Milan Žitný

Prihlásil sa najprv v&nbsp;Banskej Bystrici, ale keď tamojší policajti počuli, čo im začal rozprávať, zavolali kolegom z&nbsp;hlavného mesta: „Príďte si po neho, toto už nie je pre nás.“

V&nbsp;Bratislave počas jeho nekonečnej výpovede, ktorá trvala tridsaťšesť hodín, sa príslušníci museli pri ňom striedať. Bol neunaviteľný. Sypal zo seba poznatky zo zákulisia bývalej vládnej koalície HZDS - ZRS - SNS a&nbsp;z&nbsp;privatizácie v&nbsp;rokoch 1995 až 1998. Uvádzal mnohé mená ľudí z&nbsp;politiky, s&nbsp;ktorými sa stýkal a&nbsp;s&nbsp;ktorými kadečo vymýšľal, podnikal, páchal... Rovnako opisoval svoje styky a&nbsp;„obchody“ s&nbsp;vtedajšími pohlavármi podsvetia z&nbsp;celého Slovenska. Opísal, ako sa dostával k&nbsp;privatizovanému majetku, kto mal čo na starosti, kto ho riadil, kto stál za ním v&nbsp;pozadí, ktorý člen Združenia robotníkov Slovenska (ZRS) bol skutočným vlastníkom ním privatizovaného majetku... Na Suchárov prípad si spomína aj profesor Jaroslav Ivor, ktorý bol v&nbsp;čase Suchárovej výpovede v&nbsp;roku 1999 generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania a&nbsp;kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru. Profesor Ivor opísal Suchárov prípad pre podklady do televízneho seriálu Súmrak bossov takto: „Martin Suchár začiatkom 90. rokov bol jedným z&nbsp;bratislavských podnikateľov, snažil sa rozbehnúť aktivity, pôsobil v&nbsp;istej tlačiarni. Bolo zaujímavé, že jeho spolupracovníkom bol Peter Bisák, ktorý sa neskôr prostredníctvom Združenia robotníkov Slovenska stal ministrom pre privatizáciu. Tento osobný vzťah určite zohral úlohu v&nbsp;tom, že Martin Suchár privatizoval niekoľko objektov.“

Novinár a&nbsp;publicista Marián Leško komentoval tiež pre podklady k seriálu Súmraku bossov kariéru svojho niekdajšieho kolegu z&nbsp;týždenníka Nové slovo rezervovane. „Čím menej som o&nbsp;ňom vedel, tým som bol radšej, aj vzhľadom na to, ako ten človek dopadol.“

Martin Suchár po revolúcii prešiel od profesie grafika k&nbsp;tlačiarni. Tam sa niekde spojili jeho cesty so ZRS, ktoré v&nbsp;roku 1994 založil poslanec Strany demokratickej ľavice (SDĽ), bývalý murár, večný parlamentný kverulant, verbálny obhajca „práv ľudu“ a&nbsp;z&nbsp;komunistických čias aj hrdina socialistickej práce Ján Ľupták. Niektoré jeho dobové výroky stihli zľudovieť: „Z&nbsp;vašich grafov sa ľud nenaje, pán kolega...“ Mnohým novinárom bol na smiech, brali ho ako zábavnú folklórnu figúr­ku. Neskôr zistili, že sa veľmi mýlili, keď videli, že táto groteskná postavička, ktorá sa stala podpredsedom parlamentu, ústne bojujúca za „práva a&nbsp;záujmy prostého ľudu“, sa podieľala na mnohých parlamentných vylomeninách vládnej väčšiny a&nbsp;poslednej vlády Vladimíra Mečiara, držala Mečiarovi chrbát a&nbsp;jeho vládu nad vodou aj po zavlečení prezidentovho syna do Rakúska. Dôvodom Ľuptákovej zrady záujmov ľudu bola silná motivácia - privatizácia, ktorá dostala vzhľadom na svoj netransparentný, miestami gangsterský charakter prezývku „veľká prichmatizácia“.

