plus7dni.sk

Ingebirgitt Hannah Höss mala šesť rokov, keď jej otec Rudolf Höss šéfoval táboru smrti v poľskom Osvienčime. Hoci za múrom záhrady, v ktorej sa hrávala, sa odohrávalo systematické vraždenie ľudí, na detstvo spomína ako na krásne. O tom, čo sa deje v bezprostrednom okolí, vraj nemala ani potuchy.

Po vojne žila pod falošným menom a trpela chorobou, ktorá trápila aj jej otca – pri zmienke o Osvienčime ju vždy neznesiteľne rozbolela hlava.

Život dcéry esesáckeho podplukovníka Hössa sa uberal po vojne dobrým smerom. <a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/esesakova-manekynka-dcera-sefa-osviencimu-robila-modelku-obliekala-americku-elitu.html">Príťažlivá blondínka pracovala ako modelka</a> v Španielsku a neskôr sa vydala za Američana, ktorý pôsobil v módnom priemysle.

Svoju minulosť však musela tajiť. Zmenila si meno a zo strachu pred reakciami okolia dala po smrti svojej matky na jej pomník vytesať iba jediné slovo – mamička.

A hoci predtým svojho otca opisovala ako najlepšieho na svete, po dlhých rokoch sa postupne sa zmieruje s tým, že ten istý muž, ktorý bol súčasťou jej idylického detstva, mal na svedomí milióny ľudských životov.

Dvojitý život nacistického veliteľa Osvienčimu opísala Ingebirgitt v dramatickom rozhovore pre nemecký magazín Stern.

Po vojne jej otec ušiel a snažil sa ukryť medzi rádovými nemeckými vojakmi v Šlevicku-Holštajnsku, kým dievča s matkou a súrodencami sa skryli v starom cukrovare.

„Bolo to najhoršie obdobie,“ spomína na časy, keď bola ešte dieťaťom a Briti na nich kričali, aby prezradili, kde majú otca. Napokon ho našli, postavili pred súd a v roku 1947 obesili priamo ma mieste vyhladzovacieho tábora. Pred popravou svoju vinu uznal.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/zahranicie/esesakova-manekynka-dcera-sefa-osviencimu-robila-modelku-obliekala-americku-elitu.html">Esesákova manekýnka: Dcéra šéfa Osvienčimu bola modelka a obliekala americkú elitu</a>

Ingebirgitt v minulosti trpela neznesiteľnými bolesťami hlavy, kedykoľvek si spomenula na Osvienčim. Podobná diagnóza vraj trápila aj samotného Hössa. „Mával strašné bolesti a mama nás vtedy upozorňovala, aby sme ho nerušili.“

Pri spomienkach na detstvo trvá na tom, že bolo krásne a že o vraždení ľudí za múrmi záhrady netušila. „Nevedela som, aké zverstvá sa tam páchajú. Nikdy som sa nepýtala, prečo sú tam ploty a strážne veže. Vo veku šesť až desať rokov sa takými myšlienkami nezaoberáte.“

Höss bol posadnutý poriadkom a potrpel si na etiketu. „Pri stole sme nikdy nesmeli rozprávať, kým nás niekto neoslovil. Otec bol prísny, ale nie zúrivý. Pri jedle sa preberali rodinné veci, víkendové plány a výlety. Nikdy sa nehovorilo o tom, čo sa deje vedľa. Nikdy. Nevedeli sme vôbec nič.“

Ingebirgitt si spomína na príhodu, keď sa hrali na indiánov a kovbojov a v zápale bitky takmer zvalili plot. „Otec bol veľmi nahnevaný a vravel nám, že by sme nikdy nemali ubližovať druhým ľuďom.“

Dokonca bývala námesačná a pamätá si, ako raz videla z balkóna dym z kremačných pecí, kde sa spaľovali telá obetí a popol sa hádzal do rieky vzdialenej asi sto metrov od ich rodinného domu. „Zabudla som na to ako na nočnú moru,“ hovorí.

Keď Hössova dcéra dospievala a postupne sa dozvedala pravdu o holokauste, začala si uvedomovať aj hrozné rodinné tajomstvo. Na začiatku sa jej zdalo, že to nemôže byť pravda, no čoskoro bolo čoraz ťažšie ignorovať fakty.

Po vojne emigrovala do Španielska a živila sa ako modelka. Potom sa vydala za inžiniera s írsko-americkými koreňmi , usadili sa v Spojených štátoch a narodili sa im dve deti. Neskôr pracovala v módnom butiku vo Washingtone, ktorý vlastnili Židia.

„Jedného dňa som svojej manažérke prezradila, že som dcérou Rudolfa Hössa. Tá informovala majiteľov, no nerobili mi žiadne výčitky. Majiteľka povedala – Brigitte, nemôžete ovplyvniť, čo sa dialo, keď ste boli dieťa. Musíte však uznať, že sa to stalo. A vtedy som prestala popierať holokaust.“

Dnes 81-ročná rodáčka z Nemecka je už je s minulosťou zmierená. Stále však musí žiť pod falošným menom a chrániť si identitu. „Ľudia sú šialení. Boli by schopní podpáliť mi dom alebo zastreliť kohokoľvek z rodiny,“ povedala v roku 2013 pre americký denník Washington Post.

Jej syn Ben je presvedčený, že dedo spáchal vojnové zločiny pod nátlakom a z povinnosti voči svojej rodine. „Je strašné, čo sa dialo. Ale musel to spraviť, lebo by inak vydal na smrť svoju vlastnú rodinu."

Ingebirgitt si iba povzdychne: „Som smutná, keď na to myslím. No stalo sa to a treba to prijať,“ dodáva na margo temnej minulosti.

Dcéra esesáckeho šéfa Osvienčimu Hössa: Zakazoval nám ubližovať druhým

Výber pre vás