Jana Čavojská

Kataryna má slzy v očiach a je šialene unavená. Nespala od štvrtka rána. Ťažká ruská vojenská technika zaútočila na Charkov. Naložila deti do auta, dala zbohom mužovi, ktorý musel na front, a vybrala sa na cestu. Netušila, kam, chcela sa len dostať do Poľska. Do bezpečia. Život mladej rodiny obrátil ruský atak hore nohami.

Rovnako ako životy desaťtisícov ďalších, ktorí tu čakajú na prechod hranice do Poľska. V sobotu ráno som bola neďaleko mestečka Javoriv približne dvadsať kilometrov od poľskej hranice. Kolóna áut siaha ešte ďalej do vnútrozemia Ukrajiny. Ak na hraniciach nezrýchlia procedúry, budú tu ľudia čakať na prechod do bezpečia celé dni. Takmer nie je benzín a dízel, skoro nič sa tu nedá kúpiť. V noci mrzlo.

"Putin nás tak strašne ľúbi. Tak nás strašne ľúbi, že nás nechce od seba pustiť," povedala mi osemdesiatročná pani. Vraj prežila už toľko zlého, ale ani vo sne ju nenapadlo, že v 21. storočí a na staré kolená bude musieť utekať pred vojnou. Cestuje do Nemecka za dcérou. Autobusom. Ktovie, koľko dní to bude trvať...

Rodičia sa snažia zabaviť svoje deti a hlavne ich udržať v teple. S ľuďmi utekajú aj ich domáci miláčikovia. Hlavne psy a mačky. Takže skoro ráno vidno popri ceste aj psíčkarov, ktorí venčia svojich psíkov.&nbsp;

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/muz-front-ja-detmi-neviem-kam-zufali-ludia-uteku-pred-vojnou" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite zábery z ukrajinsko-poľského pohraničia&gt;&gt;</a>

"Kam idete?" spýtam sa už zo zvyku aj troch mladých mužov. Každý z nich drží v náručí malé dieťa. "My nikam," odpovedajú. Samozrejme... Mobilizácia. Muži od 18 do 60 nesmú opustiť krajinu, mnohí, ktorí pracujú v zahraničí, sa vracajú, aby zobrali do ruky zbraň. Alebo aby nastúpili do služby ako lekári. "Odprevádzame na hranicu svoje ženy a deti." Tri mladé rodiny. Ich pokojné životy zničila ruská agresia. V období, keď mali žiť v láske, tešiť sa z detí, plánovať budúcnosť a snívať, ženy s deťmi utekajú a nevedia kam, muži zas musia vziať do rúk zbrane a bojovať - bez ohľadu na to, či majú na také veci žalúdok.

Našťastie, Ukrajina od vojny na Donbase v roku 2014 dobre vybavila a vycvičila armádu. A vďaka Bohu aj za prezidenta Volodymyra Zelenského. Herec sa ukázal byť najlepším prezidentom, akého si krajina v tejto ťažkej situácii mohla želať. "Tu bojujeme, potrebujem zbrane, nie odviezť," odkázal Američanom, keď mu ponúkli azyl. Po ťažkej noci, keď Rusi útočili na Kyjev a ďalšie mestá, zaželal vo videu na Twitteri svojim občanom dobré ráno. A večer ich ubezpečil, že je s nimi. Že ich všetkých čaká zlá noc. Ale že po každej noci ráno príde.

Muž na front, ja s deťmi neviem kam: Zúfalí ľudia na úteku pred vojnou na Ukrajine

Výber pre vás