, L'Harmattan, Paríž, 2017</li>
<li>Volcanologie, 6. vydanie, Dunod, Paríž, 2021</li>
</ul>

Publikácie Jacques-Mariea Bardintzeffa

Predzvesti sopečnej aktivity majú neblahý dosah na populácie, aj keď ešte nedošlo k&nbsp;výbuchu.

Áno. Pokiaľ ide o erupciu z roku 79, nemáme žiadne podrobnosti o varovných signáloch. Vieme však, že v roku 62 došlo k veľkému zemetraseniu, ktoré v Pompejach spôsobilo rozsiahle škody. Či to bol začiatok erupcie, nevieme, ale zaujímavé je, že došlo k realitnej kríze. Po tejto udalosti sa mnohí ľudia zľakli a predali svoje domy za nízke ceny. Ďalší, v domnení, že si nesmú nechať ujsť dobrú ponuku, sa na ne vrhli. Zemetrasenie však mohlo byť predzvesťou erupcie. V každom prípade vieme, čo sa stalo o sedemnásť rokov neskôr.

Evakuácia státisícov ľudí je ťažké rozhodnutie. Existuje nejaký politický tlak na vedcov?

Nemyslím si to. Konajú sa krízové stretnutia, na ktorých sa zúčastňujú vedci a zodpovední verejní činitelia, ako sú starostovia, župani a dokonca aj ministri. Robia, čo môžu, ale ak sú ľudia evakuovaní päť alebo šesť mesiacov a nič sa nedeje, samotní obyvatelia vyvíjajú tlak, aby sa vrátili domov. Je to pochopiteľné, žijú svojím ľudským tempom tvárou v tvár sopke, ktorá má geologický rytmus. Obyvatelia Indonézie, Filipín, Japonska a Mexika to vedia až príliš dobre.

Existuje zoznam známy ako šestnásť sopiek desaťročia, ktorý označuje aktívne vulkány v&nbsp;blízkosti obývaných oblastí. Niektoré z&nbsp;nich v&nbsp;posledných rokoch zabíjali. Ktoré sú najnebezpečnejšie?

Neexistuje žiadna hierarchia. Okrem šestnástich sopiek, ktoré ste spomenuli, je ich celkovo asi sto, ktoré možno označiť za nebezpečné. Vulkán predstavuje hrozbu, ak má „zoznam úspechov“ za sebou, aby som to priblížil termínom, ktorý by mohol použiť aj váš cyklistický šampión Peter Sagan. Tým myslím jeho minulé erupcie, ale aj či v&nbsp;jeho okolí žijú ľudia. Mnohé mestá na celom svete sú ohrozené.

Môžete uviesť niekoľko príkladov, ktoré vyčnievajú?

V&nbsp;Mexiku sopka Popocatepetl ohrozuje mesto Puebla takmer s&nbsp;dvomi miliónmi obyvateľov, ďalej máme miliónovú metropolu Arequipa v&nbsp;Peru, Manilu na Filipínach a&nbsp;mnohé obce aj v&nbsp;Japonsku. Postihnuté sú aj francúzske zámorské územia. Sopky na Gua­deloupe a&nbsp;Martiniku, La Soufrière a&nbsp;Pelée sú pozorne monitorované. V&nbsp;minulosti už vybuchli, niektoré z&nbsp;nich obzvlášť ničivo, napríklad sopka Pelée, ktorá si v&nbsp;roku 1902 vyžiadala približne tridsaťtisíc obetí. A&nbsp;nevieme, pri ktorej z&nbsp;nich dôjde k&nbsp;erupcii. Často je to prekvapenie. Je naozaj veľa sopiek, ktoré môžu vybuchnúť. Mám mnoho kolegov v&nbsp;rôznych observatóriách, ktorí sa striedajú vo dne v&nbsp;noci, aby to bedlivo sledovali.

Otvorila sa trhlina dlhá štyri kilometre, ktorá chrlila fontány lávy vysoké desiatky metrov.

Existujú v&nbsp;kontinentálnej Európe okrem Vezuvu iné sopky, ktoré sa monitorujú nepretržite?

