Plus 7 dní

Insitné video spievajúcej manželky starostu košickej mestskej časti Anny Gaje zavesené na internete vyvolalo vlnu rozhorčenia a pocit trápnosti. Táto speváčka totiž má byť súčasťou otváracieho ceremoniálu projektu Košice 2013, ktoré sa tento rok hrdia titulom Európske hlavné mesto kultúry.

Bývalá umelecká šéfka projektu to považuje za súčasť nezvládnutej dramaturgie programu, ale hlavný problém vidí skôr v ústupe od pôvodných ambícií celého projektu. ZORA JAUROVÁ (39) je divadelná kritička, dramaturgička a prekladateľka. Do roku 2011 pôsobila ako umelecká riaditeľka projektu Košice 2013. Zhovárala sa s ňou EVA MIHOČKOVÁ.

Patrí vystúpenie toľko kritizovanej speváčky Anny Gaje do úvodného ceremoniálu Košice 2013? Treba najprv povedať, že celá kauza je značne prehnaná. Z hľadiska kontextu otváracieho ceremoniálu, ktorý obsahuje desiatky rôznych vystúpení a umelcov, je jedna speváčka bezvýznamná. Druhá vec je, že tvorba Anny Gaje je tak ďaleko za hranicami akéhokoľvek vkusu, že v programe nemá čo hľadať. Reakcia verejnosti v mediálnej dobe je veľmi rýchla a zodpovední si toho mali byť vedomí. Nuž a následná, veľmi neumelá snaha zvládnuť celý škandál si zrejme ani nezaslúži ďalší komentár.

Nie je angažovanie tejto speváčky prejavom úrovne celej dramaturgie? Hlavný problém celého otváracieho ceremoniálu je nedostatok akejkoľvek badateľnej dramaturgie. Programy a vystúpenia rôznej kvality a úrovne sú pozbierané a promované v jednom veľkom guláši. To ide na úkor tých ozaj kvalitných a špičkových vecí, ako napríklad projekt Slovak Dances Petra Breinera v rámci otvorenia roka. Ak sa však takáto kvalita bez jasných dramaturgických línií kombinuje s absolútnym mainstreamom a podpriemernou komerciou, prestáva byť jasné, o čo v projekte vlastne ide.

To je dôvod, pre ktorý ste odišli z funkcie umeleckej riaditeľky? Dôvodov bolo niekoľko. Predovšetkým bolo čoraz jasnejšie, že ambície tých, ktorí o projekte a meste rozhodujú, sú oveľa nižšie ako pôvodné ambície celého projektu.

V čom spočívali malé ambície? Celý projekt Košice 2013 bol pôvodne zameraný na komplexnú transformáciu mesta prostredníctvom kultúry, a to v horizonte možno desiatich rokov. Mal naštartovať dlhodobé mestotvorné a urbanistické procesy, ktoré, pochopiteľne, nie je možné tak ľahko politicky predať, ako napríklad pečenie makovníka na námestí. Lenže politická podpora je nevyhnutná pre každý dlhodobý projekt s veľkými ambíciami a postupom času mi bolo jasné, že vedenie mesta takto neuvažuje. Ambície komunálnych politikov na Slovensku sú stále veľmi lokálne a obmedzené maximálne na volebné obdobie

Inými slovami, mesto sa sústredilo len na program a nemá snahu pracovať na nejakej trvalej zmene života v Košiciach? Predovšetkým nie je vôľa uvažovať v dlhodobejších horizontoch. Aj keď treba povedať, že projekt Košice 2013 už dnes mesto výrazne zmenil a stihlo sa urobiť veľmi veľa dobrých vecí. Mrzí ma len, že sa to nepodarilo dotiahnuť do konca, že veľa investičných projektov, ktoré mali vytvoriť novú kultúrnu infraštruktúru, sa postupne zmenilo, stratili svoj pôvodný charakter a je otázne, do akej miery budú udržateľné aj po roku 2013, čo bol ich hlavný cieľ.

