Plus 7 dní

Hlasná živá hudba otriasa nádvorím kláštora Gantey. Pomedzi Bhutánčanov začnú pobehovať maskovaní mnísi s palicami a bičíkmi. Sem-tam niekomu uštedria ranu. Dostane sa aj nám, poriadna. Dokonca dva razy.

„Je to požehnanie, vyháňajú zlých duchov,“ vysvetľuje miestny sprievodca Kava. Zdá sa, že sme zažili exorcizmus v praxi. Prichádza prestrojený mních s maskou na tvári a s bielym hodvábnym šálom, aby nám udelil požehnanie. Šálom nám prejde po hlave a krku a nastaví mištičku. Vyťahujeme bankovky. Kava sleduje náš pohľad. „Na kláštor dávajú aj miestni, nielen cudzinci,“ hovorí.

Prakticky v každej rodine je aspoň jeden jej člen budhistickým mníchom. Foto: Miloš Luknár

Bhutánske kráľovstvo patrí medzi najuzavretejšie krajiny sveta. Leží vo východnej časti Himalájí a takmer polovica územia sa nachádza vo výške tritisíc metrov nad morom. Ráno sme spolu s miestnymi vystúpili ešte vyššie, do kláštora Gantey zo 17. storočia. Trasa viedla cez dedinku s rovnakým názvom s pomaľovanými domami a autami. Azda v každom obydlí, ako aj na strechách z vlnitého plechu sa sušili ostré čili papričky, veľmi dôležitá súčasť domáceho jedálneho lístka. Veď národná pochúťka je čili v syrovej omáčke s ryžou.

Kláštor Gantey je najrozľahlejší z tibetských budhistických kláštorov v krajine. Patrí k nemu budhistická škola Nyingmapa, pokračujúca v tradícii proroka Pema Lingpa, svätého patróna Bhutánu. Tibetský budhistický kláštor postavený v bhutánskom štýle v roku 2008 zrenovovali. Veľké kláštorné slávnosti rituálnych posvätných tancov sa tu konajú pravidelne. Domáci sa rozložili rovno na dlažbe, posadali si na koberčeky, vyzbrojení jedlom na celý deň. Nechýbali čipsy ani kokakola v plastových fľaškách.

Na nádvorí stále pribúdalo Bhutánčanov a takmer žiadni cudzinci. „Máme šťastie,“ usmieval sa Kava. „Nejako sa tieto oslavy podarilo utajiť, ani ja som o nich nevedel. Inak by tu už stáli turisti s fotoaparátmi,“ tvrdí. Pozorujeme malých chlapcov, ako sa hrajú s hračkárskymi pištoľami. Mieria na seba a jeden padá akože po zásahu na zem. Smejú sa. Sme trochu zaskočení, veď budhisti sú mierumilovní a zbrane sme tu nečakali. „Hračku im kúpili rodičia, lebo dnes je sviatok. Predávajú ich tu vedľa na trhovisku,“ vysvetľuje Kava.

„Dejiny Bhutánu v skutočnosti nie sú bez bojov, dokonca krutých,“ naznačuje náš sprievodca. Keď sa nádvorie zaplnilo, miesto zaujali hudobníci. Na tribúne naproti sa usadila miestna honorácia, predstavení kláštora a úradníci. Najprv predstúpili s tancom a so spevom vyobliekané miestne ženy. Akoby sa zastavil čas. Prišli mnísi oblečení do obrovských tradičných hodvábnych kostýmov. Jeden tanec nasledoval za druhým, niesli sa v znamení víťazstva dobra nad zlom. „Bude to trvať až do večera,“ ubezpečoval nás Kava.

Vyčerpávajúce: Rituálne tance trvajú takmer celý deň, ku koncu sa už mnísi potácajú od únavy. Foto: Miloš Luknár

Himalájska krajina Bhután je konštitučná monarchia, domáci ju volajú Kráľovstvo hrmiaceho draka. Minulosť sa tu mieša so súčasnosťou. Už po chvíli si zvyknete, že budhistický mních má na sebe rúcho a na ňom mikinu s anglickým nápisom. K tomu si dá šiltovku a hmká si melódiu, čo počúva cez slúchadlá z prehrávača vo vrecku. Zároveň tu život v kláštoroch plynie podobne ako pred mnohými rokmi. Možno aj preto, že dostať sa do kráľovstva nie je pre zahraničných hostí ľahké. Krajina si stráži počet tých, ktorých pustí za hranice.

