Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Kufríky s hotovosťou, obchod so sledovacou technikou, so zbraňami, podozrivé úmrtie a prostredníci s gangsterskou minulosťou. Trestné stíhanie francúzskeho exprezidenta Nicolasa Sarkozyho je príbeh o tom, ako môže diktatúra financovať korupciu v demokracii. Politik čelí obvineniam z nelegálneho financovania volebnej kampane, pasívnej korupcie a podvodného konania s líbyjskými prostriedkami. Je to kauza s dlhými chápadlami a medzinárodnými dôsledkami.

Spomienky na Paríž môžu vyzerať ako istý decembrový deň roku 2007. Jedno z najkrajších miest Európy víta diktátora, únoscu, teroristu. Štátna návšteva líbyjského lídra Muammara Kaddáfího je pompézna, ako si len viete predstaviť. Ministerka zahraničných vecí na letisku, dlhá kolóna nablýskaných áut, beduínsky stan, prijatie prezidentom a podanie rúk na nádvorí Elyzejského paláca. Nechýbal sprievod zámkom vo Ver­sailles, lov v lese Rambouillet, galavečera. Obyčajne trvajú oficiálne návštevy u prezidenta tri dni. Kaddáfí mal nárok na šesť. Francúzi mu dali všetko, na čo pomyslel.

Prečo? Lebo nie demokracia, ale stabilita severnej Afriky bolo to, na čom vraj Francúzsku v momente Kaddáfího návštevy záležalo. Dnes, keď sa nad tým zamyslíte v novom svetle aktuálnych udalostí, možno aj preto, že líbyjský režim jednoducho držal Sarkozyho „za gule“. Treba dodať, že z opísaného zblíženia dvoch krajín profitujú obe strany. Francúzske firmy predávajú. Zbrane, sledovacie zariadenia. Líbya kupuje, využíva, zneužíva.

Bratríčkovanie sa končí v roku 2011, keď do Afriky prichádzajú nepokoje a prevraty. Arabská jar, píšu západné noviny. Vánok zo Stredozemia prináša zmenu postoja. Francúzom odrazu leží na srdci demokratický smer na severe čierneho kontinentu. Stabilita už nemá byť alfa a omega francúzskej zahraničnej politiky v severnej Afrike, vyhlasuje šéf diplomacie Alain Juppé.

„Kaddáfí musí odísť, naša pozícia je jasná,“ deklaruje v tom istom rytme prezident Sarkozy. Zvyšok poznáte. Francúzi sa pustia do vojny proti režimu. Výsledkom je smrť líbyjského diktátora. Vojenská intervencia stála Francúzsko 300 miliónov eur, Líbyjčanov 60-tisíc životov. Táto vojna rozprestrie červený koberec teroristickým organizáciám tak, ako ho kedysi vybalil Paríž pred Kaddáfím.

Líbya sa stala akýmsi francúzskym prekliatím. Šestnásteho novembra 2016 sa „medové týždne“, ktoré Sarkozy kedysi s diktátorom trávil, vracajú ako bumerang. „Aká hanebnosť. Nehanbíte sa roznášať reči muža, ktorý bol v base? Muža, ktorý bol odsúdený nespočetnekrát za ohováranie a ktorý je klamár. To nebola moja predstava o verejnoprávnom médiu,“ odpovedal Sarkozy ako kandidát na nový prezidentský mandát počas primárok na otázku, či dostal, alebo nedostal hotovosť od líbyjskej vlády na financovanie svojej jedinej úspešnej kampane v roku 2007.

Muž, ktorého Sarkozy spomína, sa volá Ziad Takieddine. „Áno, v base sedel, ale preto, že nosil kufríky peňazí pre klan Édouarda Balladura (premiér Francúzska v rokoch 1993 - 1995 - pozn. red), keď bol Sarkozy ministrom rozpočtu.
 Išlo o spreneverené peniaze, ktoré sa týkali predaja zbraní,“ smeje sa nad Sarkozyho obhajobou novinár Fabrice Afri, ktorý sa kauze venuje. Web Mediapart píše o „líbyjskej kauze“ od júla 2011. Polícia vypočula jej centrálnu postavu, exprezidenta Nicolasa Sarkozyho, prvýkrát 20. marca 2018. Šesť rokov po vypuknutí kauzy.

Hoci rok po roku vyplávali na povrch nové fakty, zdá sa, že pamäť politikov zlyháva. Sarkozy vo svojej obhajobe pred televíznymi kamerami akosi opomenul, že Ziad Takieddine sa stal po skončení embarga v roku 2004 hlavným prostredníkom medzi režimom v Líbyi a Francúzskom. Dohodol viacero nákupov vojenského materiálu či šifrovacích systémov a za ich vybavenie zobral slušné provízie.

