Eutanáziu si vybrala hneď, ako sa dozvedela diagnózu. Zlomilo mi to srdce, hovorí jej kamarátka

Boj o eutanáziu. Chcela konečný pokoj, mladá žena sa najprv musela naťahovať s lekármi

Lekári nebrali jej diagnózu vážne. Aby jej povolili eutanáziu, žena sa musela s nimi dohadovať 

Vivien Cosculluela

Jej modré oči sa spoza veľkých dioptrických okuliarov pozerajú priamo do objektívu fotoaparátu a&nbsp;na svoju hruď tisne znudenú ryšavú mačku, ktorá sa so zdvihnutou labkou díva inam. Usmieva sa na nás. Dvadsaťosemročná Holanďanka Lauren Hoeve však trpela. Neúnosne. A&nbsp;rozhodla sa svoje trápenie ukončiť. Zákony v&nbsp;jej krajine to umožňujú. „V&nbsp;sobotu 27. januára príde môj tím ku mne domov a&nbsp;eutanázia sa uskutoční medzi 13.30 a&nbsp;14.30,“ napísala v&nbsp;blogu tri dni pred týmto dátumom. Zaspala na večnosť v&nbsp;spomínaný deň tohto roku o&nbsp;13.55.

V&nbsp;lete 2019 jej lekári diagnostikovali chronický únavový syndróm. „Ide o&nbsp;zdrvujúce a&nbsp;trvalé vyčerpanie, ktoré nezmierni žiadny odpočinok. Nie ste schopný žiadnej aktivity, máte pocit, že váš mozog neustále beží spomalene. Keď sa musíte na chvíľu namáhať, pripúta vás to potom na lôžko. Nemá to nič spoločné s&nbsp;dočasnou stratou vitality, ktorú všetci poznáme. Je to skutočné, vysiľujúce ochorenie, ktorému stále veľmi nerozumieme,“ vysvetľujú vedci z&nbsp;francúzskeho Národného inštitútu pre zdravie a&nbsp;lekársky výskum. Napriek chorobe humor Lauren nikdy neopustil, čo bolo cítiť aj v&nbsp;jej písaní. Vo svojom blogu predostrela pár požiadaviek svojim blízkym a&nbsp;čitateľom. „Prosím, neprajte mi dobrú cestu. Želala by som si ísť na výlet (dovolenka na pláži by bola fajn), ale verím, že sa vrátim do stavu, aký bol pred mojím narodením: nebytie, žiadne vedomie. Konečný pokoj,“ objasnila. Jej blízka priateľka Marie Oleinik nám povedala, že keď Lauren oznámila svoje rozhodnutie, stretla sa so zmiešanými reakciami. No väčšina kamarátov ju chápala a&nbsp;podporovala. „Mne ako jej priateľke zlomilo srdce, že k&nbsp;tomu došlo, rešpektovala som však jej želanie,“ prezradila pre PLUS 7 DNÍ. Marie dodala, že keď sa Lauren dozvedela o&nbsp;svojej chorobe, hneď jej bolo jasné, že požiada o&nbsp;eutanáziu. No musela najprv absolvovať komplikovaný schvaľovací proces. „Zákon stanovuje starostlivý postup, ktorý má zabezpečiť, aby tí, ktorí chcú ukončiť svoj život s&nbsp;pomocou lekára, tak urobili uvážene a&nbsp;dobrovoľne,“ priblížila nám Roosmarijn Schelberg, hovorkyňa holandského ministerstva zdravotníctva. Pre Lauren to bolo zložité aj preto, čo spomínajú francúzski vedci – o&nbsp;tomto ochorení sa stále vie veľmi málo. „Zažila veľa nedorozumení a&nbsp;pokusov o&nbsp;psychologizáciu jej prípadu. Stretla veľa lekárov, ktorí naznačovali, že by to mohlo byť psychosomatické. Neustále musela vzdelávať zdravotníkov o&nbsp;chronickom únavovom syndróme a&nbsp;pripomínať im, že ide o&nbsp;neurologickú poruchu uznávanú Svetovou zdravotníckou organizáciou,“ spomenula Marie.