Etna na Sicílii. Pomerne časté erupcie sa síce dejú na jej vrchole, relatívne ďaleko od obývaných oblastí, stále však produkuje popol, ktorý núti zatvárať letiská a&nbsp;znepríjemňuje život v&nbsp;okolitých dedinách. V&nbsp;minulosti mala erupcie zboku, ktoré zasiahli Cataniu. Tá má dnes viac ako 300-tisíc obyvateľov. V&nbsp;meste môžete vidieť pozostatky toku lávy zo 17.&nbsp;storočia, ktorý sa začal v&nbsp;Monti Rossi na úbočí Etny. Jej erupcie sú niekedy lávové, takže predstavujú malé riziko pre verejnosť, ale bývajú aj nebezpečné. Sopka Stromboli sa tiež nachádza v&nbsp;obývanej oblasti s&nbsp;prístavom. Je pri mori, takže navyše hrozí cunami.

Sopky na Islande, ale aj v&nbsp;Grécku. Vulkán ako Santorín je monitorovaný, pretože vybuchol v&nbsp;roku 1950, čo je relatívne čerstvé. V&nbsp;dávnejšej histórii mal obrovskú erupciu pred 35 storočiami. Treba ešte spomenúť sopky v&nbsp;Nemecku, ktoré nie sú až také staré ako tie v&nbsp;Auvergne v&nbsp;strednom Francúzsku, no tie sa nesledujú vo dne v&nbsp;noci.

Vyjadrime to v číslach. Koľko sopiek vedci monitorujú?

Existuje zoznam potenciálne aktívnych sopiek, ktorý vedie Smithsonov inštitút vo Washingtone. Obsahuje 1 550 mien vrátane tých, ktoré sme práve spomenuli. Všetky sú vo väčšej či menšej miere monitorované v závislosti od toho, čo spôsobili, ale pri erupcii starej menej ako sto rokov je úroveň dohľadu vysoká. Jedno storočie nie je pre vulkán vôbec nič.

Existuje index vulkanickej výbušnosti s&nbsp;ôsmimi úrovňami, ktorý vyjadruje silu erupcií. Aký bol posledný najmocnejší výbuch?

Táto stupnica sa trochu podobá na magnitúdu zemetrasenia. Je založená na niekoľkých parametroch vrátane emitovaného objemu. Čím je erupcia sopky silnejšia, tým viac rôzneho materiálu uvoľní. Hranica je jeden kubický kilometer. Pod ňou považujeme erupcie za priemerné alebo slabé. Nad touto úrovňou sú to veľké výbuchy. Na stupnici zodpovedajú úrovni päť a&nbsp;viac.

Mám problém predstaviť si dané množstvo.

Predstavte si, že nad Bratislavu položíte kocku popola s&nbsp;rozmerom jedného kubického kilometra. Ak vezmete hrable a&nbsp;rozsypete ho, pokryjete celé Slovensko. A&nbsp;sú erupcie, ktoré majú veľkosť desať kubických kilometrov.

Áno. Navštívil som Pinatubo na Filipínach po erupcii v&nbsp;roku 1991, čo bola najväčšia erupcia 20. storočia z&nbsp;hľadiska uvoľneného materiálu – asi desať kubických kilometrov. Bol to výbuch šiesteho stupňa. V&nbsp;roku 1610 pred naším letopočtom erupcia sopky Santorín mala objem sto kubických kilometrov, teda úroveň sedem.

Mali čerstvejšie erupcie podobnú silu?

Najväčšou nedávnou historickou erupciou na úrovni sedem bola erupcia Tambory v&nbsp;Indonézii v&nbsp;roku 1815. Je to referenčná hodnota. Sopka stále existuje na indonézskom ostrove Sumbawa.

