Jana Čavojská

Je druhý deň invázie ruských vojsk na Ukrajinu a do auta ku mne si sadá Ira. Prejsť hranicu z poľskej Korczowej do ukrajinského Krakowca môže len v aute. No málokto teraz smeruje na Ukrajinu. Každý sa ponáhľa opačným smerom. Takže na zvezenie čakala Ira dlho. Pracuje v Poľsku v hoteli ako chyžná a domov ide po synčeka. Má jedenásť a bojí sa ostreľovania. Keď o tom hovorí, okamžite sa rozplače. Nechápe, prečo sa toto deje, prečo niekto v 21. storočí rozpúta vojnový konflikt, v ktorom budú zomierať ľudia, deti. Ale vie, že jej muž pôjde na front, jej mama zostane doma, lebo je už stará a nič ju neprinúti odísť z domčeka a zo záhradky, a ona bude v Poľsku, lebo nechce prísť o prácu. Ktovie, či a kedy sa všetci opäť stretnú. „Máte byť v karanténe pre kovid,“ upozorní ju poľská policajtka na pasovej kontrole. „Ale choďte. Choďte a priveďte so sebou naspäť do Poľska čo najviac ľudí. Nemusia mať ani pasy. Pustíme každého.“

Za hranicou čaká na Iru manžel s&nbsp;autom a&nbsp;ja beriem ďalších stopárov. Míša z&nbsp;Vinitse v&nbsp;centrálnej Ukrajine priviezol na hranicu manželku a&nbsp;synčeka. Na prechod do Poľska čakali pätnásť hodín; mali šťastie, kolóny áut sa znásobujú každou ďalšou hodinou, čakanie je na celé dni. Na hranici sa rozlúčili. Manželka so synom pokračovali autom ďalej. Míša dúfal, že sa stopom alebo nejakou maršrutkou, ak by šla, dostane do mesta Gorodok neďaleko Ľvova. Tam prespí u&nbsp;kamarátov. Ráno bude pokračovať v&nbsp;ceste domov a&nbsp;narukuje do armády. „A&nbsp;čo bude potom? Neviem, nerozmýšľam nad tým, nebojím sa. Snažím sa len prežiť.“

Ďalší spolucestovatelia majú obrovský ku­for. Darina a&nbsp;Ihor, mladý pár, ktorý dúfal, že do Poľska predsa len odíde spolu. „Jeho však už nepustili, lebo je mobilizácia. A&nbsp;bez neho nejdem ani ja.“ Takže sa vracajú domov do Ternopiľa.

Ľvov je prepchatý, prichádzajú tam ľudia z&nbsp;miest viac ohrozených priamymi bojmi. Pri­šlo aj veľa zahraničných novinárov. Nájsť hoci len posteľ je problém. Našťastie môžem zostať u&nbsp;Míšových kamarátov. Majú jednoduchý domček a&nbsp;dve malé deti. Kým muži sa rozprávajú o&nbsp;mobilizácii, my s&nbsp;Natáliou o&nbsp;bežnom živote. Ten jej práve včera zničil Vladimir Putin.

Odchádzam skoro ráno a&nbsp;Natália mi podáva papierik so svojím telefónnym číslom. Vraj mám kedykoľvek prísť, keď nebudem mať kde prespať. Cestou ku kolóne smerom na poľskú hranicu beriem štyri staršie dámy. Idú do mestečka Javorov, pracujú tam v&nbsp;mliekarni a&nbsp;dlho by trvalo, kým by sa do­čkali maršrutky. Kolóna áut, ktoré sa snažia dostať do Poľska, siaha až sem. Mnohí ľudia majú za sebou dlhú jazdu a&nbsp;mrazivú noc. Sú unavení. Občas niekomu povolia nervy a&nbsp;ziape na vodiča, ktorý sa snaží predbehnúť. Niekde sa muži postavia na cestu a&nbsp;nikoho nepustia.

Kataryna má slzy v&nbsp;očiach a&nbsp;je šialene unavená. Nespala od štvrtka rána. Ťažká ruská vojenská technika zaútočila na Charkov. Okolo poludnia sa rozhodli. „Naložila som dve deti do auta. Idem s&nbsp;nimi, neviem kam. Manžel išiel na front. Sem sme prišli v&nbsp;noci po tridsiatich siedmich hodinách v&nbsp;aute. Rad sa odvtedy nepohol ani o&nbsp;kilometer.“

Niektorí šoféri a&nbsp;šoférky zaspali od únavy priamo na volante. Rodičia sa snažia zabaviť deti a&nbsp;udržať ich v&nbsp;teple. Chvíľu sa hrám s&nbsp;dievčatkom, ktoré sa tu na kraji cesty za pomoci tehotnej mamky ťarbavo pokúša o&nbsp;svoje prvé kroky. Mnohí utekajú aj so svojimi zvieracími miláčikmi. Teraz ráno „venčia“ psy popri ceste. Ak na hraničných priechodoch nezrýchlia procedúry, budú ľudia čakať celé dni. Nie je benzín ani diesel, šťastie majú tí s&nbsp;autami na plyn.

