Jana Čavojská

Džihádisti z ISIS si najlepšiu zdravotnú starostlivosť a lieky v meste vyhradili iba pre seba. Awam, obyvatelia druhej kategórie, ktorí sa k ISIS nepridali, museli lekárom platiť a lieky si museli kupovať. Ak vôbec nejaké v meste boli. Ich ceny stúpali do astronomických výšok a pre mnohých boli nedosiahnuteľné. Počas ofenzívy na Mosul k nej prinášali zranených irackých vojakov, aby im zachránila život.

Ayan nie je jej pravé meno. Nemôže ukázať ani svoju tvár. Keď ISIS v mešite v Mosule nabádal lekárov, aby chodili do práce, odmietla pracovať pre džihádistov. Hoci sa za to popravovalo. Stále jej hrozí smrť. Hoci v novembri ISIS v Iraku porazili, extrémistické skupiny sa stále ukrývajú v horách. Pravidelne útočia a páchajú atentáty. Ayan má strach, že by si mohli nájsť aj ju.

Dvadsaťdeväťročná lekárka práve dôkladne vyšetruje pacientku s vysokým krvným tlakom. V ambulancii kontajnerovej kliniky v utečeneckom tábore neďaleko Kirkúku ju už čaká ďalšia pacientka. Desaťmesačné dievčatko Hayat. Meno je príznačné. Znamená Nový život. Ayan asistovala pri jej pôrode a robila prvé vyšetrenia. Bolo to počas ofenzívy na Mosul, v dňoch, keď mesto od bojovníkov ISIS definitívne oslobodili. Hayat priniesla nový život aj doktorke Ayan.

„Mosul voláme Mesto dvoch jarí. Pretože jar a jeseň sú tam rovnaké. Kvitnú tie isté kvety a vzduch krásne vonia. Pôda je úrodná. Máme veľa ovocných sadov a polí. Je to jedno z najnádhernejších miest v Iraku,“ rozpráva Ayan svoj príbeh. Mosul pozná zo svojich spomienok z obdobia pred jeho totálnou skazou. Extrémisti z ISIS mu priniesli zničenie a smrť. Štvorcové kilometre trosiek budov zničených počas bojov. Ešte teraz pod nimi nachádzajú mŕtve telá.

„Narodila som sa na pravom brehu rieky Tigris v bohatej rodine s veľkým domom a obrovskou záhradou. Moja mama je elektrotechnická inžinierka a otec učiteľ fyziky. Všetci moji starší súrodenci sú inžinieri. Ja som bola prvá lekárka v rodine. Práve som skončila vysokú školu a bola som v nemocnici na povinnej šesťmesačnej praxi, počas ktorej musí každý absolvent stážovať na rôznych oddeleniach. Mala som nočnú, keď sa 4. júna 2014 začal útok na mesto. Z okna som videla veľa mŕtvych tiel. Prišli aj bojovníci ISIS. Čudní ľudia s dlhými vlasmi. Nevyzerali na Iračanov. My lekári sme pokračovali v práci. Zostali sme s pacientmi až do 10. júna. Vtedy ISIS prebral kompletnú vládu nad Mosulom. V nemocnici to už nebolo bezpečné. Pacientov sme museli požiadať, aby opustili nemocnicu. A potom som odišla domov aj ja. Pešo. Moje šaty boli po toľkých dňoch v službe také špinavé, že brat ma najprv považoval za žobráčku.“

Obyvateľom Mosulu ozbrojenci najprv povedali, že sú revolucionári a prišli ľudí zachrániť od nespravodlivej vlády. V mešite požiadali lekárov, aby sa vrátili do práce. Že ľudia ich potrebujú. Ayan teda opäť odišla do nemocnice. Lenže situácia sa zmenila. Takzvaní záchrancovia ľudu ukázali svoju pravú tvár náboženských extrémistov, ktorí si poslušnosť vynucovali násilím, vraždili každého, kto s nimi nesúhlasil, a habali cudzí majetok. Nepáčilo sa im, že Ayan nosí džínsy. Začali jej zasahovať aj do lekárskych rozhodnutí. Hádala sa s nimi. „Vždy totiž nahlas hovorím svoj názor. Stále som však pracovala. Ľudia ma potrebovali. Mesto malo málo lekárov. Niekedy som ťahala tri dni a tri noci v kuse, bez spánku. Postupne sa to nedalo vydržať. Nakoniec som z nemocnice odišla.“

Vedela, že džihádisti ju budú hľadať. Preto sa sťahovala z domu do domu. Od rodičov k tete, potom k starému otcovi a k ďalším príbuzným. Všade strávila pár nocí. A naozaj sa pokúšali zastihnúť ju doma. Keď sa situácia upokojila, vrátila sa k rodičom. „Pri každom klopaní na dvere som sa zľakla, že idú po mňa. Potom prikázali ženám zahaľovať si tvár. To ste nemali, pomyslela som si víťazoslávne. Bola som slobodnejšia.“

Okrem utláčania žien, nefungujúcich škôl a odchodu časti obyvateľov pokračoval v Mosule aj za vlády ISIS normálny život. Do mesta prúdili cudzinci. Sťahovali sa do prázdnych domov. ISIS vyhlásil, že kto odišiel z územia Islamského štátu, nepatrí už k islamu a oni majú právo zabrať jeho majetok.

