Plus 7 dní

Impulzom na návštevu štátu Vanuatu vzdialeného od Európy tisíce kilometrov neboli pláže ani potápanie pri koraloch v Tichom oceáne či pozorovanie činných sopiek. Zaujali ma miestne kmene, ktoré žijú stále pôvodným spôsobom a ctia si tradície. Našťastie, už pár desaťročí nie tie ľudožrútske, o ktorých sme písali v minulom čísle.

Chcela som zažiť slávnosť nanggol. Keď chlapci absolvujú skok z vysokej veže dolu hlavou, stávajú sa z nich muži. A zaistia tým aj bohatú úrodu jamov, čiže sladkých zemiakov, v nasledujúcom roku.

Na ostrov Pentecoste sme prileteli z Port Vily, hlavného mesta štátu Vanuatu, ktorý sa predtým nazýval Nové Hebridy podľa ostrovov, na ktorých sa rozprestiera. Pilotka v desaťmiestnom lietadle bola Indka žijúca v Austrálii a taká arogantná, že miestna kapela, ktorá nás vítala, mala čo robiť, aby nám napravila náladu. Vzápätí sme zamierili na juhovýchod ostrova, ktorý obýva etnikum Sa.

Žije v riedko osídlenej oblasti, väčšinou pokrytej divokou džungľou. Hoci na ostrove žije asi dvadsaťjedentisíc obyvateľov, Saov je medzi nimi len niekoľko stoviek. Žijú veľmi jednoducho, jedia, čo im nadelí príroda. Jediným odevom mužov z kmeňa Sa je opasok z kôry stromu a podeň zastrčený zámotok tapy, čiže látky z lykových vlákien, v ktorej majú omotaný penis.

Chlapci majú namiesto opasku špagát a penis skrytý v liste banánovníka alebo podobného zeleného listu. Ženy a dievčatá sú vyše pása odhalené, lykové sukne ich krášlia len na bedrách a sú dlhé do polovice lýtok. Všetci sú bosí.

Za dedinou pod kopcom sa vynímala veža vysoká približne tridsať metrov, postavená z palmového dreva a lián. Pod ňou zabudované drevené lavice na sedenie, aby diváci mohli pohodlne sledovať dianie. Viacerí sme neodolali a vyškriabali sa hore na vrchol strmého kopca.

Usporiadatelia rituálu sa nás snažili držať ďalej od veže obohnanej lianami a upozorňovali: „Nesmiete sa dotknúť žiadnej liany ani popruhov z nich. Mohla by sa tým narušiť jemná stabilita drevenej stavby a, samozrejme, pár ľudí by mohlo prísť o život.“

Podľa miestnej povery dotknúť sa lián a samotnej veže dokonca prináša nešťastie. Pred štyrmi rokmi sa vraj jeden kameraman dotkol veže a tá sa počas tradičných skokov zrútila.

Chlapci skáču z veže, aby dokázali svoju odvahu a stali sa mužmi. Mládenci chcú takto zaujať dievčatá. Čím je mladík starší, tým z väčšej výšky skáče. Nováčikom patria najnižšie stupienky. Treba uznať, že majú odvahu. Skočiť z veže do voľného priestoru len s lianami uviazanými na členkoch svedčí o obrovskom sebazaprení.

Dĺžka liany musí byť presne vyrátaná pre každého skokana individuálne. Od presnosti závisí jeho život. Po zoskoku dopadajú mladí muži hlavou dole tesne nad zem, prípadne si hlavu narazia.

V mieste dopadu pred vežou je síce skyprená pôda, ale aj tak sú tam pripravení zrelí muži, ktorí po doskoku mladíkov urýchlene odrežú od lián a otrasených po údere do hlavy ich prefackajú, aby prišli k vedomiu. Tí sa hneď usmejú a víťazne odídu, aby uvoľnili priestor na doskok ďalšiemu odvážlivcovi.

Počas rituálu takto riskuje život desať až päťdesiat mladíkov. Na záver skáče z najvyššieho miesta syn náčelníka dediny. Skokom predchádzajú tance a spevy mužov pri veži, žien a dievčat o cestičku vyššie na kopci. Čím viac sa blíži okamih zoskoku mládenca, tým hlasnejšie znie pieseň. Ženy a dievčatá neúnavne povzbudzujú mužov do výkonov.

Nanggol sa koná len počas niekoľkých sobôt v apríli a v máji, keď dozrievajú zemiaky. Vtedy je zem najkyprejšia a liany sú najpružnejšie. V roku 1974 navštívila Vanuatu anglická kráľovná Alžbeta II. Na jej počesť usporiadali nanggol.

Bolo to však v nevhodnom období, liany boli veľmi suché, skokana neudržali a zomrel. Bolo to vraj jediný raz, keď to človeka stálo život. Práve tu vraj vznikol nápad Novozélanďana A. J. Hacketta dať si patentovať prvý organizovaný komerčný bungee jumping. Zaviedol tak nový adrenalínový šport. Neskáče sa pri ňom na lianách, ale na gumenom lane.

