Pre týždenník PLUS7DNÍ pracuje od roku 2012, venuje sa predovšetkým investigatívnym témam.

Karol Bustin

Patrí medzi hviezdy hereckého neba, no živo sa zaujíma aj o celospoločenské dianie. Je šokovaná, že minister podozrivý z korupčných káuz je stále vo funkcii. No poukazuje najmä na rozširujúcu sa nenávistnú a fašistickú ideológiu a absenciu debát a vzdelávania na školách a v rodinách. Jej otec, legendárny herec Jozef Kroner (†73), zažil hrôzy vojny a rozpínavosť ľudákov na vlastnej koži.

O riešeniach, ako zabrániť tomu, aby sa história opakovala, o novom rozmere života pri otužovaní i o živote v New Yorku sa so ZUZANOU KRONEROVOU (65) rozprával KAROL BUSTIN.

Ako vnímate súčasnú politickú situáciu na Slovensku?

Nie som politologička, ale myslím si, že to u nás nie je až také zlé. Keď si uvedomíte, čo sa deje vo svete - vojny, terorizmus, chudoba, hlad -, my v tomto našom kútiku Európy žijeme celkom dobre, v porovnaní so zvyškom sveta nám nič zásadné a dôležité nechýba. Čo nám však chýba, je väčšia občianska angažovanosť, odvaha hovoriť do vecí, ktoré sa nás týkajú. Zvykneme porazenecky konštatovať, že „aj tak sa nič nedá“. Samozrejme, že sa dá - a nielen vo voľbách. Veľa sa dá zmeniť, keď budeme neustále a na všetkých úrovniach žiadať od ľudí slušnosť, čestnosť a korektnosť. Od najmenších úradníkov až po tých najvyšších. Od obecného úradu až po Úrad vlády. Čo ma na našej politickej scéne zaráža až šokuje, je, že v žiadnej normálnej demokratickej krajine by sa nemohlo stať, že minister, ktorý je podozrivý z korupčných káuz, zostáva vo funkcii a vo veci týchto jeho prechmatov ho nevyšetrujú.

Znepokojuje vás niečo?

Určite nie som jediná, koho veľmi znepokojujú silnejúce tendencie podliehať extrémizmu. Možno by som bola znepokojená o niečo menej, keby sa to dialo iba na Slovensku. Lenže pri pohľade na okolité štáty človeka často zamrazí, ako sa táto epidémia začína rozširovať. Prítomnosť extrémistickej strany v našom parlamente je už iba dôsledok tohto javu, nie jeho príčina. Prekvapuje a znepokojuje ma, koľko ľudí na Slovensku s touto stranou sympatizuje.

Treba sa pýtať, prečo si tieto myšlienky zrazu dokáže osvojiť také množstvo ľudí. Čo sa to vlastne deje v Európe a na Slovensku? Možno sú dnes ľudia oveľa viac dezorientovaní než v minulých desaťročiach. Svet sa mení príliš rýchlo a mnohí mu asi prestávajú rozumieť. Majú pocit, že sa ocitli na okraji spoločnosti, že sa o nich nikto nezaujíma. V takej situácii je veľmi lákavé hľadať vinníka. A najjednoduchšie v niekom, kto je iný. Či už sú to Rómovia, Židia, alebo moslimovia. V mnohých európskych, ale aj iných krajinách sveta sú ľudia, ktorí svoju nespokojnosť a frustrácie riešia pomocou rôznych konšpiračných teórií. Nie je to nič nové, viacerí historici a politológovia vidia mnohé paralely so situáciou pred druhou svetovou vojnou. Dnes by sme však mali ťažiť z toho, že z histórie poznáme, ako sa to končí, keď sa zdravý úsudok vymení za demagógiu, demokracia za totalitu a ľudia sa štvú navzájom proti sebe.

Je za tým nevzdelanosť, naivita alebo vidina imaginárneho nepriateľa, na ktorého možno zvaliť svoje neúspechy?

Nemyslím si, že ľudia, ktorých názory blízke fašizmu zaujmú, sú naivní alebo nevzdelaní. Skôr sú nahnevaní a sklamaní. Majú pocit, že o ich problémy sa nikto „hore“ nezaujíma, nikto ich nepočúva. Nemáme politických lídrov, ktorí sa dokážu prihovoriť zrozumiteľným jazykom bežnému človeku. Ktorí by dokázali ľudí nadchnúť nejakou myšlienkou, zmysluplnou víziou či svojím osobným príbehom, aby mohli byť pre ľudí pozitívnym príkladom. Keď sa príliš dlho hrá v politike iba o moc, získanie vplyvu a osobný prospech, ľudia stratia vieru v celý systém. Pre mnohých je potom lákavé, keď niekto prichádza s programom, ktorý ponúka, že celý prehnitý systém sa rozbije a nastolí sa vláda pevnej ruky.

