Americké Tennessee, rok 1865. Šestica kamarátov, konfederačných dôstojníkov pokorených po prehratej občianskej šarvátke Severu proti Juhu, si z rozmaru, ale aj z nudy založila exkluzívny klub. Na seba a svoje kone navliekli biele kukly a robili si dobrý deň zo susedov, najmä černochov, ktorí po rokoch v otroctve dostali od čerstvej vlády slobodu.

Klub mal úspech, nových členov naberal po stovkách a postupne sa formoval do domobrany. Keď sa jeden zo zakladajúcich členov koncom 19. storočia rozhodol klub oficiálne rozpustiť, pretože cítil, že jeho smerovanie naberá zlovestné rozmery, bolo neskoro. Ku-klux-klan v tom čase žil už vlastným životom.

O vyše sto rokov sa poľská reportérka Katarzyna Surmiak-Domańska dostala na niekoľkodňový kongres modernej vetvy Ku-klux-klanu v Arkansase. O svoj príbeh a absurdné chvíle strávené v radoch radikálneho rasistického hnutia sa podelila s týždenníkom PLUS 7 DNÍ.

Poľsko, rok 2013. Katarzyna Surmiak-Domańska po niekoľkominútovom surfovaní internetom zisťuje, že „klan“ nie je len mŕtva spomienka na temnú kapitolu amerických dejín. Zo zvedavosti klikne na prvú epizódu relácie s nevinným názvom The Andrew Show. Ozve sa dramatický, ale chytľavý džingel a obrazovku rozsekne upozornenie v žltej výstražnej farbe: „Táto šou je pre biele deti.“ Nato informáciu potvrdí roztomilý, asi deväťročný blonďavý Andy s kulisami zasneženej krajinky za chrbtom. „Ahoj, ja som Andrew a tento program je pre všetky biele deti!“ upozorní chlapčisko a Kata­rzyna so záujmom sleduje ďalej.

„Naša vianočná besiedka sa veľmi vydarila. Spievali sme koledy, hrali hry, piekli koláčiky a vyrábali bielu polevu na tortu. Moja mama nám povedala, ako sa pripravuje. Vraj keď sa do bielej polevy dostane čo i len jedna kvapôčka inej farby, už nikdy nebude snehobiela. A s ľuďmi to je úplne to isté,“ usmeje sa malý Andrew Pendergraft, vnuk zakladateľa modernej vetvy Ku-klux-klanu v Spojených štátoch a pohladká malého buldočka.

V ďalších videách Andrew vysvetľuje dôležitosť zachovania bielej rasy a na „humorných“ príkladoch upozorňuje na nebezpečenstvo jej miešania s inými rasami. Katarzyna si po pozretí niekoľkých epizód The Andrew Show uvedomuje, že Ku-klux-klan nie je historický pojem ani archaizmus amerických dejín. Muži a ženy v bizarných kuklách stojaci pred horiacim krížom a volajúci po rasovej čistote sú stále realita. „Len zmenili spôsob komunikácie. Zbrane vymenili za slová,“ hovorí po absolvovaní kongresu členov Ku-klux-klanu, ktorý sa každoročne organizuje v americkom Arkansase.

Arkansas, pár mesiacov po objavení internetovej hviezdy Ku-klux-klanu malého Andrewa. Poľská novinárka zisťuje, že nie je nič ľahšie, ako dostať pozvánku na zraz „klanistov“, ktorý každoročne organizuje Rytierska strana neďaleko idylického mestečka Harrison. Stačí jeden telefonát. Moderní rasisti stoja o publicitu.

Samotný kongres pripomína záhradnú slávnosť či dokonca rodinný piknik. Občas po areáli ležérnym krokom prejde postava zahalená v snehobielej tóge, so špicatou kuklou s dierami na oči. Mieri ku kongresovej sále, kde desiatky účastníkov schôdze už čakajú na kázeň pastora Thomasa Robba, šéfa Rytierskej strany a organizátora kongresu. Robba často vidieť obklopeného rodinou vrátane vnuka Andrewa, ktorého Katarzyna pozná z internetu.

Šéf klanu na prvý pohľad budí dojem ukážkového starého otca ako vystrihnutého z katalógu. Teraz stojí za rečníckym pultom a hromovým hlasom prednáša ovečkám o Ježišovi a rasovej čistote. Katarzyna sedí medzi najzarytejšími členmi klanu a mlčky počúva. „Musíme sa stavať na odpor satanovi, ktorý sa, ako píše Biblia, vydáva za anjela svetla a jeho sluhovia sa maskujú za spravodlivosť a lásku. Napríklad bratskú lásku medzi rasami. Pýtate sa, či bol Kristus rasista? Áno, Kristus bol rasista, či sa nám to páči, alebo nie,“ buráca pastor Robb. Vo vytrhávaní metafor z kontextu Biblie pokračuje pastorova dcéra Rachel a Katarzyna sa nervózne zavrtí na mieste. „Ak nepochopíme, že celá Biblia je o rasách, tak je všetko stratené,“ podčiarkne.

Katarzyna Domańska o niekoľko rokov opisuje svoje pocity z bizarnej kázne. „Keď som počula pasáž o rasistovi Ježišovi, aj preto, že som z Poľska, silno nábožnej krajiny, som si povedala, že to je už za čiarou.“ Zdôrazňuje, že zdanie idylického spoločenstva bolo klamlivé. „Thomas Robb síce vzbudzoval dojem slušného človeka a dokonalej hlavy rodiny, no práve on bol priamym nasledovníkom rasistu a zakladateľa moderného Ku-klux-klanu v Spojených štátoch Davida Duka, ktorý zamladi organizoval narodeninové párty Adolfa Hitlera a na prednášky chodil v esesáckej uniforme. Robb v podstate pokračuje v chode tej istej fary. Nezvyčajné od ľudí na kongrese nebolo ani popieranie holokaustu a označovanie existencie koncentračného tábora Osvienčim za bájku. Pritom nikdy neboli v Európe,“ priblížila Domańska nášmu týždenníku.