V&nbsp;Holandsku eutanáziu depenalizovali v&nbsp;roku 2021 a&nbsp;do konca vlaňajška ju podstúpilo takmer 108-tisíc ľudí, čo predstavuje priemerne 380 pacientov mesačne. Aktuálne sa problematike venuje aj vláda v&nbsp;Paríži. Medzi oboma štátmi však existuje podstatný rozdiel. V&nbsp;Holandsku sa tak môžu rozhodnúť všetci, ktorých utrpenie je neznesiteľné, takže aj tí so&nbsp;psychiatrickou diagnózou. Preto mohla Laurenina krajanka 28-ročná Zoraya ter Beek tiež požiadať o&nbsp;eutanáziu. Mladú ženu ochromila depresia, autizmus a&nbsp;hraničná porucha osobnosti. Psychiatrička jej vysvetlila, že nič pre ňu už nemôže spraviť a&nbsp;že jej stav sa nikdy nezlepší. Zoraya sa teda rozhodla ako Lauren a&nbsp;prešla rovnakým konaním. Žiadosť jej schválili prednedávnom a&nbsp;eutanáziu očakáva o&nbsp;pár dní – začiatkom mája. Vo Francúzsku by sa musela ďalej pasovať so svojou bolesťou aj v&nbsp;prípade, že schvália zákon. Na dobrovoľné ukončenie života budú mať nárok iba ľudia s&nbsp;fyzickou chorobou. Odporcovia eutanázie pre psychicky chorých pacientov to odôvodňujú tým, že je náročné duševné trápenie presne posúdiť, odmerať. V&nbsp;tamojšom pripravovanom zákone stojí ako jedna z&nbsp;podmienok, že pacient „musí trpieť závažným a&nbsp;nevyliečiteľným ochorením s&nbsp;krátkodobou alebo so strednodobou životunebezpečnou prognózou.“

Pri telesných chorobách možno väčšinou určiť, či vyústia do skonu pacienta, no Zoraya by sa teoreticky mohla dožiť aj 90 rokov. V&nbsp;oblasti duševného zdravia existuje veľa priestoru na interpretáciu toho, čo je (ne)únosné, (ne)znesiteľné. Pri somatických ochoreniach je oveľa menší, existujú aj stupnice na hodnotenie bolesti. Debata je teda jednoduchšia, keď z&nbsp;nej vylučujeme trýzeň mysle. Otázne je, či férovejšia. Adam Greif, etik z&nbsp;katedry filozofie Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave, si myslí, že duševné trápenie môže znižovať kvalitu života rovnako ako telesné. No pripomína, že k&nbsp;nemu treba pristupovať odlišne. „Žiadatelia so&nbsp;psychiatrickou chorobou by mali podliehať prísnejšej regulácii. Mohla by sa vyžadovať jedna alebo viacero dodatočných konzultácií u&nbsp;psychiatra alebo čas, počas ktorého by mal pacient jasne a&nbsp;pevne trvať na svojej žiadosti, by mohol byť dlhší,“ dodáva. Holandskí zákonodarcovia túto obozretnosť zahrnuli v&nbsp;legislatíve, kde podčiarkujú, že v&nbsp;týchto prípadoch musia lekári postupovať veľmi opatrne, keď zvažujú, či boli splnené zákonné kritériá náležitej starostlivosti. V&nbsp;roku 2022 sa vykonalo „iba“ 115 eutanázií psychiatrických pacientov, čo predstavovalo 1,3 percenta z&nbsp;celku.