Na rozlohe podobnej, ako má Slovensko, žije ani nie 700-tisíc Bhutánčanov. Bývať sa tu dá len v priaznivejších nižších polohách, vo vyšších sú len lesy a ľadovce. Deväťdesiat percent domácich pracuje v poľnohospodárstve, no orná pôda nezaberá ani desať percent rozlohy. Pôda patrí kráľovskej rodine, kláštorom a bohatým. Urodí sa najmä ryža, ale i zemiaky, pohánka, strukoviny. Miestni pasú kone, kozy a jaky.

Bhutánčania najmä na vidieku ešte stále nosia národné oblečenie. Pripomína pásikavý župan, podkasanú dlhú košeľu a k tomu akési kamaše. Pod županom sa neraz skrýva tričko à la západná kultúra. Na sviatočné chvíle si obúvajú dlhé špicaté topánky, na bežný deň sa však v kopcovitom teréne viac osvedčili kožené tenisky.

Bhután je krajina kláštorov. Popri chrámovej časti majú aj ubytovacie komôrky pre mníchov. Namiesto dverí na nich nájdete záves, pred vstupom do miestnosti sa treba vyzuť. Podľa topánok vonku rýchlo zistíte, kto sa kde nachádza. Vyzúvanie je prejav úcty, aj pri vstupe do budhistického chrámu musíte nechať topánky vonku.

Existujú dva typy kláštorov. Štátne, podporované kráľovskou rodinou a úradmi, už na prvý pohľad bohatšie a útulnejšie. Ostatné žijú výhradne z milodarov najbližšej dediny a patrónov. Pôsobia ošarpanejšie, dá sa tušiť, že je v nich pomenej jedla a tepla. Preto sa väčšina mníchov snaží uchytiť v kráľovskom kláštore, čo najbližšie k väčšiemu mestu či dedine. Veľa kláštorov je však vysoko v horách. Do výšky štyritisíc metrov nad morom sa dá dostať iba pešky, cesta neraz trvá niekoľko týždňov.

Mnísi väčšinou nezostávajú v jednom kláštore po celý život. Zvyčajne ich presúvajú, podľa zásluh žijú v príjemnejšom či náročnejšom prostredí. Len starí mnísi od istého času zotrvávajú na jednom mieste. Zaujíma nás, či majú vstup do tunajších kláštorov aj ľudia zo „západu“, hľadajúci osvietenie a pozitívny zlom v živote.

„Nie, to tu nie je možné, ale v Nepále s tým problém nie je. Tam sa môže čokoľvek,“ naznačí Jary, bratranec nášho sprievodcu. Po chvíľke rozmýšľania prehodí. „Ale aj v Nepále sú bhutánske budhistické kláštory, takže sa to vlastne dá. Chodia tam najmä paničky zo zahraničia, čo majú dostatok finančných prostriedkov na ich podporu. Väčšinou také, čo majú pocit, že stratili zmysel života,“ zľahčuje Jary. „Západní muži tam takmer nie sú, tí asi idú doma k psychoanalytikovi,“ dodá pre úplnosť.

Chrám v dome: Bohatšie rodiny majú na modlenie vyhradenú veľkú miestnosť, tí chudobnejší aspoň oltár. Foto: Miloš Luknár

Kláštor dodnes slúži i ako možnosť vzdelania. Rodičia tam dieťa pošlú, keď dovŕši šesť rokov. Na starosť ho dostane starší mních, naučí ho čítať, písať a všetko, čo potrebuje vedieť o budhizme. Vzdelávanie ukončí ako pätnásťročné. V Bhutáne nie je kláštor iba výsadou mužov, existujú tu i ženské. Zariadila to svojho času dojka samotného princa Siddhartu, ktorý sa stal po meditácii a osvietení známym ako Budha. Namietala, či sú ženy niečo menej ako muži, keď nemôžu byť mníšky. Budha ju ubezpečil, že žiadny zákaz neplatí.