„Niektorí z bojovníkov ISIS vyzerali ako dobrí ľudia. Mali správne morálne zásady,“ tvrdí Ayan. „Ale hodnoty ISIS nereprezentovali islam. V ňom ide o odpustenie, mier, milosrdenstvo, obdarovávanie chudobných. Nie o pomstu a trestanie.“

Peniaze bežným Mosulčanom chýbali čoraz viac. V meste dochádzalo jedlo aj lieky. Ľudia predávali na ulici svoj majetok, šperky a cennosti. Balenie lieku, ktoré predtým stálo dva doláre, predával ISIS po štyridsať dolárov. Zložitou cestou vozil lieky z Turecka cez Sýriu až do Mosulu a urobil si z toho biznis.

ISIS chcel, aby lekári ošetrovali v prvom rade jeho bojovníkov a ich rodiny. Tí mali lekársku starostlivosť zadarmo. Ostatní, ktorí sa nepridali k tým „správnym“ hodnotám, sa stali obyvateľmi druhej kategórie. Nazývali ich awam. Mohli prísť do nemocnice na konzultáciu a ak na nich zvýšil rad, lekár ich za poplatok vyšetril. Aj lieky si museli kupovať. Lekárov, ktorí odmietli takýto systém, džihádisti bez milosti popravili.

Podľa Ayan sa väčšina obyvateľov mesta nechcela k ISIS pridať. „Keď vydali nariadenie o úplnom zahaľovaní žien, nadobudla som slobodu. Moh­­­la som chodiť viac z domu a stretávať sa s kamarátkami. S bývalými spolužiačkami z medicíny sme si povedali, že keď nemôžeme pracovať v nemocnici, tak budeme ošetrovať pacientov doma. Ľudia potrebovali doktorov a lieky. Prišiel aj návrh ordinovať v mešite. S tým som nesúhlasila. Príslušníci ISIS tam chodili často. Mohli by zbadať, že sa tam niečo deje.“

Provizórnu ordináciu si mladé lekárky zriadili priamo v dome Ayan a jej rodičov. Medzi známymi rozšírili informáciu, aby prišiel ktokoľvek, kto potrebuje lekára. Nech jednoducho zaklope a povie, že prišiel na návštevu. Pacienti prichádzali skoro ráno alebo neskoro v noci, aby boli pre ISIS čo najmenej viditeľní. Postupne o tajnej klinike vedelo čoraz viac ľudí. Bolo to veľmi riskantné. Ak by sa správa nejakým spôsobom dostala k členovi ISIS, znamenalo by to smrť pre Ayan a jej priateľky. „Môj otec ma povzbudzoval, aby som napriek tomu pokračovala,“ hovorí Ayan. „Aby som sa nebála. Že Alah mi určil čas smrti. Je teda daný. A kým sa tak stane, nech dovolím ľuďom využiť moje lekárske poznatky. Dodnes však neviem, prečo sme to s kamarátkami robili. Museli sme byť šialené.“

Tajná klinika si postupne získala dobré meno. Bohatí ľudia dávali Ayan peniaze, aby mohla nakúpiť lieky. Podporovali ju dokonca ľudia zvonku, ktorí žili za hranicami územia ovládaného ISIS. Nejakým spôsobom sa im z času na čas podarilo prepašovať k nej peniaze na lieky. „V našom dome som, samozrejme, nemohla robiť všetko. Ak niekto potreboval jednotku intenzívnej starostlivosti alebo operáciu, poslala som ho do nemocnice. Mnohí do nemocnice nechceli ísť. Tak som priamo tam, v dome, liečila aj prípady, ktoré by si za normálnych okolností vyžadovali úplne iné podmienky.“ Lenže to neboli normálne okolnosti.

Prichádzame, Ninive! Pod týmto názvom sa začala 16. októbra 2016 vojenská operácia irackej vlády a jej spojencov na dobytie Mosulu. Pravú stranu Tigrisu ničili nálety. Strela dopadla aj na dom Ayaninho starého otca. Našťastie, nikoho nezabila. „Musíme odísť, lebo neprežijeme,“ povedala Ayanina mama. Starý otec bol už príliš slabý na to, aby zvládol útek. „Môj otec sa rozhodol, že zostane s ním,“ hovorí Ayan a v očiach má ešte aj dnes slzy. „Odísť a nechať tam otca bez nádeje, že ho ešte niekedy uvidím, bola najťažšia vec v mojom živote.“

Ayan, jej mama, bratia a sestra sa pri úteku rozdelili na tri skupiny. „Keby sme zostali spolu, mohli nás naraz zabiť všetkých. Takto bola väčšia šanca - ak prežije čo i len jedna skupina, naša rodina pretrvá ďalej.“

