Jana Čavojská

Patrika Kontínu som stretla pred jedenástimi rokmi na jeho úplne prvej misii. Bolo to v mestečku Marial Lou v južnom Sudáne v nemocnici doslova na konci sveta. Slovenskí lekári tam prichádzali prostredníctvom projektu Univerzity svätej Alžbety pod záštitou profesora Vladimíra Krčméryho.

Operovalo sa v prízemných hlinených domčekoch a zdravotnícky personál býval v chyžkách zvaných tukuly, aké si stavajú miestni. Elektrinu mali vďaka generátoru a spojenie so svetom zabezpečoval satelitný telefón. Pol roka na odľahlom mieste bez spojenia s rodinou a so svetom bola seriózna výzva.

Patrik už vtedy pracoval vo Wat­ford General Hospital na severe Londýna ako anestéziológ. Rodák z&nbsp;Bučian odišiel do&nbsp;Spojeného kráľovstva ešte v&nbsp;roku 2007. Nechcel pracovať celý život na&nbsp;jednom mieste. Popri práci v&nbsp;dobre vybavenej nemocnici chcel pomôcť v&nbsp;krajinách, v&nbsp;ktorých nemajú ľudia toľko šťastia.

„My berieme zdravotnú starostlivosť ako niečo zaručené. No nie všade to je tak,“ hovorí. „Profesijne sú misie zaujímavé aj z&nbsp;toho hľadiska, že pracuješ s&nbsp;jednoduchým vybavením, nemáš laboratórne výsledky pacientov ani väčšinu vyšetrovacích prístrojov, a&nbsp;len obmedzený výber liekov na&nbsp;ich uspávanie.“

Ďalšia misia prišla ako blesk z&nbsp;jasného neba. Patrik prešiel pohovorom organizácie Lekári bez hraníc (Médicines sans frontieres - MSF) a&nbsp;mal čakať na&nbsp;telefonát. Volali po&nbsp;zemetrasení v&nbsp;Haiti. Urýchlene letel do&nbsp;Port-au-Prince. „Naša kancelária bola jedna z&nbsp;mála budov, ktoré zostali nepoškodené. Zvyšok mesta pripomínal katastrofický film.“

Prvý večer musel vyriešiť ubytovanie: nájsť voľný matrac. „Pôsobilo tam veľa ľudí rôznych profesií. Každý deň niekto prichádzal a&nbsp;odchádzal. Svoj matrac som medzi pätnástimi matracmi v&nbsp;izbe v&nbsp;jednom z&nbsp;domov MSF našiel okolo polnoci. Nasledujúce tri týždne to bola moja spálňa.“

Patrik pracoval v&nbsp;nemocnici zameranej na&nbsp;gynekológiu a&nbsp;pôrodníctvo. Po&nbsp;zemetrasení však prijímala všetkých pacientov. Bola preplnená, ľudia ležali aj na&nbsp;chodbách. Každodennou súčasťou operačného programu bolo aj niekoľko akútnych pôrodných stavov.

„Ako správny anestéziológ som sa naučil, ako sa po francúzsky povie chlapec a dievča, aby som mohol ženám počas operácie povedať, čo sa im narodilo. Slová garcon, čiže chlapec, a&nbsp;fille, čiže dievča, rozšírili moju slovnú zásobu. Naučil som sa aj výraz bon travail, dobrá práca, aby som po&nbsp;operácii pochválil chirurgov. V&nbsp;Haiti sa však hovorí kreolčinou. Dobrá práca sa povie bon bagay. Moje znalosti francúzštiny boli minimálne, ale ako málokto môžem povedať, že na&nbsp;rovnakej úrovni ako francúzštinu ovládam kreolčinu.“

Na prvom mítingu dostal Patrik píšťalku. Aby dal o&nbsp;sebe vedieť, ak v&nbsp;prípade zemetrasenia uviazne pod ruinami. Videl pacientku s&nbsp;nohou amputovanou v&nbsp;bedrovom kĺbe, ktorá po uložení do postele dostala panický záchvat. Tak veľmi sa bála zostať vo vnútri. O&nbsp;pár dní práve sedel v&nbsp;kancelárii, keď sa steny začali triasť. „Na druhý deň sme prišli do prázdnej nemocnice. Všetci pacienti boli vonku. Ležali na matracoch rozložených po zemi s&nbsp;infúznymi stojanmi okolo nich. Na voľnom priestranstve sa cítili bezpečnejšie. V&nbsp;priebehu nasledujúcich dní sa táto situácia pravidelne opakovala. Opatrný humor bol často prostriedok, ako ventilovať stres. S&nbsp;nadsázkou sme si hovorili, že odpadá vizita, keďže v&nbsp;nemocnici nie je žiadny pacient.“