Ale veď napríklad projekt premeny starej plavárne na modernú Kunsthalle by mal byť dlhodobý, nie? Otázka je, čo sa tam bude diať, či bude naozaj žiť kultúrnym životom a to v tejto chvíli nevie nikto povedať. Z vizualizácií, ktoré boli k projektu vytvorené, to skôr vyzerá ako reštaurácia s bazénom, od modernej Kunsthalle to má ďaleko. Mám pocit, že posledné roky sa viac energie sústreďuje na to, aby sa niečo postavilo, ako na skutočný účel a udržateľnosť.

Ide o veľké investičné projekty, ktoré si vyžadujú aj veľmi precízny plán ďalšieho rozvoja do budúcnosti, ktorý chýba. Som veľmi zvedavá, koľko peňazí na ich chod mesto vyčlení v budúcich rokoch, keď už Košice nebudú v centre pozornosti ako teraz. Obávam sa, že nad tým sa dnes nikto nezamýšľa.

Do ktorých projektov ste vy vkladali najväčšie nádeje? Je tam niekoľko slovenských unikátov. Napríklad premena starých kasární na Kulturpark. Priamo v centre mesta mala vyrásť moderná kultúrna štvrť, kde by boli rôzne priestory vrátane inkubátora kreatívneho priemyslu, čo by výrazne mohlo pomôcť rozprúdiť život aj biznis v Košiciach. Taký bol aspoň plán, ale dnes nie je jasné, čo z toho vlastne napokon bude a či na to v budúcnosti budú peniaze. Toto považujem za najdôležitejšiu otázku celého projektu Košice 2013 a trápi ma to oveľa viac ako nejaká Anna Gaja.

Takže je to niečo podobné ako organizácia olympijských hier, kde sa tiež od začiatku plánuje využiteľnosť štadiónov a priestorov aj v budúcnosti? Presne tak, len s tým rozdielom, že olympijský štadión sa stavia predovšetkým na jedno konkrétne podujatie, ale projekty v Košiciach sa od začiatku koncipovali ako dlhodobá transformácia mesta smerom k lepšiemu životu, rozvoju a atraktívnosti Košíc.

Nenaráža celý projekt na problém, že na Slovensku stále mnoho ľudí vníma kultúru len ako nadstavbu ekonomiky, ktorá neprodukuje zisk a je teda druhoradá? Určite je to do veľkej miery tak. Jedným z hlavných cieľov projektu bolo ukázať, že kultúra môže byť významným faktorom aj ekonomického rozvoja. Prvýkrát sa na Slovensku začalo hovoriť o kreatívnom priemysle, ktorý má veľmi vysokú pridanú hodnotu pre región. Je veľa príkladov miest, ktoré sa zamerali na pritiahnutie kreatívnych ľudí, a prinieslo im to ekonomický boom. Takí ľudia majú nápady, sú tvoriví, pracujú hlavou a realizujú sa nielen v umení, ale aj v nových technológiách.

Treba im však vytvoriť priestor, kde chcú žiť, kde sa niečo deje, kde je vysoká kvalita života, ktorá veľmi úzko súvisí s kultúrou. Ukazuje sa, že keď mesto sústredí investície týmto smerom, oplatí sa mu to oveľa viac ako dotácie firmám na otvorenie montážnej haly. V súčasnosti poskytujeme stimuly podnikateľským aktivitám postaveným na lacnej pracovnej sile, ktoré sa kedykoľvek môžu zbaliť a odísť niekam, kde budú ľudia pracovať za ešte nižšie mzdy. Toto asi nie je budúcnosť, ktorú by sme si želali.

Existuje mesto, ktorému sa to naozaj podarilo?

Prvým bol britský Glasgow. Štatút Európskeho hlavného mesta kultúry mal v roku 1990 a dokonale ho využil na zmenu svojho imidžu. Pôvodne to bolo postindustriálne, zanedbané, škaredé mesto s vysokou kriminalitou, kde nikto nechcel žiť. Opustené industriálne objekty sa zmenili na kultúrne centrá, poskytli ich umelcom a ľuďom, ktorí sa venujú kreatívnemu priemyslu. Vznikla tak dlhodobá stratégia rozvoja, postavená na kultúre. Glasgow je dodnes ikonický príklad toho, ako titul Európskeho hlavného mesta kultúry môže od základov zmeniť život a prosperitu jeho nositeľa. Glasgowčania spomínajú na rok 1990 ako na jeden z hlavných míľnikov v histórii svojho mesta.

