Plus 7 dní

Bajkalské jazero leží v mimoriadne atraktívnej časti sveta. Na Sibíri neďaleko mongolských hraníc, v nádhernom prírodnom prostredí a viaže sa naň niekoľko svetových naj. Niet sa preto čo čudovať, že je cieľom mnohých dovolenkárov, cestovateľov a dobrodruhov.

Väčšina z&nbsp;nich sa chodí jeho krásou kochať v&nbsp;lete, no my sme sa tam vybrali cielene počas treskúcej ruskej zimy začiatkom marca 2020. Keď je jazero pod vrstvou ľadu, ktorého hrúbka dosahuje miestami až 2 metre. Túžili sme spoznať zasneženú Sibír, prežiť mráz dvadsať stupňov pod nulou, vidieť dlhé cencúle na&nbsp;strechách ruských dreveníc či skúsiť pravú ruskú saunu.

Bajkalský ľad je skutočný unikát, ako aj celé jazero. Počas tvrdých zím vydrží ľadová pokrývka miestami až do&nbsp;mája. Na&nbsp;jar je však už veľmi tenká a&nbsp;neodporúča sa po&nbsp;nej chodiť, to sa dá najviac do&nbsp;apríla. Miestami je ľadová vrstva až zrkadlovo čistá, no väčšina plochy je popretkávaná dlhočiznými prasklinami, merajúcimi aj niekoľko desiatok kilometrov. Jazero pripomína obrovské prasknuté zrkadlo, čo láka fotografov z&nbsp;celého sveta.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/podmanivy-bajkal-ak-hladate-nefalsovanu-krasu-navstivte-bajkal-zime" target="_blank" rel="noopener">V GALÉRII si pozrite nádherné zábery Bajkalského jazera&gt;&gt;</a>

Z&nbsp;výšky okolitých kopcov je nádherný pohľad. Bajkal sa preto v&nbsp;zime stáva častým cieľom rôznych umelcov, ktorí sa snažia zachytiť miestnu atmosféru a&nbsp;kolorit. No nielen umelcov. Jazero sa totiž dá spoznávať aj bezprostredne z&nbsp;ľadovej plochy.

Okrem toho, že po&nbsp;zamrznutom povrchu často jazdia autá, možno sa po&nbsp;ňom prechádzať, táboriť, podnikať niekoľkodňové túry, korčuľovať. Či dokonca bicyklovať, na&nbsp;čo potrebujete špeciálne plášte s&nbsp;hrotmi. Na&nbsp;prvý pohľad bicyklovanie na&nbsp;klzisku pôsobí trochu strelene, ale, ako sme sa presvedčili, človek si po&nbsp;niekoľkých minútach zvykne a&nbsp;rýchlo získa obstojnú prax.

Ďalším lákadlom sú výlety na&nbsp;psích záprahoch a&nbsp;hlavne na&nbsp;vzduchovom vznášadle - aerochode. Vozidlá podobné vodnému vznášadlu sú symbol zimného Bajkalu, križujú hladinu jazera do&nbsp;diaľky až niekoľko desiatok kilometrov. Za&nbsp;krátky čas vás odvezú na&nbsp;tie najkrajšie miesta, ktoré sú bežne prístupné iba v&nbsp;lete na&nbsp;lodi. Napríklad na&nbsp;lokality, kde z&nbsp;dna jazera unikajú plynové bublinky. Tie v&nbsp;zime zamrznú a&nbsp;v&nbsp;ľade vytvárajú fantastické mozaiky.

Do&nbsp;aerochodu sa zmestí približne šesť až deväť ľudí, podľa veľkos­ti kabíny. Stroj poháňa vpred obrovská vrtuľa, spodná časť je nafukovacia a&nbsp;kĺže sa po&nbsp;ľade. „Eto ruskaja mašina,“ hovoria miestni s&nbsp;hrdosťou v&nbsp;hlase.

Ak ste skupina nad päť ľudí, možno cenu zjednať približne na&nbsp;5&nbsp;500 rubľov na&nbsp;osobu, v&nbsp;čase našej návštevy to bolo približne 70 eur, ale za&nbsp;tie peniaze to určite stojí. Vznášadlá sú pomaľované, ozdobené nápismi.