V&nbsp;Suchárovej tlačiarni tlačilo Ľuptákovo ZRS svoje noviny Hlas robotníkov a&nbsp;Suchárov kolega z&nbsp;tlačiarne inžinier Peter Bisák sa stal politikom Ľuptákovej strany. V&nbsp;predčasných parlamentných voľbách v&nbsp;septembri 1994, v&nbsp;ktorých zvíťazilo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara, uspelo aj ZRS a&nbsp;s&nbsp;trinástimi poslancami vstúpilo do parlamentu. Vo vláde obsadilo ZRS štyri kreslá. Jozef Kalman sa stal podpredsedom vlády a&nbsp;šéfom diplomacie, Jozef Liščák ministrom spravodlivosti, Peter Bisák ministrom privatizácie a&nbsp;Ján Mráz ministrom výstavby. ZRS obsadilo aj post šéfa Fondu národného majetku Štefanom Gavorníkom. V&nbsp;novej vládnej koalícii okrem HZDS a&nbsp;ZRS sa usalašila Slovenská národná strana (SNS) na čele s&nbsp;excentrickým predsedom Jánom Slotom a Roľnícka strana Slovenska s jedným kreslom. Vladimír Mečiar po podpísaní koaličnej zmluvy 12. decembra vyzval prezidenta republiky Michala Kováča, aby vládu vymenoval okamžite, ešte pred 14. decembrom. Tento dátum bol veľmi dôležitý, pretože od 14. decembra sa malo začať druhé kolo kupónovej privatizácie, ako ju schválila vláda premiéra Jozefa Moravčíka, Mečiarovho predchodcu. Prezident Mečiarovmu tlaku podľahol a&nbsp;13. decembra 1994 vládu vymenoval. S&nbsp;odstupom času hodnotil prezident Kováč v&nbsp;rozhovore s&nbsp;autorom tohto článku svoj krok ako unáhlený a&nbsp;veľkú chybu. Zmenil sa tým totiž nielen charakter ďalšej privatizácie, ale do značnej miery aj dejiny krajiny by šli inou cestou.

Prvú vec, ktorú vláda čerstvého premiéra Vladimíra Mečiara ešte 13. decembra, v&nbsp;deň svojho vymenovania, urobila, bolo zrušenie kupónovej privatizácie. Miesto nej dostal priestor predaj štátnych firiem vopred vybraným záujemcom, ktorí dostali politické posvätenie od koalície a&nbsp;mali sa stať, Mečiarovými slovami, novou „slovenskou kapitálotvornou vrstvou“. Keďže vládni politici sa nemohli oficiálne na privatizácii zúčastniť, museli na privatizačných projektoch miesto nich firgurovať biele kone. Martin Suchár bol jedným z&nbsp;nich.

Všetko bolo pripravené, v&nbsp;januári 1995 sa mohla „prichmatizácia“ začať. Vzhľadom na vtedajšie pomery na Slovensku, keď sa vrcholová politika prelínala, miešala a&nbsp;často i&nbsp;splývala s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;kriminálneho podsvetia a&nbsp;s&nbsp;ich metódami, netrvalo dlho a&nbsp;Martin Suchár sa dostal tiež do pazúrov gangstrov. Marián Leško komentoval tento stav slovami: „ZRS nebolo nijako zvlášť sofistikované, ako najlepšie zlegalizovať to, na čo položili tlapu. Aj mocensky boli najslabší, nemali žiaden vplyv na políciu, na úrady, a&nbsp;keď sa ľudia z&nbsp;podsvetia dozvedeli, koľko a&nbsp;na čom všetkom Maroš Suchár participoval, tak si povedali, toho by sme mohli tak trocha skruhnúť, aby sa netešil z&nbsp;toho, že je prílš majetný. A&nbsp;šli po ňom. Keďže nemal také zázemie ako veľkí páni, tak na to, samozrejme, doplatil.“

Ako to opísal polícii Maroš Suchár, jeho politické zázemie skutočne nebolo také silné, aby mohlo prebiť moc bratislavskej zločineckej skupiny bratov Eduarda a&nbsp;Róberta Diničovcov. Tí mali blízko v&nbsp;tom čase nielen k&nbsp;HZDS, ale i&nbsp;k&nbsp;Slovenskej informačnej službe a&nbsp;k&nbsp;vysokým policajným kruhom. Proti tomu boli ľuptákovci bezmocní. Keďže dostávali z&nbsp;privatizácie svoj podiel z&nbsp;koláča, ani sa neusilovali zmeniť daný stav. Profesor Ivor o&nbsp;Suchárových väzbách na Diničovcov uvádza: „Známym sa stal privatizáciou bratislavských hydinárskych závodov, ,slepičárne‘. O&nbsp;tento podnik bol veľký záujem. V&nbsp;určitom momente sa Suchár dostal do sporu s&nbsp;vtedajšími skupinami bratislavského podsvetia, ktorí mali zhodou okolností tiež záujem o&nbsp;tento objekt a&nbsp;Suchár akoby sa dostal do sféry ich záujmov, akoby im prekazil ich plány. Pri tomto konflikte s&nbsp;Diničovcami došlo k&nbsp;situácii, že Diničovci si ho zobrali najskôr na priateľský, potom na pohovor iného druhu, aby mu vysvetlili, čoho sa dopustil. Najprv chceli od neho, aby zaplatil pokutu 1,5 milióna korún za to, že im prekazil obchod, a&nbsp;potom postupne chceli, aby previedol sprivatizované objekty do ich vlastníctva.“

