Peter Getting

Asi každý pozná Jacka Nicholsona v oscarovom filme Prelet nad kukučím hniezdom. Rebel sa vo filme dostane na uzavretú psychiatriu, aby sa vyhol väzeniu - ibaže napokon na ňom vykonajú lobotómiu. Teda chirurgický zákrok na mozgu. Preto príde o vôľu žiť, stratí črty osobnosti, zostane z neho prakticky živá mŕtvola... Podobné operácie sa uprostred minulého storočia vykonávali na psychiatrických pacientoch aj v skutočnosti - do zákazu, keď vlna kritiky tento zákrok úplne zastavila, vykonali v USA tisíce lobotómií. A podľa zistení sa robili rovnaké zákroky aj v komunistickom Československu. Vrátane slovenských nemocníc.

„A raz ráno, tri týždne po tom, ako nám McMurphy zmizol z očí, sa Veľká sestra vytasila so svojím posledným triumfom. Dvere oddelenia sa otvorili a čierni frajeri priviezli vozík, ktorý mal dole priviazanú ceduľku McMURPHY a pod tým bolo atramentom pripísané LOBOTÓMIA... Pohľad sme preniesli na druhý koniec, na hlavu vtlačenú do vankúša, strapec hrdzavých vlasov nad mliečne bielou tvárou s temnými monoklami pod očami... V tejto tvári nie je vôbec nič... Má ksicht ako panáci z výkladov... hodiny ubiehali a koža okolo tých sklenených očí spľaskávala…“

Otrasný opis pacienta psychiatrie po zákroku na mozgu je z knihy Prelet nad kukučím hniezdom od spisovateľa Kena Keseyho a stala sa predlohou známeho filmu. Zákrok z rúk chirurgov pripomína stredoveké mučenie.

Ibaže lobotómia nie je fikcia, ale realita. Psychiatrickým pacientom s ťažkou schizofréniou, agresivitou, mentálnou retardáciou či depresiami zaviedli do mozgu špeciálny nástroj, ktorým mechanicky prerezali spojenia medzi čelnou kôrou mozgu a limbickým systémom v centrálnej nervovej sústave. Pokusy o zásahy do mozgu sú síce známe už z lebiek starých Egypťanov a Inkov - ibaže lobotómia prišla v „storočí pokroku“, s požehnaním vedy a lekárskych kapacít.

Prelet nad Kukučím hniezdom: Film s Jackom Nicholsonom drasticky opísal lobotómiu.FOTO: ARCHÍV

Psychochirurgiu, do ktorej patrí lobotómia, vykonávali na pacientoch po celom svete, pred železnou oponou aj za ňou. Len v USA uskutočnili po druhej svetovej vojne podľa odhadov viac než 35-tisíc lobotómií. Napriek tomu nie je dnes ľahké dostať sa k údajom. Aj samotní lekári priznávajú, že o lobotómii sa mlčí v odborných publikáciách aj v nejednej psychiatrickej učebnici. Mnohé záznamy o operáciách sa nepodarilo nájsť - a to sa týka i slovenských pacientov.

Zistil to psychiater Dalibor Janoška zo Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku, ktorý sa venoval chirurgickej liečbe pri psychiatrických poruchách. Ako konštatoval vo svojej klinickej štúdii, „niektoré zoznamy sú písané rukou, nečitateľné, niektoré strany v dokumentácii sú poškodené... nie je známe, kto a akou metódou hodnotil stav pacientov... v počiatočných rokoch je udelenie súhlasu s operáciou v niektorých prípadoch sporné, prípadne úplne chýba“.

Ba ešte aj dnes je ťažké dopátrať sa, kedy v Európe postavili lobotómiu mimo zákona a ako sa zákaz dodržiava. Stále akoby sa nad ňou vznášala trauma minulosti. Dôvodov je dosť.

