Jana Čavojská

Dav je napriek horúčave nekonečný. Na rozľahlé parkoviská - nápisy vyzývajú na dobrovoľný príspevok za parkovanie - neustále prichádzajú nové autá a autobusy. Prepletajú sa pomedzi ne ľudia na ceste k stánkom s občerstvením a náboženskými suvenírmi. Všetko za prekvapivo prijateľné ceny. Tí, ktorí už majú denné povinnosti za sebou, sa osviežujú zmrzlinou. Ostatní mieria cez cestu okolo kancelárie na objednávanie omší k bráne do pevnosti.

Za bránou je Jasná hora, kláštor, domov ikony Čiernej Panny Márie a srdce poľského katolicizmu. Bohorodičku s malým Ježiškom na rukách nazývajú Poliaci Kráľovnou Poľska. Jasná hora v Čenstochovej je tretie najväčšie pútnické miesto v Európe a nedávna návšteva pápeža Františka bola ďalšia významná udalosť pre obyvateľov tejto silno katolíckej krajiny.

Veľa Poliakov putuje k Panne Márii z Jasnej hory pešo. Najdôležitejší sviatok je 15. august. Mnohí kráčajú niekoľko dní aj týždňov, aby v tento deň mohli pokľaknúť pred svätou ikonou. Robili to potajomky aj počas nacistickej okupácie, keď bolo uctievanie ikony zakázané. Zvláštne, že tak silno nábožensky cítiaci národ je zároveň národom takých bezohľadných šoférov.

Srdce poľského katolicizmu: Za mrežou je posvätná ikona Čiernej Madony. Denne sa jej prichádzajú pokloniť tisícky pútnikov.FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Jasná hora je sčasti kláštor s klauzúrou a v minulosti plnila aj úlohu obrannej pevnosti. Nie je to len chrám so svätým obrazom. V priľahlých budovách sú múzeá s expozíciami vojenskej histórie pevnosti, s honosnými liturgickými predmetmi, darmi, ktoré Jasnej hore venovali svetoví duchovní aj politickí lídri. Časť výstavných priestorov je venovaná prekrytiam posvätnej ikony z najrôznejších materiálov. Zvyk zakrývať ikony tak, aby zostali viditeľné iba tváre svätých, pochádza ešte z čias pred odčlenením východnej a západnej cirkvi a má upriamiť pozornosť modliaceho sa na svätca bez rušivých vplyvov na zvyšných častiach obrazu. Zároveň je výrazom úcty. Božia Matka z Čenstochovej bola takto „oblečená“ v stovkách rúch. Niektoré sú vyšívané drahokamami, iné bohato zdobené zlatom a striebrom. Jedno rúcho je rúcho chudobných, ušité z deravej, ošúchanej vrecoviny a zo skromných želaní.

Okrem baziliky je všade zakázané fotografovať. Jasná hora je asi jediné miesto na celom svete, kde si môžete odfotiť originál posvätnej ikony, ale nie jeho kópie.

Do baziliky a von bez prestania prúdia veriaci. Kto chce, môže na papierik napísať svoje želanie. Kňaz pri oltári, pred vzácnou ikonou, prosby potom číta do mikrofónu.

Kto sa chce pokloniť priamo obrazu, postaví sa do osobitného radu, ktorý pomaly postupuje až do oltárnej časti oddelenej mrežou. Posledný úsek prechádzajú pútnici na kolenách. Chrámom sa nesú modlitby. Ľudia dvíhajú aj mobilné telefóny, aby si tajuplný obraz odfotili aspoň z diaľky.