Suchár si bol do značnej miery sám na vine, že sa stal objektom záujmu Diničovcov. Tak ako vysokohorský turista, ktorý nerešpektuje pravidlá pobytu vo vysokých horách s&nbsp;riedkym vzduchom, aby sa najprv organizmus prispôsobil rizikovým podmienkam a&nbsp;až potom stúpal ďalej hore, nerešpektoval Suchár pravidlo nenápadnosti. Zrazu „bol v&nbsp;balíku“, kúpil si veľkú audinu a&nbsp;začal chodiť po nočných podnikoch za zábavou. Svet vnímal ako gombičku na nóbl obleku, zdalo sa mu, že zlaté časy budú trvať večne a&nbsp;nikdy inak. Až ho istý priateľ P. S. priviedol do hotela Junior v&nbsp;Bratislave, niekdajšieho zväzáckeho zariadenia Cestovnej kancelárie mládeže (CKM). Hotel bol hlavným stanom Diničovcov. Sem sa chodila zabávať smotánka, ale aj šéfovia silových zložiek a&nbsp;politici, tu mala SIS detašované pracovisko so záznamovým zariadením na získavanie kompromitujúcich materiálov na návštevníkov z&nbsp;radov podnikateľov, politikov a&nbsp;rôznych zaujímavých osôb pre neskoršie vydieranie. V&nbsp;bratislavskom podsvetí sa tradovala historka, že Edo Dinič, bývalý karatista, raz dokonca tvrdo inzultoval samotného riaditeľa SIS Ivana Lexu, ktorý sa nevhodne, čiže agresívne, správal k&nbsp;dámskemu personálu. Také čosi si mohol dovoliť len veľmi, veľmi mocný muž. Kde sa tam mohol bývalý novinový grafik Suchár so svojím robotníckym krstným otcom v&nbsp;pozadí postaviť na zadné a&nbsp;odporovať veľkému Edovi?

Vo výpovedi na polícii uvádzal Suchár mnohé detaily zo spôsobov, ktorými ho Diničovci postupne pripravili o&nbsp;všetok majetok. Najprv sa to začalo pokutami za to, že sprivatizoval niečo, čo chceli získať oni. Potom pritvrdzovali. Išlo o&nbsp;už spomínané Hydinárske závody v&nbsp;Ivanke pri Dunaji, jeden z&nbsp;mála prípadov Diničovcov, ktorý sa dostal do štádia konkrétneho trestného stíhania osôb, kde boli obvinení bratia Roman a&nbsp;Maroš Deákovci. Jedného však zavraždili a&nbsp;druhý ušiel policajtom tesne pred záťahom z&nbsp;republiky. Najotrasnejší prípad, ktorý Martin Suchár opísal, sa týkal privatizácie veľkej budovy na Ondavskej ulici číslo 3, dnes sídla Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Suchár ju podľa jeho slov získal od štátu za smiešnych 6 miliónov korún (okolo 200-tisíc eur). Diničovci ju od neho chceli „kúpiť“, ale len formálne, peniaze, ktoré mu pred svedkami vyplatili ako zálohu, mu vzápätí, už bez svedkov, vzali a&nbsp;donútili ho, aby budovu dal ich firme. „Povedali mi, že im ju musím dať, darmo som im vravel, že tá budova nie je moja a&nbsp;že to dobre vedia. Oni na to povedali, áno, tá budova nie je tvoja, lebo je naša, my sme ju mali dostať,“ opisoval Suchár policajtom priebeh transakcie. Keď stále odmietal pristúpiť na ich požiadavky, nasadili ťažké zbrane. „Priviedli moju manželku a&nbsp;pred mojimi očami ju niekoľkí znásilnili. Keď som ani potom nekapituloval, akokoľvek to bolo hrozné, povedali dobre, teraz je na rade tvoja dcéra. Vtedy som sa vzdal a&nbsp;previedol som im všetko, čo chceli.“