Zanechala v&nbsp;džungli kráter s&nbsp;priemerom šesť kilometrov. Stratila 1 400 metrov na výške. Merala viac ako štyritisíc metrov, dnes má len 2 850 metrov. Spôsobila 12-tisíc priamych úmrtí v&nbsp;dôsledku pádu popola a&nbsp;žeravého mračna, ale pravdepodobne aj 80-tisíc obetí pre hladomor, pretože všetko na ostrove bolo zničené vrátane dobytka a&nbsp;úrody. V&nbsp;roku 1815 neexistovala žiadna medzinárodná pomoc, žiadne lode, ktoré by mohli rýchlo priplávať, ani lietadlá. Celkovo zomrelo pri­­­bliž­­­ne 92-tisíc ľudí. Po Tambore došlo k&nbsp;niekoľkým erupciám šiesteho stupňa, ale už nie siedmeho.

A kde sa tieto udalosti šiesteho stupňa odohrali?

Pri sopke Pinatubo, ako sme už spomenuli, ale aj v&nbsp;oblasti Katmai na Aljaške v roku 1912. Išlo však o riedko osídlenú oblasť, rovnako ako sopka Bezymiannyj na Kamčatke, kde v roku 1956 došlo k erupcii piatej úrovne. Najväčšou erupciou dvadsiateho storočia bolo teda Pinatubo, pri ktorej bolo evakuovaných tristotisíc obyvateľov. Zomrelo deväťsto ľudí. Z&nbsp;rôznych príčin.

Pre choroby, ako je cholera, pre kontaminovanú vodu, niektorých ľudí zasiahli blesky, došlo k dopravným nehodám. Bolo veľa vedľajších obetí, ale keby sa neuskutočnila obrovská evakuácia, počet mŕtvych by bol oveľa vyšší.

Hovorili sme o&nbsp;výbuchoch šiesteho a&nbsp;siedmeho stupňa. Posledná erupcia ôsmeho stupňa bola pred viac ako 75-tisíc rokmi. Znamená to, že sme definitívne v&nbsp;bezpečí pred podobnými kataklizmami?

Neexistuje žiadne pravidlo. Tu hovoríme o&nbsp;erupciách, pri ktorých sa uvoľní tisíc až desaťtisíc kubických kilometrov. Hovoríme o&nbsp;Yellowstone v&nbsp;Spojených štátoch pred 630-tisíc rokmi alebo o&nbsp;erupcii Toba na Sumatre pred 75-tisíc rokmi, o&nbsp;ktorej sa predpokladá, že vypustila takmer desaťtisíc kubických kilometrov. Erupciu tohto typu nemožno vylúčiť a&nbsp;bola by to globálna katastrofa.

Polovice. Vychrlenie sopiek sa šíri vzdušnými prúdmi po pologuli. Takže vo všeobecnosti je jedna pologuľa zasiahnutá veľmi silno a&nbsp;druhá len mierne. Ale ak by Yellowstone vybuchol, malo by to ďalekosiahle klimatické dôsledky ako napríklad výrazný pokles teploty a&nbsp;stmavnutie atmosféry na severnej pologuli.

Keď ste hovorili o&nbsp;Etne, dávali ste do kontrastu lávové erupcie a&nbsp;vážnejšie výbuchy. V&nbsp;predstavivosti ľudí sa práve prúdy žeravej hmoty zdajú nebezpečné. Máme to teda chápať tak, že nebezpečnejší je popol, chrlenie sopečného materiálu či bahenné prúdy?

Presne tak. Dráha lávového prúdu je vo všeobecnosti predvídateľná. Je to kvapalina, tečie smerom k&nbsp;najnižším miestam, do údolí. Môžete predpokladať postup a&nbsp;nepôjde veľmi rýchlo. Keď láva vychádza, je veľmi horúca a&nbsp;tekutá, ale časom sa stáva čoraz viskóznejšou.

Pohybuje sa pomalšie ako niekto, kto ide pešo. Môžete sa jej vyhnúť. V&nbsp;zásade lávové prúdy nezabíjajú ľudí. Čo sa týka objemu, erupcia lávy len zriedkakedy presiahne jeden kubický kilometer. A&nbsp;ak sa tak stane, trvá to niekoľko mesiacov. Tieto erupcie sú veľkolepé, ale sú najmenej nebezpečné, aj keď spôsobujú materiálne škody. Videli sme to na La Palme na Kanárskych ostrovoch počas erupcie Cumbre Vieja v&nbsp;roku 2021.