Poliaci veria, že ikonu namaľoval evanjelista Lukáš na dosku stola, ktorú opracoval samotný Ježiš Kristus, syn tesára. Neskôr ju v Jeruzaleme objavila svätá Helena, matka cisára Konštantína. Ten ju s úctou uložil v Konštantínopole, kde zostala celých päťsto rokov. V roku 803 ju vraj ako svadobný dar dostala grécka princezná, keď sa vydávala za rusínskeho šľachtica. S ňou pricestovala do Belzu neďaleko Kyjeva. Uchovávali ju v kaplnke kráľovského paláca. V roku 1382, keď kraj plienili Tatári, zahalil podľa legendy kaplnku tajomný mrak. Hoci sa ikonu podarilo zachrániť pred zničením, jeden z Tatárov poškriabal tvár Panny Márie šípom. V roku 1386 založili v Čenstochovej kláštor a vzácnu ikonu uložili do kaplnky. Kráľ dal onedlho okolo kaplnky vystavať katedrálu.

Bazilika na Jasnej hore: Ženy odpočívajú a modlia sa v chráme.FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

V roku 1430 napadli kláštor husiti. Tvár Panny Márie na ikone zasiahol jeden z nich mečom. Svätý obraz skončil odhodený v blate, špine a krvi. Veriaci sú si istí zázrakom, ktorý opisuje dobová cirkevná literatúra: keď mnísi zdvihli ikonu z blata, objavil sa zázračný prameň vody, v ktorom ju umyli. V Krakove ju neskôr premaľovali. No dve ryhy, po šípe a po meči, na líci Bohorodičky zostali. Sú viditeľné dodnes. Hovorí sa, že svätý obraz zachránil kláštor ešte niekoľkokrát. Cudzie armády sa vzdali alebo prehrali svoje bitky po tom, ako sa obrancovia Jasnej hory intenzívne modlili.

Úprimná viera pútnikov v magickú silu obrazu robí z Jasnej hory svet zázrakov. No najviac mi v pamäti utkveli pokladničky na milodary. Vstupy do všetkých múzeí okrem veže sú zadarmo. Ale pokladničky číhajú všade. Vstúpite do chrámu, obzeráte sa po svätenej vode a na zvyčajnom mieste - pokladnička. Na spojovacích chodbách - pokladničky. V expozíciách - pokladničky. Pri všetkých dverách - pokladničky. Pri nádrži so svätenou vodou - pokladnička. Tam nastala situácia bizarná ako z príznačnej filmovej scény: rehoľník značne pri tele stál za stolom, na ktorom boli misky na peniaze, a posväcoval ružence a sväté obrázky zo suvenírových stánkov.

Neskôr som čítala blog turistu z Kalifornie, ktorý si na toaletách umyl ruky, utrel si ich do papierovej utierky a šiel ju odhodiť do smetnej nádoby, keď vtom prevádzkarka toaliet začala naňho kričať. Nebol to totiž kôš na odpadky, ale na milodary. „Prečo niekto dáva pokladničku ešte aj na toalety?“ čudoval sa chalan úprimne.

Aj to je Poľsko. Majestátne, krásne, rozľahlé, s gotickými mestami, nekonečnou rovinou, divokým morom, so starými lesmi aj s ovocnými sadmi. Kedysi mocnosť, zradená vlastnými, niekoľkokrát rozdelená a na 123 rokov úplne vymazaná z mapy. Krajina, ktorá je pre nás miestom lacných nákupov a výletov na slávnu ulicu obchodov a barov Krupowki v Zakopanom.

Lenže Poľsko je o inom. Postkomunistické, málo exotické, príliš blízko? Načo by sme tam chodili? Hádam nie na pláže k Baltskému moru? A viete, že áno? Sú z jemného zlatého piesku a sú ich kilometre. A hoci niektoré miesta nevyzerajú príliš romanticky - ako napríklad Gdyňa, podľa sprievodcov „utkaná zo snov a z morskej peny“, ale netuším, kde také mesto videl, lebo Gdyňa, ktorú som videla ja, bola zohyzdená socialistickou architektúrou - na pobreží sú skôr promenády, móla a majáky.

