Ticho malej dielne rušia iba pravidelné údery kladivom na dláto. Pod rukami rezbára Antala Englerta sa kus dreva postupne mení na tvár. Bušo, tajomná postava zrodená z histórie, tradícií a fantázie Šokačov, etnických Chorvátov, ktorí už stáročia žijú v maďarskom Moháči.

Okrem drevenej tváre nosí zvieracie rohy a kožušiny, široké plátenné nohavice, veľké zvonce, rapkáče, vydlabané tekvice s alkoholom, vlnené ponožky - starí ľudia ich dodnes volajú ceckaté, podľa vystupujúcich farebných vlákien - a topánky z kože.

V uliciach Moháča sa bušovia objavujú vždy koncom fašiangov. „Nehovoríme, že sa za bušov prezliekame,“ preruší rezbár svoju prácu, „ale že sa stávame bušmi.“

Moháč je jedno z miest v Európe, kde si ľudia ešte zachovali mystickú tradíciu nosenia masiek. Nie ako vystúpenie folklórneho súboru. Obliecť si masku znamená naplnenie starodávneho dlhu voči svojmu miestu na svete a svojej komunite.

Spája ich s predkami, s tým, ako oni vnímali svet. Dáva istotu, že ani v nových časoch človek nezostáva opustený. Je súčasťou niečoho väčšieho. Hoci by aj odišiel na druhý koniec zemegule.

Stále bude patriť na určité miesto, do určitej kultúry. Stále bude súčasťou ich dávnej viery v dobro. Možno iracionálnej, možno prekonanej, ale driemajúcej v nás rovnako ako túžba po šťastí.

Masky, ktorých úlohou bolo vo väčšine kultúr odohnať zlo, zároveň umožňovali človeku odhaliť divokú stránku jeho duše. Nosenie masky sa obvykle spájalo s divokými oslavami, zábavou, hudbou, tancom, a jedinečné.

Tradície sa niekde zachovali iba v izolovaných komunitách, spoločenstvách s niekoľko sto ľuďmi, vo vedľajšej dedine také nepoznajú. Ako maskované nevesty kdesi v bulharských horách.

Alebo sú prekvapivo podobné; slamených, teda mužov opletených slamou, majú v Nemecku, Poľsku, Česku aj v Bulharsku. Koza a jeleň sa objavujú v Taliansku a v Rumunsku.

Medveď, symbolizujúci silu, má svoje miesto v tradícii takmer každej európskej krajiny.

Táto pestrosť a divokosť Európy ma fascinuje. Preto teraz v bulharskom meste Pernik sledujem nekonečný hlučný zástup, ktorý píska, zvoní, rachotí, dupoce, spieva, hrá a kričí. Organizátori festivalu Surva - v preklade Nový rok - mi povedali, že sa prihlásilo deväťdesiat skupín z Bulharska a sedemnásť zo zahraničia.

Počas dvoch festivalových dní tak defiluje mestom kusisko európskeho kultúrneho dedičstva a tvorivosti obyčajných ľudí. Bulharské tradície sú fascinujúce. Žeby preto, že sa v tejto krajine žije tak mizerne?

Ľudia si teda vážia aspoň kultúru. Každá dedina má niečo len svoje. Jednotlivé skupiny predvádzajú masky také odlišné a pestré, že divák zostáva s otvorenými ústami. A keď si už myslí, že ho nič nemôže prekvapiť, prídu masky ešte mohutnejšie, dekorovanejšie, originálnejšie.

O niektorých som počula, ale neverila by som, že naozaj existujú. Štvormetrové konštrukcie zdobené vtáčím perím nosia na hlave v jednej skupine. Majú čo robiť, aby prešli popod stromy. Ďalšia vlečie mohutné tváre a zvieratá z dreva.

Chlapi sú spotení. Ich masky vážia toľko, že si musia navzájom pomáhať, keď si ich vykladajú na plecia. K ich výbave navyše patria ovčie kože a ťažké zvonce. Potom sa objavia masky, ktorých súčasťou sú živé zvieratá; muž ťahá za sebou pletený košík a na kabáte má pripevnené živé sliepky.