Pri odchode z&nbsp;Haiti sa Patrikovi stala príhoda, ktorú človek len tak nevymyslí. Stopol lietadlo. MSF ľudia, ktorí v&nbsp;ten deň odchádzali, mali byť v&nbsp;kancelárii o&nbsp;pol 8. Dostali po tabletke albendazolu proti červom a&nbsp;letenky. Potom sa vybrali na letisko, aby stihli let o 10. Medzitým Patrik zistil, že kým ostatní letia do Paríža, on má let do Santa Dominga. Na letisku sa ukázalo, že má iba letenku Santo Domingo – Madrid. Cez každú kontrolu ho však pustili, keď povedal, že je z&nbsp;organizácie MSF. O&nbsp;desiatej skutočne lietadlo do Santa Dominga letí. No nie lietadlo MSF. Patrika bez toho, že by mal letenku, pustili až na ranvej. Lietadlu sa už točili vrtule, no pilot zastal. „Povedal mi, že nikoho ďalšieho na zozname nemajú, ale majú jedno voľné miesto. A&nbsp;zobral ma! O&nbsp;12 som pristál v&nbsp;Dominikánskej republike. V&nbsp;kancelárii z&nbsp;toho mali veľkú zábavu. Lietadlo MSF letelo totiž až o&nbsp;2 popoludní. Stopol som úplne iný let!“

Po&nbsp;návrate z&nbsp;Haiti sa Patrik rozhodol zobrať si v&nbsp;práci rok neplateného voľna a&nbsp;naplno sa venovať misiám MSF. Ponuka prišla rýchlo: hranica Sudánu a&nbsp;Južného Sudánu. „Nefoť verejné budovy a&nbsp;nespi s&nbsp;miestnymi ženami,“ privítal ho v&nbsp;Jube šéf misie.

Keďže išlo o&nbsp;projekt zriadený v&nbsp;súvislosti s&nbsp;očakávanými nepokojmi, lekári mali vykonávať len akútne operačné zákroky. „Nie vždy sme to dodržiavali. Uprostred africkej púšte je pohľad na&nbsp;akútny a&nbsp;plánovaný výkon iný ako v&nbsp;európskej nemocnici.“

Prišiel napríklad 23-ročný pacient s&nbsp;chronickým zápalom kosti v&nbsp;ľavom chodidle. Pri chôdzi sa musel podopierať palicou. Už roky mal veľké bolesti. Jediným riešením bola amputácia. „Na&nbsp;druhý deň sedel na&nbsp;posteli usmiaty a&nbsp;plný energie. Bol to prvý pacient, ktorého som videl po&nbsp;amputácii šťastného.“

Slepého osemdesiatnika, ktorý prišiel so žiadosťou o&nbsp;operovanie hernie, lebo nemohol mať sex so svojou manželkou, museli lekári odmietnuť. Nešlo o&nbsp;zákrok zachraňujúci život.

„Ľudia sa často dožadovali operácií, ale v&nbsp;liečbe zlomenín našim metódam neverili. Raz k&nbsp;nám priviedli mladého muža so zlomeninami oboch stehenných kostí. V&nbsp;podmienkach poľnej nemocnice, kde nie je röntgen a&nbsp;nemožno robiť vnútornú fixáciu zlomeniny, je riešením extenzia, ktorá drží kosť v&nbsp;správnej polohe. Človek takto musí ležať niekoľko týždňov. Pacienti boli s&nbsp;našou liečbou spokojní, len kým videli, že sa s&nbsp;nimi niečo robí. Keď prestali dostávať lieky do&nbsp;žily a&nbsp;mohli jesť a&nbsp;piť, mali pocit, že sme ich prestali liečiť. Náš pacient bol po&nbsp;niekoľkých dňoch nedôverčivý a&nbsp;riešil svoj stav s&nbsp;príbuznými. Tí sa ho rozhodli zobrať k&nbsp;miestnemu liečiteľovi. Pravdepodobnosť, že sa mu zlomeniny zrástli správne, je veľmi malá.“

Podobne smutný bol príbeh päťročného chlapčeka. Pri obriezke mu liečiteľ odrezal časť pohlavného údu. V&nbsp;jednoduchých podmienkach poľnej nemocnice mu mohli akurát čistiť ranu a&nbsp;liečiť ho antibiotikami.