„Putin nás tak veľmi ľúbi, že nás od seba nechce pustiť,“ povedala mi osemdesiatročná pani. „Myslí si, že mu patríme. Ne­chce, aby sme boli samostatní alebo sa stali súčasťou Európy. Ľúbi nás tak veľmi, že nás radšej pozabíja.“ So susedkou sa vybrali autobusom za dcérami do Nemecka k&nbsp;Bodamskému jazeru. „Vo štvrtok ráno,“ spresňuje. „Sused mi zabúchal na dvere: Vstávaj, obliekaj sa, začala sa vojna. Išli sme najprv na polikliniku. Začali sa tam schádzať ľudia. Uvažovali sme, čo robiť. Rozhodli sme sa odísť.“

V&nbsp;Kyjeve a&nbsp;ďalších mestách strávili ľudia noc v&nbsp;krytoch, na staniciach metra alebo v&nbsp;pivniciach. „Toto bola najstrašnejšia noc v&nbsp;mojom živote... a&nbsp;bojím sa, že ďalšia bude ešte horšia,“ napísala moja kamarátka Maryna z&nbsp;Kyjeva. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, logicky jeden z&nbsp;hlavných cieľov Rusov, zverejnil na Twitteri video so želaním dobrého rána všetkým občanom. Povzbudzoval ich. Majú veriť svojim ozbrojeným silám. Neskôr odmietol ponuku Američanov na evakuáciu. „Tu bojujeme. Nepotrebujem zviezť, potrebujem zbrane.“ Na sociálnych sieťach pribúdali vtipy na účet okupantov. Výrok, ktorým obrancovia Hadieho ostrova poslali ruskú vojenskú loď do p..., už zľudovel aj u&nbsp;nás. Pribúdali ďalšie situácie. Ako ruským obrneným vozidlám došla nafta a&nbsp;vojaci si ju prišli pýtať na policajnú stanicu. Alebo ako okoloidúci šofér ponúkol vojakom na odstavenom vozidle, že ich zvezie naspäť do Ruska. Alebo bábuška, ktorá ponúkala vojakom slnečnicové jadierka. „Vezmite si ich do vreciek, okupanti, aby z&nbsp;vás aspoň vyrástli slnečnice, keď tu budete ležať mŕtvi v&nbsp;našej zemi.“ Médiá rozbehli kampaň pre ruských vojakov pod názvom Vráť sa živý z&nbsp;Ukrajiny a&nbsp;úrady požiadali Červený kríž, či by mohol odviezť telá zabitých ruských okupantov do ich vlasti. Optimistickí moderátori rádia, ktorí ešte pred pár dňami rozprávali o&nbsp;hudbe a&nbsp;bežných veciach, teraz rovnakým štýlom hovorili o&nbsp;vojne. Aká liečba je najlepšia na kovid? Invazívna! Pre nikoho to tu už nie je téma. Práve humor pomáha prežiť najťažšie chvíle.

Samozrejme, situácia ani zďaleka nie je zábavná. Prichádzajú správy o&nbsp;ťažkých bojoch, bombardovaní, počet obetí vrátane detí stúpa. No životy nie sú jedinou stratou. Každá jedna slza, každá minúta mrazivého strachu a&nbsp;tohto strašného utrpenia je vojnovým zločinom Vladimira Putina. Zrazil krajinu, ktorá sa snažila budovať si čo najlepšiu budúcnosť, na kolená. No Ukrajinu to ešte viac posilnilo. Ľudia nikdy neboli takí jednotní.

Na železničnej stanici vo Ľvove sú ľudia buď zúfalí, alebo na smrť unavení. Snažia sa kúpiť posledné voľné cestovné lístky. No vlaky sú väčšinou vybookované - až na tie, ktoré smerujú do Kyjeva; lenže tam práve takmer nikto nechce ísť. Totálne chladnú hlavu si tu zachováva azda iba mladý promotér mobilného operátora, ktorý sa v&nbsp;tom chaotickom dave pokúša presviedčať ľudí, aby si predsa len kúpili novú simkartu vo výhodnej akcii. Staničná budova praská vo švíkoch. Na chvíľu zapochybujem, či som skutočne na Ukrajine - jedna z&nbsp;hál je plná ľudí z&nbsp;Indie a&nbsp;Afriky. Zahraniční študenti. Snažia sa dostať do Varšavy a&nbsp;odletieť domov. To ešte netušia, že na poľských hraniciach ich otočia naspäť. Farebných vraj na svoje územie nepúšťajú. Študent z&nbsp;Nigérie, ktorý neskôr prešiel hranicu smerom na Slovensko, povedal, že ho poľskí policajti otočili naspäť na Ukrajinu s&nbsp;tým, že má zostať tam, zobrať zbraň a&nbsp;bojovať.

