Irena Páleničková

&nbsp;Možno si aj pomyslela, že na ňom žije málo pozemšťanov, ktorí budú uctievať jej krásu. Radšej teda pokračovala k&nbsp;Cypru, ktorý jej svojimi rozmermi lepšie vyhovoval. Od tých čias sa grécky ostrov Kythira s&nbsp;Cyprom sporia, kde je ono miesto zrodenia bohyne krásy Afrodity. Aj dnes Kythira prehráva, veď je malá, má rozlohu iba 279 štvorcových kilometrov.

Druhá kythirská krásavica nebola bohyňa, ale skutočná princezná. Anglická. Diana. Kythira bola posledným miestom, kde sa tešila z&nbsp;krásy mora predtým, než odišla do Paríža, kde v&nbsp;auguste 1997 podľahla následkom autonehody.

Ako sme ku Kythire prišli my? Spočiatku sme ju vôbec neplánovali, po objatí Peloponézu sme z&nbsp;Pirea chceli pokračovať na Krétu. Keď sme sa však blížili k&nbsp;prístavu Gythio, spomenuli sme si na kamaráta, ktorý na Kythiru jazdil opakovane a&nbsp;veľmi ju chválil. Navyše, od roku 2016 je v&nbsp;prevádzke trajektová linka Gythio - Kythira - Kréta. Rozhodli sme sa túto zaujímavú trasu vyskúšať.

V&nbsp;prístave Gythio sme dlho čakali na trajekt. Jazdí len trikrát týždenne, aj tak vyplával s&nbsp;hodinovým oneskorením. Neprekážalo nám to, vďaka opakovaným návštevám Grécka už vieme, že skutočný grécky trajekt meškanie mať musí. Inak by nebol grécky.

FB Ionis je skvelá loď. Má 21 rokov a&nbsp;pred vyplávaním na Kythiru a Krétu ju dokonale zreštaurovali. Všade fotky, obrazy, zrkadlá, rôznofarebné stolíky a&nbsp;sedadlá, uprostred haly obrovský bar s&nbsp;ochotným barmanom. Hneď pri vchode do pasažierskej časti púta pozornosť vysoký nástenný obraz žehnajúceho svätého. „Vitajte na gréckej lodi.“ Keď po týždni budeme z&nbsp;Kythiry odchádzať na Krétu, nastúpime ako jediní a&nbsp;barman aj členovia posádky nám budú podávať ruku a&nbsp;vítať nás ako vzácnu návštevu.

Kam sme sa to vypravili? - prešla nám hlavou otázka po príchode na Kythiru. Okrem svetiel prístavu nebolo vidieť ani svetielko. Autá opustili loď a&nbsp;odišli do tmy, čoskoro zmizol aj trajekt a&nbsp;my sme zostali fascinovane stáť na rozľahlom opustenom móle prístavu Diakofti. To ticho! Nič! Nikto! Hviezdy nad hlavou. Len jeden kocúr si prišiel po kúsok jedla.

Na spoznávanie ostrova je najlepšia vlastná doprava, rozhodli sme sa pre malé obytné auto - veľké sa na úzke ostrovné cesty príliš nehodí. Osobné auto sa dá prenajať priamo v&nbsp;prístave, kde okrem požičovne áut nájdete už len pokladnicu a&nbsp;malú čakáreň. Inak nič.

V&nbsp;okolí prístavu možno dáte za pravdu knižnému sprievodcovi a&nbsp;budete súhlasiť, že ostrov pripomína viac Kyklady než Iónske ostrovy, ku ktorým patrí. Platí to však len tu a&nbsp;na prvý pohľad. Na severe v&nbsp;tiesňavách vyvierajú pramene, tečú potoky a&nbsp;nie je núdza ani o&nbsp;veľké platany a&nbsp;borovice. Bohužiaľ, v&nbsp;auguste 2016 veľkú plochu na severozápade zničil hrozný požiar, pri ktorom zahynulo 23 obyvateľov ostrova. To nám aspoň hovoril prí­slušník miestnej polície.

Policajné auto okolo nás krúžilo dosť dlho. Párkrát akoby v&nbsp;rozpakoch zastavilo. Nakoniec nám bolo mužov zákona ľúto a&nbsp;vyšli sme z&nbsp;karavanu von. S&nbsp;ospravedlnením poprosili, či by si mohli odfotiť naše pasy, keďže sme mimo sezóny boli jediní. Chápali sme ich, museli predsa vykazovať nejakú činnosť. Opýtali sme sa ich na zločinnosť. „Tu žiadna nie je. Poznáme každého z&nbsp;3&nbsp;100 miestnych. Je nás šestnásť policajtov a&nbsp;vystačíme s&nbsp;dvoma autami. Kam by nejaký zlodej alebo podobný živel mohol utiecť?“ opísali nám svoj vysnívaný rajón.

Ak sem prídete v&nbsp;lete, polícia toľko času na rozprávanie nebude mať. Ostrov leží neďaleko Atén a&nbsp;nie je ušetrený turistického ruchu, ale okrem augusta, keď sem Aténčania masovo utekajú zo svojho rozpáleného mesta, je tu stále pokoj. To nám potvrdil aj ďalší policajt. „Som z&nbsp;pevniny a&nbsp;som tu už šestnásť rokov, kde inde by som našiel také báječné a&nbsp;pokojné miesto na život?“

Hneď prvá dedina Avlémonas nás dostala. Upravené miniletovisko a&nbsp;malý prístav s&nbsp;pár tavernami. Tak sa dá na Kythire charakterizovať každé obývané miesto pri mori. Kykladská architektúra novej časti Avlémonasu je dokonale zapasovaná do skalnatého brehu okolo úzkej zátoky s&nbsp;početnými schodíkmi do krištáľovej vody. V&nbsp;lete tu určite nikto neodolá pokušeniu a&nbsp;okúpe sa.