O stúpajúcej magme a zemetraseniach sme už hovorili. Zhrňme si znaky, ktoré sledujú vulkanológovia, aby vedeli, čo sa deje s tou či onou sopkou.

V prvom rade sledujeme seizmicitu, čiže zemetrasnú činnosť. Je to najlepšie kritérium. Ukazuje, ako sa pohybuje magma a v akej hĺbke. Ide o niečo ako ultrazvuk. Ak sú zemetrasenia v hĺbke dvadsiatich kilometrov a magma stúpa, ešte je čas. V hĺbke päť alebo štyri kilometre už nie je ďaleko od povrchu.

Ďalej sa pozeráme na deformáciu terénu pomocou prístrojov, ako sú napríklad náklonomery. Zemský povrch sa zväčšuje. Meriame sklony a zmeny vzdialenosti. Kedysi sme používali lasery, ale teraz máme veľmi presné systémy GPS, ktoré dokážu ukázať, či sa nadmorská výška zvyšuje alebo či dochádza k bočným posunom. 

Áno, z rôznych miest vychádzajú fumaroly, čo sú úniky plynu. Ak jeho teplota stúpne z tristo na štyristo stupňov, je to, ako keby mal človek horúčku, ktorá stúpne z&nbsp;tridsiatich siedmich na štyridsať stupňov. Ak sú v okolí sopiek horúce pramene a menia rýchlosť prúdenia, zloženie, teplotu a pH, pribúdajú ďalšie indície. Máme kolegov geofyzikov, ktorí sledujú geofyzikálne polia, napríklad gravimetriu, elektrické a magnetické polia, pretože ich mení magma, ktorá obsahuje železo.

Ako sa bežní ľudia dozvedia o sopečnom nebezpečenstve v blízkosti svojho domova?

Len málo ľudí malo niekedy v živote do činenia s&nbsp;aktívnou sopkou. Každý však zažil búrku, silný vietor, niektorí snehovú kalamitu. Keďže sme hovorili o Islande, vráťme sa k&nbsp;nemu, lebo je celkom poučný. Webová stránka ich meteorologického ústavu má niekoľko sekcií vrátane kategórie Zemetrasenia. Každých päť minút zverejňuje aktuálne informácie o nich. Tie, ktoré nastali pred menej ako štyrmi hodinami, sú na mape znázornené červenými bodkami. Od štyroch do dvanástich hodín sú oranžové a od dvanástich do dvadsiatich štyroch hodín žlté. Za posledných štyridsaťosem hodín sú to modré bodky.

Spomenuli ste cunami a ďalšie súvisiace nebezpečenstvá. Ako časté sú tieto riziká, keď vybuchne sopka?

Je dôležité si uvedomiť, že cunami môže mať niekoľko pôvodov, hoci je vždy telurický. Môže to byť teda pobrežná alebo podmorská sopka, ale aj veľké zemetrasenie či zlom v&nbsp;zemskej kôre. Práve to sa stalo v Japonsku v roku 2011. Môže ísť &nbsp;aj o zosuv pôdy. To sa týka najmä oblastí pri vode. Hovoril som o Stromboli, čo je sopka uprostred mora. Ak dôjde k veľkej erupcii so zosuvom pôdy, pričom bloky spadnú do vody, môže to spôsobiť cunami. Zemetrasenie alebo erupcia v Čile môže vyústiť do cunami na Havaji. Môže sa dostať veľmi ďaleko. Problémom pri týchto ničivých prívalových vĺn je, že ide o riziko, ktoré je posunuté v čase, ale predovšetkým v priestore.

Vysvetlím to na príklade sopky Krakatoa v Indonézii v roku 1883. Došlo k veľkej erupcii, ktorá spôsobila cunami. Prehnalo sa cez Jávu a Sumatru a&nbsp;utopilo sa tridsaťšesťtisíc ľudí, a&nbsp;to napriek tomu, že boli od sopky vzdialení päťdesiat kilometrov. No nemohli ju vidieť. Bol som tam a zo Sumatry nič nevidíte, musíte sa k nej priblížiť loďou. Takže erupcia vulkánu, o ktorom ľudia nevedeli, malej sopky, ktorá sotva vystupuje z mora, vyústila do obrovských ničivých prívalových vĺn. 