Na&nbsp;tom našom azbukou svietilo veľavravné: Na&nbsp;Berlín! Zaujímalo ma, či obyvatelia Sibíri ešte stále majú také silné spomienky na&nbsp;2. svetovú vojnu. „Ale nie,“ smial sa šofér. „Ten nápis znamená, že sedíte v&nbsp;tanku. Snežnom tanku,“ dodal.

Počas svetovej vojny tento slogan často písali na&nbsp;svoje stroje ruskí tankisti. A&nbsp;v&nbsp;podstate je to pravda. Aerochod je skutočne ako snežný tank, dostane sa všade, prekoná všetky prekážky. Mimochodom, riadiť takýto „tank“ nie je žiadna hračka. „Žiada si to veľa skúseností, skúšok a&nbsp;licencií,“ prízvukoval mi vodič.

Byť v&nbsp;zime v&nbsp;Rusku a&nbsp;neskúsiť saunu by bola veľká chyba - lebo tá miestna má svoje špecifiká. Spravidla ide o&nbsp;samostatne stojaci drevený domček pozostávajúci zo vstupnej miestnosti, ktorá slúži často aj ako prezliekareň, zo spoločenskej izby a&nbsp;samotnej sauny. Vyhrieva sa väčšinou drevom, pričom vyhrievacie teleso je v&nbsp;potnej časti, no podkuruje sa vo vedľajšej miestnosti.

Zvyčajne tu je aj sprcha, vnútorný bazén málokedy. Väčšinou je na&nbsp;dvore buď kaďa s&nbsp;vodou, alebo neďaleko je rieka či potok, do&nbsp;ktorého sa skáče v&nbsp;lete aj v&nbsp;zime.

Rusi sa veľmi radi otužujú. Početné príležitosti na&nbsp;otužovanie poskytuje aj samotné jazero. Dokonca i&nbsp;v&nbsp;auguste, keď voda pri brehu občas dosiahne 20 stupňov, je priemerná teplota vody 9 až 12 stupňov. „Sauna je pre nás zároveň spoločenskou udalosťou, kde sa možno porozprávať, zajesť si aj popiť,“ vysvetlili nám hostitelia.

Spoločenská miestnosť je tak plná pochúťok, nealko, ale aj alkoholických nápojov. Saunovanie môže trvať aj hodiny. Samozrejme, často nechýba ani povestné šibanie brezovými prútikmi na&nbsp;prekrvenie kože.

Bajkalské jazero je najväčšou zásobárňou sladkej vody na&nbsp;Zemi, nachádza sa tu až pätina svetových zásob. Druhým naj je jeho hĺbka. Dosahuje približne 1&nbsp;637 metrov, čo z&nbsp;neho robí najhlbšie jazero na&nbsp;planéte, presné údaje sa však rôznia. Dlhé je vyše 600 kilometrov a&nbsp;jeho priemerná šírka sa pohybuje okolo 80 kilometrov.

Mimochodom, ako prvý ho v&nbsp;roku 1990 preplával český diaľkový plavec Jan Novák. Ale výpočet prvenstiev sa tým zďaleka nekončí. Bajkal je najstaršie jazero, vzniklo pred vyše 20 miliónmi rokov. Nájdete na&nbsp;ňom 22 ostrovov, pričom ten s&nbsp;názvom Olchon je najväčší jazerný ostrov v&nbsp;Ázii - má rozlohu 730 štvorcových kilometrov.

A&nbsp;najväčší obyvatelia jazera? V&nbsp;hĺbke približne 50 metrov žijú sibírske jesetery, narastajú do&nbsp;dvoch metrov a&nbsp;vážia aj stodvadsať kilogramov. Čiže ide o&nbsp;riadne monštrá, ktoré sa dožívajú i&nbsp;šesťdesiat rokov.

Voda je na&nbsp;väčšine miest priezračná, podľa domácich je v&nbsp;zime a&nbsp;na&nbsp;jar viditeľnosť pod hladinou občas aj 40 metrov. Jazero je v&nbsp;tomto období krásne modré, v&nbsp;lete a&nbsp;na&nbsp;jeseň však už pribudnú drobné organizmy a&nbsp;sfarbí sa do&nbsp;zelena.