Vchádzame do ženského kláštora Pemacholing v oblasti Bumthang. Dievčatká majú podobne ako chlapci vyholenú hlavu. Ženské kláštory podporujú najmä budhisti z Kórey a Japonska. Vidia totiž v dcérinom poslaní naplniť Budhovo učenie istú prestíž celej rodiny. Adeptov na mníchov bez ohľadu na pohlavie učia mať k rodičom neutrálny vzťah. Nie je žiaduce, aby deti boli na nich viazané, hoci rodičia ich môžu navštevovať. Cieľ tejto stratégie je posilniť u detí samostatnosť a zodpovednosť za vlastný život.

V kláštore Pemacholing žije zhruba stovka mníšok vo veku od dvanásť do šesťdesiat rokov. Ako prvý tibetský budhistický vzdelávací kláštor pre ženy v Bhutáne je financovaný výhradne z darov. Založili ho v roku 2000, v prvom ročníku bolo desať adeptiek na mníšku. Dnes tu majú viac ako tri desiatky dievčat vzdelávajúcich sa najmä v budhizme. „Vstávajú o piatej ráno, učia sa, pomáhajú s prevádzkou kláštora, ale aj dedinčanom, ktorí žijú neďaleko,“ vysvetľuje Kava.

Aj tento kláštor nesie pečať už spomínaného proroka Pema Lingpa. Jedného dňa by mal byť najväčším centrom vzdelávania žien uprostred posvätného údolia Tang. Koncom 20. storočia putoval Gangteng Tulku Rinpoče naprieč kráľovstvom a bol presvedčený, že historické ženské kláštory, ktoré tu boli v minulosti, treba obnoviť. Chcel, aby aj ženy mali centrá, kde môžu podobne ako muži študovať, učiť sa, posilňovať cestu k dobrému životu, meditovať. Jeho vízia sa naplnila v horskej krajine v podstate až nedávno, práve kláštorom Pemacholing.

„Rinpoče je deviate vtelenie proroka Pema Lingpa. Narodil sa v roku 1955 v kláštore Gantey a dnes je najvyšší duchovný v Bhutáne a veľký budhistický učiteľ. Študentov má aj v Európe, Severnej Amerike a Ázii,“ snaží sa nám vysvetliť Kava. A my si opäť uvedomujeme, s akou ľahkosťou verí v reinkarnáciu, pokračovanie života a v to, že jedna duša môže postupne sídliť v rôznych telách v rozdielnom čase.

„Dostupné je aj štátne školstvo, deti sa učia po piatu triedu, no je tu aj veľa súkromných škôl, tam je kvalita vyššia,“ priznáva sprievodca. V krajine pod Himalájami dosahuje gramotnosť 80 percent a bez väčších problémov sa dohovoríte po anglicky. Bhutánsky kráľ Džigme Wangčchuk, teraz je na tróne jeho syn Džigme Wangčchuk mladší, prezieravo rozhodol, že angličtina sa bude v školách vyučovať popri úradnom jazyku dzongkä.

V Bhutáne neuvidíte žobrákov, žobranie je totiž protizákonné. Harmóniu tu však zažijete na každom kroku, čo je ovplyvnené aj budhistickou vierou. Budhisti nepovažujú život za trest, ale možnosť učiť sa a napredovať.

Takmer hmatateľná je v krajine súhra so všetkými živými bytosťami. Pri stúpaní ku kláštorom stretnete voľne sa pasúce kravy, býky a sem-tam aj jaky. Prekvapení sme ostali správaním miestnych psov. Keď sme si urobili obedový piknik vo voľnej prírode, niekoľko z nich nás pozorovalo z úctivej diaľky. Čakali, akoby vedeli, že aj ony niečo dostanú. Po obede im naši sprievodcovia odniesli, čo ostalo. „Je to predsa samozrejmé, podeliť sa,“ ubezpečuje Jary.

