Jana Čavojská

Na nádhernej pláži zapadá do mora slnko. Ľudia, ktorí majú to šťastie a&nbsp;obývajú domčeky pri vode, sledujú z&nbsp;terasy vlny a&nbsp;odkladajú na noc ležadlá. Na večeru je v&nbsp;Grécku ešte skoro. Zadnou uličkou zatiaľ prechádza pohrebný sprievod. Za dlhovlasým pravoslávnym kňazom kráča zástup obyvateľov jednoduchých dedinských domčekov. Život sa tam úplne prirodzene mieša so smrťou. Do Olympie prichádzame až za tmy. Lenže to Gréci chytajú druhý dych. Taverny sú plné a&nbsp;hlučné. Okolo stolov, vyložených na námestíčkach, sa ľudia miešajú. Kto vie po grécky, prirodzene nadviaže rozhovor so susedmi. O&nbsp;chvíľu sa celá ulica baví spoločne.

Keď ráno rozkladajú obchody so suvenírmi svoje terasy, je takmer po ilúzii. Hlavná ulica Olympie stratila nočný šarm a&nbsp;pripomína trhovisko – alebo pascu na turistov. No mesto nie je preplnené návštevníkmi, hoci sa tam nachádza jedno z&nbsp;najdôležitejších miest antiky. Práve tam v&nbsp;roku 776 pred naším letopočtom prvýkrát zamierili atléti z&nbsp;rôznych gréckych mestských štátov po tom, čo všetky bojujúce krajiny zložili zbrane. Tak sa zrodila myšlienka, že počas olympijských hier by malo platiť prímerie vo všetkých existujúcich vojnových konfliktoch. Do gréckeho mestského štátu Élis potom prichádzali muži každé štvrté leto a&nbsp;merali si sily v&nbsp;športových disciplínach. Celé divadlo trvalo len päť dní, no posvätný mier, ekecheiria, sa rozhostil už tri mesiace pred ním a&nbsp;trval ešte tri mesiace po ňom. Športovcom ani divákom nesmel nikto ublížiť.

Ale v&nbsp;staroveku išlo viac o&nbsp;náboženský než športový sviatok. Hry sa konali na počesť boha Dia. O&nbsp;dve storočia neskôr spôsobili olympijské hry vojnu medzi mestským štátom Élis a&nbsp;susednou Pisou o&nbsp;to, kto bude udalosť kontrolovať a&nbsp;hlavne profitovať z&nbsp;nej. Zvíťazil Élis. Ako poďakovanie najvyššiemu bohu Diovi vybudovali neďaleko olympijského štadióna preňho chrám. Vieme len, že v&nbsp;roku 460 pred naším letopočtom zverili túto úlohu architektovi Libonovi. Mená ďalších umelcov, tvorcov sôch, sú neznáme. Okrem Feidia, ktorý vytvoril tú najimpozantnejšiu – sochu boha Dia.

Zeus, vysoký dvanásť metrov, sedel na tróne. Socha bola z&nbsp;dreva, pokrytá lupienkami slonoviny imitujúcimi kožu, zlatom a&nbsp;drahými kameňmi. Táto technika sa nazýva chryzelefantína. Bola taká úchvatná, že ju vyhlásili za jeden zo siedmich divov starovekého sveta. Medzi ruinami areálu starovekých olympijských hier či v&nbsp;gréckych archeologických múzeách, kde strážia časť sochárskej výzdoby Olympie, by ste ju však hľadali márne. V&nbsp;roku 391 zakázal rímsky cisár Theodosius I. pohanské kulty a&nbsp;dal zatvoriť všetky chrámy, ktoré im boli zasvätené. Zakázal aj olympijské hry, pretože išlo o&nbsp;slávnosť na počesť polyteistického náboženstva. Stavby v&nbsp;Olympii vtedy čiastočne zničili, následne ich ešte poškodili zemetrasenia.