Baltské more: Jeho teplota je nepredvídateľná, ale pláže sú z jemného piesku a kúpať sa väčšinou dá bez problémov.FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Vrátim sa kúsok do vnútrozemia. Do Torune, mesta perníka a Kopernika. Tu vraj upiekli prvé a pravé perníky - hoci o tajný recept sa dlho dohadovali s Norimbergom. A tu sa narodil katolícky duchovný, lekár, cirkevný právnik, správca cirkevných majetkov, obranca hradu Olsztyn pred teutónskymi rytiermi, expert na monetárny systém, knihovník a prekladateľ poézie z gréčtiny do latinčiny Mikuláš Kopernik, ktorý v 16. storočí len tak, popri zamestnaní, prišiel na to, že Zem a ostatné planéty Galaxie obiehajú okolo Slnka. Našťastie, hrubé zväzky s matematickými dôkazmi tejto teórie vyšli len pár hodín pred jeho smrťou. Inak by ho možno postihol rovnaký osud ako Giordana Bruna. Ten tvrdil to isté a v roku 1600 ho v Ríme upálili.

Toruň je unikátny ešte niečím. Ako jedno z mála historických poľských miest nebol počas 2. svetovej vojny zničený. Zachovalo sa tu unikátne pôvodné gotické jadro mesta z 13. storočia. Stačí zdvihnúť hlavu a prižmúriť oči a len vnímať pôvodný charakter usporiadania ulíc spred stoviek rokov. Obrovské kupecké domy, inšpirované architektúrou nemeckých hanzových miest, gotické kostoly, takmer sa prenesiete do slávnej minulosti. Takmer. Už je tu príliš veľa barov a reštaurácií.

Toruň: Mesto, kde sa môžete dotknúť gotiky, privrieť oči a predstavovať si, ako fungovalo gotické mesto.FOTO: JANA ČAVOSJKÁ

Gdansk nemal také šťastie ako Toruň. Počas 2. svetovej vojny ho zničili na 85 percent. Historické fotky ukazujú ruiny, ktoré zostali z kedysi bohatého mesta. Teraz krásne gotické domy opäť stoja. Ale sú to iba fasády. „Po vojne prišli komunisti. Honosný štýl podľa nich nebol vhodný pre robotníkov, ktorých chceli do bytov v centre nasťahovať. Rekonštrukcie boli nakoniec kompromisom medzi nimi a pamiatkarmi. Na gotický štýl prerobili len fasády. Za nimi sa skrývajú bežné obytné bloky,“ vysvetľuje Gdančanka Sandra.

Gdansk, založený v roku 999, bol mestom bohatstva a slávy. Prístav pri Baltskom mori a zároveň na najväčšej poľskej rieke Visla bol dôležitý dopravný uzol. Napríklad pre obilie z nekonečných polí v centrálnom Poľsku. Ostrov medzi riekami neďaleko centra mesta sa doteraz volá Ostrov sýpok. Oddávna tam uskladňovali obilie na vývoz. A zo severu na juh Európy odtiaľ prúdil jantár. Dodnes ho po búrkach lovia sieťami z mora. Gdansk patril Poľsku a istý čas rádu nemeckých teutónskych rytierov. A inak len sám sebe a svojim mešťanom. Časť miestnych kupcov bola nemeckého pôvodu, Nemci ešte za Hitlera považovali Danzig za svoj, dlho mal osobitný štatút slobodného mesta.

Mešťania a kupci si uvedomovali, že nezávislosť je pre obchody najdôležitejšia. S morom za rohom tu odjakživa stavali lode. Dominantou nábrežia je dodnes žeriav priamo na brehu Visly v starom meste. Prvýkrát sa v písomných prameňoch spomína ešte v roku 1367. Vykladali ním tovar z lodí, ktoré z mora priplávali až do mesta. Mechanizmus lán a obrovských drevených kolies poháňala ľudská sila. Dokázal zdvihnúť štyri tony.