Howard Dully: Jeden z najmladších pacientov pred lobotómiou, vľavo, a po nej - neskôr napísal knihu spomienok.FOTO: ARCHÍV

Na počiatku bola opica. O šimpanzej samičke Becky referovali v roku 1935 vedci Carlyle Jacobson a John Fulton. Keďže sa vyznačovala „zlými“ vlastnosťami, otvorili jej lebku, odstrihli vlákna spájajúce čelné laloky s limbickým systémom a po prebudení sa Becky zmenila a „bola pokojná“. Po ich referáte na kongrese v Londýne napadlo portugalskému neurológovi Egasovi Monizovi spraviť podobný zákrok na ľuďoch, teda liečiť úzkostné stavy chirurgicky.

Problematickosť lobotómie sa ukázala už pri prvom pacientovi, takzvanej pani M., ktorá operáciu podstúpila. Moniz s asistentom jej zasunuli do mozgu injekčnústriekačku napustenú alkoholom cez dve vyvŕtané diery v lebke a vstrekli dávku, aby zničili nervové vlákna. Hoci pacientke ustúpila úzkosť a paranoidné predstavy, americká psychologička Lauren Slaterová, ktorá sa venovala lekárskym experimentom v knihe Pandorina skrinka, podotýka: „Nikto však nevie, čo sa dialo s pani M. potom, pretože Monizova práca trpí nedostatkom systematickosti. Čo sa stalo s jej mozgom, keď zničili neurónové spoje? Bolo zlepšenie stavu trvalé? Kde v tomto prípade zaznieva jej hlas? Nevieme…“

Alkohol vstreknutý do mozgu spaľoval pacientom tkanivá, v ktorých vznikajú sny a myslenie, takže časť mozgu vyzerala podľa Slaterovej „ako pohľad na krajinu po lesnom požiari“. Napriek všetkému dostal Moniz v roku 1949 za objav lobotómie Nobelovu cenu. A zákrok si razil cestu ďalej. V USA bol v 50. rokoch jeho popularizátorom doktor Walter Freeman, ktorý sa do lebky dostával cez očné jamky a špeciálnym vrtákom krútil, kým neprerezal spojenia medzi čelným lalokom a ostatným mozgom. Freeman robil zákrok bez sterilizácie nástrojov, obiehal krajinu v dodávke pomenovanej Lobotomobil a zákroky robil aj v motelových izbách. Poslednú operáciu vykonal v roku 1967.

Egaz Moniz: Za lobotómiu dostal Nobelovu cenu, dnes mnohí pozostalí po pacientoch bojujú, aby mu ju odobrali.

Dnes môžete na internete nájsť dobové propagačné video, na ktorom lekári operujú pacienta, kladivkom udierajú do nástroja a vnikajú cez oko do mozgu. Reakcia jedného z divákov je príslovečná: „Videl som temné zákutia internetu, v náručí som držal umierajúcich ľudí, ale je to prvýkrát, čo som sa striasol pred videom.“ Neskoršia psychostereotaxia síce umožňovala presnejšie zasiahnuť štruktúry mozgu, ale na povrch vystupovali tienisté stránky psychochirurgie - zmeny v správaní, strata individuality, ľahko ovládateľná bytosť, nezvratnosť aj fatálne zlyhania.

V časoch, keď sa lobotómia stala doslova módnou záležitosťou, sa jej venovali lekári aj u nás. Koľko ľudí sa jej podrobilo? Podľa zistení psychiatra Dalibora Janošku sa na Slovensku vykonalo niekoľko stoviek zákrokov, najviac v psychiatrickej liečebni v Pezinku. Od roku 1971 do roku 1990 to bolo minimálne 344 zákrokov u pacientov so psychiatrickou poruchou, minimálne ďalších 12 zákrokov robili v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom v Prednej Hore. „Uvedené počty nemusia byť a asi ani nie sú presné, keďže sa neviedla evidencia odoslaných pacientov na výkon na iné pracovisko. Databázu nemôžeme považovať za úplnú, lebo nebolo možné nájsť všetky chorobopisy,“ uvádza v klinickej štúdii. Z dôvodu neúplnosti nemožno ani stanoviť presný počet komplikácií, vedľajších efektov, zhoršenia stavu či úmrtí.