Veríte, že sa čosi podobné podarí aj Košiciam? To bol prvotný cieľ. Čo z toho napokon bude, neviem, keďže sa upustilo od pôvodných jasných línií projektu a všetko sa to rozpadlo do množstva paralelných aktivít, ktorých budúcnosť je otázna.

Prečo sa od toho upustilo? Politická reprezentácia mesta to nepovažuje za niečo, čo by chcela obyvateľom predať. Je to klasická situácia, keď politici len reagujú na to, čo chcú ľudia práve teraz. V takejto optike však nie je priestor na dlhodobú víziu a jej budovanie. Odráža sa to v detailoch, napríklad keď si človek otvorí po všetkých tých škandáloch posledných dní stránku Košice 2013, jeden z titulných článkov je o tom, že Košice budú prezentovať svoje hodnoty na huspeninovom festivale v Miškovci. Neverila som vlastným očiam. Takto fatálne nezvládnutý marketing zbytočne posilňuje tie najhoršie a veľakrát nepravdivé stereotypy o Košiciach a regióne a prehlušuje množstvo dobrých vecí, ktoré sa pripravujú.

Podliezanie vkusu bežných ľudí lacným komerčným obsahom je veľmi časté aj v médiách. Čím to je, že ľudia inklinujú skôr k nenáročnej zábave ako ku kvalite? Vkus populácie bude vždy prevažne mainstreamový, od toho je to slovo odvodené. V celých dejinách kultúry existovala ľudová zábava pre masy a na druhej strane elitná menšina, ktorá tvorila kvalitu. Médiá, ktoré sa snažia vysielať pre masy, prirodzene inklinujú k pokleslej ľudovej zábave, napokon, je to tak všade na svete, nielen na Slovensku. Na Slovensku je však problém, že v rámci mediálneho priestoru ako keby neexistovala žiadna alternatíva tej jednoduchej zábavy. Je smutné, že nenáročné, často až nevkusné žánre sa na Slovensku považujú za akýsi etalón.

Čím to je? Možno tým, že naša krajina, bohužiaľ, nemá až takú dlhú kultúrnu históriu. Chýbajú nám kultúrne elity, ktoré sa nebudujú jednu-dve generácie, ale oveľa dlhšie. Ešte aj to málo, čo sme mali, sa zlikvidovalo, napríklad filmové štúdiá Koliba a množstvo ďalších inštitúcií. Ešte nejaký čas potrvá, kým v spoločnosti vznikne dostatočne veľká rozhľadená stredná vrstva, ktorá bude vyžadovať aj iný typ kultúry ako len nenáročnú zábavu.

Kvalitní tvorcovia tu aj sú, ale médiá im nedávajú priestor s tým, že po nich nie je dopyt, skrátka nepredávajú, však?To vnímam skôr ako propagandu súkromných médií, najmä televízií. Mne je v zásade jedno, čo vysielajú, ak by som mala možnosť prepnúť na iný kanál.

Ešte existuje Dvojka, ale má takú nízku sledovanosť, že keby bola komerčná, tak neprežije.Možno je to tým, že jej cieľová skupina sleduje radšej Českú televíziu. Slovenská televízia ako celok nemá tvár a ľudia ju preto nevnímajú ako alternatívu. Spomínam si, že kedysi bolo obdobie, keď Markíza akoby suplovala úlohu verejnoprávnej televízie a vysielala vcelku zaujímavú publicistiku, spravodajstvo a dokumentárnu tvorbu. Myslím si, že po kvalite dopyt určite je.