„Otec za&nbsp;nami prišiel so zvláštnou požiadavkou. Chcel potvrdenie, že zákrok nebol urobený správne. S&nbsp;ním mohol od&nbsp;liečiteľa vymáhať naspäť platbu. Dve kozy. Potvrdenie sme mu napísali. Kozy zrejme dostal naspäť, ale asi ťažko to vyvážilo chlapcove trvalé následky.“

Potom prišiel Irak. Už prílet bol ako z hollywoodskeho filmu. Na letisku pristávali americké vrtuľníky Apache a koordinátor projektu mu zatiaľ opisoval riziká bombových útokov a únosov.   Mesto Basra malo veľkú modernú nemocnicu. Roky trvajúci vojnový konflikt však spôsobil nedostatok základného vybavenia a personálu. „Napätie bolo cítiť na každom kroku. Na križovatkách boli vojenské a policajné hliadky, na cestách check-pointy. Bývali sme v dome neďaleko nemocnice, ale nemohli sme chodiť pešo. Presúvali sme sa autami a koordinovali to vysielačky.“

Patrik musel vypísať proof of life, dokument obsahujúci dôverné informácie o&nbsp;jeho súkromí. Tie mali byť v&nbsp;prípade únosu použité na&nbsp;potvrdenie, či je nažive.

„Ako v&nbsp;každej vojne, aj tu najviac trpeli obyčajní ľudia. Mnohí nemali vodu a&nbsp;elektrinu. Naši zamestnanci hovorili, že elektrinu nemajú aj niekoľko týždňov. My sme, našťastie, mali generátor. Ale sprchovali sme sa vo vode hnedej farby.“

Po Iraku zamieril Patrik do Sierry Leone. „Z&nbsp;letiska sa treba do&nbsp;Free­townu preplaviť trajektom. V&nbsp;bruselskej kancelárii som dostal inštrukcie, že na&nbsp;letisku bude veľa ľudí, ktorí sa predstavia ako pracovníci MSF. Mám odísť len s&nbsp;človekom, ktorý bude mať tabuľku MSF. Bolo to presne tak, až na&nbsp;to, že som nikoho s&nbsp;tabuľkou nenašiel.“

Do&nbsp;kancelárie sa dostal na&nbsp;vlastnú päsť a&nbsp;okamžite absolvoval krátku poradu. Atmosféra v&nbsp;tíme bola smutná. Jeden lekár práve zomrel na&nbsp;následky horúčky lassa. V&nbsp;oblasti okolo mesta Bo, kde sa projekt MSF nachádzal, práve zúrila epidémia tohto nebezpečného ochorenia. Zdravotnícky personál býval v&nbsp;štyroch domoch plných mačiek. Lassu totiž prenášajú hlodavce. Mačky sú najjednoduchšou obranou.

„Môj krátkodobý životný cieľ počas misie bol pozrieť si finále Ligy majstrov medzi Barcelonou a&nbsp;Manchestrom United,“ hovorí Patrik. „Dánsky kolega, ktorého som stretol v&nbsp;Sudáne, mi spomínal, že každú sobotu chodil pozerať futbal do&nbsp;miestneho kina. Ako zapálený športový fanúšik som bol tou­to predstavou nadšený a&nbsp;vytýčil som si to ako jeden z&nbsp;nemedicínskych cieľov.“

Finále sledoval ako jediný beloch v&nbsp;kine. „Hluk bol taký silný, že som si pripadal ako v&nbsp;kotle na&nbsp;futbalovom zápase. Pri treťom góle som zistil, že prenos má niekoľkosekundové omeškanie. Ľudia mali rádiá a&nbsp;počúvali priamy prenos, takže každý gól počuli skôr, ako som ho ja videl.“

V&nbsp;Sierre Leone mal Patrik stráviť dva mesiace. Raz večer za&nbsp;ním prišiel koordinátor projektu. Vraj súrne potrebujú anestéziológa v&nbsp;Líbyi a&nbsp;odísť treba na&nbsp;ďalší deň. Po&nbsp;necelých dvoch týždňoch v&nbsp;Afrike letel naspäť do&nbsp;Bruselu a&nbsp;odtiaľ na&nbsp;Maltu. Do&nbsp;Líbye viedla jediná cesta: loďou cez Stredozemné more.

V&nbsp;prístave vo Valette čakala na&nbsp;štyroch lekárov MSF stará rybárska bárka. Cesta trvala 30 hodín. Spalo sa na&nbsp;matracoch na&nbsp;palube. Väčšina tímu zápasila s&nbsp;morskou chorobou.