Vanuatu tvorí vyše osemdesiat ostrovov. Navštíviť všetky je nemožné, ale snažili sme sa pozrieť si čo najviac miest, ktoré ukazujú, ako tu žili domáci po stáročia ešte pred príchodom misionárov a kňazov. Je až šokujúce, ako im dnes miestni ľudia veria a tí ich doslova menia na európsky obraz.

Hlboko v džungli ešte žijú kmene, ktoré si nenechali siahnuť na tradície, ale je ich čoraz menej. Prichádzame do dediny kúsok za mestom Port Vila na ostrove Efate. Dedinu tvoria chatrče pokryté strechou z pandasu alebo palmových listov, dlážka je z udupanej hliny, matrace z palmového lístia a moskytiéra.

Ohlásilo nás tradičné trúbenie na morskej mušli. So sprievodcom stojíme nad jamou vykopanou v zemi, pokrytou banánovými listami. „Mojim predkom slúžila ako chladnička,“ informuje nás. Z banána spraví kašu, vloží ju do banánových listov a zvinie ich.

„Takéto bochníčky sa naukladali do jamy. Banánová masa v nich vydržala aj päť rokov, ale bežne sa konzumovala už po roku. Každý vedel, kde boli banány zahrabané. Prezradil ich nesmierny zápach už na diaľku. Páchnu podobne ako pokazený syr a ako syr aj chutia. Zmes po čase zhnedne, pred konzumáciou sa prepláchne morskou vodou a zmieša s kokosovým mliekom,“ vysvetľuje sprievodca.

Výroba „syra“ z banánov bola výlučne prácou žien, tak ako aj varenie, výroba košíkov, odevov z listov určitého druhu palmy a zbieranie liečivých rastlín. Obyvatelia ostrova poznali rastliny proti bolesti hlavy, rastliny, ktoré slúžili ako antiseptikum na ošetrenie rán a na ďalšie ľudské neduhy. Používali ich pri rôznych chorobách aj pri pôrodoch. Znalosti odovzdával najstarší člen rodiny potomkom.

Ostrovania žili v komunitách, maximálne po desať ľudí. Pri väčších akciách ako svadba alebo pohreb, kde sa zhromaždilo až päťsto ľudí, ktorých bolo treba pohostiť, museli muži nachytať veľa rýb. Mladí muži na to používali drevenú palicu, na jej konci boli zviazané a rozstrapkané korene určitého stromu so šírkou asi štyridsať centimetrov.

Keď spozorovali kŕdeľ rýb, obkolesili ho a palicami búchali do vody. Z koreňov stromov sa uvoľňovala tekutina, ktorá odkysličovala vodu. Ryby hľadali kyslík na hladine, kde ich omámené a pomalé muži ľahko pochytali rukami. Okrem rýb si pochutili na homároch, divých sliepkach aj sviniach, ktoré chytali do pripravených pascí. Ako návnadu používali strúhanú kokosovú dužinu.

Veľmi dômyselne využívali pavúky. Pripravili konáre, na ktoré istý druh pavúkov utkal mimoriadne pevnú sieť. „Keď sa lúče slnka odrážali cez pavučinu na hladine rieky alebo jazera, ryby si to pomýlili s potravou a vyskočili z vody priamo do pavučiny. Tá bola taká silná, že v nej zostali uviaznuté. Muži ich len vytiahli a odniesli domov,“ vysvetľoval sprievodca.

O pevnosti pavučiny sme sa presvedčili osobne a nevychádzali sme z údivu. Po náročnej práci sa muži uchyľovali do svojho spoločenského domu, najvýznamnejšej stavby v dedine, zvanej nakamal. Trávili tu popoludnie a ženy mali vstup zakázaný.

Na tomto posvätnom mieste sa stretával náčelník s mužmi a mladými chlapcami a zaúčal ich do mužských činností. Patrilo medzi ne umenie lovu, dôležitosť správnej „výroby“ kavy a kreslenie znakov do piesku.

Dnes už deti z tejto dediny chodia do francúzskej školy financovanej francúzskou vládou, takže vedia písať a čítať. No starší dodnes používajú znaky nakreslené prstom v piesku, keď si chcú nechať odkaz.

Obrázok ryby znamená, že muž je na love. Motýľ, že sa hľadaný nachádza v lese. Jeden zo znakov ma zaujal výnimočne. Oznamoval prichádzajúcemu, že muž oddychuje a nepraje si byť rušený.

Dnešní obyvatelia Vanuatu si v nedeľu oblečú sviatočné šaty a idú do kostola. Misionárom vďačia napríklad za zrušenie zvyku vybíjať dva predné horné zuby vydatým ženám. „Robilo sa to jednoducho kameňom. Vybité predné zuby u mladých žien boli znakom pre prípadných nápadníkov, že táto žena je už zadaná.“

Následne sa dozvedáme, že za každú mladú ženu bolo treba dať rodine veno, hlavne v podobe prasiat. Kly prasiat prirovnávali obyvatelia ostrovov k ohnutým kohútím perám. Koľko pier a v akej farbe mal mladík zastoknutých vo vlasoch, toľko prasiat vo farbe kohútích pier vlastnil. Dievčatá to mali ľahšie ako dnes. Už z diaľky videli, či je mládenec majetný.

Obyvatelia Vanuatu prestali ženám vybíjať zuby po príchode misionárov

Výber pre vás