Diova socha sa mala rozpadnúť rovnako ako jeho chrám. No niekto ju v&nbsp;roku 394 odviezol do Konštantínopolu. Stala sa súčasťou zbierky pohanských starožitností a&nbsp;pravdepodobne zhorela pri požiari. Iné pramene hovoria, že ju zničilo zemetrasenie. Isté však je, že na konci 5. storočia už neexistovala. Poznáme ju len vďaka opisom v&nbsp;dielach historikov a&nbsp;vyobrazeniu na minciach. Podľa výskumníkov z&nbsp;National Geographic Society sa stala predlohou pre umelcov na stovky rokov. Pri svojich prácach sediacich bohov napodobňovali pózu a&nbsp;polohu rúk Dia z&nbsp;Olympie.

Olympiu postupne zaviali nánosy času a&nbsp;pravdepodobne aj naplaveniny z&nbsp;rieky Kladeos. Prvý archeologický prieskum tam realizovali Francúzi. Expedícia pod vedením Abela Bloueta odkryla v&nbsp;roku 1829 zvyšky Diovho chrámu. Sochárske nálezy skončili v&nbsp;múzeu v&nbsp;Louvri. Nasledovali nemeckí archeológovia v&nbsp;rokoch 1875 až 1881. Spod nánosov sa dostali ďalšie budovy a&nbsp;Nemci lokalizovali aj staroveký štadión. V&nbsp;Aténach fungoval nemecký archeologický inštitút. Pred druhou svetovou vojnou realizovali nemeckí výskumníci práce na jeho odkrytí. Vojna však práce prerušila. Úplne odkrytý bol až v&nbsp;roku 1960.

V GALÉRII si pozrite nádherné sochy z Olympie

Archeológovia pracujú na mieste starovekej Olympie ešte aj dnes. Na dôkladné preskúmanie rozľahlého areálu treba desaťročia. Návštevníci múzea pod holým nebom ich môžu pozorovať a&nbsp;potom sa poprechádzať medzi pozostatkami múrov a&nbsp;stĺpov či prebehnúť po antickom olympijskom štadióne. Niektorí to robia s&nbsp;okuliarmi na virtuálnu realitu na tvári. Ilúzia je dokonalá a&nbsp;môžete tak doslova vstúpiť do starovekého sveta. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

No Olympiu necharakterizujú len pozostatky budov. Ak sa chcete dozvedieť celý príbeh starovekých olympijských hier, kúpte si lístok aj do múzeí. Archeologické múzeum funguje od roku 1888. Bolo to prvé múzeum v&nbsp;Grécku mimo Atén. V&nbsp;Múzeu histórie olympijských hier zistíte napríklad, ako to bolo so ženami na starovekej olympiáde. Stručne, vydaté ženy nemohli súťažiť ani vstúpiť do areálu ako diváčky. Ak by nejakú odhalili, trestom bola smrť a&nbsp;rozsudok vykonali zhodením z&nbsp;hory.

Existuje aj podrobnejšia odpoveď. Dáva ju grécky cestovateľ a&nbsp;geograf Pausanias, ktorý žil v&nbsp;2. storočí. Opisuje, že pred mužskými zápoleniami sa konala súťaž v&nbsp;behu nevydatých dievčat a&nbsp;žien. Súčasťou komplexu v&nbsp;Olympii bol aj chrám zasvätený bohyni Hére a&nbsp;tieto preteky organizovali na jej počesť. Portrét víťazky umiestňovali potom počas olympiády na priečelie chrámu. Existuje vysvetlenie, prečo organizátori hier predsa len potrebovali, aby ich súčasťou bola mladá žena – víťazka pretekov v&nbsp;behu a&nbsp;mužský víťaz olympiády znamenali symbolický posvätný zväzok, ktorý zabezpečil dobrú úrodu a&nbsp;prosperitu.