„Veľa ľudí sa snaží dostať cez Stredozemné more z&nbsp;afrického kontinentu, sužovaného chudobou, hladom a&nbsp;vojnovými konfliktmi, za&nbsp;lepším a&nbsp;bezpečnejším životom do&nbsp;Európy. A&nbsp;my sme sa plavili presne opačným smerom. Jedným zo základných princípov MSF je neutralita. No režim Muammara Kaddáfího nemal v&nbsp;úmysle povoliť vstup humanitárnym pracovníkom. Preto MSF pôsobila iba na&nbsp;územiach ovládaných povstalcami. Naša misia bola v&nbsp;meste Misráta.“

Prístav bol úplne prázdny. Žiadna hraničná kontrola, žiadni colníci. V&nbsp;izbe bol Patrik s&nbsp;ďalšími piatimi zdravotníkmi. Počet spolubývajúcich odhadol podľa počtu matracov na&nbsp;zemi. Klasický štandard emergency missions: všetci trávia väčšinu času v&nbsp;nemocnici, takže účelom ubytovania nie je komfort, ale bezpečie.

Prvý piatok po&nbsp;príchode bol najhorším dňom za&nbsp;posledné týždne. Zabili 32 a&nbsp;zranili sto ľudí. Po&nbsp;týž­dni rozšírila MSF aktivity nemocnice bližšie k&nbsp;frontovej línii. Tam Patrik prvýkrát videl zajatých vojakov.

„Prvý mal okolo štyridsiatky. Sedel na&nbsp;nosidlách a&nbsp;strážilo ho desať povstalcov. Rázne mu niečo hovorili, no on neodpovedal. Druhý mal asi 20 rokov. Nezabudnem na&nbsp;strach v&nbsp;jeho očiach.“

Žiť s&nbsp;neustálou myšlienkou na&nbsp;evakuáciu bolo psychicky náročné. V&nbsp;jeden deň, keď prebiehali obzvlášť ťažké boje, vodič MSF zablúdil až do&nbsp;zakázanej červenej zóny. Po&nbsp;týchto zážitkoch chceli lekári večer vyventilovať napätie pri hudbe. Členovia tímu z&nbsp;Latinskej Ameriky začali tancovať.

„O&nbsp;chvíľu nám niekto búchal na&nbsp;bránu. Traja rozčúlení Líbyjčania. Našťastie, náš psychológ bol z&nbsp;Libanonu a&nbsp;hovoril s&nbsp;nimi po&nbsp;arabsky. Boli veľmi nahnevaní. Povedali, že Líbya je moslimská krajina a&nbsp;takto sa správať nemôžeme. Vraj keď prídu nabudúce, nezostane to len pri rečiach...“

Na&nbsp;misiu do&nbsp;mesta Lashkargah v&nbsp;provincii Helmand v&nbsp;Afganistane prišiel Patrik počas ramadánu. Takmer každý deň sa odohral nejaký bombový útok. Voľný pohyb nebol možný. S&nbsp;kolegami trávili čas v&nbsp;ubytovaní, v&nbsp;nemocnici alebo v&nbsp;aute na&nbsp;ceste medzi nimi.

Z&nbsp;Lashkargahu ho presunuli do&nbsp;novej nemocnice v&nbsp;provincii Kunduz. „Za&nbsp;šesť týždňov som ošetril stovky pacientov. Boli vďační za&nbsp;našu starostlivosť. Zostali mi spomienky na&nbsp;krásnu, ale drsnú krajinu plnú šarkanov a&nbsp;milých, hrdých ľudí... Dňa 3. októbra 2015 nemocnicu v&nbsp;Kunduze zbombardovali americké vzdušné sily, 42 ľudí zomrelo a&nbsp;30 bolo zranených. Medzi nimi aj tí, ktorých som poznal.“

„Ideš do&nbsp;jaskyne?“ nadšene sa spýtal Patrika jeho kolega z&nbsp;MSF, keď sa dozvedel, že sa chystá na&nbsp;misiu do&nbsp;Sýrie. „Nie, na&nbsp;slepačiu farmu,“ odpovedal Patrik. MSF totiž v sýrskej oblasti Jabal al-Akrad založila chirurgickú ambulanciu v jaskyni. Po čase sa presunula do tehlovej budovy - bývalej slepačej farmy.

