Plus 7 dní

Jamajkou, ale i celým hudobným svetom otriasla správa o odsúdení populárneho dancehallového speváka Vybza Kartela za vraždu, ktorá vyvoláva pochybnosti. Telo obete sa totiž nikdy nenašlo. Verdikt znie doživotie.

Najdlhšie trvajúce pojednávanie v histórii jamajského súdnictva sa vlieklo celé tri roky, zatiaľ čo charizmatický Kartel, vlastným menom Adidja Palmer, prezývaný aj World Boss, sedel vo väzbe. Prípad sledovali britské a americké médiá i milióny fanúšikov po celom svete, ktorí sa búria proti verdiktu sudcu Najvyššieho súdu Lennoxa Campbella a organizujú demonštrácie za oslobodenie tohto kontroverzného speváka.

Do dejín Jamajky sa zapísal nielen chemicky vybielenou pokožkou a stovkou tetovaní, ale hlavne úžasným hudobným talentom, akým disponoval kedysi Bob Marley.

Na jednej strane sú dohady o jeho nevine, pretože telo Cliva „Lizarda“ Williamsa sa nenašlo, na druhej strane sú fakty, ktoré mu priťažujú. Patrí k nim spevákova rezidencia, ktorá záhadne vyhorela a zmizli z nej dve ilegálne držané zbrane, či esemeska nájdená v Kartelovom mobile.

Na základe jej textu „Lizard skončil ako mleté mäso“ ho súd usvedčil a 4. apríla poslal do basy Tower Street v Kingstone vedno s troma komplicmi.

O deň neskôr sa mienku až po odpykaní tridsiatich piatich rokov trestu, každý deň mu prináša jedinú istotu - ďalších dvadsaťštyri hodín čakania. Stal sa úspešný spevák tŕňom v oku jamajskej vlády, tak ako svojho času tiež protivládne zameraný Bob Marley? Na Marleyho spáchali atentát, Kartelovi odklepli doživotie.

Keď OSN vyslalo komisiu pre ľudské práva do tamojšej väznice South Camp v Saint Catherine, nasledoval obrovský škandál. Úradníci pri pohľade na uzučké špinavé cely, staré takmer tri storočia, prešpikované vyhladnutými, zavšivavenými väzňami, zamreli hrôzou. Cely sú úzke, namiesto okien majú len malé štrbiny v stenách.

Tmavý koridor ciel je rozdelený podľa kategórií, ženy sú v predných celách blízko dozorcov, za nimi sú cely s cudzincami, za tými cely s bežnými mužmi, potom gangstri z geta a v najtmavšom kúte tohto pekla, najďalej od zrakov všetkých sú tí, čo majú nákazlivé choroby alebo mentálne poruchy.

Neustále výkriky väzňov nedovolia usnúť asi nikomu. Navzájom si dávajú rady, ako spáchať samovraždu, ak máte peniaze, dozorcovia sú pre vás ochotní zohnať tabletky na otrávenie alebo oceľové lanko na obesenie. Žalár predbežného zadržania nájdete v každom meste, no väznice má Jamajka len štyri. Fort Augusta je výhradne pre ženy.

Sedia tam najmä drogové dílerky nielen z Jamajky, ale tiež z Trinidadu, Anglicka i Litvy. A potom je tu najväčšia jamajská „zberňa“ - najstráženejšia väznica zo všetkých - Tower Street v Kingstone, prezývaná aj Hlavná basa, kam putuje väčšina odsúdencov za ťažké zločiny.

A hoci môže umiestniť len 650 väzňov, dnes sa ich tam tiesni až 1 703. Prežívajú svoj každodenný horor. Z ciel hľadia zúbožené tváre, ale nie sú na tom až tak zle ako trestanci, povedzme, v Thajsku, v Bombaji či v Sao Paule.

Akú hodnotu tu má ľudský život? Heslo znie - buď ranu dáš, alebo dostaneš. Takmer každý deň tu niektorý z trestancov príde o život napriek tomu, že na Jamajke trest smrti dávno zrušili. Väzni sa však zabíjajú medzi sebou alebo páchajú samovraždy.

Leslie Campbell, generálny sekretár Jamajskej federácie nápravnovýchovných zariadení, hovorí, že podmienky vo väzniciach sú katastrofálne len preto, že vláda sa snaží, aby daňových poplatníkov väzni veľa nestáli. Preto neinvestovala ani do nákupu väzenskej rovnošaty a väzni môžu nosiť bežné oblečenie.