Krajná pravica sa rada štylizuje do rolí ochrancov národa. Sú to skutoční vlastenci?

Verím tomu, že aj ľudia, ktorí majú úprimné pocity vlastenectva, sa môžu stať prívržencami krajne pravicových strán. Možno ani nevnímajú, čo sú to za strany, neskúmajú, kto je v pozadí, a nezaujímajú ich ani historické súvislosti. Jednoducho hľadajú niekoho, kto im dá pocit, že sú dôležití, že sa s nimi ráta, že ich potrebuje. Zrejme nikto iný im tento pocit nedáva. Takýmto ľuďom treba ponúknuť lepšiu alternatívu, debatovať s nimi - a nie ich jednoducho hodiť do jedného vreca a ignorovať. Lídri krajnej pravice, a bez ohľadu na to, či je to na Slovensku, alebo inde v Európe, vedia, že takýchto ľudí môžu získať. Preto sa väčšinou na vlastencov hrajú a predvádzajú prázdne gestá. Často toho o svojej vlasti ani veľa nevedia. Ale to nie je nič nové. História sa, bohužiaľ, opakuje. Bola som na veľmi zaujímavej diskusii s občanmi na strednom Slovensku. Ľudia otvorene polemizovali a diskutovali s nami aj navzájom, bolo to veľmi užitočné pre všetkých. Niektorí sa otvorene priznali, že extrémistickú stranu volili, lebo nevideli inú alternatívu. Som presvedčená, že jediná cesta, ako zabrániť tomu, aby sa história zopakovala, je neúnavne a otvorene debatovať a vysvetľovať. A počúvať aj druhú stranu. Napriek tomu, alebo práve preto, že má odlišný názor.

Je zrušenie kotlebovskej strany jedným z riešení, ako bojovať proti neonacizmu?

Zákazy nevyriešia príčinu negatívnych tendencií. Právny systém by však mal byť v kultúrnej krajine nastavený tak, aby chránil občanov, aby chránil princípy demokracie a náš hodnotový systém. A mal by sa striktne dodržiavať. Nie je šťastné, keď sa po dodržiavaní zákonov volá až vtedy, keď vzniknutá situácia začína byť nepríjemná politickým špičkám.

Zanedbala sa táto téma dlhodobo v rodinách, na školách a celkovo v spoločnosti?

Mám pocit, že učitelia dejepisu na školách málo diskutujú so žiakmi o historických obdobiach, keď vládli totalitné režimy. Moje deti, keď boli ešte na základnej škole a na gymnáziu, mi povedali, že keby sme im my rodičia a starí rodičia neporozprávali o slovenskom štáte, o päťdesiatych rokoch a potom o roku 1968, asi by sa dozvedeli dosť málo. Nerozumeli by súvislostiam. Zdá sa, že často sa zanedbáva nielen vzdelávanie v školách, ale chýbajú aj také prepotrebné debaty rodičov s deťmi na závažné a dôležité témy. Lebo vzdelávanie musí prebiehať aj doma.

Aké mal váš otec Jozef Kroner názory, čo sa týka nebezpečenstva fašizmu?

Môjho otca ako vojaka základnej služby odvliekli do Nemecka. Kopali zákopy pre nemeckú armádu. Rozprával mi, že tam, na fronte, videl príšerné veci. S ostatnými kolegami vojakmi trpeli hladom. Keď sa otec konečne vrátil domov, bol taký vychudnutý, že ho jeho matka nespoznala. Ako mnoho ľudí jeho generácie aj on mal jasný názor. Veď zažili na vlastnej koži hrôzy vojny aj rozpínavosť ľudákov a ich prívržencov. V jednej zo svojich knižiek má poviedku Jakubove uniformy. Je o zakomplexovanom Jakubovi, ktorý sa v živote ani v práci nedokázaluplatniť, bol nešikovný, plný závisti a nenávisti. Ale jednu vec mal nadovšetko rád. Uniformy. Keď za slovenského štátu vládla Hlinkova slovenská ľudová strana, bola to príležitosť, na ktorú celý život čakal. Vypínal sa v ľudáckej rovnošate a celej dedine dával najavo svoju moc. Otec sa pri písaní inšpiroval jedným chlapíkom, ktorý takto „pôsobil“ v dedine, kde s rodičmi a so súrodencami žili. V tejto poviedke je napríklad situácia, ktorá sa skutočne stala. Jakub vojde do miestnej krčmy a arogantne pozdraví - Na stráž! A od jedného stola dostane odpoveď - Nestraš!

V oscarovom Obchode na korze stvárnil pán Kroner práve arizátora, ktorému gardistický švagor dohodil židovský majetok.