Prechod z&nbsp;Turecka do&nbsp;Sýrie bol netradičný: dierou v&nbsp;plote. V&nbsp;nemocnici bol jeden chirurg - Belgičan Albert - a&nbsp;Patrik bol jediný anestéziológ. Prví jeho pacienti mali strelné poranenia. Potom sa dostavil pán so žlčníkovým záchvatom.

„Nebola to klasická operácia vo vojnovej zóne, ale ľudia pre kolaps celého systému stratili prístup k&nbsp;základnej zdravotnej starostlivosti. Ďalším pacientom bol muž, ktorý sa išiel ženiť a&nbsp;nemal obriezku. Tento zákrok sa v&nbsp;arabskom svete robí väčšinou už v&nbsp;detstve. Tohto mladíka opomenuli. Mal sa ženiť už o&nbsp;päť dní, takže sme operáciu klasifikovali ako výkon, ktorý nemožno odložiť.“

Prvú nedeľu si Patrik vo svojich poznámkach označil ako Bloody Sunday. O&nbsp;pol siedmej ráno vyhlásili mass casualty plan - situáciu, keď do&nbsp;nemocnice privážajú veľké množstvo zranených. Rozdelili ich do&nbsp;kategórií: červení, vyžadujúci okamžitý operačný zákrok, oranžoví, čakajúci na&nbsp;zákrok, ktorý mohol počkať, zelení s&nbsp;ľahšími zraneniami a&nbsp;čierni, ktorých priviezli mŕtvych.

Albert s&nbsp;Patrikom strávili na&nbsp;operačke 14 hodín. Dve operácie z&nbsp;toho boli cisárske rezy. Popri všetkých tých ľuďoch, ktorým nemohli pomôcť, priviedli na&nbsp;svet dva nové životy. V&nbsp;priebehu 18 dní operovali 107 pacientov. Väčšinou so strelnými zraneniami. Urobili aj veľa cisárskych rezov, často so smutným koncom.

Raz sa vrátil pacient z&nbsp;Krvavej nedele. Vtedy mal ranu v&nbsp;hrudi, teraz prišiel s&nbsp;bolesťami brucha. Odmietol nosidlá. Na&nbsp;operačku prešiel s&nbsp;pomocou priateľov bez jedinej sťažnosti na&nbsp;bolesť. Vyšetrenie ukázalo zápal pobrušnice a&nbsp;veľký absces v&nbsp;brušnej dutine. Odoperovali ho a&nbsp;previezli do&nbsp;Turecka.

Dva dni nato priviezli jeho syna. Tvrdý a&nbsp;hrdý bojovník. Aj on tu už bol so strelným poranením hrudníka a&nbsp;odmietol lieky proti bolesti. Teraz mal nízku hladinu červených krviniek. „Opýtal som sa ho na&nbsp;otca. Povedal mi, že zomrel. Podal mi ruku a&nbsp;poďakoval za&nbsp;všetko, čo sme preňho urobili.“

Prichádzalo čoraz viac pacientov z&nbsp;extrémistických islamských skupín. „Naše oblečenie bolo na&nbsp;arabské pomery benevolentné. Ženy nemuseli nosiť šatky. To sa začínalo stretávať s&nbsp;nevôľou niektorých pacientov. Neboli spokojní, ani keď sa o&nbsp;mužov starali ženy a&nbsp;o&nbsp;ženy muži. Silnel vplyv organizácie Islamský štát. Na&nbsp;misii sa začali aj iné problémy. Hlavná sestra Amáni nerešpektovala nariadenia lekárov. Po&nbsp;niekoľkých napomenutiach ju vedenie nemocnice suspendovalo. Večer prišli jej bratia a&nbsp;násilne odvliekli dvoch miestnych zamestnancov.“

Koordinátor Forbs navštívil starostu Abú Ferasa, aby pomohol vyriešiť problém. Raz večer priviezli uneseného elektrikára Ahmada. Na&nbsp;tele mal známky mučenia. Rany mal dokonca aj na&nbsp;penise.

Vedenie organizácie nechcelo vystavovať lekárov nebezpečenstvu a&nbsp;nariadilo evakuáciu do&nbsp;Turecka. Opačným smerom, do&nbsp;Sýrie, cestovali zástupcovia MSF. Zistili, že Abú Ferasa niekto zabil v&nbsp;aute. Elektrikár Ahmad zomrel. Vládu nad regiónom prevzali extrémisti z&nbsp;organizácie Islamský štát. Bolo jasné, že Patrik a&nbsp;jeho kolegovia sa do&nbsp;Sýrie nevrátia.

Krvavá nedeľa: Slovák na misiách Lekárov bez hraníc

Výber pre vás