Nad ďalším letoviskom Kapsali sa na kopci belie správne stredisko ostrova Chora, čiže Kythira. Má 550 obyvateľov! Z&nbsp;rozľahlého parkoviska nad mestom sa po hlavnej a&nbsp;jedinej dlhšej ulici pohodlne dostanete až na hrad z&nbsp;13. storočia, z&nbsp;ktorého je nádherný výhľad. Zaujímavý deň sme zakončili v&nbsp;najkrajšom miestnom kláštore Moni Myrtidion.

Opustená krajina, v&nbsp;okolí žiadna dedina, len kláštor zo 16. storočia, v&nbsp;ktorom dnes okrem svetskej rodiny jeho správcov žije jeden kňaz. Pár kilometrov od Myrtidionu svieti v&nbsp;zapadajúcom slnku biely minikostol Agios Nicolaos, zasadený do skalnatého pobrežia. Okolité lesy, bohužiaľ, spálil spomínaný veľký požiar, ale kríky už po niekoľkých týždňoch začali vyrastať zo zeme a&nbsp;zeleň čoskoro zakryje najhoršie čierne zvyšky.

Do kláštora sme sa vrátili nasledujúce ráno. Tak nám učaroval svojím tichom a&nbsp;kríkmi myrty, podľa ktorej má svoje meno. Pani nás najprv pozvala do kostola, vedľa ktorého zalievala kvety v&nbsp;kvetináčoch, a&nbsp;potom k&nbsp;sebe domov: „Musíte si dať kávu, nemôžete odísť.“&nbsp;

Potom prišiel kňaz. K&nbsp;silnej čiernej káve sme si dali chlebové sucháre, špeciálny sušený chlieb. Namáčali sme si ho v&nbsp;silnej sladkej káve, sú to tradičné miestne raňajky. K&nbsp;tomu mäkké sladké štvorčeky - lokum. Na záver piškótu. „Kúsok si musíte vziať, požehnal ho,“ pani ukázala na popa. Keď som sa na odchode otočila, videla som kňaza, ako za nami posiela svoje požehnanie.

Spali sme pri pláži Limionas v&nbsp;dobre chránenej zátoke s&nbsp;tamariškami, kostolíkom a&nbsp;so sezónnou tavernou, ktorú nám odporučili policajti. Ráno pri nás zastavilo auto. Trochu sme sa čudovali - prečo ten chlap ide k&nbsp;nám s&nbsp;dvoma igelitkami v&nbsp;ruke? „Vitajte na našom krásnom ostrove,“ povedal po anglicky a&nbsp;podal nám tašku citrónov a&nbsp;mandarínok.

Jeho ostrov je naozaj krásny. Z&nbsp;pláže sme vyrazili opäť hore do Kato Chora a&nbsp;nechali sa unášať predstavami o&nbsp;živote dávneho byzantského mestečka v&nbsp;jeho sčasti opravených ruinách. V&nbsp;susednom Mylopotame na nás čakala prechádzka po zarastenej kamennej cestičke. Viedla k&nbsp;vodnému mlynu, zreštaurovanému na originálnu tavernu.

Severnejší Potamos je obchodné centrum ostrova a&nbsp;každú nedeľu sú tu trhy s&nbsp;miestnymi výrobkami. Koláč z&nbsp;lístkového cesta plnený fetou a&nbsp;špenátom sme, samozrejme, pred kúpou dostali ochutnať. Dokonca aj normálny supermarket, ako ho poznáme z&nbsp;Európy, sme na ostrove našli. Jeden. Na križovatke ciest medzi oboma „hlavnými mestami“, neďaleko ciest na letisko a&nbsp;do prístavu.

Na severe ostrova v&nbsp;dedine Karavas buble Pomarančový prameň. Autom sa k&nbsp;nemu nedostanete, musíte zaparkovať na okraji cesty a&nbsp;ďalej ísť po svojich. Nemali by ste opomenúť ani bývalý trajektový prístav Agia Pelagia a&nbsp;z&nbsp;neho sa potom vybrať na červenkastú pláž Lagada pri ústí rovnomennej tiesňavy, nazývanej tiež Barbarossa - po­dľa slávneho piráta grécko-albánskeho pôvodu.

Na druhom konci tiesňavy, vo vnútrozemí, kúsok od Potamu sa začína trek k&nbsp;troskám Paleochory, ďalšieho opevneného mesta duchov. Úplne opusteného a&nbsp;mimo civilizácie. Prechádzka spočiatku vedie po vychodených chodníčkoch, väčšiu časť cesty sa turista potĺka cez dve údolia a&nbsp;zakopáva o&nbsp;kamene, ale pohľad na zrúcaniny stojí za to.

Aj na ďalších opustených miestach vraj v&nbsp;noci vidieť duchov. Myslím, že sa ich nemusíte báť. Návštevníkom Kythiry by určite povedali tiež: Vitajte na našom krásnom ostrove.

Musíte zažiť: Grécky ostrov v Iónskom mori je ostrov dvoch nádherných žien a početných prírodných krás

Výber pre vás