Táto téma je aktuálna vždy, keď nastúpi totalitná moc a ponúka svojim vybraným prívržencom pocit moci nad ostatnými, „menej hodnotnými“. Máme s tým v našich dejinách bohaté skúsenosti. Raz sa to deje otvorene, kruto a nemilosrdne, inokedy skryto a „elegantne“. Ale vždy je to hrozba, ktorá rozkladá spoločnosť a treba sa jej brániť už v zárodku, kým nie je príliš neskoro. Mám čerstvý zážitok z filmového festivalu v Karlových Varoch. Na obnovenej premiére digitalizovaného, zreštaurovaného filmu Obchod na korze som v hľadisku veľkej sály kina Thermal videla tisícdvesto, prevažne mladých ľudí. To bola sila. Bola to pestrá zmes divákov zo všetkých kútov Európy. Som presvedčená, že dokonale pochopili význam tohto filmu v dnešnej dobe. Všetci držia palce Slovensku - a vlastne celej Európe.

Je namieste, aby najmä mladí ľudia velebili Jozefa Tisa a stavali ho na rovnakú úroveň s osobnosťami našich dejín?

Jozef Tiso je tragická postava, akých druhá svetová vojna vyprodukovala viacero. Na jeho osude sa dá v mnohom poučiť. Dramatické dejinné zvraty bývajú nemilosrdnou skúškou charakteru a morálky. Nie je ľahké obstáť v nich. Myslím si, že aj na Slovensku máme dostatok osobností, ktoré v týchto ťažkých časoch obstáli a preukázali mravnú silu a charakter. Ak by sme mali niekoho obdivovať, tak by to boli tisíce obyčajných bežných obyvateľov vtedajšieho Slovenska, ktorí nepodľahli pokrivenej optike, s akou sa vtedy prekrúcali pojmy vlastenectvo, národ a boh, a zachovali si normálny, kritický a ľudský postoj. Stovky obyčajných ľudí pomáhali svojim susedom, ktorí boli prenasledovaní a hnaní na smrť. Ukrývali ich, aj keď tým sami ohrozovali svoje rodiny. Títo ľudia si zaslúžia obdiv. To sú naše skutočné osobnosti.

Vo vašom domovskom divadle Astorka Korzo ’90 hráte predstavenie Pred odchodom na odpočinok o pomeroch v nacistickom Nemecku. S akými reakciami sa stretávate?

Ľudia, ktorí prídu na toto predstavenie, veľmi živo reagujú. Teda, presnejšie, sú sústredení a pozorní. Na konci predstavenia zažívame búrlivý potlesk. Po predstavení za nami ľudia prichádzajú a ďakujú nám za zážitok. Jeden môj známy, zhodou okolností novinár, mi bezprostredne po predstavení napísal, že plakal... Je to naozaj silná hra Thomasa Bernharda. Hráme ju už roky, ale, bohužiaľ, je čoraz aktuálnejšia.

S touto hrou ste zvažovali aj náučné turné po slovenských školách.

Áno, divadlo Astorka plánuje zájazdovať s touto inscenáciou po Slovensku. Myslím si, že je to výborný nápad. Naše predstavenie videli v Bratislave možno všetci, ktorí ho chceli vidieť, ale nevideli ho diváci v iných regiónoch Slovenska. Obzvlášť v tejto vypätej dobe to pociťujeme ako povinnosť.

Blížia sa voľby nových županov. Máte pre Slovákov nejaké odporúčanie, radu?

Nemám právo nikomu nič odporúčať, každý sa musí riadiť vlastným svedomím. Ja len verím, že ľudia si budú všímať nielen to, čo kandidáti sľubujú, ale predovšetkým, či za nimi vidno skutočnú prácu. Či sa im dá veriť, či konajú skutočne v prospech bežných ľudí, alebo iba v prospech seba a svojich kamarátov.

Váš posledný film Baba z ľadu zožal veľký úspech a uznanie. Aké ste mali pocity, keď ste si prvýkrát prečítali scenár?

Scenár Baby z ľadu ma veľmi zaujal. Je o staršej žene, ktorá slúži svojim dvom synom. V správaní voči svojej matke sú verným obrazom svojho otca. Ten film považujem za dôležitý a užitočný z niekoľkých dôvodov. Zdá sa mi, že dnešná doba vzýva kult mladosti, sily a podľa možnosti dokonalého vzhľadu - denne na nás útočia reklamné slogany s touto tematikou. Starí ľudia sú, ľudovo, na chvoste záujmu, pritom demografické štúdie ukazujú, že ich bude čoraz viac a viac. Tento film ide proti tomuto trendu, ide proti prúdu. Jeho hrdinami sú starší ľudia, dokonca vznikne medzi nimi láska, intímny vzťah. Ale, čo je ešte podstatnejšie, ten príbeh sa dotýka krízy rodiny, najmä krízy vzájomných vzťahov v nej.

