Plus 7 dní

Slovo je tieňom činu. Nacisti od samého počiatku vykrikovali, že Nemecku chcú vydobyť väčší životný priestor a svet zbaviť Židov. Neverili im. Predsa pes, ktorý šteká, nehryzie. Boľševici sa s nimi dokonca potľapkávali po pleci.

Boľševici, ktorých predovšetkým chceli obrať o územie. Keď sa potom nacisti chopili moci, s divokou zúrivosťou sa pustili napĺňať svoje plány. V Poľsku, krajine, ktorej napadnutím sa začala pred 75 rokmi druhá svetová vojna a kde bolo najviac Židov na svete, ich chceli vyvraždiť do jedného.

Keď v septembri 1939 nemecké vojská vtrhli do Poľska, nacisti už mali bohaté skúsenosti s páchaním hrubého násilia. Tak napríklad do pol roka po uchvátení moci stihli založiť vyše šesťdesiat koncentračných táborov. Tam nech pykajú všetci tí, ktorí čo len slovkom kritizujú novú vládu.

Zbavovali sa duševne alebo telesne postihnutých detí i dospelých. Robili to odborne, pod dozorom lekárov. Surovo sa porátali aj s opozíciou v porobených krajinách. Nacisti sa s vervou pustili do prenasledovania Poliakov. Osobitne do prenasledovania poľských Židov. Bola to krajina vydaná na milosť a nemilosť okupantov. Ešte sa opovážili postaviť na odpor nemeckej mašinérii!

Židov už zakrátko začali naháňať do get. Zriadili ich v mnohých poľských mestách. Na najväčšie sa rozrástlo varšavské. Zhromaždili v ňom Židov z celého okolia. V roku 1940 v ňom žilo približne 460-tisíc ľudí. Žili aj nežili. Predstavovali až 30 percent varšavského obyvateľstva, no tiesnili sa na 2,4 percenta plochy mesta.

Živorili obohnaní vysokým múrom v otrasných podmienkach, umierali od hladu a na nákazlivé choroby, najmä na týfus. Podobné getá boli v Krakove, Lubline, Čenstochovej, Kielciach, Bialystoku... No Židov boli v Poľsku asi tri milióny a hlad, choroby, kruté zaobchádzanie nenapĺňali predstavy fašistických pohlavárov o rýchlom skoncovaní s nimi. Museli obohatiť svoje skúsenosti.

Jedného dňa na jar 1942, keď sa život prebúdza, prišli v koncentračnom tábore v Osvienčime na to, ako život čo najúčinnejšie zahubiť. Prišli na to náhodne. Veliteľ tábora Rudolf Höss bol na služobnej ceste a po návrate z nej mu jeho zástupca Fritzsch hrdo hlásil, že na vraždenie väzňov úspešne vyskúšal cyklón B. Tento plyn slúžil v Osvienčime proti škodcom.

Vyskúšali ho na osemsto sovietskych väzňoch a takmer okamžite boli mŕtvi. Fašisti nepočítali s tým, že Poliaci budú aj po porážke klásť odpor.

Ani s tým, že sovietski vojaci sa tak húfne budú vzdávať. Koncentračné tábory, ktoré zakladali na poľskom území, nestačili. Hoci v nich vraždili väzňov na mnoho spôsobov, guľkou, výfukovými plynmi v nákladných autách, svietiplynom, ale aj odborne, za pomoci lekárov, injekciou.

Keď na jar roku 1942 začali do koncentrákov privážať Židov z celej Európy, nacistickí pohlavári sa potešili novému spôsobu vraždenia. Koncentračný tábor Osvienčim, ktorý Nemci založili v máji 1940 a premenovali na Auschwitz, pôvodne plánovali pre odbojných Poliakov, no potom sa rozrástol na najväčšiu továreň na smrť.

Zahŕňal 39 táborov. Umierali v nich príslušníci azda všetkých európskych národností, predovšetkým však Poliaci a poľskí Židia. Denne splynovali približne dvadsaťtisíc ľudí. Začiatkom roka 1942 pribudol Belzec, krátko nato Sobibór, Treblinka a ďalšie.

Zdraví a mocní jedinci mohli v Osvienčime ešte nejaký čas prežiť. Približne štvrtina deportovaných. Pracovali v nemeckých priemyselných komplexoch a v podnikoch vedených zložkami SS. Vydržali nanajvýš tri až šesť mesiacov. Umierali od vysilenia, od hladu, od bitky, potom v plynových komorách. Belzec, Sobibór, Treblinka boli zriadené len na vraždenie, predovšetkým Židov.

Uprostred marca 1942 priviezli do Belzeca prvú skupinu Židov. Na stanici ich vítal nápis ako v iných koncentračných táboroch: „Všetky svoje veci, okrem peňazí, osobných dokladov a ďalších cenností, ktoré si musíte vziať so sebou, zaveste tu. Topánky zviažte do páru a odovzdajte na označenom mieste. Pred vstupom do spŕch sa vyzlečte donaha.“ Spod „spŕch“ sa už nevrátili.