Okrem zdravotných komplikácií je v hre etické a právne hľadisko, nehľadiac na to, že pochybnému zákroku vystavovali aj homosexuálov. Navyše, za totality bola napríklad ruská psychiatria vylúčená pre zneužívanie medicíny z medzinárodnej psychiatrickej asociácie. Aj dnes existuje riziko politického zneužitia psychochirurgie.

Zákrok: Niektoré scénky a nástroje pripomínajú hororový film.FOTO: ARCHÍV

V odbornej knihe Psychiatrie, vydanej Palackého univerzitou v Olomouci v roku 1982, sa opisujú negatíva až s mrazivou otvorenosťou: „Uvedené výkony skomoľujú, trvale mrzačia mozgové tkanivo, pričom výsledok nie je vždy zaručený. Okrem toho sa síce v kladnom prípade docieleného výsledku odstránia nepríjemné príznaky, avšak objaví sa strata iniciatívy a spontaneity, detinská bezstarostnosť, tupá eufória, zníženie autokritickosti a iné, takže špecifita ľudskej bytosti je beznádejne stratená.“ Kniha to uzatvára: „Znalci v súčasnosti túto metódu úplne zavrhujú.“

Kritika a nástup psychofarmák boli pre lobotómiu labuťou piesňou. Aj dnes ide o háklivú tému, o ktorej viacerí odborníci nechcú hovoriť. Na výnimočný prístup sme narazili práve v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. „Od môjho nástupu na pozíciu riaditeľa v roku 1992 som odmietol psychochirurgiu,“ hovorí riaditeľ nemocnice Pavel Černák. „Súhlasím, že to bola vývojová etapa, ale nebolo to eticky čisté a v histórii medicíny sa ukázala ako slepá ulička. My vôbec necítime potrebu psychochirurgie, náš prístup sa hlási k humanizácii psychiatrie a rešpektu ku každému individuálnemu pacientovi, v liečbe figuruje komplexnosť, empatia, psychoterapia, široké spektrum rehabilitácie spolu s tvorivými a kultúrnymi aktivitami.“

Pezinská nemocnica: Hlási sa k humánnemu prístupu podľa vzoru Phillippa Pinela, ktorý vyslobodil duševne chorých zo špiny, z oko, väzníc či rovno popravísk.FOTO: NORBERT GROSZ

Lauren Slaterová pripomína, že by sme nemali byť prehnane kritickí k vtedajším lekárom: „Ak predpisujú dnes lekári lieky, robia rovnako ako Moniz s pevnou vierou a túžbou pomôcť. Všetci doktori v tej dobe, takisto ako my, vedeli, že dejiny vedy sú aj dejinami neočakávaných nápadov, ktoré mohli pôsobiť úplne neprimerane.“ Psychochirurgia síce fungovala bez solídneho teoretického základu a v nekritickom nadšení z vedy, avšak podľa Dalibora Janošku zohral úlohu „tlak bezmocnosti pri liečbe mnohých chorobných stavov, ako aj množstvo ťažko duševne chorých, odsúdených na žalostné bytie s mimoriadne nízkou kvalitou života“.

Netreba ani zabúdať, že Prelet nad kukučím hniezdom je hlboko metaforický príbeh o moci. Tú zosobňuje despotická Veľká sestra. Indián Bromden po McMurphyho lobotómii hovorí: „Premýšľal som, čo by asi McMurphy urobil. Jedno som vedel na betón - určite by nedovolil, aby niečo takéto dvadsať alebo tridsať rokov vysedávalo pod jeho menom na izbe a slúžilo Veľkej sestre za príklad, ako skončíte, ak sa postavíte na odpor systému. To som vedel naisto.“

Po lobotómii z pacienta živá mŕtvola: Zákrok ako z hororu aj v slovenských ústavoch!

Výber pre vás