Paríž a&nbsp;Amsterdam sa však zhodujú na jednom základnom bode. O&nbsp;ukončenie života musí požiadať sám pacient a&nbsp;má byť pri zmysloch. „Lekár musí byť presvedčený o&nbsp;dobrovoľnosti a&nbsp;dobre uváženej povahe žiadosti,“ upozorňuje Schelberg. V&nbsp;krajine galského kohúta to formulovali tak, že chorý človek musí byť schopný slobodne a&nbsp;informovane vyjadriť svoje želania. Inými slovami, eutanáziu nemôžu podstúpiť pacienti, ktorí sa ocitli v&nbsp;kóme po vážnej nehode, či takí, ktorí majú rakovinu, no trpia duševnou zaostalosťou. „Pravidlom by malo byť, že pacient s&nbsp;neznesiteľnými bolesťami by mal sám vyjadriť vôľu zomrieť. No za určitých okolností by mala byť daná možnosť rozhodnúť o&nbsp;smrti aj blízkym príbuzným, ak takého vyjadrenia pacient nie je dlhodobo schopný. Aj tu by museli byť prísne nastavené zákonne pravidlá,“ myslí si sudca na Krajskom súde v&nbsp;Bratislave Peter Šamko. Podľa Greifa by mnohí etici dnes povedali, že v&nbsp;takých prípadoch je v&nbsp;prvom rade nutné konať v&nbsp;najlepšom záujme pacienta. „To môžeme urobiť napríklad tým, že sa budeme riadiť predbežným usmernením, ktoré pacient vopred urobil a&nbsp;v&nbsp;ktorom hovorí, čo by si želal, keby takáto zlá situácia nastala,“ dopĺňa.

Nastaviť pravidlá na eutanáziu sa rovná hlavolamu. Veľa ľudí má strach, že by sa situácia mohla vymknúť spod kontroly. Na sociálnych sieťach sme videli množstvo reakcií, v&nbsp;ktorých sa prispievatelia báli, že spoločnosť to časom zneužije a&nbsp;začne posielať na neželanú smrť starých ľudí, hendikepovaných občanov, tých, ktorí nie sú produktívni. Podľa Šamka sa každý legislatívny text dá zneužiť. „Preto nemôžeme vylúčiť ani to, že by sa legálna, zákonom upravená eutanázia mohla zvrhnúť, keď by sa niekto mohol chcieť zbavovať napríklad mentálne postihnutých či príbuzného z&nbsp;dôvodu získania dedičstva,“ vraví. Preto sme sa opýtali hovorkyne holandského ministerstva zdravotníctva, ako legislatívu ošetrili, aby sa vyhli podobným prípadom. Tamojší zákon o&nbsp;eutanázii obsahuje šesť kritérií zákonnej náležitej starostlivosti. V&nbsp;prvom rade musí lekár nadobudnúť názor, že je žiadosť pacienta dobrovoľná a&nbsp;dobre uvážená, ako sme už spomenuli. Ďalej musí byť presvedčený, že pacientovo utrpenie je neznesiteľné a&nbsp;bez vyhliadky na zlepšenie. „Súženie vždy musí mať zdravotný rozmer, no môže byť buď somatickej, alebo psychiatrickej povahy. Zákon o&nbsp;eutanázii neumožňuje eutanáziu v&nbsp;prípadoch, keď ľudia iba považujú svoj život za ‚ukončený‘,“ uviedla Schelberg.

Sudca Krajského súdu v&nbsp;Bratislave Peter Šamko vysvetľuje, že pojmy eutanázia a&nbsp;asistovaná samovražda sa prekrývajú. „Rozdiel je v&nbsp;tom, že v&nbsp;prípade asistovanej samovraždy poskytuje asistujúca osoba prostriedky samovrahovi na spáchanie samovraždy, napríklad mu zabezpečí smrtiacu látku, ktorú samovrah sám použije. Pri eutanázii ide najčastejšie o&nbsp;konanie druhej osoby, ktorá spôsobí smrť niekomu inému. Ďalším rozdielom je, že pri asistovanej samovražde môže byť jej súčasťou aj presviedčanie druhej osoby, aby usmrtenie seba samého spáchala, kým toto v&nbsp;prípade eutanázie absentuje,“ približuje.

