Pre týždenník PLUS7DNÍ pracuje od roku 2012, venuje sa predovšetkým investigatívnym témam.

Karol Bustin

S JURAJOM KUKUROM (70) sa zhováral KAROL BUSTIN.

Keď sa pozriete dozadu, ako by ste zhodnotili posledných sedemdesiat rokov?

Treba sa pozerať dopredu. To je najdôležitejšie. Keď sa človek začne pozerať dozadu a hodnotiť sám seba, to je najhoršie, čo môže urobiť.

Čo považujete za zlomové okamihy svojho života?

Keď ma tento štát poslal do exilu s celou mojou rodinou a odsúdil ma na tri a pol roka väzenia, zobral mi moju reč, moju rodinu, moju matku. To je vec, ktorá v mojom živote veľa znamená. Nebolo jednoduché ostať tam bez rodiny, bez známych, bez priateľov a s povolaním, kde reč je základom všetkého. To bola zlomová vec v mojom živote.

Na jednej strane to bol režim a na druhej strane to boli ľudia. Režim to administratívne spracoval, ale postarali sa o to ľudia.

Keby ste porovnali socialistickú kinematografiu a dnešnú, kde vidíte pozitíva?

Je to zvláštne a zaujímavé, že bývalý režim principiálne z deväťdesiatich percent financoval ľudí, ktorí stáli proti nemu. Film teraz trochu ustúpil do úzadia a myslím si, že sa znova zobudí. Slovenský film má miesto v slovenskej aj európskej kultúre. Veď slovenský film dostal aj Oscara. Čiže film musíme podporovať, ako sa len dá.

Ste idolom žien. Akú rolu zohrali vo vašom živote?

Absolútne podstatnú! Každá žena mi niečo dala, niečo ma naučila. A som rád, že mám Táňu, ktorá mi dala najviac. Nielen syna Philippa, ale aj dôveru. V tých najťažších situáciách môjho života stála za mnou. Nesťažovala mi to, naopak, pomáhala mi. Čo človek môže s odstupom času okrem zdravia hodnotiť? Pri tom relatívnom blahobyte, kde sa máme jeden lepšie, jeden horšie, jeden ešte lepšie, jeden ešte horšie, oproti tomu, čo sa okolo nás vo svete deje - 20 miliónov detí zomiera od hladu a nemajú pitnú vodu a pijú vodu, z ktorej každý deň môžu dostať týfus -, tak sa máme dobre. Ale dôležité je aj priateľstvo, ľudia, ktorí ostali pri vás, ktorí sa nemenia preto, že dostávajú nejakú pozíciu, a na ktorých sa môžete spoľahnúť.

Boli ste na dlhé vzťahy alebo na krátke romániky?

Vašou veľkou láskou bola aj Zora Kolínska.

Zora Kolínska bola moja veľká láska, kým neprišla ešte väčšia, a to je moja dnešná manželka.

Bol som začínajúci herec, ona bola veľká hviezda a veľa som sa od nej naučil. Napríklad, že byt potrebuje balkón.

Neviem, ale naučila ma to. Alebo kde má dať človek obrazy.

S vašou manželkou ste spolu už takmer štyridsať rokov. Čím si vás dokázala udržať?

V istom čase sa manželstvo zmení na vzťah, kde jeden akceptuje toho druhého a môže sa na neho spoľahnúť. Lebo v Nemecku nebola jednoduchá situácia. Nemusel som sa tam stať hercom. Dokonca je neslušné v takom povolaní, ktoré je založené na reči, hrať v takých divadlách ako Schauspielhaus Hamburg. Mohol som teda aj z tejto stránky zlyhať. Skutočne to nebolo jednoduché. Stáli sme v Mníchove na námestí, mali sme desať mariek vo vrecku a rozmýšľali sme, ako ďalej. Nemali sme kde bývať. Hokejista Janko Starší nám vybavil u jedného svojho kamaráta v hoteli ubytovanie.

Nad tým som nikdy nerozmýšľal, ale okolnosti ma mohli donútiť, aby som musel nad tým rozmýšľať.

Na čo by malo herectvo najviac poukazovať?

Trafili ste tému, o ktorej sa dá stále hovoriť, pretože existuje omyl v ponímaní umenia. Je tu názor, že divadlo má byť dobré, že divadlo má baviť, lebo ľudia sú unavení a chcú si oddýchnuť. Sú to bufetové reči. Divadlo má úplne iné poslanie v našej spoločnosti. Má byť pokusom a hlavne narúšať. Podstata umenia je spochybňovať všetko to, čo platí. Umelci začali chodiť do divadla vo svetroch a v džínsach, pretože chceli spochybniť spoločenskú konvenciu chodenia do divadla v oblekoch. Dnes chodia všetci vo svetroch a v džínsach a umelci začínajú chodiť v oblekoch, pretože idú spochybniť konvenciu, že sa chodí do divadla v džínsach a vo svetroch. V demokracii nemá nikto posledné slovo, nikto nemá pravdu. Ak si niekto myslí, že presne vie, čo je demokracia a nič iné nie je demokracia, tak to je totalita. Umenie má spochybniť to, čo bolo predtým, a pokúsiť sa o niečo nové. A nie, aby robilo dobre. Je to možno hodnota pre istý druh divadla, ale určite nie pre Divadlo Aréna, určite nie pre Slovenské národné divadlo. Majú robiť divadlo, ktoré provokuje, ktoré láme tabu a dáva otázky a ktoré vie ľudí zabaviť aj cez Shakespeara alebo cez Čechova. A divadlo má aj poukazovať na demokratické hodnoty. Má nabádať ľudí, aby si ich chránili práve v tejto dobe.

Nepriamo. Lebo sú ľudia, ktorí by časy diktatúry spred sedemdesiatich rokov chceli vrátiť. To nie je otázka vzdelávania, ale spoznávania.

Na to je tu ústava a zákony. A mladá generácia si musí uvedomiť, čo to je demokracia a načo je tu. Že to nie je samozrejmosť. Stačí sa pozrieť, aké sociálne istoty sa v Európe vybojovali. A to z deväťdesiatich percent na svete nie je. Máme čo ochraňovať, máme čo brániť. Tak ako vo Woodstocku, mladí ľudia by sa mali spojiť a ochraňovať tieto demokratické práva. Pretože keď o ne prídu, tak im neprajem, aby o ne museli bojovať, tak ako my kedysi.

Práveže to berú ako samozrejmosť. Oni nevedia, že to nie je bežná vec a lusknutím prstov sa to môže zmeniť.

V mnohých vyvolávate pocit kontroverznosti až arogancie. Beriete to ako svoje plus?

Áno, samozrejme… Čo som farár? Čo vás vie najviac nahnevať? Keď mi niekto šlendriánstvom bráni v tom, aby som mohol podať plný výkon. Aby som bol hodný toho, čo sa do mňa vkladá, aby som naplnil očakávania a aby som to, čo mi pánboh nadelil do vena, posunul ďalej.

Existuje nejaká umelecká alebo životná výzva, ktorá pred vami stojí?

Chcel by som ísť na púť do Santiaga de Compostela.

Ktoré označenie vám sedí viac - herec alebo riaditeľ divadla?

To vám neviem povedať. Myslím, že Kukura je rola.

Ani ja nie, bohužiaľ. (Smiech.) Možno moja manželka.

V mladosti ste boxovali. Čím sa dnes udržujete v kondícii?

Chodím denne 15 až 20 kilometrov peši a do fitnescentra.

„Zora Kolínska bola moja veľká láska,“ priznáva sedemdesiatnik Kukura v rozhovore o ženách

Výber pre vás