Vyskytli sa aj iné podobné prípady, ktoré ukazujú, aké ťažké je zvládnuť následky cunami?

Áno, zemetrasenie v Banda Acehu na Sumatre v roku 2004. Počet obetí bol stopäťdesiattisíc v Indonézii a stopäťdesiattisíc v širšom okolí Indického oceánu. Vlny sa šírili a zabíjali v Thajsku, na Srí Lanke, v Indii a Tanzánii o niekoľko hodín neskôr. Uvedomili sme si, že varovanie nebolo dostatočné a že niektorým úmrtiam sa dalo zabrániť. Zemetrasenie zabilo ľudí v Indonézii okamžite a, žiaľ, s tým sa nedalo nič robiť. Ale predstava, že o niekoľko hodín neskôr došlo k&nbsp;obetiam na životoch vo vzdialených krajinách, je ťažšie prijateľná.

Vytvoriť varovný systém a povedať ľuďom, aby odišli od pobrežia a vystúpili o päť alebo desať metrov vyššie. Odvtedy boli všetky tieto procesy revidované. Zemetrasenie v roku 2004 bolo veľmi drahou lekciou. 

Všetky oceány sme znovu vybavili prílivovými meračmi a varovnými systémami. Hneď ako sa objaví potenciálne nebezpečenstvo, ľudia budú riadne varovaní, aby evakuovali pobrežie. V&nbsp;praxi to vyzerá tak, že obyvateľom povieme: „V Čile je erupcia, preto je na pätnásť alebo dvadsaťštyri hodín vyhlásené aj varovanie pred cunami v Tichom oceáne.“ Ak zistíme, že žiadna vlna sa nevytvorila, výstraha sa zruší. To však predpokladá, že ľudia vedia, že v prípade možného cunami by mali opustiť svoje domovy a presunúť sa do určitej časti ostrova. Často stačí len ísť o niekoľko desiatok metrov do výšky. Vlny sú vysoké desať metrov, zriedkavo tridsať metrov, takže presun o niekoľko desiatok metrov do kopca môže ľudí zachrániť.

Ani v Atlantiku nie sme v bezpečí. Nemusí dôjsť k erupcii, ale k zosuvu pôdy v&nbsp;sopečnej oblasti, či už na Madeire, Kanárskych alebo Azorských ostrovoch. Sú vulkanického pôvodu, veľmi strmé a preto veľmi nestabilné. Ak sa časť sopky zrúti do oceánu, môže to spôsobiť cunami, ktoré by mohlo ohroziť pobrežie Francúzska, Španielska, Anglicka a dokonca aj Spojených štátov.

V roku 2010, keď na Islande vybuchla sopka Eyjafjöll, nedošlo k žiadnym úmrtiam, ale vznikli veľké hospodárske straty. Dnes vďaka pokroku v prevencii riziko ľudských obetí je minimálne. Je to tak?

Keď prednášam o rizikách, vždy hovorím, že ľudské životy majú nevyčísliteľnú hodnotu. Ekonomické dôsledky sa dajú napraviť, splatiť, konsolidovať. Je pravda, že na Islande trinásť rokov po erupcii v roku 2010 nedošlo k žiadnym úmrtiam ani zraneniam. Ale bola aj nula poškodených lietadiel. Zastavenie dopravy sa dotklo mnohých ľudí, to áno. Ja sám som mal ísť tam sledovať dianie, ale nepodarilo sa mi to. Tak či onak, ekonomicky sme sa zotavili. Musíte počítať s ekonomickými stratami, predvídať ich, ale je to súčasť života každej spoločnosti, skutočné priority sú inde.