Iba fasády: Starý Gdansk s gotickými budovami zničili počas 2. svetovej vojny. Komunistická vláda dovolila zrekonštruovať iba fasády.FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Na dvore pošty je jednoduchý pamätník. Na múre sú kovové doštičky s odtlačkami častí rúk. Presne tak ich opierali o múr poľskí obrancovia budovy, keď ich nemeckí vojaci postavili čelom k múru. Muži očakávali ranu do hlavy a potom už nič. Popravili ich až o mesiac neskôr, po takzvanom súdnom procese.

Stalo sa to 1. septembra 1939. Vtedy sa práve tu začala 2. svetová vojna. Gdansk, stále s osobitným štatútom slobodného mesta, obývali hlavne Nemci. Poľsku patrila iba pošta a vojenské sklady na Westerplatte. Poľská budova pošty bola v tom období jedna z mála rýchlych možností spojenia so zvyškom krajiny.

Na slávnostnú návštevu priplávala deň predtým stará nemecká vojnová loď Schleswig-Holstein. V podpalubí viezla niekoľko stoviek vojakov. Nadránom pri polostrove Westerplatte v ústí Visly do Baltského mora zrazu vystrelila z palubných diel. Začala sa bitka o Westerplatte a s ňou aj 2. svetová vojna.

Zamestnanci pošty sa bránili niekoľko hodín nemeckej presile. Boli presvedčení, že poľská armáda je neďaleko a ak sa udržia, čoskoro im vojaci prídu na pomoc. No nemeckej armáde, ktorá v tej chvíli už valcovala ich krajinu, nemohli dlho odolávať.

V Gdansku sa zrodilo aj hnutie Solidarita. Dvadsaťjeden požiadaviek štrajkujúcich robotníkov napísaných na kartóne visí dodnes na vtedajšej bráne lodeníc. Štrajkujúci ich vtedy, v lete 1980, dookola odpisovali a schovávali na rôzne miesta, pretože policajti vystavený exemplár zakaždým zničili. Teraz sú súčasťou poľského kultúrneho dedičstva.

Štrajkujúci zostávali v podnikoch, ktoré, až na pár výnimiek, nepracovali. Činnosť neprerušili, samozrejme, lekári. A keď rybári doviezli z mora tony rýb, továreň na konzervy vyrábala konzervy a ženy v konzervárňach ryby spracúvali, hoci sa pripojili k štrajku. Bolo im ľúto nechať také množstvo rýb pokaziť.

Štrajk vyvolalo vyhodenie Anny Walentynowiczovej. V lodeniciach pracovala tridsať rokov, do dôchodku jej chýbalo pár mesiacov. Spolupracovala však s ilegálnymi slobodnými odbormi, preto ju vedenie podniku prepustilo. Postavilo sa za ňu niekoľko mladých robotníkov. Tajne šírili letáky požadujúce jej návrat do práce. Čoskoro nasledovali ďalšie požiadavky. Zastavenie rastu cien, zvýšenie platov, výstavba bytov, lepšie pracovné podmienky, dlhšia materská dovolenka, voľné soboty. A k tomu zásadné politické požiadavky. Slobodné odbory, právo na štrajk, obmedzenie cenzúry, prepustenie politických väzňov. Lech Walesa mal vtedy 37 rokov a stal sa vodcom štrajkujúcich. Dodnes žije v Gdansku a má svoju kanceláriu v novej budove moderného múzea hnutia Solidarita, ktoré nedávno otvorili na mieste bývalých lodeníc.