Na otužilecké kúpanie pri troch stupňoch ste sa vraj pripravovali pol roka.

Tréning otužovania v ľadovej vode naozaj trval pol roka - dvakrát týždenne - a bol úplne bezbolestný. Nikdy by som neverila, že to dokážem, bola som totiž vždy veľmi zimomravá. Napriek tomu, že plávam veľmi rada, vždy som sa, ponorená len po členky, dlho osmeľovala. Ale motivácia bola taká silná, že som sa na to dala. Organizovala som sa v bratislavskom otužileckom klube Ľadové medvede, kde sú výborní ľudia všetkých vekových kategórií. Okrem toho som mala skvelých trénerov, jedného v pražskom Braníku, kde sme aj nakrúcali, a ten druhý, slovenský, za mnou dokonca cestoval 25 kilometrov.

Budete praktizovať otužovanie naďalej?

Áno, v otužovaní radostne pokračujem, dokonca sa ku mne pridal môj manžel. Získali sme nové, neuveriteľné možnosti na dovolenkové pobyty. Môžeme ísť plávať do Baltského či Severného mora. Minulý Silvester sme sa kúpali v Jadrane, bol to zážitok. Dá sa povedať, že aj keby nevznikol film Baba z ľadu, som vďačná režisérovi Bohdanovi Slámovi, lebo otužovaním sa mi otvoril nový rozmer života.

Na takzvanom De Nirovom filmovom festivale v New Yorku získala Baba z ľadu cenu za scenár. Aj keď ste sa do Ameriky vybrali, na udeľovaní cien ste absentovali.

V New Yorku som strávila len dve noci, takže vlastne iba jeden celý deň. Musela som sa totiž vrátiť kvôli premiére komédie Manželstvo v kocke od autora a režiséra Luboša Baláka. Ale užila som si to a splnila som všetky milé povinnosti spojené s filmom. Tribeca je prestížny medzinárodný filmový festival. Založil ho slávny americký herec Robert de Niro po páde newyorských Dvojičiek, aby oživil kultúrny život v tejto mestskej štvrti. Festival sa koná na rôznych miestach v centre New Yorku. Náš film sa premietal trikrát, ja som sa zúčastnila na hlavnej, najdôležitejšej projekcii vo štvrti Chelsea. Kino bolo plné. S režisérom sme zostali v kinosále, aby sme sledovali reakcie publika. Mali sme veľkú radosť, lebo diváci v sále reagovali spontánne, živo. Skvelá bola aj beseda s nimi po skončení premietania. Náš film získal cenu za scenár, a hoci ja, scenárista ani režisér s producentom sme na odovzdávaní ceny už nemohli byť, mali sme veľkú radosť.

Ako na vás Amerika zapôsobila?

Bola som iba v New Yorku, takže Ameriku vlastne nepoznám. Hovorí sa totiž, že New York nie je Amerika. V tomto meste som bola už druhýkrát a veľmi sa mi páči. Nazvala som ho mestom pre ľudí. Je tam veľa kultúry a keď sa človek nepozerá príliš nahor na mrakodrapy, má pocit, že je v Európe. New York je nesmierne živý a rušný. A multikultúrny. Myslím si, že by som tam vedela žiť.

Veľa času trávite kvôli práci a rodine v Česku. Je tam iný život?

V Česku som v poslednom čase nakrúcala každý rok jeden film a za ten čas som tam mala aj niekoľko divadelných príležitostí. Budúcu sezónu ma tiež čaká niečo zaujímavé. Myslím si, že ľudia z našej brandže vôbec nevnímajú rozdiel, keď pracujú u nás či v Českej republike. Ja vravievam, že herectvo je medzinárodnosť. Dôležité je, aby si ľudia pri práci rozumeli a išlo im spoločne o to, aby sa film alebo predstavenie podarili. Napokon, všetky filmy, v ktorých som v posledných rokoch účinkovala, boli česko-slovenské alebo slovensko-české. Čo sa týka divákov, vidím len jeden rozdiel: slovenskí sa s nami radšej fotia, zatiaľ čo českí požiadajú o podpis do pamätníka, v ktorom majú úhľadne nalepené naše fotografie. Aj keď som v Česku často, na otázku, ako sa tam žije, neviem odpovedať, lebo každodenné radosti a starosti prežívam na Slovensku. A na svojich krátkych pracovných pobytoch mám vždy pocit, že som tak trochu na prázdninách.

Zuzana Kronerová otvorene: O korupčných ministroch aj kotlebovcoch

Výber pre vás