Niektoré tváre sú naivné, iné hrôzostrašné, ďalšie majú konáriky namiesto nosa a odeté sú do machu. Objavia sa aj slamení a vyvádzajú. A obrovskí babugeri. Nemajú tváre. Celí sú pokrytí dlhou kozou srsťou a namiesto hlavy majú vysoký chlpatý kužeľ.

Musia však tancovať. Zmietajú sa v starobylom pohanskom tanci a dlhá srsť im veje na všetky strany. Ich tanec prináša vydatým ženám plodnosť, silu a šťastie.

Ďalší majú na hlavách konštrukcie s pestrými látkami a so zrkadielkami. Iným zakrýva tvár bohato vyšívaná žiarivá látková maska so zlatými a striebornými niťami. Každú skupinu sprevádzajú muzikanti. Hlučná hudba sa ozýva zo všetkých strán.

Prichádzajú medvede, tradičné postavy Balkánu. Tancujúci medveď - väčšinou ich predvádzali Rómovia - prinášal šťastie. Preto bol dôležitý, hlavne v koledovaní na Vianoce a na Nový rok. Zákony zakázali predvádzať medvede v Bulharsku a Rumunsku, keď krajiny v roku 2005 vstupovali do Európskej únie.

Na Ukrajine bolo povolené držať si medveďa až do roku 2012; len po zvrhnutom prezidentovi Janukovyčovi ich zostalo sedem. Tancujúce medvede vykupujú mimovládne organizácie a rehabilitujú ich v niekoľkých centrách v Bulharsku, Rumunsku a na Ukrajine.

Do prírody sa už tieto zvieratá nevrátia. Ale aspoň šťastne dožijú. A v sprievodoch masiek ich nahradili prezlečení ľudia.

Obrovské bulharské masky zrejme museli byť čo najväčšie, aby sa ich zlo zľaklo. A musia zvoniť čo najmohutnejšími zvoncami. To prinesie plodnosť a dobrú úrodu. Sú tam súčasťou novoročných zvykov. Na Nový rok podľa starého juliánskeho kalendára, teda 13. januára, obchádzajú v dedinách všetky domy, aby zaželali šťastie.

A berú to tam vážne, hoci sa im toho šťastia a bohatstva veľmi nedostáva. Aj v maďarskom Moháči berú svoje masky vážne. Cez bušójáráš, karneval posledný víkend pred Popolcovou stredou, ich je v uliciach viac ako tisíc.

A podľa starej tradície si každý muž musel masku vyrezať sám a nafarbiť ju zvieracou krvou. „Mal totiž do nej vložiť tajomstvo svojej duše. Svoj strach, aby sa ho zbavil,“ vysvetľuje Antal Englert. Dnes to už nie je možné.

Ľudia žijú mestským životom a nie sú takí zruční, aby si dokázali vyrezať masku s úškľabkom a veľkými lícami. Vyrezávajú ich teda rezbári ako Antal Englert.

Obleky z ovčej kože a tradičné kožené sandále zdobené špecifickými vzormi Šokačov zas vyrába miestny hasič György Farkas. Naučil sa to od deda. Vtedy ešte koženú obuv bušov ľudia v tomto regióne bežne nosili, v zime aj v lete.

V zime akurát pridali ceckaté ponožky. „Až v 50. rokoch prišla móda topánok z obchodu,“ usmieva sa 42-ročný majster hasič. Najprv sa o kožiarstvo nezaujímal. Zdalo sa, že remeslo odíde z tohto sveta spolu s jeho staručkým dedom.

Nakoniec si získalo jeho srdce a od deda sa veľa naučil. „Jeho posledné želanie bolo, aby som prevzal jeho dielňu. Teraz popri práci hasiča šijem obleky z ovčích koží a kožené sandále, voláme ich bačkory.“

Bušovia, vyzbrojení maskou a oblekom od moháčskych majstrov, môžu teda veselo odháňať zimu a vítať jar.