Múzeum Solidarity: Hnutie, ktoré vzniklo ako výraz spolupatričnosti robotníkov lodeníc s kolegyňou prepustenou pre spoluprácu s ilegálnym hnutím za slobodu, predznamenalo pád komunistických režimov.FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Poľská vláda kapitulovala, 31. augusta 1980 podpísala dohodu so štrajkujúcimi. Udalosti toho leta v Gdansku sa považujú za začiatok pádu komunistických režimov vo východnom bloku. Obyvatelia mesta sú na ne právom hrdí. V roku 1970 sa totiž iný odboj zamestnancov lodeníc proti moci skončil na tom istom mieste zmasakrovaním 42 ľudí. „My Poliaci sme takí. Radšej si pripomíname smutné udalosti zo svojej histórie, čo nás dostáva do melancholickej nálady. Hnutie Solidarita je jednou z výnimiek,“ povedala mi ešte Sandra.

Región Bieščady nie je ničím extrémne zaujímavý. Sú tu rozľahlé lesy, ale nie vrcholy, na ktoré by turista mohol vystúpiť a pokochať sa výhľadom. Je tu obrovská priehrada Solina, s priehradným múrom vysokým 82 metrov, ktorá vytvára najväčšie umelé jazero v Poľsku. Volajú ho síce Bieščadské more, no k štýlovým dovolenkovým rezortom má trochu ďaleko. Sú tu zubry, aj ich reintrodukujú naspäť do lesov. A drevené kostoly. V kronikách a pamäti ľudí sa zachovali dôležité historické udalosti. Napríklad nútené sťahovanie ľudí po 2. svetovej vojne. Vtedajší Sovietsky zväz si zobral etnických Ukrajincov na územie Ukrajiny a Poliaci spoza hranice sa prisťahovali do Bieščad. V roku 1947 robila komunistická vláda vojenskú operáciu Visla, proti ktorej nebolo odporu. Ľudí, ktorí sa hlásili k ukrajinskej národnosti, ale stále žili v Poľsku, a etnických Bojkov a Lemkov, vysťahovali na územia na severozápade krajiny. Dediny zostali doslova vyľudnené.

Chvíľa oddychu: Bezdomovci v centre Varšavy. V Poľskú sa nežije jednoducho a ľudia bez domova sa koncentrujú v hlavnom meste. FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

A teraz bicyklujem na špeciálne vyrobenej drezine po nepoužívanej vlakovej trati číslo 108 z Uhercov Mineralnych do Lukawice. Na konečnej čakajú dedinčania s prenosnými chladničkami, aby nám predali zmrzlinu a pivo. Brigádnici otočia dreziny a vraciame sa tým prekrásnym krajom naspäť. Kto je lenivý bicyklovať, môže sa zviezť úzkokoľajkou. Zrekonštruovala ju partia nadšených džezmenov. Alebo sa len tak túlať lesmi. To určite narazí na konskú farmu. A na mladé farmárske rodiny, ktoré tu chovajú ovce, kozy a kravy a priamo z kuchyne predávajú skvelý domáci syr. Drevené kostolíky sa každú nedeľu zapĺňajú veriacimi. Celý kraj križujú cyklocesty a tematické turistické chodníky. Šiel tadiaľto dobrý vojak Švejk? Stačí spojiť pár zaujímavých miest infotabuľami a atrakcia je na svete. Takýchto chodníkov tu majú desiatky. Na ich trasách sú múzeá v prírode a regionálne zaujímavosti.

Prekročím hranicu na Slovensko. Už nevidím drevené šípky pri ceste, odkazujúce na predaj syra alebo jazdu na koni. Nie sú tu ani spropagované turistické chodníky a už vôbec nie spojené s určitou témou. Dostať sa na prehliadku dreveného kostolíka si žiada občas poriadne pevné nervy. Jediná atrakcia široko-ďaleko, Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach, je od hlavnej cesty tak minimálne značená, až sa čudujem, že tam cudzinci vôbec trafia...

Je to ten istý kraj, tie isté Karpaty, tá istá štartovacia pozícia, ako mali v Poľsku na druhej strane hranice. A neporovnateľný výsledok.

Cesta na sever, kde číhajú pokladničky aj na záchode: Majestátne a gotické Poľsko s divokým morom

Výber pre vás