Peoplemetre pomerne presne merajú sledovanosť a televízie sa správajú komerčne. Prečo by nešli po kvalite, keby na nej mohli urobiť čísla? Otázka je, koľko chcú zarobiť a hlavne, či im záleží aj na budovaní určitého imidžu a úrovne. Ale istý typ a úroveň kvality by mali nastaviť predovšetkým verejnoprávne médiá. Tie by mali ponúkať kvalitný obsah, a to spôsobom, ktorý dokáže zaujať. Ak by také niečo existovalo, odrazilo by sa to následne aj v komerčných médiách. V posledných mesiacoch mám pocit, že STV má tendenciu zlepšovať sa, prvýkrát v živote pozerám jej spravodajstvo a dúfam, že tento trend si aj zachová.

Je však pravda, že vkus sa nedá prikázať, dá sa iba vybudovať. Vyžaduje si to kvalitné vzdelávanie už v školách a, samozrejme, verejne prezentované hodnoty zo strany elít. Úprimne, keď sme tu mali ministra kultúry, ktorý nechápal rozdiel medzi šoubiznisom a kultúrou, tak sa nemôžeme diviť, ako vyzerá celý kultúrny sektor.

Teraz máme iného ministra kultúry, ktorý otvorene vystúpil proti programom typu reality šou a chce ich regulovať. To je v poriadku? Regulácia je vždy veľmi ošemetná záležitosť, pretože medzi reguláciou a cenzúrou je veľmi tenká hranica. Ale v tomto prípade veľmi oceňujem, že minister otvorene odsúdil veci, ktoré sú odsúdeniahodné. Podľa mňa je presne toto úloha ministra kultúry. Kto iný by to mal povedať? Štandardy sa nastavujú zhora a určitá regulácia obsahu vysielania najmä z hľadiska času jeho zaradenia je bežná vo všetkých krajinách. Štát nemusí nič zakazovať, ale vymedzí takýto nevhodný obsah do určitého vysielacieho času. Tým chráni diváka a kultivuje verejný priestor. To je úloha štátu - vstupovať do oblastí, kde trh nedokáže zabezpečiť určité funkcie.

Mnoho ľudí stále romantizuje o vysielaní a kultúre za bývalého režimu, keď v televízii išli programy ako Televarieté alebo Bakalári, ľudia čítali knihy... Sme dnes plytkejší ako kedysi? Od tých čias sa nezmenil len režim, ale od základu je iné aj celé mediálne prostredie. Digitalizácia a internet vytvorili úplne novú realitu. Pred dvadsiatimi rokmi bolo treba obrovské finančné prostriedky, veľmi zložité technológie a mimoriadne kvalifikovaný štáb na natočenie jedného filmu a následne veľmi drahý distribučný mechanizmus, aby ste ho dostali k divákom.

Dnes pri troche snahy v zásade rovnaký film natočíte na mobil, zavesíte na sociálnu sieť a môže ho vidieť nepomerne viac divákov ako akýkoľvek film v štandardnej distribúcii na Slovensku. Zrazu už neexistuje striktné delenie na tvorcu a diváka, hranice medzi nimi sa stierajú a film či nejakú reláciu môže v zásade nakrútiť hocikto. Nehovorím, že bude mať aj adekvátnu kvalitu, ale možné to je. Skrátka, prístup k technológiám sa úžasne zjednodušil a otvoril. Na jednej strane je to dobré, pretože každý má možnosť nakrúcať, tvoriť i vysielať. Na druhej strane tým často trpí kvalita.

Pokým boli technológie exkluzívne, logicky sa k nim dostala iba patrične vzdelaná filmárska elita a tomu zodpovedali aj jej výsledky. Preto je dnes dôležité rozlišovať medzi dobrým a zlým obsahom, selektovať, čo kladie oveľa vyššie nároky na diváka. Problém je, že sme tomu neprispôsobili vzdelávací systém. Mediálna gramotnosť absolútne chýba v školských osnovách, ale pritom je to v modernom svete podstatne dôležitejšie ako množstvo iných, často zastaraných vedomostí, ktoré sa deti učia. Divák, ktorý nevie rozlišovať, napokon zákonite uviazne v pasci nekvalitnej komercie, a to v konečnom dôsledku ovplyvňuje úroveň celej spoločnosti.

Zora Jaurová: Investícia do kultúry sa oplatí viac ako do montážnej haly

Výber pre vás