Napriek tomu z&nbsp;ekologickej stránky tu situácia nie je ružová. Bajkal je síce od&nbsp;roku 1996 pod ochranou UNESCO, ale čelí veľkému znečisteniu. Najväčšia hrozba ide z&nbsp;rieky Selenga, najväčšieho prítoku. Od&nbsp;roku 2010 sa touto cestou dostalo do&nbsp;Bajkalu niekoľko tisíc ton toxického odpadu. Selenga totiž preteká cez neďaleké priemyselné mesto Ulan-Ude, kde do&nbsp;nej ústia odpadové vody.

Keď sme už pri tom, do&nbsp;Bajkalu sa vlieva vyše tristo rôznych riek a&nbsp;potokov a&nbsp;z&nbsp;jazera vyteká iba jedna jediná rieka - Angara. Ústie so šírkou jedného kilometra je skutočne impozantné, pohľad na&nbsp;Angaru z&nbsp;okolitých hôr je úchvatný.

Na&nbsp;Bajkal sa dostanete dvoma hlavnými spôsobmi - letecky alebo Transsibírskou magistrálou. V&nbsp;oboch prípadoch prechádzate cez sedemstotisícový Irkutsk, vzdialený od&nbsp;jazera 70 kilometrov.

Už na&nbsp;prvý pohľad udrú do&nbsp;očí architektonické kontrasty. Neoklasicistické budovy s&nbsp;luxusnými obchodmi, ale aj komunistická architektúra sa tu na&nbsp;každom kroku striedajú so starými drevenými domčekmi s&nbsp;vyrezávanými okenicami a&nbsp;dvermi.

V&nbsp;zime a&nbsp;pod snehom pôsobili neskutočne útulne, hoci sa nachádzali priamo v&nbsp;centre pulzujúceho mesta. Predstavoval som si, ako v&nbsp;jednej z&nbsp;nich sedím v&nbsp;hojdacom kresle pred kozubom, nasávam teplo s&nbsp;pohárom rumu v&nbsp;jednej a&nbsp;s&nbsp;knihou v&nbsp;druhej ruke.

Zaujali ma ešte dve veci. Veľkolepá panoráma rieky Angara a&nbsp;bilbordy lákajúce na&nbsp;koncert Thomasa Andersa so skupiny Modern Talking. Áno, tu na&nbsp;ďalekom sibírskom východe.

Z&nbsp;osídlených miest v&nbsp;oblasti za&nbsp;zmienku určite stojí dedina Listvjanka, ktorá je akýmsi bajkalským turistickým centrom. V&nbsp;lete odtiaľ štartuje väčšina vyhliadkových plavieb, leží na&nbsp;početných turistických chodníkoch.

Z ďalších miest určite stojí za to pozrieť sa do spomínaného Ulan-Ude, metropoly Buriatskej republiky. Názov dostala podľa etnika Buriatov, príbuzných Mongolov. V&nbsp;hlavnom meste je ich približne pol na&nbsp;pol s&nbsp;Rusmi.

Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;iných mongolských kmeňov Buriati sú usadení. Nežijú v&nbsp;kočovníckych jurtách, ale v&nbsp;drevených domoch. Väčšina z&nbsp;nich vyznáva tibetský budhizmus, niektorí sú aj pravoslávni, dokonca sa medzi nimi nájdu stúpenci tradičného šamanizmu. Je ich niekoľko stotisíc a&nbsp;majú povesť pohostinných ľudí. V&nbsp;spolunažívaní s&nbsp;Rusmi vraj nie sú žiadne problémy.

Napriek tomu ma ruskí kamaráti pred nimi varovali. „S&nbsp;Buriatmi nesmiete piť vodku,“ tvrdili s&nbsp;tým, že keď sa opijú, môžu byť nekontrolovateľne agresívni. „Nevedia piť, chľast im hneď stúpne do&nbsp;hlavy. Oni za&nbsp;to nemôžu, chýba im enzým na&nbsp;spaľovanie alkoholu,“ vysvetlili mi.

FOTO Podmanivé jazero: Ak hľadáte nefalšovanú krásu, navštívte Bajkal v zime

Výber pre vás