Napriek tomu hlavné mesto Istanbul žije vlastným neohrozeným tempom.

Rok po neúspešnom pokuse o&nbsp;puč. Oslavy v&nbsp;uliciach Istanbulu a&nbsp;Ankary. Víťazstvo nad pučistami, nech už je to ktokoľvek. Nový štátny sviatok. Kto sú tí zradcovia? Prívrženci duchovného žijúceho v&nbsp;USA Fethullaha Gülena či Adila Oksuza a&nbsp;Kemala Batmaza? Mali podporu generálov? Boli tam aj oportunisti a&nbsp;sekularisti? Alebo azda to mohla byť inscenácia režírovaná Erdoganovou vládou? Svet sa o&nbsp;tom, čo sa stalo v&nbsp;Turecku nedávno aj v&nbsp;minulosti, dozvie iba útržky pravdy. Udalosti v&nbsp;dejinách Turecka vždy zahaľuje spleť nejasností. V&nbsp;každom prípade, dnes sa oslavuje. Mestská hromadná doprava je zadarmo. Metro aj električky.

Rušnými ulicami prichádzame k&nbsp;tajnému výhľadu Büyük Valide Han. Sú to malé dvierka v&nbsp;mohutnej starej bráne z&nbsp;okovaného ťažkého dreva. Nie je tam žiadny Mehdi s&nbsp;kľúčom, dvierka nie sú zamknuté. Vchádzame v&nbsp;predklone. Za bránou sedia dvaja muži, ktorí na nás už z&nbsp;diaľky zlostne mávajú. Vraj je už zatvorené. Nechcú nás pustiť k&nbsp;výhľadu, ktorý máme takmer na dosah. „Sme v&nbsp;Istanbule len na jeden deň. Nebudeme už mať príležitosť navštíviť tento výhľad,“ snažíme sa ich uprosiť. Sú neoblomní. Aj neúplatní. Niekedy nabudúce.

Uplynulo 10 mesiacov. Kupujeme si Istanbul Kart. Stojíme pri súbore dobíjacích zariadení. „Pomôžem vám! Zoberiete kartu, sem ju priložíte, sem vložíte peniaze a&nbsp;máte na karte kredit,“ radí nám servisný technik, zatiaľ čo pátra po príčine chyby v&nbsp;susednom prístroji. Karta umožňuje bezstarostné využívanie prostriedkov mestskej hromadnej dopravy a&nbsp;nezáleží na tom, či je to električka, metro, alebo loď.

Oživujeme si spomienky prechádzkou po Galatskom moste. Pendlujúce trajekty čeria hladinu mora. Život tu pulzuje rovnako ako vtedy pred desiatimi mesiacmi. Dnes je teplý aprílový večer (25 stupňov Celzia). Apríl je v&nbsp;Istanbule mesiac tulipánov. Sultán Ahmed III. (vládnuci v&nbsp;rokoch 1703 - 1730) zaviedol každoročné slávnosti tulipánov, ktoré sa konajú v&nbsp;období ich kvitnutia. Tradícia pretrváva dodnes. Kde sa vzali tieto kvety? Rástli v&nbsp;tureckom vnútrozemí - prišli z&nbsp;Číny. Dostali sa do palácov sultána Ahmeda III., odtiaľ do viedenského Schönbrunnu, až potom do Holandska. Lenže koncom apríla sú už takmer odkvitnuté.

Prebúdzajúcimi sa ulicami tiahne chladný vzduch. Mesto je bez turistov. Domáci ešte iba upratujú ulice, vynášajú smeti, postupne otvárajú obchodíky i&nbsp;reštaurácie. Galatský most má dve poschodia. Horné slúži doprave a&nbsp;po krajoch vedú chodníky pre peších. Spodné poschodie patrí reštauráciám a&nbsp;kaviarňam. Rybári stoja husto zoradení po oboch stranách mosta. Zohrievajú sa nad ohňami založenými v&nbsp;plechových sudoch. Vyčkávajú na slnko vychádzajúce spoza ázijskej časti Istanbulu. Osvetľuje zátoku nazývanú Zlatý roh i&nbsp;tváre a&nbsp;rybárske udice. Medzi chlapskými tvárami tvarovanými bosporským vetrom sa kde-tu mihne čiernooká dievčina, rovnako postihnutá rybárskou vášňou. Malé ryby sa nechajú oklamať návnadami. Občas pozorujem úlovok štyroch rybiek na jednom silóne. Putujú do pripraveného vedra, ktoré postupuje zavesené na šnúrke o&nbsp;poschodie nižšie, keď sa naplní - priamo do reštaurácií. Stáva sa z&nbsp;nich široko-ďaleko preslávená pochúťka. Na grilovanú rybu v&nbsp;pečive so zeleninou si treba zájsť. Balik ekmek. Ideálny rýchly obed.