Rozdiel medzi eutanáziou a asistovanou samovraždou

Na naše otázky, či ide o&nbsp;jednu z&nbsp;problematík, ktorým sa plánuje venovať, nám slovenské ministerstvo zdravotníctva iba odpísalo, že je to veľmi citlivá téma, ktorá nastoľuje mnohé otázky. Podľa prieskumu agentúry Focus zo začiatku tohto roka 57 percent našincov súhlasí s&nbsp;tým, že v&nbsp;prípade ťažkých nevyliečiteľných chorôb by mal mať človek možnosť rozhodnúť sa, či chce ďalej žiť, alebo nie. Greif predpokladá, že vzhľadom na tieto čísla je slovenská spoločnosť pripravená rozprávať sa nielen o&nbsp;eutanázii, ale aj o&nbsp;zmene zákona. „Ja som zástancom, aby určitá forma eutanázie bola v&nbsp;právnom poriadku Slovenskej republiky povolená. Existuje právo na život, no neexistuje povinnosť žiť s&nbsp;tým, že možno hovoriť aj o&nbsp;práve na dôstojnú smrť,“ vraví sudca Šamko. Pediatrický lekár Peter Visolajský upozorňuje na iný rozmer problematiky. „Slovensko musí najprv vyriešiť hlavne paliatívnu starostlivosť o&nbsp;svojich pacientov a&nbsp;dostať ju aspoň na úroveň európskeho priemeru. Veľa rodín to rieši tak, že príbuzného prinesú zomrieť do nemocnice, to však nie je v&nbsp;záujme daného pacienta, pretože väčšina ľudí chce prežiť posledné chvíle doma v&nbsp;kruhu najbližších,“ pripomína.

Nie je to však jediný nedostatok v&nbsp;našom zdravotníckom svete a&nbsp;zdá sa, že musíme ešte pár ďalších problémov vyriešiť. Napríklad rozhodnutie dospelej osoby o&nbsp;svojej liečbe v&nbsp;čase, keď už nebude môcť prejaviť svoje želanie. „Súčasná situácia vyžaduje skôr celospoločenskú diskusiu k&nbsp;možnosti legislatívneho spísania medicínskej vôle pacienta a&nbsp;výberu právneho zástupcu v&nbsp;medicínskych otázkach,“ hovorí Mária Lévyová, prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov. Vďaka tomuto inštitútu by sme mohli predchádzať predlžovaniu procesu zomierania, ktoré sa často deje aj proti pacientovej vôli. „Jeho zavedenie do právnej praxe by umožnilo vopred legitímnym spôsobom upraviť konanie zdravotníkov tak, aby človek mohol zomierať bez zbytočného utrpenia, a&nbsp;súčasne zabezpečí právnu istotu zdravotníkom pri ich konaní,“ približuje Lévyová. No dodáva, že by bolo potrebné spustiť vysvetľovaciu kampaň odborníkov smerom k&nbsp;verejnosti, aby sa medicínska vôľa nezamieňala s&nbsp;eutanáziou. V&nbsp;tejto súvislosti Šamko pripomína, že za určitú formu eutanázie sa aktuálne považuje aj nezačatie liečby udržiavacej život či nepokračovanie v&nbsp;nej, napríklad odpojenie od prístroja, a&nbsp;to s&nbsp;úmyslom zbaviť pacienta utrpenia. „Takéto konanie je však v&nbsp;praxi spravidla tolerované,“ uzatvára.

Eutanáziu si vybrala hneď, ako sa dozvedela diagnózu. Zlomilo mi to srdce, hovorí jej kamarátka

Súvisiace články

Revolúcia v Nemecku. Najužívanejšia droga v Európe je tam už legálna

Šokujúce hriechy prezidentov. Návštevy milenky inkognito, potopená loď či utajovaná dcéra

Kakao zdraželo o viac než 240 percent. Z čokolády bude luxusný tovar

Má Šimkovičová dvojníčku? Francúzska ministerka kultúry tiež poburuje, ale drsnými esemeskami

Známa slovenská značka kopí dlhy, no biznis pokračuje cez inú firmu. Tej vyskočili tržby a zisk

Výber pre vás