V GALÉRII si pozrite FOTO z prvých obnovených olympijských hier v roku 1869 v Aténach

Mladučké slobodné dievčatá sa v&nbsp;určitých obdobiach mohli zúčastniť na hrách ako diváčky. Často ich tam vraj brávali otcovia v&nbsp;nádeji, že si ich vyhliadne niektorý z&nbsp;najúspešnejších atlétov a&nbsp;bude sa s&nbsp;nimi chcieť oženiť. Zachoval sa aj príbeh o&nbsp;vydatej žene, ktorá sa na súťaž pozerala na štadióne a&nbsp;smrťou ju nepotrestali. Kallipateira. Jej otec Diagoras bol slávny olympijský víťaz v&nbsp;boxe, jeho traja synovia a&nbsp;dvaja vnuci sa stali tiež olympijskými šampiónmi. On sám vraj zomrel vo chvíli obrovskej radosti, keď v&nbsp;ten istý deň zvíťazili vo svojich disciplínach dvaja jeho synovia a&nbsp;keď ho potom zdvihli na plecia a&nbsp;niesli po štadióne za potlesku publika. Kallipateira veľmi chcela vidieť svojho syna Peisiroda súťažiť. Prezliekla sa teda za muža a&nbsp;do dejiska hier vstúpila ako jeho tréner. Keď vyhral, v&nbsp;návale radosti si neuvedomila, že jej štóla skĺzla z&nbsp;pliec a&nbsp;odhalila prsia. Spôsobilo to pobúrenie, ale jej život ušetrili z&nbsp;úcty k&nbsp;jej váženej rodine. A&nbsp;odvtedy museli aj tréneri – rovnako ako športovci – vstupovať na štadión nahí.

No hoci ženy nesmeli na hrách štartovať, paradoxne sa mohli stať ich víťazkami. Konkrétne v&nbsp;pretekoch konských záprahov. V&nbsp;nich totiž nevyhlasovali za víťaza športovca, ale majiteľa (či majiteľku) koní.

V&nbsp;čom sa vlastne na starovekých olympijských hrách súťažilo? Najprv to vraj boli len preteky v&nbsp;behu. Neskôr sa pridali preteky koní a&nbsp;konských záprahov, päťboj zahŕňajúci hod diskom, hod oštepom, skok do diaľky, beh a&nbsp;zápasenie, preteky v&nbsp;behu a&nbsp;pankration, kombinácia boxu a&nbsp;wrestlingu. No nezabúdajme, že v&nbsp;prvom rade išlo o&nbsp;náboženskú udalosť. Súčasťou päťdňovej slávnosti boli náboženské rituály aj súťaže umelcov. Spisovateľ a&nbsp;historik Tony Perrotet upozorňuje, aby sme si staroveké olympijské hry neidealizovali. „Išlo o&nbsp;balíček totálnej pohanskej zábavy,“ tvrdí. Okrem prímeria, športových zápolení a&nbsp;vzývania bohov bola ich súčasťou údajne korupcia, doping a&nbsp;bujará zábava s&nbsp;vínom a&nbsp;prostitútkami. Dedina Olympia, ktorá mala bežne iba niekoľko sto obyvateľov, sa každé štvrté leto menila na rušné miesto s&nbsp;tisíckami návštevníkov. Bývali v&nbsp;stanoch. Atléti prichádzali do dejiska hier s&nbsp;mesačným predstihom, aby tam ešte trénovali. Stavali pre nich – rovnako ako dnes – olympijskú dedinu. K&nbsp;dispozícii mali aj kúpele na očistu tela. Ostatní sa chladili v&nbsp;neďalekej rieke – ak pre letné horúčavy nevyschla.