Pastor Robb kráča s dobou. Názory a kázne počas kongresu umocňuje púšťaním filmových ukážok. Po scéne z animovaného filmu Leví kráľ, ktorá má podčiarknuť lásku k Bohu, príde na rad dokument z Norimberského procesu. Pravá ruka Adolfa Hitlera Rudolf Hess hrdo obhajuje zverstvá druhej svetovej vojny. Zhypnotizovaní diváci hltajú každé jeho slovo. „Nič neľutujem. Nie je dôležité, čo so mnou urobia ľudia. Jedného dňa sa postavím pred tvár večného Boha a zložím mu svoje účty. Viem, že mi dá rozhrešenie,“ zakončí vzdorovito Hess. Pastor Robb sa pokojne a zmierlivo usmeje: „Jedného dňa sa postavím pred Boha aj ja a dostanem od neho rozhrešenie,“ dá nacistovi za pravdu šéf Ku-klux--klanu. Prítomní súhlasne pritakajú a ozve sa zborové: „Aleluja.“

Domańska o niekoľko rokov vysvetľuje, ako sa jej cesty skrížili s hviezdou videa, ktoré ju upútalo natoľko, že si zbalila kufre a zavítala medzi „klanistov“. „Pastor Robb po tomto videu, kde boli veľmi pozitívne vyobrazení hitlerovci, si zavolal svojho vnuka Andrewa, chlapca z videa The Andrew Show, a povedal, že práve on mu pomohol zostrihať videoukážky vrátane tej s Rudolfom Hessom,“ spomína novinárka.

S chlapcom sa chcela porozprávať a keď Andrew opustil sálu, bola mu v pätách. „Opýtala som sa ho, či vie, kto sú ľudia ako Adolf Hitler či Rudolf Hess. No len veľmi slušne odpovedal: ,Ja neviem, čo je v tých filmoch, ja som ich len pomáhal strihať.‘ Vtedy som si uvedomila, že nás zo sály pozoruje jeho starký a spaľuje ma veľmi škaredým pohľadom.“

Keď si Katarzyna z čírej zvedavosti nasadzuje na hlavu kuklu člena Ku-klux-klanu, necíti sa vo svojej koži. Stojí v dome jednej z členiek hnutia Cheryl, ktorá jej časť obradného oblečenia prepožičala a premeriava si ju so širokým úsmevom. „Nádherné,“ zhodnotí Cheryl. V novinárke sa bijú dve emócie. Uvedomuje si, že v tejto chvíli má na sebe kus oblečenia, charakterizujúceho ideológiu, ktorá je jej proti srsti, zároveň sa snaží s kuklou zaobchádzať čo najjemnejšie a s čo najväčšou úctou. „Bála som sa, aby som ju nezašpinila alebo nepoškodila,“ priznala s odstupom času Katarzyna.

Slávnostné uniformy si „klanisti“ odkladajú na veľkolepé ceremoniály. Takým je aj finále kongresu. Keď Katarzyna stojí na zelenej pláni obklopená zamaskovanými členmi klanu, nevie, či má prežívať túto historickú chvíľu, alebo stláčať spúšť na fotoaparáte a celý ceremoniál detailne dokumentovať. Zapálená pochodeň v ruke šéfa hnutia Thomasa Robba v podobe obrovského kríža, obalená handrami nasiaknutými naftou. Kríž vzbĺkne a ožiari noc. „Žiari, nehorí,“ opakujú členovia hnutia ako mystické zaklínadlo. „Bolo to silné, zdalo sa mi, že to je moment, keď sa v Amerike už viac byť nedá. Uvedomila som si, že horiaci kríž je na jednej strane symbol klanu, ale na druhej symbolizuje dejiny Spojených štátov, ktoré sú sprevádzané násilím a nepokojmi,“ zhrnie reportérka svoje pocity.

Žilina, rok 2018, koniec marca. Katarzyna Surmiak-Domańska sedí za stolom v Novej synagóge, kde ju čaká diskusia na tému jej knihy reportáží s názvom Ku-klux-klan - Tu býva láska. Drží šálku s čajom a opatrne si z neho odsrkne. „Extrémistické a radikálne nálady v spoločnosti narastajú. Keď som navštívila kongres, to bol len začiatok, keď som o niekoľko rokov vydala knihu, nálady už kulminovali,“ upozorňuje Domańska.

Neznáma pre ňu nie je ani extrémistická scéna na Slovensku a jej hlavná tvár Marian Kotleba. Ku-klux-klan a Kotlebova strana zvolili podobnú stratégiu, zjemnili extrémistickú rétoriku a viac sa snažia dostať medzi ľudí. „Tak to presne funguje. Obsah je ten istý, ale zmenila sa forma. V Ku-klux-klane rýchlo zistili, že prostredníctvom lásky a ich sloganu - Tu býva láska - môžu šíriť nenávisť,“ hovorí Domańska a dodáva: „Predpokladám, že veľmi podobným spôsobom ju šíri aj extrémistická strana Mariana Kotlebu.“

V Ku-klux-klane: Rasisti v kuklách a horiace kríže. Poľská novinárka šokovala paralelou s kotlebovcami

Výber pre vás