Dvadsaťpäťročný Marcos, rodák z Kingstonu, už ako štrnásťročný holobriadok vypadol z domu a po tom, čo mu na ulici zastrelili dvoch bratov, stal sa z neho gangster. Len nedávno ho pustili z basy v Spanish Towne. „Prevážal som v aute kilo marihuany, no chytili ma poliši a keďže mama nemala 15-tisíc jayov, čo je asi 150 dolárov na kauciu, zavreli ma na štyri mesiace.

„V jednej cele, malej ako garáž na jedno auto, sme sa tiesnili dvanásti! Spávaš na betónovej dlážke na starom matraci ako pes, behajú po tebe potkany veľké ako mačka, namiesto záchoda a kabínky máš len dieru v podlahe uprostred cely a všetci na teba zízajú. Toto ťa oberie aj o posledný zvyšok ľudskej dôstojnosti,“ začne vyťahovať čierne spomienky.

„Nie je tam ani toaletný papier, máš len noviny a igelitové vrecká. A ani jesť sa tam nedá!“ odpľuje si pri pomyslení na ryžu s kuracími kožami, v ktorej sa hemžili muchy.

„Zvonka sme na okennú mrežu priviazali fľašu s vodou, pod ňou sme zapálili hrču papiera a takto sme si vo fľaši vedeli uvariť ryžu, čaj aj kávu. Lebo v base nám dávali len studený čaj, aby sme sa vriacou vodou náhodou úmyselne navzájom neobarili.“

Marcos si potiahne z cigarety a ukáže mi hrubú jazvu na hrudníku. „Neustále som si musel opakovať - len nezaspi, lebo ťa v noci niektorý z nich podreže! Mnohí si prepašovali cez dozorcov mačety na vlastnú obranu, iní si zabrúsili rukoväť zubnej kefky tak, že bola ostrá ako bodáky. Mal som pri sebe desať dolárov a keď som zdriemol, spoluväzni mi ich chceli ukradnúť. Tak sme sa pobili, ja som jednému rozmlátil hlavu o stenu, prišiel o predné zuby, mňa zas jeden porezal nožom.“

Dozorcovia sa však s nikým nebabrú, nepátrajú, kto bitku vyvolal. Len čo sa v cele medzi väzňami niečo zomelie, surovo zmlátia všetkých bez rozdielu. „Obuškom mi rozbili hlavu a zlomili ruku,“ dodáva pobúrene Marcos.

Dostať sa do jamajskej väznice je ako cesta do pekla. Ani to však neodradí priekupníkov s drogami v jednom z najväčších prekladísk nelegálneho tovaru na ceste z Kolumbie do Miami.

Najhoršia nočná mora pre každého rodiča musí byť, keď dostane telefonát, v ktorom mu cudzinecká polícia oznámi, že jeho dieťa sa z exotickej dovolenky na Jamajke len tak rýchlo nevráti. Keď sa spamätá zo šoku, nastúpi na zdĺhavú cestu bez záruky šťastného konca - zúfalé telefonáty na ambasády, kopa peňazí pre právnikov a skorumpovaných úradníkov.

Tí, čo na to majú, okamžite odletia za svojimi milovanými deťmi. Ocitnú sa pred schátranou budovou väznice v húfe ďalších návštevníkov. Jamajské matky obvykle stoja pred basou s hrncami teplej polievky a balíkmi jedla, ktoré každú stredu nosia pre svojich synov. Ak nemáte peniaze na jedlo ani nikoho blízkeho, čo by vám niečo doniesol, môžete rýchlo zomrieť.

Traja Slováci, štyridsiatnici Pavol, Ján a Viktor, odsúdení za pašovanie a prechovávanie drog, o tom vedia svoje. „Žijem v neustálom v strachu. Násilie je všade. Vidím dobitých a dokrvavených ľudí, len si vravím - musíš to nejako prežiť! Keď spávaš na zemi, nesmieš sa ani náhodou dotknúť žiadneho spoluväzňa, inak by ťa hneď mali za buzeranta a škaredo by ťa zmlátili,“ vyjadril sa jeden z odsúdených Slovákov.