Tým sa ukrutnosti podsvetia voči Suchárovi neskončili. Pri inej požiadavke ho priviazali za auto a&nbsp;vláčili ho, až kým im nepodpísal, čo chceli. Ale ako keby sa na tých hrôzach nedokázal poučiť, pokračoval v&nbsp;„obchodných“ aktivitách. Pri privatizácii magnezitových závodov v&nbsp;Hačave a&nbsp;podniku Elektrosystémy v&nbsp;Bratislave robil prostredníka v&nbsp;úplatkoch medzi privatizérmi na jednej strane a&nbsp;funkcionármi Fondu národného majetku (FNM) a&nbsp;ministerstva privatizácie na druhej. Tvrdil, že ministrovi Petrovi Bisákovi a&nbsp;šéfovi FNM Gavorníkovi odovzdal úplatky v&nbsp;jednom prípade 5 miliónov korún, v&nbsp;druhom 40 miliónov. Táto vec sa dostala až na súd, Bisák a&nbsp;Gavorník boli obžalovaní, ale sudca oboch zbavil obvinenia pre nedostatok dôkazov. Jediným svedkom bol Suchár, obvinení tvrdili, že nikdy nebrali od neho peniaze. Iné dôkazy obžaloba nemala, len Suchára. Iným prípadom bolo vydieranie Diničovcami. Dostal sa na súd v&nbsp;čase, keď obaja bratia boli už po smrti (zavraždení v&nbsp;máji a&nbsp;októbri 1998). Suchárovi vzali Diničovci ako kompenzáciu za škodu, ktorú im spôsobil v&nbsp;privatizácii, jeho motorky. Majiteľom jedného Harleya sa za podozrivých a&nbsp;netransparentných okolností stal i&nbsp;dnešný poslanec Boris Kollár, ktorý sa v&nbsp;90. rokoch pohyboval tiež v&nbsp;prostredí bratislavského podsvetia. V&nbsp;súdnom procese boli odsúdení iba dvaja žijúci diničovci na podmienku. Hlavní aktéri už boli mŕtvi.

Výsledok či úžitok z&nbsp;výpovede Martina Suchára zostal nakoniec veľmi rozpačitý. „Veľa zaujímavých i&nbsp;divokých príbehov, množstvo rôznych detailov, ale málo takých dôkazov, ktoré by dokázali postaviť pred súd a&nbsp;právoplatne odsúdiť tých, ktorí sa ukrývali za ním,“ poznamenal istý príslušník polície, ktorý bol so Suchárom v&nbsp;kontakte.

Suchárovo podnikanie ani po smrti Diničovcov, keď by si už mohol vydýchnuť, nezostalo bezrizikové. Ako biely kôň nebol svojím pánom. Až do chvíle, keď mu v&nbsp;roku 1999 hrozila fyzická likvidácia od banskobystrického podsvetia. Vtedy zašiel na políciu a&nbsp;začal hovoriť. Jeho ďalší osud je dnes neznámy. Stal sa prvým občanom, ktorý bol u&nbsp;nás zaradený do programu na ochranu svedkov. Splnil všetky podmienky, ako ich ukladá zákon, a&nbsp;komisia ho schválila. Dnes žije s&nbsp;najbližšími príbuznými niekde v&nbsp;zahraničí pod iným menom, s&nbsp;inou legendou o&nbsp;svojej minulosti, než akú uviedol vo svojej výpovedi na polícii. Profesor Ivor upozorňuje, že takáto zmena, prechod do nového života a&nbsp;iného sveta má veľké riziká a&nbsp;obmedzenia a&nbsp;pre štát je celý proces veľmi náročný a&nbsp;nákladný. „Chránený svedok sa vzdáva mnohých výhod, je to zásah do jeho zá­kladných práv a&nbsp;slobôd, musí sa vzdať mnohých svojich aktivít.“

Máloktorý biely kôň v&nbsp;minulosti prežil, keď sa stal nepohodlným svedkom zločinov jeho pánov. Martinovi Suchárovi sa to s&nbsp;odretými ušami podarilo, za cenu straty mena, identity, priateľov, domova. Žije vlastne vo vyhnanstve a&nbsp;môže sa len modliť, aby sa neprišlo na to, kde je a&nbsp;kto je, kým kedysi bol. Tí, ktorým robil bieleho koňa, sú tu dodnes medzi nami, spokojní, nemajú dôvod mať strach či meniť totožnosť. Zatiaľ čo tvár Martina Suchára je dnes verejnosti neznáma, a&nbsp;tak by to aj malo kvôli jeho bezpečnosti zostať, tváre tých, ktorí ho použili a&nbsp;využívali, sú verejne známe, vídame ich celkom bežne a&nbsp;majú sa dobre. Len nie každý vie, kto to konkrétne je. Ich biely kôň je navždy preč a&nbsp;sami sa k&nbsp;svojim darebáctvam nepriznajú.

Obeť Diničovcov: "Počas privatizácie som bol biely kôň Združenia robotníkov Slovenska"

Výber pre vás