Vyhladzovací tábor Belzec bol určený pre Židov z okolia, z lublinského, ľvovského geta a z get východnej Haliče. Za sedem mesiacov existencie v ňom povraždili vyše šesťstotisíc ľudí. Koncom roka 1942 ho zrušili, lebo zlikvidovali už všetkých Židov z okolia, jeho úlohu prebrala Treblinka a Sobibór. Lenže so širším záberom.

V júni 1942 previezli z varšavského geta do Treblinky vzdialenej asi osemdesiat kilometrov severovýchodne tristotisíc Židov. Vraždenie v tábore trvalo šestnásť mesiacov a vyžiadalo si vyše 870-tisíc obetí, takmer výlučne Židov. V Sobibóre s kapacitou 1 200 splynovaných naraz pokračovali vo svojom vražednom diele až do októbra 1943, keď v ňom vypuklo povstanie väzňov. Vtedy ho zrušili.

Kým sa väzni rozlúčili so životom, museli podstúpiť storaké násilie. Za dozorcov v koncentračných táboroch zväčša vyberali osvedčených hrdlorezov. Jedným z takých v Osvienčime bol Rakúšan Maximilián Grabner. Oddávna zbieral skúsenosti ako člen nacistickej strany, bol príslušníkom SS a gestapa.

V Osvienčime bol veliteľom gestapa. Triasli sa pred ním nielen väzni, ale aj veliteľ tábora Rudolf Höss. Jeho špecialitou boli výsluchy. Vyžíval sa v nich vymýšľaním najrozličnejšieho mučenia.

Aj Christian Wirth, hrubý, surový muž, chronický násilník, zbieral skúsenosti ako policajt. Mal ešte väčšie predpoklady uplatniť sa v koncentračnom tábore ako Grabner. Ešte pred vojnou sa totiž podieľal na eutanázii telesne a duševne postihnutých na pruských klinikách, za vojny v koncentračných táboroch.

O svojom poslaní hovoril cynicky: „Musíme sa zbaviť zbytočných papúľ a zo sentimentálnych rečí okolo toho mi je na grcanie.“ Vymenovali ho za prvého veliteľa Belzeca a neskôr povýšili na inšpektora vyhladzovacích táborov. Kurt Franz, pôvodným povolaním kuchár, neskôr príslušník SS a vykonávateľ eutanázie, bol spočiatku dozorcom v Belzeci, neskôr zástupcom veliteľa tábora v Treblinke.

Pre jeho peknú okrúhlu tvár ho volali Lalka - Bábika. Napriek svojmu zovňajšku bol krutý sadista. Na svoje každodenné kontroly po tábore chodil zväčša na koni a so svojím mohutným psom Barrym. Ten sa na povel svojho pána vrhal na väzňov, na ich genitálie. Ale elegán Franz sa zabával aj tým, že strieľal na väzňov z loveckej pušky.

Dvadsaťdvaročného českého Žida Richarda Glazara odvliekli najprv do koncentračného tábora v Terezíne, potom do Treblinky. Tam ho čakala istá smrť. Akoby zázrakom ho však obišla. Najprv, keď ochorel na týfus, potom pri týrani. Ako reakcia na chýr, že tábor chcú zlikvidovať a povraždiť zvyšných deportovaných, vypuklo v auguste 1943 povstanie.

Vzplanuli takmer všetky budovy a mnohým väzňom sa podarilo ujsť. Nie ďaleko. Časť ich postrieľali zo strážnych veží, časť neskôr. Glazar a Karol Unger unikli, dostali sa do Nemecka a tam sa s falošnými dokladmi dočkali konca vojny. Glazar patril medzi 57 väzňov, ktorí prežili Treblinku. Z Belzeca zostal nažive len jeden - Rudolf Reder, zo Sobibóru asi päťdesiat.

Keď koncom januára 1945 vstúpili sovietske vojská do Osvienčimu, našli tam 7 850 ľudí chudých na kosť… Za vojny zahynulo približne 90 percent poľských Židov. Perfídna usilovnosť! Hitler zapojil do služieb zločinu najlepšie vlastnosti nemeckého národa. Holokaustu unikli len tí, ktorí sa zapojili do poľských a sovietskych partizánskych oddielov alebo sa dokázali dobre ukryť.

Richard Glazar po vojne vyštudoval a venoval sa zahraničnému obchodu. Je absurditou dejín, že tých, ktorých prenasledoval fašizmus, prenasledoval aj komunizmus. Glazar sa ocitol vo výrobe, robil v kováčskej dielni - podobne ako predtým v Nemecku -, po roku 1968 ušiel do Švajčiarka, po roku 1989 sa vrátil do Prahy.

Ráno 20. decembra 1997 prišiel navštíviť svoju sestru. „Už si raňajkoval?“ spýtala sa ho. Ešte neraňajkoval. „Doumývam kuchyňu,“ povedala, „potom niečo pripravím.“ Keď sa vrátila do obývačky, počula z ulice nejaký ruch. Pozrela sa z balkóna. V hlúčiku zvedavcov a policajtov videla svojho brata na zemi. Spáchal samovraždu.

Nápad s plynovými komorami dostali nacisti náhodou

Výber pre vás