Nakoniec sa im všetkým podarilo dostať na ľavú stranu Tigrisu a do bezpečnejšej časti mesta, ktorú už vtedy ovládala iracká armáda. „Keď som tam zbadala irackú vlajku, bol to jeden z najšťastnejších momentov môjho života. Pomyslela som si - Sme slobodní!“ Nevedela, že obyvatelia Mosulu ešte len budú čeliť tým najstrašnejším bojom. Rodina zostala v dome Ayaninho strýka a ona tam pokračovala vo svojom poslaní lekárky. Prinášali zranených irackých vojakov. „Dávala som im prvú pomoc - zastavenie krvácania, analgetiká, zašívanie rán. Nemala som nijaké vybavenie. Často ani nič na tíšenie bolesti. Kvôli záchrane ich životov som im spôsobila veľa bolesti. Krv sa už nedala poriadne zmyť z podlahy. Hrozne to tam smrdelo. Vojakov po tomto ošetrení armáda z domu evakuovala. Prichádzali aj zranení civilisti. A ženy, ktoré počas tých hrozných bojov začali rodiť. Takže sa u mňa aj rodili deti.“

ISIS potom prudko zaútočil a zabral časť mesta, kde bývala aj Ayan s rodinou, naspäť. Obyvateľov označil za zradcov. Bojovníci si náhodne vyberali domy a vyvražďovali v nich celé rodiny. Pri jednom ostreľovaní, Ayan a jej brat boli práve na streche, keď ich zasiahli strely. Doteraz má v tele tri šrapnely a vyskočený stavec po tom, ako na ňu spadla strecha.

„Rozhodli sme sa odísť z mesta. Opäť sme sa rozdelili. Naša rodina zvlášť a strýkova rodina zvlášť. Dohodli sme si miesto stretnutia. Jedného daždivého dňa o siedmej ráno, keď na chvíľu prestalo ostreľovanie, sme sa dali na útek.“

Na úteku: Najprv kráčali v daždi pešo, potom zohnali motocykel. Dostali sa k irackému checkpointu. Vojaci im nedovolili prejsť. „Nemali sme občianske preukazy. Checkpoint bol ako hranica. Preverovali na ňom ľudí, či nejde o bojovníkov ISIS. Jedna milá rodina nás na noc pozvala do svojho domu a ponúkla nám večeru. Bolo to najlepšie jedlo v mojom živote, lebo bolo uvarené s láskou. Poradili nám, aby sme nešli po hlavných cestách, ale po vedľajších, cez dediny.“

Pokračovali teda bočnými cestami. Prechádzali dedinami a ľudia im pomáhali. Požičali im koňa, osla, ponúkli nocľah a kúpeľňu, dali im jedlo. Ayan si už presne nepamätá, koľko dní takto kráčali. Hovorí, že asi desať. Niekoľkokrát čakali celé hodiny na checkpointoch, dvakrát ich zobrali do tábora pre utečencov z Mosulu. Raz ich obvinili, že patria k ISIS. Potom sa im podarilo prenajať auto. „Dvadsiateho deviateho decembra 2016 o 23.23 sme konečne prišli do domu mojej tety v meste Kirkúk. Od toho momentu ku mne prišlo šťastie,“ usmieva sa Ayan. Najprv sa niekoľko týždňov liečila zo zranení po útoku a páde strechy. Potom si začala hľadať prácu. Keď jej zo švajčiarskej mimovládnej organizácie volali, že prešla pohovorom a môže pre nich začať pracovať ako lekárka v utečeneckých táboroch, skákala od šťastia. Zdravotnícky projekt, v ktorom teraz pracuje, podporuje aj slovenská Nadácia Integra z oficiálnej slovenskej humanitárnej a rozvojovej pomoci SlovakAid. Ayan práve ošetrovala pacientov v tábore, keď jej zazvonil mobil. Volal iracký armádny dôstojník. „Poznáte pána X. Y.?“ opýtal sa. „Som jeho dcéra,“ odpovedala Ayan a zastalo jej srdce, lebo si bola istá, že jej chcú oznámiť, že otec je mŕtvy. „Gratulujem, váš otec žije a dám vám ho teraz k telefónu,“ odpovedal dôstojník.

Bitku o Mosul prežil aj Ayanin starý otec. Celá rodina sa vrátila do Mosulu. Iba Ayan zostala. Kvôli práci v utečeneckých táboroch. Považuje ju za svoje poslanie. „Pre nevydatú ženu je to v našej kultúre dosť proti tradíciám. Ale starý otec mi povedal: Vyzerá to tak, že robíš dobrú prácu. Mala by si v nej pokračovať. A nie vrátiť sa domov k mamičke a ockovi.“

Liečila chorých v meste ovládanom Islamským štátom, hoci jej za to hrozila smrť. Jej tajná klinika zachránila stovky životov

Výber pre vás