V každej krajine na svete, či už na Slovensku, vo Francúzsku alebo inde, existuje rozpočet na rôzne riziká, platíme poistenie. V prípade sopiek, zemetrasení a podobne sú ľudia tiež krytí poistkami prírodných rizík. V kontinentálnom Francúzsku a na Slovensku na tom nie sme až tak zle, poistné je relatívne nízke. V Japonsku je to iný príbeh. Medzi tajfúnmi, zemetraseniami, sopkami a cunami je pravda, že rozpočet domácnosti na prevenciu katastrof je oveľa vyšší.

A&nbsp;čo Slovensko? Sú veľké tunajšie sopky, napríklad štiavnický stratovulkán, ktorý bol v&nbsp;dávnej minulosti jedným z&nbsp;najväčších na svete, objektom bádania vedcov?

Úprimne povedané, nič som o ňom nevedel. Tak som si ho naštudoval. Zistil som, že je to sopka v Karpatoch, ktorá v minulosti často vybuchovala. Stratila veľa výšky, keďže bola predtým vysoká štyritisíc metrov. Vybuchla a potom erodovala, trochu ako Cantal vo Francúzsku, ktorý bol tiež viac-menej rovnako vysoký a ktorého najvyšší vrchol má teraz len tisícosemstopäťdesiatpäť metrov. Štiavnický stratovulkán nie je v zozname Smithsonovho inštitútu. Nie je to ani holocénna sopka, to jesť stará menej ako dvanásťtisíc rokov, ani pleistocénna, čiže stará menej ako 2,6 milióna rokov. Je to teda vulkán starý niekoľko miliónov rokov, podobne ako Cantal. Takže je skutočne vyhasnutý. Nebude sa prebúdzať, nie je to vysoko riziková sopka.

V&nbsp;škole nás učia, že existujú tri typy sopiek – aktívne, neaktívne a&nbsp;vyhasnuté. Spiaci vulkán sa logicky môže prebudiť. Ako však vieme, že vyhasnutá sopka zostane takou navždy?

Ako keď je niekto živý, spiaci alebo mŕtvy. Niekto, kto žije, môže byť aktívny cez deň a&nbsp;v&nbsp;noci odpočíva. Keď je mŕtvy, viete, že sa, žiaľ, už nevráti k&nbsp;životu. Sopka je na tom rovnako. No keďže má geologický rytmus, musíte všetky obdobia vynásobiť tisíckou.

Trochu to pripomína techniku, ktorá sa používa na odhadovanie „ľudského veku“ mačiek a&nbsp;psov.

Áno, sto rokov pre človeka je stotisíc rokov pre vulkán. Existuje zhoda, že sopka, ktorá nie je aktívna už stotisíc rokov, je definitívne vyhasnutá. Vezmime si francúzsky Cantal, ktorý bol najväčšou sopkou v&nbsp;Európe, podobne ako Etna. Zastavil sa pred tromi miliónmi rokov, v&nbsp;súčasnosti je teda vyhasnutý. Na druhej strane, neďaleké horské pásmo Puys, ktoré naposledy vybuchlo pred osemtisíc rokmi, nie je.

A&nbsp;predsa sa to zdá obrovské časové obdobie.

Nemáme dostatočný spätný pohľad. Keď sopka desaťtisíc rokov nič nerobí, rozmýšľame, či vymiera alebo by sa mohla opäť rozbehnúť, ale nevieme. V&nbsp;podobnom stave je veľa vulkánov. Nie sú ani aktívne, ani úplne mŕtve. Takže osemtisíc rokov je málo. S&nbsp;trochou humoru by som vám mohol povedať: Stretnime sa o&nbsp;92-tisíc rokov, a&nbsp;ak sa nič nestalo, tak je naozaj vyhasnutá.

Nie každá erupcia je nebezpečná. Raz sme si mohli na láve upiecť pizzu, hovorí známy vulkanológ

Súvisiace články

Dve mladé ženy sa pustili do záchrany tisícročnej tradície. Ich začiatky boli extrémne náročné

Keby sme kone Przewalského nemali u nás, už by úplne zmizli, vysvetľuje riaditeľ ZOO v Prahe

Popredný dizajnér: Sme takí spotrební, že si už neuvedomujeme hodnotu objektov, ktoré vlastníme

Výber pre vás