Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Kuba nie sú len prekrásne karibské pláže, očarujúca Havana a rytmy salsy. Kolorit krajiny, najmä hlavného mesta a turistických oblastí, dotvárajú aj staré americké autá. Bielo-ružový Buick Special z roku 1957 s bielymi lesklými sedadlami, ktorý si po nás príde do hotela vo Varadere, pripomína auto pre Barbie. Kabriolet nás vezie do pätnásť kilometrov vzdialeného mesta Cárdenas a cítim sa ako hviezda zo starého amerického filmu! O pár dní vyskúšame ešte niekoľko veteránov, ktoré nielen v Havane, ale aj vo Varadere domáci využívajú ako taxíky pre turistov. Samozrejme, na zahraničných pasažieroch dobre zarobia. Benzín je tu totiž ešte pár dní za „babku“. Len je ho málo. A Kubánci sú vynaliezaví aj pri oprave svojich štvorkolesových pokladov.

Zásoby spred revolúcie

„Po skončení koloniálneho obdobia sa začali stavať budovy v americkom štýle,“ hovorí kubánsky delegát Diosnel Moreno Castro. V roku 1926 kubánsky diktátor Gerardo Machado s podporou USA inicioval výstavbu kubánskeho Kapitolu, v ktorom pred revolúciou sídlil kubánsky kongres. „Pretože náš parlament musel mať rovnaké miesto ako americký. Postupne Američania u nás kupovali všetko dôležité a naša ekonomika bola stopercentne závislá na nich,“ dopĺňa.

Na najväčší ostrov Karibiku prúdili aj autá, v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch to boli najmä americké značky ako Chevrolet, Buick, Ford alebo Chrysler.

Kuba mala v prvej polovici dvadsiateho storočia výnimočný vozový park. Niekoľko kúskov vlastnil aj spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Ernest Hemingway, napríklad Chrysler z roku 1955.

Po revolúcii Fidela Castra prišlo embargo, ktoré zakazuje akýkoľvek vývoz a dovoz alebo obchod medzi USA a Kubou, vrátane áut. Kubánci zostali bez súčiastok do svojich amerických kúskov. Dokázali sa však šikovne vynájsť a výsledok môžeme obdivovať dodnes.

„Tie americké autá, ktoré tu slúžia ako taxíky, už nemajú pôvodný motor, nahradili ho inými. Automechanici radi využívajú nemecké, napríklad z Mercedesu,“ opisuje Diosnel. Vysvetlí nám, že veterány potrebujú špeciálnu starostlivosť a niekedy trvá aj rok, kým dostanú dokonalú nablýskanú podobu. Kým začneme v duchu obdivovať ruky šikovných majstrov, prezradí nám niečo zo zákulisia starých autodielní. „Ľudia, ktorí opravujú a renovujú vozidlá, sú väčšinou alkoholici. Prídete tam, má rozobratých štyri - päť áut. Ráno začne robiť, ale už po obede je úplne opitý. Človek s ním sotva môže hovoriť,“ hovorí bez okolkov. „Častokrát použijú vaše súčiastky na iné auto. Alebo si vypýtajú zálohu na nákup materiálu, ale minú ju na iné auto. Potom k nemu stále chodíte, hádate sa s ním, ale je to zbytočné, lebo je opitý.“

„U nás zvládne jazdiť ktokoľvek, keďže cesty sú takmer prázdne,“ ukazuje na rozbitú vozovku kubánsky sprievodca. Je to tak, hovoríme síce o autách, ale celkovo ich na Kube nie je veľa. „Ani u nás sa nemôže piť alkohol za volantom. Keď tak, môžeme zastaviť, napiť sa a pokračovať ďalej,“ dodá šibalsky. Diosnel kedysi študoval ekonómiu na vysokej škole v Prahe, takže vie, že v našich končinách sa alkohol pri riadení netoleruje. „U nás je problém len vtedy, keď niekto spôsobí nehodu. Potom zisťujú aj to, či pil,“ upresní.

Väčšina miestnych obyvateľov nikdy auto nevlastnila, alebo ak áno, bolo to ešte pred rokom 1959. Vo vnútrozemí vidíme naozaj málo vozidiel. Ľudia postávajú na zastávkach alebo vo veľkom stopujú. Najmä na vidieku postávajú pri ceste s natiahnutými rukami.

Keďže na Kube je už povolené podnikanie, mnohí zarábajú práve na veteránoch, ktoré im závidí celý svet. Za zvezenie takýmto taxíkom na miesto vzdialené osem kilometrov si taxikár pýtal dvadsať eur. V tejto súkromnej sfére je prípustné zjednávanie, takže nás nakoniec zviezol aj za pätnásť.

Kubánci však túžia aj po modernejších kúskoch. „Po roku dvetisíc sa začali dovážať aj nové autá, napríklad juhokórejské Hyundai, moderné ruské Lady, francúzske Peugeoty. Lenže tie ceny sú príliš vysoké. Takéto vozidlá si môžu dovoliť len ľudia, ktorí majú dostatok peňazí v hotovosti, ako úspešní podnikatelia, herci, speváci, športovci. Aby ste vedeli, malé kórejské auto Picanto stojí u nás 38 tisíc dolárov. Ten, kto si ho kúpi, ho za rok predá na čiernom trhu za 50 tisíc dolárov a ešte zarobí. Alebo si zaobstará francúzsky Peugeot 301 za 45 tisíc dolárov a za rok ho predá za 70 tisíc,“ opisuje situáciu s autami, ktoré u nás stoja okolo 12 tisíc.

Palivo je v súčasnosti v tejto karibskej krajine ešte stále veľmi lacné. Diosnel nás upozorní, že sa to má od budúceho mesiaca zmeniť. „V súčasnosti stojí liter benzínu 30 kubánskych pesos. To znamená, že za jeden dolár natankujete deväť litrov. Ale už by mali byť nové ceny a liter benzínu bude stáť jeden dolár tridsať. Tá cena bola aj pred koronavírusom väčšia, len potom stúpali všetky ceny, prišla veľká inflácia, len cena benzínu zostala rovnaká. Teraz sa však musia ceny priblížiť priemeru v karibskej oblasti,“ vysvetlí nám.

Nafta je na Kube ešte lacnejšia, stojí len 25 kubánskych pesos, ale tiež bude onedlho jej cena vyššia.

Opití automechanici a za dolár deväť litrov: Na Kube nové auto predajú po roku dvakrát drahšie

Autor článku

Monika Mikulcová

Výber pre vás