Podľa zistení francúzskych médií je tento prostredník vyjednávač navyše blízky priateľ viacerých politikov okolo Sarkozyho a s jeho politickou rodinou udržiava styky od začiatku 90. rokov. Dnes mu nevedia prísť na meno. A to len preto, že v roku 2012 Takieddine opísal webu Mediapart systém, akým putovali kufríky s miliónmi v hotovosti k šéfovi Sarkozyho kancelárie Claudovi Guéantovi.

Čo sa týka súm, v tých je trochu zmätok. Celkovo vraj líbyjský režim Sarkozymu sľúbil až 50 miliónov eur, ale vyšetrovatelia majú doteraz dôkazy zhruba o desiatich. Takieddine hovorí, že sám doniesol asi päť miliónov Guéantovi a že ďalšie peniaze išli či už v hotovosti, alebo bankovými transfermi priamo Sarkozymu. To isté tvrdil na súde bývalý šéf líbyjskej tajnej služby Abdallah Senoussi. Obaja Francúzi popierajú, že by od Kaddáfáho dostali čo i len cent.

Okrem Takieddinovho svedectva existuje iný dôkaz o tom, že Líbya financovala Sarkozyho kampaň. Vyšetrovatelia podľa novín Mediapart vlastnia zápisník bývalého líbyjského premiéra a ministra ropy Choukriho Ghanena. Poznámky o tom, koľko komu režim vyplatil, pochádzajú z roku 2007. Podľa tohto dokumentu Sarkozymu poslali 6,5 milióna eur v troch platbách.

Ghanen však už nežije, aby svedčil. Zomrel vo Viedni v roku 2012. Mimochodom, išlo o rok, keď sa vo Francúzsku konali prezidentské voľby a Sarkozy kandidoval tiež. Podľa amerických tajných služieb „veľmi záhadne“. Našli ho v Dunaji. Rakúska polícia vyšetrovanie ukončila konštatovaním, že tento expolitik sa utopil po tom, ako dostal infarkt.

Doba cashu: Eric Woerth, pokladník Sarkozyho prezidentskej kampane z roku 2007, sám potvrdil, že využívali obálky s hotovosťou, ale tvrdí, že pôvod týchto peňazí nepoznali. Volebnej komisii ich, ako inak, nepriznal. „Áno, mali sme ich deklarovať. Neurobili sme to. Asi sme na to jednoducho nemysleli. Nešlo o veľké sumy. Niekoľko desiatok tisíc eur. Väčšinu sme dali našim zamestnancom, ktorí v kampani vydali veľa energie,“ snažil sa Woerth minimalizovať problémy. Mimochodom, dnes je tento zábudlivý financmajster predsedom finančného parlamentného výboru.

Podľa zistení vyšetrovateľov aj novinárov mala hotovosť z Líbye slúžiť na nelegálne financovanie megalomanskej kampane aj na osobné obohatenie jednotlivých politických hráčov. „V roku 2007, tri mesiace po návšteve Kaddáfího v Paríži, si Claude Guéant, generálny tajomník Elyzejského paláca, kúpil byt za Víťazným oblúkom. Stál približne pol milióna eur. Dnes vieme, že za týmito peniazmi stojí Alexandre Djouhri, ktorý je vo väzení v Londýne, a Béchir Saleh, bývalý Kaddáfího pokladník. Ten nedávno o chlp ušiel pokusu o vraždu v Juhoafrickej republike,“ vysvetľuje novinár Fabrice Afri. Zamotané a tajomné vzťahy.

Aféra nelegálneho financovania kampane líbyjským režimom nie je jediný problém Nicolasa Sarkozyho na spravodlivosťou. Vyšetrujú ho aj pre výdavky kampaňe z roku 2012 v rámci aféry zvanej Bygmalion. Išlo o to, že Sarkozyho strana UMP vymyslela systém predražených a fiktívnych faktúr.

Za korupciu a zneužívanie právomoci verejného činiteľa Sarkozyho postavili pred súd v kauze nelegálnych odposluchov, známej pod menom Paul Bismuth. Pod týmto falošným menom sa vraj predstavoval v telefóne, keď komunikoval o vybavovaní rôznych prestížnych flekov alebo sa snažil získať tajné informácie z prokuratúr či zo súdov.

Pôjde do basy? Exprezident je hlavnou postavou v obrovskom korupčnom škandále

Výber pre vás