Sedím na schodíku len tak, na neznámej ulici. Prechádza popri mne muž - čistič topánok. „Pane! Spadla vám kefa,“ kričím za ním. „Ďakujem ti, priateľu,“ podáva mi pravicu. „Daj, vyčistím ti topánky,“ vyhŕňa mi nohavice a&nbsp;púšťa sa do kefovania. Vedeli ste, že čistia aj biele tenisky? „Netreba ich čistiť, sú už staré a&nbsp;obnosené,“ snažím sa namietať. Neúspešne. „Ty si pomohol mne, ja pomôžem tebe,“ nedá sa mi vyšmyknúť z&nbsp;pasce. „Daj ľavú, teraz pravú, teraz ľavú a&nbsp;pravú.“ Prichádza logické vyústenie. „Zvyčajne si pýtam za takúto službu 18 lír, no ty si priateľ, daj, koľko chceš, ale vieš, doma mám malé dieťa,“ prechádza do drvivého útoku. „Zober si teda túto desiatku,“ podávam mu bankovku pri pohľade na moje rovnako smutné staré tenisky. Žeby tá kefa nespadla náhodou?

Dnes sa nikam neponáhľame. Raňajková miestnosť je v&nbsp;suteréne budovy, cez jednu presklenú stenu vidieť úzku ulicu. Všetky stoly obsadili hoteloví hostia. Nanosili sme si slané aj sladké pečivo, hrianky, čierne aj zelené olivy, jahody, rôzne syry, čaj, džús a&nbsp;kávu. Jedla máme plný stôl. Raňajkujeme, v&nbsp;televízii vysielajú reportáž zo včerajších protestov a&nbsp;následne ďalšiu o&nbsp;Erdoganových politických úspechoch. Pohľadom prechádzam z&nbsp;reality mediálneho sveta do sveta ulice izolovanej sklenenou stenou. Stredom kráča mladý muž. Za ruku drží možno dvojročné dievčatko, teplo a&nbsp;pekne oblečené - v&nbsp;ružových šatočkách s&nbsp;bundičkou a&nbsp;čiapkou. Dievčatku žiaria veľké čierne očiská, muž smeruje svoj ukrutne smutný pohľad k&nbsp;hotelovej reštaurácii. Na krku má zavesenú kartónovú tabuľu s&nbsp;nápisom: WE ARE FROM SYRIA. PLEASE HELP!

Našou štandardnou trasou z&nbsp;hotela Raymond po Ebussuud Caddesi, vpravo na Ankara Caddesi, kde si v&nbsp;podniku na rohu zvykneme kúpiť šťavu z&nbsp;pomarančov a&nbsp;granátových jabĺk, popri električkových koľajach na ulici Babiali až do prístaviska Eminönü&nbsp; pokračujeme po Galatskom moste do Beyoğlu. Stúpame strmým schodiskom lemovaným zvláštnymi umeleckými obchodíkmi a&nbsp;čajovňami až ku Galatskej veži. Pred vchodom sa vlní odporný rad čakateľov na vstupenky. Tu sa začína ulica Istiklal. Je to takmer pešia zóna. Stredom lenivo premáva stará električka. Prediera sa morom ľudí. Priamo pred fanúšikovským obchodom oslavujú futbaloví priaznivci Galatasaray Istanbul tohtoročný titul v&nbsp;Süper Lig. Ako inak - so zástavami, s&nbsp;pokrikmi aj so svetlicami. Po oboch stranách ulice sú obchody s&nbsp;umeleckými drobnosťami, stánky s&nbsp;ovocím a&nbsp;nápojmi, zábavné zmrzlinárne (dondurma), kaviarne a&nbsp;čajovne, stánky s&nbsp;gaštanmi a&nbsp;kukuricou, rýchle občerstvenie ponúkajúce kebab (kebap), döner či ich variácie.

Štvrť luxusných obchodov, módnych butikov či podnikov slow foodu, bojujúcich proti fast foo­dom. No je to najmä štvrť Orhana Pamuka. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru žije v&nbsp;Istanbule. Dej románu Múzeum nevinnosti (Masumiyet Müzesi), teda nevšedný príbeh lásky medzi Kemalom a&nbsp;Füsun, sa odohráva v&nbsp;celom Istanbule, z&nbsp;väčšej časti však v&nbsp;Nişantaşi. Práve tu, v&nbsp;drevenej budove natretej červenou farbou, naozaj sídli Múzeum nevinnosti. Máme so sebou knihu (Múzeum nevinnosti, Slov­art), ktorá slúži ako vstupenka. Dostávame pečiatku a&nbsp;vstupujeme do zhmotneného sveta literatúry a&nbsp;Istanbulu z&nbsp;prelomu 70. a&nbsp;80. rokov. Každá kapitola knihy tu má svoju expozíciu. V&nbsp;podkroví sa nachádza zariadená Füsunina izba. Múzeum nevinnosti je pozoruhodné. Odporúčam prečítať si ho a&nbsp;treba ho vidieť.