Vo Ľvove zazneli v&nbsp;sobotu sirény štyrikrát. Mesto, v&nbsp;ktorom som pred dvomi týždňami pozorovala ľudí, ako sa korčuľujú na klzisku na hlavnom námestí, popíjajú kávičku, zabávajú sa, prechádzajú, modlia v&nbsp;kostoloch, vyzerá dnes inak. Vojaci a&nbsp;dobrovoľníci stavajú blokposty, na ktorých kontrolujú každé prechádzajúce auto - a&nbsp;pripravujú sa privítať aj nepriateľa, ako sa patrí. V&nbsp;hosteli s&nbsp;poslednou voľnou posteľou, ktorú som vo Ľvove našla, vysvetľujú každému ubytovanému aj cestu do najbližšieho krytu. Keď neskôr prechádzam autom cez hory smerom na slovenskú hranicu, sú už blokposty pred vstupom do každej obce. Muži práve snímajú tabule z&nbsp;názvami miest a&nbsp;dedín, aby Rusom sťažili orientáciu. Je neskoro večer, platí zákaz vychádzania, blokposty sú však plné dobrovoľníkov pripravených nasadiť svoj život a&nbsp;brániť Ukrajinu. Ešte pred pár dňami mali svoju prácu, záľuby, robili bežné veci. Zrazu sú z&nbsp;nich vojaci. Blokposty sa snažia postaviť čo najmasívnejšie, ozdobujú ich vlajkami a&nbsp;nápismi Sláva Ukrajine.

„Čo robíte, dievčatká?“

„Teraz tak trochu plačeme, mami!“

„Neplačte. Netreba plakať. Plakať budeme potom, keď budeme v&nbsp;bezpečí.“

Mama s&nbsp;dvomi dcérami čaká na prechod hranice z&nbsp;Malého Berezného do Uble na Slovensko. V&nbsp;Záporoží opustila všetko. Aj svojich staručkých rodičov. Majú už po osemdesiatke, sú chorí, nezvládli by sa dostať na hranice. Každú chvíľu s&nbsp;nimi telefonuje. V&nbsp;Záporoží a&nbsp;okolí prebiehajú ťažké boje, je tam jadrová elektráreň, Rusom by sa hodilo mať ju vo svojej moci. Žena prosí rodičov, aby aspoň odišli z&nbsp;dediny do jej domu v&nbsp;Záporoží. „Je tam lepšia pivnica aj s&nbsp;elektrinou,“ plače do telefónu, kým vyberá z&nbsp;vrecka pas, aby ho podala ukrajinskej pasovej kontrole.

Peší prechádzajú v&nbsp;nedeľu dopoludnia rýchlo. No autá čakajú na prechod dva dni. Preto sa mnohí rozhodnú nechať auto na ukrajinskej strane a&nbsp;prejsť pešo. Pozdĺž prašnej cesty na hranicu ponúkajú dobrovoľníci teplé nápoje a&nbsp;jedlo, obchod sprístupnil toalety. Pred hraničnou závorou vozí Anna, ktorá vyzerá úplne ako Kei­ra Knightleyová, svojho synčeka na kufri, aby ho trochu zabavila. Stále vyzerá v&nbsp;šoku a&nbsp;okamžite mi opíše, ako bytovku, v&nbsp;ktorej v&nbsp;Kyjeve bývali, zasiahla ruská strela. Hneď zbalila dieťa a&nbsp;spolu s&nbsp;tetou odišli. Zatiaľ má zaplatený na týždeň hotel na východnom Slovensku - nevedela o&nbsp;tom, že hneď po prejdení našej hranice ju budú čakať dobrovoľníci a&nbsp;ponúkať jedlo, odvoz aj ubytovanie zadarmo. Na hranici je dokonca práve prezidentka Zuzana Čaputová.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/dojimave-pribehy-ukrajiny-teraz-trochu-placeme-mami" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Kyjev, Charkov, Mariupoľ, Záporožné a&nbsp;ďalšie mestá prežívajú ťažké chvíle. Vladimir Putin sa popri tom vyhráža svetu jadrovými zbraňami. A&nbsp;Ivan z&nbsp;Malého Berezného zháňa pre obrancov Kyjeva malé lekárničky. Také, aké používajú motorkári. „Bez jedla vydržíš, ale keď ťa zrania a&nbsp;nezastavíš si krvácanie, môžeš zomrieť,“ prízvukuje. Má kamaráta traumatológa, ktorý ošetruje obrancov Kyjeva. Práve sa ho cez WhatsApp opýtal na situáciu. „Tu je peklo,“ odpísal mu lekár.

Dojímavé príbehy z Ukrajiny: Teraz trochu plačeme, mami!

Výber pre vás

Dojímavé príbehy z Ukrajiny: Teraz trochu plačeme, mami!

Súvisiace články

Prečítajte si drsný odkaz Beňovej Smeru: Ak sa stane toto, ja zo strany odídem!

“Na Ukrajine som nechala 12-ročného syna,” plače po príchode na Sliač žena

Korčok: Ambasádu v Kyjeve sme evakuovali, rušíme bezvízovú dohodu s Ruskom

Dar od Slovenska: Na Ukrajinu posielame milióny litrov nafty a leteckého paliva

Zábery zmoreného Zelenského z kyjevského bunkra: Strhaný poslal svetu dojímavý odkaz

Výber pre vás