Budhisti sú vegetariáni, mnísi si vystačia s miskou ryže tri razy denne a neodmysliteľnými čili papričkami. To však neznamená, že v Bhutáne sa k mäsu nedostanete. Vozia ho z Indie pre zahraničných návštevníkov, aby im spestrili jedálny lístok. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia kráľ vyslal miestnych kuchárov do sveta, aby zistili, čo ľuďom najviac chutí, a pokúsili sa niečo podobné navariť z domácich surovín. Základom ostala ryža, najmä lahodná červená. Napriek snahe však poriadny steak nedostanete. Mäso z Indie je tvrdšie a plné kostí.

Skvostom medzi kláštormi je Tigrie hniezdo alebo po bhutánsky Taktsang Džong, postavený na skalnom previse vo výške 3 100 metrov nad morom. Cesta prudko hore po skalách a červenej zemi s koreňmi stromov s prevýšením 600 metrov nám trvala dve hodiny. Naša hrdosť z výstupu bola však okamžite preč, keď nás predbehla dvojica Bhutánčanov v šľapkách. Pevná obuv sa však vyplatila, Tigrie hniezdo je skutočne akoby prilepené na skalnej strži, chrám v skale pripomína jaskynky.

Pohľad do údolia je úchvatný a v tej chvíli sa skutočne cítite ďaleko od všetkých problémov civilizácie. Kláštor na skale so stenami, čo vyzerajú takmer kolmé, vybudovali v roku 1692 bez použitia techniky. Pomáhali iba kone a tam, kam sa nedostali, nosili všetko potrebné na vlastných pleciach mnísi. To, že je azda najznámejší v Bhutáne, mu čaro neubralo. Naopak, málokde cítiť takú silnú atmosféru v modlitebniach.

Tigrie hniezdo. Zdatní jedinci zvládnu výstup za viac ako dve hodiny. Foto: Miloš Luknár

Veselosť budhistických mníchov bez ohľadu na vek vás upúta v každom kláštore. Starší sa usmievajú, mladí šantia na nádvorí celkom uvoľnene. Aj modlitby, mantry, odriekajú s úsmevom. Učia sa ich naspamäť ako verklíky. Vidieť malých mníchov sedieť na trávniku v areáli kláštora a tvrdohlavo dookola omieľať nejaký text, ktorý nám znie ako hudba, nie je nič zriedkavé. Podobnú atmosféru má aj školská učebňa, máte pocit, že ste vo včeľom úli. Čo však rozhodne nezabudnú, je roztočiť modlitebné mlynčeky s mantrami, modlitbami za lepší život.

Pri pohľade na uvoľnených mladíkov v rúchach mi zvedavosť nedá. „Je pre budhistických mníchov celibát povinný?“ obrátim sa na Kavu. „Samozrejme,“ odvetí bez zaváhania. Po otázke, či ho všetci aj dodržiavajú, Bhutánčan zaváha. „Pravda je, že v neďalekom Nepále som stretol v hoteli takých, čo doň vošli v rúchu a vyšli z neho v bežnom oblečení. A nie vždy boli sami, niekedy im spoločnosť robila aj žena. Ale žiadna Nepálčanka, vždy naša, Bhutánčanka,“ ubezpečuje, akoby v tom bol veľký rozdiel.

„Boli aj spoločné kláštory. Mnísi a mníšky síce žili v oddelených traktoch, no pod jednou strechou. Nebolo to dobré riešenie. Stalo sa, že budhistické mníšky čakali dieťa. Otcovia mnísi sa však zachovali zodpovedne. Keď gravidné ženy z kláštora vykázali, odišli spolu s nimi. Založili dedinu, vy by ste povedali padlých mníchov a mníšok, a tam spolu vychovávali svojich potomkov. Takéto dediny určite neboli pri každom kláštore, ale našli sa,“ trochu váhavo priznáva Kava.

Aj medzi budhistickými mníchmi sú padlé ovce

Výber pre vás