Peter Hupka

V troch dekádach pokoja a relatívnej prosperity sa v&nbsp;medzinárodne neuznanej Náhornej karabašskej republike, známej aj pod historickým názvom Arcach, opäť dostali k&nbsp;slovu zbrane. Dvadsiaty siedmy september obyvateľom tohto malebného územia zmenil život na&nbsp;boj, v&nbsp;ktorom jednej strane ide o&nbsp;územia a&nbsp;druhej o&nbsp;prežitie. Ako&nbsp;skoro v&nbsp;každej vojne, i&nbsp;tu&nbsp;každodenne trpí civilné obyvateľstvo a&nbsp;mladíci, ktorí ani nestihli poriadne žiť, odchádzajú na&nbsp;front.

Navštevovať s&nbsp;odstupom času Arcach i&nbsp;jeho metropolu, päťdesiatpäťtisícový Stepanakert, bol príbeh rozvoja a&nbsp;budovania. Príbeh, do&nbsp;ktorého mozaiky sa snažil vari každý z&nbsp;početnej arménskej diaspóry vo svete vložiť svoj malý príspevok. Obnovili sa či nanovo vybudovali cesty, domy, koncertné sály, nemocnice i&nbsp;chrámy. A&nbsp;to nielen kresťanské.

Zreštaurovaná bola i&nbsp;šiitská mešita Yukhari Govhar Agha v&nbsp;meste Šuši. Do&nbsp;Arcachu začali prichádzať turisti, ktorých sem pritiahla príroda, história a&nbsp;príjemná atmosféra, v&nbsp;ktorej domáci - nikam sa nenáhliac - žili. Lepším rokom, žiaľ, urobila koniec jeseň 2020. A&nbsp;v&nbsp;oblasti, ktorá bola nie tak dávno svedkom mnohých smutných príbehov, opäť tečie krv.

Hoci sme sa na&nbsp;počiatku súčasného konfliktu mohli zo strohých správ dozvedieť, ako sa Arménsko i&nbsp;Azerbajdžan navzájom obviňujú z&nbsp;jeho vypuknutia, s&nbsp;odstupom času sa už azerbajdžanská strana netají, že stojí za&nbsp;jeho náhlou eskaláciou.

Za&nbsp;takýto stav hovorí nielen skutočnosť, že arménske obyvateľstvo Arcachu bolo so statusom quo spokojné, ale i&nbsp;rastúce úsilie Azerbajdžanu a&nbsp;jeho vedenia o&nbsp;„prinavrátenie stratených zemí“, ktorému predchádzalo systematické zbrojenie a&nbsp;vojenské cvičenia aj s&nbsp;účasťou Turecka v&nbsp;predošlých rokoch.

Kto je v&nbsp;práve? Na&nbsp;jednoduchú otázku nejestvujú jednoduché odpovede. Najmä v&nbsp;oblasti, kde hranice vždy vytvárali regionálne mocnosti nie s&nbsp;ohľadom na&nbsp;tunajšie obyvateľstvo, ale ako dobrý základ svojich strategických ambícií.

Utvorenie vlastného názoru si, obzvlášť na&nbsp;Kaukaze, žiada veľa štúdia a&nbsp;trpezlivosti. A&nbsp;i&nbsp;tak sa niektorá zo strán napokon bude cítiť ukrivdená. Získať nadhľad je vždy najlepšie cestami do&nbsp;regiónu a&nbsp;osobnými stretnutiami. No musíte si dať veľký pozor na&nbsp;časovú následnosť návštev.

