Irena Páleničková

Na túto svojráznu časť pevninového Grécka sa jazdí hlavne za historickými pamiatkami, ktoré rozprávajú báje o počiatkoch našej civilizácie, a to má Peloponéz mnoho rôznorodých pláží, ešte neobsadených hotelovými komplexmi. Napriek teplému slnku a azúrovému moru histórii neodoláte. Prečo neskúsiť zabehnúť po 192-metrovej dráhe pôvodného olympijského štadióna alebo si nezaspievať v orchestri antického divadla v Epidaure?

Napriek usilovne fotografujúcim Japoncom, bezpečnostným kamerám a povrazom lemujúcim cestu čaro starovekej Olympie nezmizlo. Celých dvanásť storočí sa tu každé štyri roky schádzal výkvet vtedajšieho Grécka na férové zápolenie. Tiež počítate? Je možné, že sa staroveké olympijské hry konali tristo ráz? Je to dôležité? Zmysluplnejšie je sústrediť sa na pozostatky Hérinho chrámu, kde sa od roku 1936 pomocou slnečných lúčov zapaľuje olympijský oheň a potom sa vyberie na putovanie do miesta konania novovekých hier.

Zaujímavé sú takzvané dosky hanby, ktoré zdobili podstavce pre sochy boha Dia. Zachovalo sa ich šestnásť a na každej meno toho, ktorý výrazným spôsobom porušil olympijské pravidlá, takže musel zaplatiť vysokú pokutu - z tej potom vybudovali bronzovú sochu boha. Okrem mena svietil na doske opis nečestného činu. Borci prichádzajúci na štadión a zrejme aj diváci na štadióne s kapacitou 45-tisíc miest si nápisy mohli prečítať ako varovanie.

Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia stĺpy Apollónovho chrámu v Bassai, stojace uprostred drsnej horskej krajiny, vyrážali nepripravenému návštevníkovi dych. Keď sa dnes na horizonte nad cestou vynorí moderný útvar chrániaci starobylý chrám, turista je jeho surrealistickou nevhodnosťou nemenej prekvapený. V krajine dubov a popraskaných vápencových skál, ktoré si v horách vo výške 1 100 metrov zachovali vzhľad z čias starého Grécka, pôsobí táto ochrana antického chrámu zo 7. storočia pred naším letopočtom absurdne.

Vraj nešlo inak, pretože kyslé dažde, zimné mrazy a snehové nádielky narušovali vápenec, z ktorého je chrám postavený. V roku 1997 sa rozhodlo o výstavbe ochranného stanu. Aj časti iných archeologických nálezísk chráni špeciálne zastrešenie, ale len v Bassai je také šokujúce.

Miestom, kde by mal človek prenechať slovo Homérovi, je Tyrins a neďaleké Mykény, odkiaľ kráľ Agamemnón vyrazil do trójskej vojny. Prejdeme mykénskou Levou bránou, stúpame až na vrchol akropoly, schádzame dolu a opatrne sa rozhliadneme - nikto v dohľade. Môžeme teda zísť sedemnásť metrov pod zem k nádrži na úrovni spodnej vody. Kamenné klenuté schody sa ponárajú do tmy, vedú pod hradbami, točia sa a potom skôr tušíme, ako vidíme nádrž, z ktorej kedysi otroci vynášali vodu do akropoly.

Zatiaľ čo na parkovisku pred Mykénami sa aj mimo sezóny striedajú autokary, plocha pred Tyrinsom je prázdna. Tu si nad kamennými základmi palácov a chrámov môžeme lepšie predstaviť poradu svalnatých fúzatých Atreovcov, pripravujúcich ťaženie kvôli Helene, unesenej manželke spartského kráľa Menelaa. V Tyrinse nie je problém preliezť zábradlie a prejsť sa záhadnou chodbou vnútri hradného múra. Objavíme aj bočný východ z hradieb, azda to naozaj boli obri Kyklopi, ktorí ho postavili. Fotografie reštaurátorských prác totiž zachytávajú poriadne mohutné žeriavy, ktoré pomáhali zasadiť niektoré kamene späť. Vážia až 14 ton.

Tajomná Mystra, kedysi duchovné centrum Byzantskej ríše, je dnes nádherný komplex zrúcanín. Má zrekonštruovaných päť zaujímavých kostolíkov a kláštor, v ktorom žije šesť mníšok. V čase najväčšej slávy tu žilo asi štyridsaťtisíc obyvateľov. V noci je celý areál zatvorený a prichádza doň strážca. Spali sme pred bránou a hneď po otvorení, o ôsmej ráno, vošli dnu. Oplatilo sa nám to. Za nezameniteľnými početnými kupolkami jednotlivých svätýň sa v rannej hmle rozprestierala úrodná Messenská nížina a v nej sa v diaľke skrýval duch starovekej Sparty. Po kamenistých chodníkoch a schodoch sme chodili sami veľmi dlho.

Dolné mesto Monemvasia je zrekonštruované na lákavý komplex taverien, hotelíkov, turistických obchodíkov a barov, ktoré naozaj stoja za hriech. Vďaka turistom tu dokonca celoročne žije dvadsať obyvateľov. Horné mesto ešte stále ochraňujú opravené hradby s impozantným prístupom, nalepeným na kolmú stenu ako lastovičie hniezdo. Okrem starého kostola v ňom nie je nič zrekonštruované a fantázii a predstavám o vtedajšom živote sa medze nekladú.