Perrotet v&nbsp;jednom rozhovore hovorí, ako priamo na starovekom športovisku napadla skupina bývalých organizátorov hier, ktorým však toto právo odobrali, nových organizátorov so zbraňami. Publikum vraj prestalo sledovať súťaž v&nbsp;zápasení a&nbsp;obrátilo svoju pozornosť na ozbrojencov, pričom ich neúnavne povzbudzovali, ako keby išlo o&nbsp;ďalšiu športovú disciplínu. Vo 4. storočí pred naším letopočtom podľa Perroteta vraj prichytili boxera Eupola, ako podpláca svojich súperov, aby ho nechali vyhrať. Keď sa na pretekoch konských záprahov zúčastnil cisár Nero, zvíťazil, hoci v&nbsp;skutočnosti vypadol z&nbsp;voza. A&nbsp;prostitútky si vraj počas piatich olympijských dní dokázali zarobiť svoju ročnú mzdu. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Dnes sa na miesto starovekej Olympie dostanete pohodlne autom, prípadne autobusom, ak nemáte vlastnú dopravu. Podľa Tonyho Perroteta tam bolo kedysi treba kráčať. Pre návštevníkov navyše nebola k&nbsp;dispozícii žiadna infraštruktúra. Chýbala voda aj toalety. Hygiena vraj bola príšerná. Do chrámov pritom neustále prinášali obety – obetovali aj zvieratá. Na mieste bolo aj 40-tisíc divákov. K&nbsp;tomu treba pripočítať športovcov, ich trénerov, umelcov a&nbsp;filozofov, ktorí sa na hrách zúčastňovali tiež.

A&nbsp;ako to bolo s&nbsp;výhrou olivovej ratolesti? Dánsky historik Henri W. Pleket tvrdí, že od počiatku hier boli ich súčasťou finančné machinácie, kupovanie najlepších športovcov či sľuby rôznych výhod od rodných miest súťažiacich. Napríklad v&nbsp;Aténach dostával víťaz olympiády v&nbsp;polovici 6.&nbsp;storočia pred naším letopočtom ako odmenu 500 drachiem. Bežci z&nbsp;juhotalianskeho mesta Crotone dlhé roky vyhrávali bežecké disciplíny. Zrazu to v&nbsp;roku 478&nbsp;pred naším letopočtom prestalo a&nbsp;už sa o&nbsp;nich nedozvedáme. Podľa niektorých historikov vyvinuli v&nbsp;meste efektívne tréningové metódy. Podľa iných si kupovali najlepších bežcov, aby štartovali ako občania mesta Crotone. Ale išlo predsa o&nbsp;náboženskú udalosť. Gréci verili, že víťaz olympiády bol vybraný boh­mi. Dostalo sa mu špeciálneho požehnania. Preto boli olympijskí šampióni v&nbsp;staroveku skutočnými celebritami.

Na konci 19. storočia odrezal Peloponézsky polostrov od zvyš­ku pevniny Korintský prieplav. Keď ho vidíte prvýkrát, prekvapí vás, že nie je veľmi široký. Hodina cesty autom na juh – okolo ruín iného starovekého športoviska Nemey, kde sú aj jedny z&nbsp;najlepších gréckych vinárstiev – nás zavedie do Napflia. Jedno z&nbsp;najkrajších gréckych mestečiek. Svoje nezmazateľné stopy tam zanechala Benátska republika a&nbsp;jej pevnosti. Medzi rokmi 1823 a&nbsp;1834&nbsp;bolo Napflio hlavným mestom novovzniknutej Gréckej republiky. Mesto vraj založil Nápflios, syn boha Poseidóna... Ale tam na Peloponéze je všetko o&nbsp;mytológii a&nbsp;antických pamiatkach. Doslova sa tam o&nbsp;ne človek potkýna. Aj v&nbsp;Nap­fliu je archeologické múzeum bohaté na artefakty. No po návšteve Olympie človeka asi viac potešia úzke uličky, hlučné taverny na námestí, rozkvitnuté kaktusy a&nbsp;ponorenie do chladivého modrého mora – prakticky všade okrem prístavu sa môžete vykúpať. Gréci na to nie sú hákliví, spolužitie s&nbsp;morom je tam prirodzené, rovnako ako so všetkými tými mýtickými bytosťami antiky.