Mementom môže byť prípad blogera Alexandra Lapšina, na&nbsp;ktorého za&nbsp;návštevu územia Náhorného Karabachu a&nbsp;súvisiacu novinársku činnosť Azerbajdžan vydal zatykač. Ten väčšina krajín požiadaných o&nbsp;súčinnosť odmietla, no v&nbsp;roku 2016 Lapšina zadržali v&nbsp;Minsku a&nbsp;prezident Lukašenko ho vydal do&nbsp;Azerbajdžanu, kde škandál pokračoval jeho údajným pokusom o&nbsp;samovraždu v&nbsp;cele predbežného zadržania, následným omilostením a&nbsp;vyhostením zo strany tamojšieho prezidenta Ilhama Alijeva. Lapšina deportovali do&nbsp;Izraela, jednej z&nbsp;krajín, ktorej je občanom, a&nbsp;tak trochu paradoxne v&nbsp;konflikte nepatrí k&nbsp;celkom nezainteresovaným stranám. Práve Izrael je významným dodávateľom vojenských dronov Azerbajdžanu.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/umele-hranice-falzifikovanie-historie-devastacia-pamiatok-aj-tom-je-nahorny-karabach" target="_blank" rel="noopener">FOTO z Arcach u nájdete v GALÉRII&nbsp; &gt;&gt;</a>

Zo slovenského uhla pohľadu je zaujímavá skutočnosť, že pre niekdajšiu návštevu Náhorného Karabachu je v&nbsp;Azerbajdžane za&nbsp;nežiaducu osobu vyhlásený i&nbsp;náš politik František Mikloško.

Vráťme sa však k&nbsp;podstate. Súčasný stav vznikol na&nbsp;základe hraníc zväzových republík ZSSR - Náhorný Karabach sa stal autonómnou oblasťou, obývanou z&nbsp;troch štvrtín arménskym obyvateľstvom, na&nbsp;území Azerbajdžanskej SSR. Spôsob, akým sa za&nbsp;čias Lenina a&nbsp;Stalina hranice vytyčovali, však ťažko nazvať objektívnym alebo spravodlivým.

„Odoberať historické územia jedným a&nbsp;dať ich druhým bolo u&nbsp;boľševikov v&nbsp;obľube, najmä u&nbsp;Stalina. Neštítil sa obrať o&nbsp;územia i&nbsp;svoje rodné Gruzínsko a&nbsp;odovzdať ich iným. Napríklad región Zakatala, ktorý bol v&nbsp;rokoch 1918 až 1921 územím prvej Gruzínskej demokratickej republiky, v&nbsp;marci 1922 odstúpil Azerbajdžanu,“ dozvedáme sa od&nbsp;staršieho obyvateľa mestečka Telavi pri jednej z&nbsp;návštev susedného Gruzínska.

Arméni, ktorí v&nbsp;regióne žili po&nbsp;stáročia a&nbsp;historicky známym je napríklad fakt, že ako prví prijali kresťanstvo za&nbsp;štátne náboženstvo už v&nbsp;roku 301, neraz ťahali pri delení Zakaukazskej sovietskej socialistickej republiky, predchodkyne sovietskeho Gruzínska, Arménska a&nbsp;Azerbajdžanu, za&nbsp;kratší koniec.

O&nbsp;dôvodoch historici často polemizujú. Mohlo ísť o&nbsp;boľševický záujem o&nbsp;dobré vzťahy s&nbsp;mladou Tureckou republikou, antipatie komunistov proti starému a&nbsp;svojbytnému národu či Stalinove osobné kalkulácie.

Fakt je, že dohoda z&nbsp;Karsu, podpísaná sovietskou a&nbsp;tureckou stranou v&nbsp;rovnomennom meste, pripravila Arménov o&nbsp;celú Karskú oblasť Ruského impéria s&nbsp;rozlohou 16&nbsp;500 štvorcových kilometrov, čo je viac ako polovica územia dnešného Arménska. Súčasťou Karskej oblasti je i&nbsp;posvätná hora Arménov, 5&nbsp;137-metrový biblický Ararat, dnes známy pod tureckým názvom Büyük Ağrı dağı.

I&nbsp;tento región sme mali možnosť pred časom navštíviť osobne a&nbsp;pozhovárať sa s&nbsp;domácimi. Kým trebárs dvojica obyvateľov&nbsp;mestečka Bitlis pri Vanskom jazere, ktorí nás pozvali na&nbsp;pivo s&nbsp;vyhliadkou na&nbsp;večerný pahorok nad mestom, vraveli o&nbsp;Arménoch s&nbsp;istou dávkou nostalgie a&nbsp;prejavili i&nbsp;ľútosť zo straty kultúrne pestrofarebnej tváre ich regiónu, mladý syn hoteliera z&nbsp;pohraničného mestečka Iğdir ukázal oveľa patriotickejšieho ducha.