Príchod do Messenského zálivu nad Peloponézom chránili v čase benátskej vlády od západu pevnosti Methoni a Koroni, vo svojej dobe nazývané oči Benátok. Západnejšia Methoni si zachovala svoju mohutnosť a je učebnicovým príkladom obrannej architektúry svojej doby vrátane mnohých reliéfov okrídlených benátskych levov. Komplex je pod zámkom, vstup strážený a výhľad na západ slnka z jeho hradieb si vzhľadom na zatvárací čas neužijete.

Koroni opisujú sprievodcovia ako kúzelné prístavné mestečko s pitoresknými obchodíkmi, rybacími tavernami a úzkymi strmými uličkami, ktorými môžete dôjsť k zvyš­kom rozľahlej pevnosti. Pevnosť ako taká okrem vstupných brán už neexistuje, hradby pripomínajú skôr kamenný plot, časť sa stala olivovým sadom s malými obývanými domčekmi, vedľa sa pasú kozy… To najdôležitejšie je milý Kláštor svätého Jána Krstiteľa, v ktorom v tichu pod voňajúcimi pomarančovníkmi a medzi kvetinami žije päť mníšok. Vo svojom obchodíku predávajú krásne výšivky, svietniky aj sladkosti. Tunajší tichý ženský duch je naozaj zvláštny, odprevadí vás až k veži na odľahlom okraji kláštora, odkiaľ je krásny výhľad.

Na dvoch miestach na Peloponéze dokážeme presedieť celé hodiny a len vnímať. Tým jednoduchšie prístupným je divadlo v Epidaure. Staroveký Epidaurus bol kombináciou svätyne, kúpeľov a nemocnice, kde boh lekárstva Asklépios ozdravoval ľudí v liečivom spánku. Liečivé bolo i divadlo, pretože očisťovalo dušu diváka od zlých myšlienok - ak človek nemal v poriadku dušu, nemohol uzdraviť ani svoje telo. Žeby Asklépios ovplyvnil aj súčasnú celostnú medicínu?

Divadlo dodnes ohuruje dokonalou akustikou. Sedíme hore v poslednom, 55. rade a pozeráme sa na mačky. Vyzerá to, že občas zamňaukajú, aby pritiahli pozornosť turistov a niečo dostali. Ale keď jedna vstúpi na miesto bývalého oltára, naše tušenie sa potvrdí - vďaka mimoriadnym akustickým vlastnostiam stavby počujeme slabé mňaukanie.

Domov si odnášame kúsok snehobieleho mramoru. V areáli je veľká sochárska dielňa, ktorá sa snaží obnoviť zvyšky liečebných areálov. Kamenári, ktorí si tu našli prácu, naozaj mali šťastie - celý život môžu pracovať na „mieste s dušou“. Veď nie je v silách jednej generácie obnoviť to, čo sa stavalo od 6. storočia pred Kristom do 6. storočia nášho letopočtu.

Prostredný a zároveň najjužnejší z prstov Peloponézu je natoľko odľahlý a nehostinný, že po dlhé storočia slúžil ako útočisko pre tých, ktorí hľadali slobodu či pred niekým utekali. V minulosti takmer nedostupný kraj sa dnes teší záujmu zahraničných turistov, ktorí sa sem dostanú pohodlne po asfaltovej ceste. Ponúka stovky pohľadov na kamenné veže v rôznom stupni zachovanosti, vyrážajúcich dych. Ich najromantickejšou ukážkou je Vathia, takmer ľudoprázdne, len sčasti zrekonštruované miesto, ktorého početné veže v diaľke splývajú s okolitými kopcami pokrytými kameňmi. V noci nesvieti ani jedno svetielko, duchovia dávnych obyvateľov ho nepotrebujú.

Smerom na juh nás chodník z parkoviska dovedie na najjužnejší bod gréckej pevniny, na mys Tai­naron. Po štyridsiatich minútach chôdze sme pri majáku. Bez lodí sa v Grécku južnejšie nedá dostať. Vietor sviští, vlny narážajú do skál a niekde na obzore sa pred štyridsiatimi rokmi možno na svojej plachetnici plavil kapitán Stavros.

Spoznali sme ho v prístave Epidauros. Jeho drevená plachetnica postavená v roku 1920 v Anglicku bola rovnako zaujímavá ako divadlo, vzdialené od prístavu šestnásť kilometrov. Čoskoro sme s osemdesiatročnými námorníkom sedeli v kajute. Bol kapitánom obrovských tankerov. Keď pracoval v Singapure, štyri roky žil s krásnou Malajzijčankou. Ním namaľované jej portréty teraz zdobili steny kajút. Nielen ony, ale celá loď bola múzeom a živým skanzenom zároveň. Čas sa na chvíľu zastavil. Napili sme sa vína, ktoré nám Stavros nalial, a neochotne sa vrátili na breh a do súčasnosti.

Výpravy po starovekých chodníkoch: Spoznajte čaro Peloponézu

Výber pre vás