Ešte nie je ani päť hodín ráno. Vonku tma a mráz. No v garáži jedného z domov v českej Studnici sa už usilovne pracuje. Radka Chrbolku a jeho kamarátov obliekajú do masiek slamených. Komplikované obleky zo spletenej slamy na záver zdobia farebnými papierovými kvetmi a stuhami.

Je to práca na niekoľko hodín. No v skutočnosti sa začína už v lete. „Oblek a klobúk neupletieš z akejkoľvek slamy. Je to slama zo žita z nášho políčka a sám si ju suším a mlátim cepmi, aby bola správne mäkká,“ vysvetľuje Radek a prevráti do seba štamprlík slivovice, prvý z nekonečného radu, ktorý má dnes pred sebou.

Masopust, ako tu na Vysočine fašiangy volajú, je totiž spojený s nekontrolovaným popíjaním alkoholu. V Studnici k nemu navyše patrí váľanie v snehu. Ak sneh nenapadne, dajú si ho do dediny naviezť.

Najhoršie je, že kto sa raz do masky slameného navlečie, nemôže dúfať, že sa v ten deň ešte dostane na záchod. Je príliš zložitá na vyzliekanie. Maska slameného je pravdepodobnejšie najunikátnejšia zo sprievodu v regióne Hlinsko, ktorý pred pár rokmi zapísali na Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Iné tradície sa tu nezachovali. Maskové obchôdzky s dychovou hudbou sú jediným putom tunajších ľudí s ich minulosťou. Nezničili ich ani komunisti. „Zakazovali nám maskovanie, nikto nevie prečo. V čase fašiangov chodili na inšpekciu do dediny úradníci. A kým starosta ich držal pri poháriku v krčme na jednom konci dediny, masky tancovali na tom druhom,“ vysvetľuje mi Ladislav Obolecký, prezlečený za Žida.

Má už sedemdesiat. Každý rok si hovorí, že už nepôjde. Že už je predsa starý, bolia ho nohy, chrbát, ťažko sa mu bude vyvádzať a poskakovať. Ale nakoniec si predsa oblečie stokrát prešitý kabát, na hlavu navlečie plátennú masku oblepený holými babami.

„Musím. Žida som zdedil po otcovi. Chcem, aby tradícia pokračovala.“ Aj Radek Chrbolka svoju masku zdedil. Väčšinou je to tak. Radek má slameného od strýka.

„Strýko nemal synov, tak ho odovzdal mne. Je to pre mňa najvzácnejšie dedičstvo.“ S nedostatkom masiek problém nie je. Azda niet človeka, ktorý by sa do tradície nezapojil, či už ako tancujúca maska, alebo ako divák a hostiteľ.

Na Hlinsku je však málo hudobníkov. Tradičná česká dychovka vymiera. Preto oslavujú svoje fašiangy jednotlivé dediny v rôznych termínoch medzi 6. januárom a začiatkom pôstu. Kapela je len jedna. Nemôže byť na dvoch miestach naraz.

Lásku miestnych ľudí k maskám vnímam hlavne vtedy, keď o siedmej ráno prichádzam autobusom k samotám v okolí Studnice. Ledva sa rozvidnelo. Stále je pod nulou. A v tomto prítmí zrazu spustí kapela veselú českú pesničku a farebné masky sa rozbehnú po dvoroch a záhradách.

Slamení, lauferi, kone, nevesta, kominári, Židia, staré ženy, Cigáni skáču, spievajú, berú starenky a starčekov do tanca a tí ich za to ponúkajú alkoholom a ešte teplými, skoro ráno vypraženými šiškami.

Neviem prečo, ale nejako verím, že bez masiek by sem na samoty neprišla jar.

Predstavte si, že by ste sa prezliekli za stoh sena. Aj to je jedna z tradičných masiek v Krasnoilsku na Ukrajine. Tam si ctia tradície. Na Starý Nový rok, ako volajú prvý deň v roku podľa juliánskeho kalendára, chodia po dedine okrem sena okrídlené medvede spletené zo slamy, čerti, nevesty, regrúti. Klasika.