„Raz tu boli arménski turisti a&nbsp;chceli si vziať kamienok z&nbsp;Araratu. Vzali sme im ho. Lebo cudzinec nemôže zobrať ani jedinú skalu posvätnej tureckej zeme!“ tvrdil nám mládenec, ktorý nezabudne dodať, že žiadna genocída Arménov sa na&nbsp;sklonku jestvovania Osmanskej ríše nestala.

Pogromy a&nbsp;masakry sprevádzajú koexistenciu Arménov, Azerbajdžancov a&nbsp;Turkov dávno, pričom&nbsp;ich vzájomné obviňovanie je nekonečné. Menovať ich všetky ani nie je možné. Najkrvavejšími z&nbsp;tých, kde boli obeťami Arméni, bola genocída v&nbsp;rokoch 1915 - 1923 s&nbsp;pol druha miliónom obetí, pogrom v&nbsp;Šuši v&nbsp;roku 1920 s&nbsp;dvadsaťtisíc mŕtvymi či udalosti v&nbsp;Sumgaite v&nbsp;roku 1988 a&nbsp;v&nbsp;Marage o&nbsp;štyri roky neskôr s&nbsp;desiatkami až stovkami obetí.

Najviac azerbajdžanských mŕtvych si vyžiadal masaker v&nbsp;Chodžali v&nbsp;deväťdesiatom druhom so 161 obeťami a&nbsp;udalosti pri dobytí Karadagli a&nbsp;Šuši v&nbsp;tom istom roku.

Terčom nenávisti sa stáva i&nbsp;kultúrne dedičstvo. Svojrázny osud postihol významné stredoveké mestečko Ani, dnes ležiace neďaleko Karsu na&nbsp;tureckom území. „Hoci bolo pred štyrmi rokmi zapísané na&nbsp;Zoznam svetového dedičstva UNESCO, jeho časť chátra ďalej a&nbsp;na&nbsp;iných pamiatkach Turci zámerne likvidujú jeho arménsku históriu!“ ukazuje nám Georgi z&nbsp;arménskej obce Hardžis svoju obľúbenú fotografickú publikáciu o&nbsp;arménskych kostoloch so snímkami pred reštauráciou a&nbsp;po&nbsp;nej.

Systematické ničenie stôp po&nbsp;arménskej minulosti v&nbsp;azerbajdžanskom Nachičevane vrátane tisícok náhrobných kameňov na&nbsp;cintoríne v&nbsp;Džulfe síce spôsobili reakciu v&nbsp;UNESCO i&nbsp;medzi členmi Európskeho parlamentu, no z&nbsp;dlhodobého hľadiska sa nič nezmenilo. Na&nbsp;druhej strane, podobný osud postihol mešitu v&nbsp;Agdame či azerbajdžanské cintoríny v&nbsp;arménskych regiónoch Sjunik a&nbsp;Vajoc Dzor.

V&nbsp;takomto kontexte znie zaujímavo uplatňovanie zákonov v&nbsp;sovietskom období. Ak sa v&nbsp;tom čase pobili dvaja príslušníci rovnakého etnika či národa, čakal ich miernejší trest než v&nbsp;prípade, že mohlo ísť o&nbsp;etnicky motivovanú bitku. Len čo prišlo mocenské vákuum pri rozpade ZSSR, staré krivdy sa opäť stali vodou na&nbsp;mlyn nenávisti.

Paralelne so skutočnou vojnou beží v&nbsp;Karabachu naplno    informačná vojna. Do&nbsp;kategórie bizarností patria propagandistické piesne, ktorých stelesnením je napríklad azerbajdžanská metalová skladba Ateš! Ateš! Jej názov možno preložiť ako Oheň! alebo Paľba!

Na&nbsp;internete sa z&nbsp;oboch strán objavuje aj množstvo správ z&nbsp;kategórie fake news, ktoré zámerne sťažujú možnosti dopátrať sa skutočného stavu na&nbsp;fronte. Ako skutočné sa, žiaľ, ukázali viaceré videá zobrazujúce neľudské zaobchádzanie s&nbsp;civilistami a&nbsp;vojnovými zajatcami.