Jeho rodičia z východného Slovenska nemajú dosť peňazí na to, aby prileteli za ním alebo ho odtiaľ dostali na kauciu. A tak im píše aspoň listy, ktoré bezplatne odosiela medzinárodná organizácia Prisoner Abroad, pomáhajúca väzňom odpykávajúcim si trest v cudzine.

„Posielajú mi aj 30 libier mesačne. Ak ti nikto neposiela do väzenia peniaze, neprežiješ ani deň. Bez peňazí si nikto, ujde sa ti najhoršie z najhoršieho, najhoršia cela, najhoršie miesto na spanie, najhoršie jedlo. Všetkých musíš podplácať, inak ti to dajú škaredo pocítiť,“ hovorí.

Luxusná Jamajka nemá luxusné väznice. Cestovné kancelárie vám sľubujú krásnu dovolenku na Jamajke, v katalógoch píšu o izbách s fantastickým výhľadom a, pochopiteľne, nespomínajú každodennú kriminalitu ani dílerov drog. Kontakt s nimi vám môže zmeniť dovolenku na zajatie.

Hluk a vravu na námestí v Downtown Kingstone, kde som sa túlala ako turistka, preťal varovný signál policajných sirén. Nastal zmätok, ľudia začali pobehovať, niektoré ženy jačali. A ja som tam iba stála, nič nechápala.

„Dajte ruky nad hlavu a zostaňte stáť!“ kričal akýsi mužský hlas do megafónu. „Toto je policajná razia!“ Vysvitlo, že medzi zadržanými sú nebezpečné osoby a keďže polícia nevedela ich identitu, radšej zatkla celý okruh ľudí. Mňa i tri desiatky ďalších ľudí obkľúčili muži zákona so samopalmi, s krikom nás ako zver nahnali do policajných dodávok a odviezli nás na policajnú stanicu.

Prízemná budova je natretá ružovou farbou, z tmavej chodby, na ktorej stojí veľká socha Panny Márie, sa vchádza do troch rovnako mizerne osvetlených miestností bez okien, podobných pivniciam. Každá má rozlohu tri krát štyri metre, kancelársky stôl, na ňom písací stroj a telefón, za stolom sedí muž v uniforme, oproti stolu je meter dlhá lavička pre civilistov.

Po uši ozbrojené zásahové komando nás zamklo do ciel predbežného zadržania a ja som odrazu hľadela na svet spoza jamajských mreží. Pobrali nám hodinky, náramky, retiazky a iné „nebezpečné“ predmety, mužov vyzliekli do spodnej bielizne a kvôli bezpečnosti nám vytiahli i šnúrky z topánok a opasky z nohavíc.

Bola som tam jediná beloška, ale medzi zatknutými boli aj štyri ďalšie ženy. Po jednom nás volali do kancelárií, vypočúvanie trvalo nekonečne dlho. Z jednej z kancelárií vyviedli mladučkého chlapca. Z hlučnej výmeny názorov som zachytila len opakujúce sa slovo kokaín.

Mladík sa vzpieral, čosi kričal, vyšetrovateľ schytil opasok položený na stole, chlapca ním dvakrát chladnokrvne prudko šľahol po šiji a hrudi a - odišiel. Mladík zvrieskol od bolesti a trasúcou sa rukou si nahmatal čerstvé rany. Prišli dvaja policajti, zdrapili ho a odvliekli na zadný dvor.

Chvíľu ešte bolo počuť príšerné výkriky a naraz akoby uťal - hrobové ticho. Neviem, čo sa tam stalo, videla som len, ako sa policajti vrátili bez chlapca a jeden z nich držal v ruke jeho zakrvavené šatstvo. Jamajčanka, ktorá čakala na výsluch spolu so mnou, mi vysvetlila, že delikventom treba dať príučku.

„Čím viac ich policajti zmlátia, tým lepšie. Oni sú nepoučiteľní, takže riadna bitka im aspoň na čas, kým sa pozviechajú, zabráni v zločineckých aktivitách.“

Žalúdok mi zvieralo čosi mrazivé, čakanie v strachu je jeden z najhroznejších údelov. Po troch hodinách a dvojhodinovom výsluchu ma policajti pustili. Na ulici som pocítila, ako sa mi do žíl vrátil život.

Jamajské väznice sú ako cesta do pekla, vyskúšali sme si ich na vlastnej koži!

Výber pre vás