No v dedine Vaškivci o pár kilometrov ďalej v rámci tej istej novoročnej tradície nazývanej malanka majú niečo ako svoje vlastné Rio de Janeiro. Podobný karneval, ale na ukrajinský štýl. Alegorické vozy sú vlastne staré ruské nákladiaky a namiesto sporo odetých tanečníc samby sa na nich zvŕtajú chlapi v kostýmoch.

Cení sa originalita. Jednotlivé partie sa snažia každý rok vymyslieť niečo nové. A 13. januára o desiatej večer sa celá dedina zhromaždí pred predajňou chleba a už sa nevie dočkať, s čím zas tí blázni prídu.

Každý totiž svoj nápad do poslednej chvíle drží v tajnosti. Výrobcovia masiek, ktorí doma vyrábajú typické vaškivské tváre, musia zachovať mlčanlivosť. Postup ich práce je jednoduchý: na staré formy ukladajú ústrižky látok a natierajú ich lepidlom, až vznikne akási škrupina.

Prekryjú ju gázou, vyrežú otvory na oči, nos a ústa, nafarbia a prelakujú. A je to. Vaškivskú zimu a tmu potom pretne hlasná hudba a blikajúce svetlá. To svietia vyzdobené „alegorické vozy“.

Jeden za druhým postupne prichádzajú. Divák sa nestačí čudovať. Z jednej strany sa naňho valí skupina Cigánok v pestrofarebných šatách, z druhej prichádza Aurora a na jej palube tancujú polonahé námorníčky, do toho zahučí kozácka hudba a napochodujú vojaci, ktorým konkurujú bavorskí pivovarníci, ani starí hospodári sa nenechajú zahanbiť.

Všetkým okolo nalievajú nechutnú pálenku. Okolo hučí sedem štýlov rozličnej hudby a všetci tancujeme. A tak to trvá až do tretej popoludní nasledujúceho dňa. To treba prísť k rieke a zakúsiť ľadový kúpeľ. Do vody lezú väčšinou tie najopitejšie masky a miestni otužilci.

Vraj je to novoročný kúpeľ pre pevné zdravie. A údajne ešte nikdy nikto po ňom neochorel.

Aj v malej rezbárskej dielni v poľskej dedine Žabnica sa ozývajú údery kladiva o dláto. Slabé a neisté. Majstrovi občas dláto uskočí z roztrasenej ruky. Nečudo. Józef Kupczak má už deväťdesiattri rokov. Upratovať veľmi nevládze.

Stojí po členky v pilinách. Zo stropu visia dlhé pavučiny. No stále zachraňuje žabnickú tradíciu. Tento starý pán je vlastne jej tvorcom. V Žabnici sa bez vyvádzajúcich masiek nezaobíde Silvester a vítanie Nového roka. Kedysi boli masky z povoskovaného papiera.

„Topí sa mi na tvári, skúsiš mi takú vyrezať z dreva?“ opýtal sa kedysi po druhej svetovej vojne jeden z dziadov, ako tu masky volajú, kamaráta rezbára. Józef to vyskúšal a odvtedy všetci chcú masky iba od neho.

A keď prišla doba, že koledovanie bolo zrazu nemoderné a ľudia masky už dávno odložili na povaly či do pivníc, rozhodol sa miestny opravár práčok Stanislav Wojtyla tradíciu zachrániť. Ako by mohlo zmiznúť také milé vinšovanie šťastia?

Zbieral zabudnuté masky po celej dedine a staručkého rezbára Józefa Kupczaka zasypával objednávkami na nové. Aby sa zachovalo čo najviac drevených žabnických tvárí s veľkými očami a nosmi. Dnes ich má doma už viac ako dvesto. „Pre našu aj nasledujúcu generáciu to bude stačiť,“ usmieva sa spokojne. „Žabnická tradícia je zachránená.“

Cigáni a Židia: Úchvatná tradícia, na ktorú môže byť Európa hrdá

Výber pre vás