Dušan Valent

Nevyžiadané rady môžu mať dobrý úmysel, ale nie vždy padnú na úrodnú pôdu. Obzvlášť, ak ich adresujeme tínedžerom – ukazuje to každodenná skúsenosť, ale taktiež vedecké výskumy. Snahy rodičov usmerniť svoje deti vo veku, keď sa začínajú stavať na vlastné nohy, tak často vychádzajú nazmar. Nová štúdia psychológov z&nbsp;Kalifornskej univerzity v&nbsp;River­side však naznačuje, že nič nie je stratené. Dá sa to, len treba zvoliť správny prístup. Aký?

Na výskume, ktorý zverejnil akademický časopis Emerging Adulthood, sa zúčastnilo bezmála dvesto vysokoškolských študentov s&nbsp;priemerným vekom necelých 20 rokov. Vzorka dobrovoľníkov je podľa autorov výskumu unikátna tým, že väčšinu tvorili mladí ľudia z&nbsp;chudobnejších pomerov a&nbsp;ázijskej (38 percent) alebo latinskoamerickej (33 percent) etnicity. „Staršie psychologické výskumy využívali predovšetkým belochov strednej triedy, pretože bolo pohodlné získať ich,“ hovorí hlavná autorka výskumu Elizabeth Davis. „Väčšia etnická rozmanitosť v&nbsp;našej práci nám preto poskytne lepší obraz o&nbsp;tom, ako psychologické javy fungujú u rôznych ľudí. Naše výsledky tak možno oveľa ľahšie zovšeobecniť.“ Výskumníci účastníkov požiadali, aby sa zamysleli nad situáciami, keď im rodič ponúkol radu, ktorá im mala pomôcť zvládnuť emócie. Tínedžeri následne vyplnili špeciálne navrhnuté dotazníky s&nbsp;otázkami, či ich interakcia s&nbsp;rodičmi bola užitočná a&nbsp;či zmenila ich emocionálny stav. Psychológovia sa potom zamerali na schopnosť účastníkov vyrovnať sa so situáciou a&nbsp;ovládať svoje emócie, ale zaujímali sa aj o&nbsp;ich vzťah s&nbsp;rodičmi. Ďalej sa mladých pýtali, či u&nbsp;otca a&nbsp;matky hľadali oporu, a&nbsp;nakoniec, či vnímajú u&nbsp;svojich rodičov podporu pre svoju autonómiu.

Výsledky novej štúdie sú po­dľa Elizabeth Davisovej v&nbsp;súlade s&nbsp;množstvom výskumov, ktoré zistili širokú prospešnosť výchovy podporujúcej autonómiu detí. Podľa nových zistení takáto výchova oveľa častejšie viedla k&nbsp;pocitom sebaistoty a&nbsp;odhodlania u&nbsp;mladých. „Tínedžeri považovali nevyžiadané rady od rodičov, ktorí podporujú ich autonómiu, za kladné a&nbsp;užitočné, a&nbsp;to do rovnakej miery ako rady, o&nbsp;ktoré rodičov požiadali sami,“ hodnotí Elizabeth Davis. Rodičia by podľa výskumníčky mali podporovať autonómiu svojich detí napríklad tak, že im poskytnú jasné usmernenia týkajúce sa obmedzení a&nbsp;pravidiel, pričom budú zároveň dbať na ich dodržovanie. „Títo rodičia,“ pokračuje psychologička, „zároveň dôsledne uznávajú a&nbsp;potvrdzujú pocity svojich detí a&nbsp;podporujú ich v&nbsp;objavovaní rôznych záujmov, prostredníctvom ktorých zisťujú, kým sú a&nbsp;čo chcú v&nbsp;živote robiť.“ Naopak, kladnú reakciu takmer zaručene narušia rodičovské repliky typu „lebo som tak povedal/a“, „vzchop sa“, „o&nbsp;nič nejde“. „Rodič takýmito vyjadreniami prejavuje ľahostajnosť a&nbsp;buduje medzi sebou a&nbsp;svojím potomkom múr, takže by nemal očakávať, že si jeho nevyžiadané rady vezme k&nbsp;srdcu,“ dodáva vedkyňa.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/veda-a-zdravie/ako-zvladnut-tinedzera-toto-ste-mu-ziadnom-pripade-hovorit-nemali" target="_blank">FOTO v GALÉRII</a>

V&nbsp;neposlednom rade sa ako dôležitý prvok, ktorý podporuje kladnú reakciu tínedžerov na nevyžiadané rady, ukázal ešte jeden ďalší faktor. A&nbsp;to spoluúčasť rodiča na aktivitách, ktoré sú pre ich deti dôležité. „Neskorý tínedžerský vek a&nbsp;raná dospelosť predstavujú špeciálne obdobie v&nbsp;živote človeka, keď sa objavujú nové príležitosti pre slobodu a&nbsp;rozhodovanie, ale taktiež pretrvávajú silné väzby na rodinu,“ hovorí Davisová. „Spôsob, akým rodičia podporujú svoje deti počas tejto prechodnej fázy, buduje základy, na ktorých bude stáť ich celá neskoršia dospelosť.“

Ako zvládnuť tínedžera? Toto by ste mu v žiadnom prípade hovoriť nemali

Výber pre vás