Návšteva Peloponézu môže znieť nudne oproti fascinujúcim opisom gréckych ostrovov, krištáľovo čistých morí a&nbsp;dediniek z&nbsp;bieleho kameňa. Peloponézsky polostrov je miesto, kde sa písala európska história. Miesto obrovských kontrastov. Mám pocit, že celý jeho obvod je jednou dlhou katalógovou plážou. Ako by tam mohli byť pláže preplnené? V&nbsp;riedko obývanom regióne sa miestni s&nbsp;návštevníkmi k&nbsp;moru poľahky zmestia. Priamo na morskom pobreží dokonca leží utečenecký tábor Myrsini. Žiadatelia o&nbsp;azyl vrátane malých detí sú tam doslova odrezaní od sveta. Raz za pár týždňov im Medzinárodná organizácia pre migráciu posielala autobus, aby si mohli ísť nakúpiť do mesta... Tábor je uprostred ničoho, kilometre vzdialený od dediny Myrsini. Ak by aj bol blízko a&nbsp;utečenci by si chceli v&nbsp;dedine nájsť aspoň sezónnu prácu, nepochodili by. Myrsini je doslova dedina duchov. Má stálych obyvateľov, no veľa domov a&nbsp;obchodov chátra úplne opustených.

Z&nbsp;Atén tam presunuli Afganku Fatimu, ktorú poznám, jej dcéru Farzanu a&nbsp;dvoch malých synov Ehsana a&nbsp;Eframa. Na biele kontajnery, v&nbsp;ktorých žiadatelia o&nbsp;azyl čakajú na úradné rozhodnutie, praží slnko. V&nbsp;areáli tábora nie je tieň. Ani nad provizórnym detským ihriskom. Samozrejme, nefunguje tam žiadna škola či kurzy gréckeho jazyka. Dá sa iba čakať. Niektorí čakajú na svoje rozhodnutie roky. Fatima s&nbsp;Farzanou ho už dostali. Získali v&nbsp;Grécku azyl. Nemajú však kam ísť, tak im riaditeľstvo tábora zatiaľ dovolilo bývať v&nbsp;jednej z&nbsp;unimobuniek. „Nedostávame však žiadne jedlo ani finančnú podporu,“ zahanbene prizná Fatima. V&nbsp;Grécku je tri roky. Nedostala možnosť prejsť žiadnym integračným programom. Nevie, ako bude žiť. Netuší, ako by si na tomto zapadnutom mieste mala nájsť prácu a&nbsp;podnájom. Bojí sa, čo bude, keď sa jej minú potraviny.

Ideme radšej na pláž. Miesto úľavy? Utečenky majú za sebou riskantnú plavbu na gumenom člne z&nbsp;Turecka na grécky ostrov Lesbos. Ich výkon nemal nič spoločné so športom ani s&nbsp;bohmi, išlo o&nbsp;prežitie. „Nemáme rady more. Máme z&nbsp;neho strach,“ hovoria. Krásnu divú pláž obýva zopár karavanistov. K&nbsp;dispozícii majú jednu reštauráciu. Prežívajú bezstarostné obdobie pod horúcim slnkom, kým sa zas vrátia do svojich miest a&nbsp;každodenných povinností. Fatima a&nbsp;jej deti sú na začiatku komplikovanej cesty a&nbsp;netušia, čo im prinesie.

Doping, prostitútky a bujará zábava: Antické olympiády boli miestom neresti. Na počesť bohov

Výber pre vás

Doping, prostitútky a bujará zábava: Antické olympiády boli miestom neresti. Na počesť bohov

Súvisiace články

Zúbožení kresťania: Trpeli vyčíňanie hrdlorezov z Islamského štátu, teraz odchádzajú z ohnísk

Päťdesiat odtieňov bielej: Náš cestovateľ má za sebou expedície na najmrazivejšie miesta sveta

Hochštapleri: Bicykel na zemi, koleso zdeformované a môj syn. Vo zvláštnej polohe, ťažko dýchal

FOTO Pod rozkvitnutými čerešňami: Brdárka vďačí za svoj poklad slnečnej pasci

Chceme naspäť vlak: Aj Nemcov trápi rušenie dopravných spojov

Výber pre vás