Vychutnávame si sladký čaj v&nbsp;malom bistre zastrčenom v&nbsp;bočnej ulici kolmej na Istiklal Caddesi. Neváhame použiť pripravené deky. Studený vietor fučí medzi domami. Tam, kde svieti slnko, je príjemne teplo, v&nbsp;tieni je príliš chladno. Zostávame v&nbsp;blízkosti múzea kláštora Mev­levi, kde sa každú sobotu a&nbsp;nedeľu o&nbsp;piatej popoludní koná obrad semahane. Tancujúci derviši. Nejde o&nbsp;predstavenie ani slávnosť či divadlo, skôr o&nbsp;obrad porovnateľný s&nbsp;omšou. Po obvode osemuholníkovej tanečnej sály s&nbsp;podlahou z&nbsp;masívnych drevených dosiek sa zmestia sedadlá približne pre 150 ľudí. Sedíme na lavici v&nbsp;úzadí. Vedľa je mladá žena, ktorá má medzi účinkujúcimi svojho drahého. Je milé, ako sa ukláňa so svojím dervišom, ako s&nbsp;ním všetko prežíva. Sem-tam si vymenia tajné správy očami a&nbsp;tajomným úsmevom ako od da Vinciho. Všetko sa začína dlhým hudobným úvodom. Po ňom prichádzajú derviši v&nbsp;tmavých plášťoch. Postupne ich odkladajú, zostávajú v&nbsp;ľahkých bielych súknach a&nbsp;jeden po druhom začínajú krúžiť okolo svojej osi. Prejde niekoľko minút, keď sa všetci tanečníci víria po parkete. Sú takmer v&nbsp;tranze. Veria, že týmto spôsobom sa dostanú na vyššiu úroveň a&nbsp;priblížia sa tak k&nbsp;bohu.

Kráčame Veľkým bazárom k&nbsp;tajnému výhľadu. Máme druhú šancu objaviť Büyük Valide Han. Bez problémov nachádzame tajný vstup. Tajné dvere sú dokorán otvorené. Vstupujeme do priestorov, kam sme sa pred desiatimi mesiacmi nedostali. Tentoraz tu ni­kto nestráži. Vychádzame schodiskom, ibaže vzápätí zisťujeme, že ide o&nbsp;nesprávny vchod. Pokračujeme ešte niekoľko metrov do dvora a&nbsp;naozaj nachádzame správne schodisko. Dostávame sa na akúsi povalu. Dlhou, slabo osvetlenou chodbou dvakrát odbočujeme vpravo. Všade sú pootvárané dvere do dielní, kde sa vyrába väčšina z&nbsp;toho, čo sa dolu na Veľkom bazáre predáva. Prichádzame na koniec chodby. Železné dvere sú zamknuté mohutným visacím zámkom. Prihovára sa nám vyškerená strapatá pani v&nbsp;žltých kvetovaných šatách.

„Hľadáte výhľad? Poďte za mnou, ukážem vám ho,“ vábi nás do svojej mizernej čajovne. „Nech sa páči, zájdite si na balkón a&nbsp;uvidíte ho,“ tlačí nás k&nbsp;miniatúrnemu balkónu s&nbsp;drobným stolom a&nbsp;dvomi stoličkami, na ktorých sedia dve dievčatá pri pohároch s&nbsp;čajom. Výhľad je pekný, ale nie je to ten výhľad, kvôli ktorému sme sem prišli. „Na strechu sa už nedostanete, bude sa rekonštruovať,“ odprevádza nás podnikavá osôbka. Dolu pri vstupe nám chlapec lámavo potvrdzuje, že výstup na strechu už vláda zakázala. Na odchode sa míňame so skupinkou vyobliekaných ľudí. Nevesta a&nbsp;ženích sem prišli na svadobné fotografovanie. Čakáme s&nbsp;nimi, zatiaľ čo ich fotograf išiel zháňať tajný kľúč. Nezohnal ho. Postupujú chodbou, ktorou sme išli pred chvíľou, až prichádzajú k&nbsp;čajovni so strapatou paňou. Ukazuje im výhľad z&nbsp;malého balkóna. Dnes sa fotografovanie zo striech Büyük Va­lide Han konať nebude, ani svadobné.

Vo štvrti Sultanahmet si objednávame večeru. Mäso so zeleninou pripravené v&nbsp;hlinenom džbáne (testi kebap). Je to miestna špecialita. V&nbsp;uzatvorenom hlinenom džbáne sa priamo v&nbsp;ohni pripravuje zmes zeleniny a&nbsp;kúskov mäsa. Otváranie je pravý rituálny gastronomický zážitok. Misa s&nbsp;tlejúcou pahrebou, uprostred džbán. Ten sa opatrne, aby nepopálil, vyberie. Dookola sa ním otáča a&nbsp;poklepáva nožom po hrdle, až kým nepukne. Keď je uvoľnené, odrazí sa. Lákavý obsah sa vyklopí do veľkej misy. Z&nbsp;nej si naberáme každý do svojho taniera. K&nbsp;tomu arabský chlieb, ryža, zelenina. Na záver dostávame čaj ako pozornosť podniku.

Dva svety: Mediálna realita sa často podstatne líši od reality istanbulských ulíc

Výber pre vás