Nemožno poprieť ani&nbsp;to, že nejde o&nbsp;konflikt dvoch malých kaukazských republík. Azerbajdžan má jasnú tureckú podporu a&nbsp;veľmi znepokojujúci je fakt, že sa na&nbsp;front pod taktovkou Ankary presunuli i&nbsp;džihádistické skupiny zo Sýrie. Podľa informačnej agentúry SOHR z&nbsp;tejto skupiny zabili už vyše 170 žoldnierov.

„Bojujeme proti Azerbajdžanu, Turecku, Islamskému štátu, proti celému svetu. Pretože nepriateľ nemení svoje charakteristické črty, odviezli sme z Arcachu ženy a deti. Mestá, domy, nemocnice, civilné objekty, to všetko je neustále pod paľbou. Strieľajú na nás raketami Smerč s kazetovými bombami, raketami Polonez a Lora. Aj proti civilistom sa masovo používajú útočné drony. No nič z toho nezlomí nášho ducha. Stojíme na svojej zemi s&nbsp;hrobmi predkov a&nbsp;tisíce rokov starými pamiatkami,“ vraví Ašot, ktorý je momentálne tiež v&nbsp;Stepanakerte.

V&nbsp;zbytočnej vojne, ktorá má už okrem tisícok obetí z&nbsp;radov vojakov i&nbsp;vyše stovky mŕtvych civilistov na&nbsp;oboch stranách, je množstvo záujmov. V&nbsp;mnohých smeroch&nbsp;inšpiratívne je i&nbsp;čítanie komentárov v&nbsp;regionálnych internetových diskusiách. Ak opomenieme tie nenávistné, zjaví sa pred nami množstvo pohľadov. „Nechajte spolu arménsku a&nbsp;azerbajdžanskú matku mladého vojaka a&nbsp;do&nbsp;pol hodiny máte mierový kompromis!“ znie ľudský hlas obyčajnej ženy z&nbsp;Baku. V&nbsp;komplikovanom svete záujmov a&nbsp;ambícií však jej hlas zaniká.

V&nbsp;iných príspevkoch sa hovorí o&nbsp;širšej geopolitike. Jeden z&nbsp;diskutujúcich žartuje na&nbsp;účet Európskej únie. „Kým Európe dôjde, čo sa tu deje, kým sa zobudí, osprchuje, vypije si rannú kávičku, môže byť pod paľbou ona sama.“

A&nbsp;ďaleko od&nbsp;pravdy nebude ani názor, podľa ktorého sa dávno nemožno hrať na&nbsp;spojenectvá pre niečie pekné oči. Ide o&nbsp;hru sily a&nbsp;treba vedieť, ako sa brániť. Lebo každý koná - presne ako v&nbsp;ríši zvierat - výsostne vo svojom vlastnom mocenskom záujme.

Čiary v&nbsp;ľuďoch i&nbsp;na&nbsp;mapách

Ak by sme hovorili o&nbsp;Arcachu z&nbsp;pohľadu histórie, otázka by bola len - kde začať. Či v&nbsp;období, keď bol provinciou niekdajšieho Arménskeho kráľovstva, keď bol perzskou pohraničnou provinciou, v&nbsp;správe arménskych vládcov „melikov“, karabašského chanátu či keď šlo o&nbsp;územie Ruského impéria. Po&nbsp;prevzatí moci boľševikmi sa etnické konflikty na&nbsp;Kaukaze opäť rozhoreli a&nbsp;pre budúce republiky sa ich lídri snažili získať čo najviac.

Keď sa pred storočím azerbajdžanský generál Chosrov bej Sultanov ultimátom dožadoval „okamžitého pričlenenia Karabachu k&nbsp;Azerbajdžanu“, vypukla krátka vojna medzi Arménskom a&nbsp;Azerbajdžanom o&nbsp;toto územie na&nbsp;jar 1920. Jej dozvuky boli pre arménske civilné obyvateľstvo katastrofou. Po&nbsp;masakrách a&nbsp;ničení obydlí z&nbsp;vyše štyridsaťtisícového mesta zostali ruiny a&nbsp;populácia klesla na&nbsp;päťtisíc obyvateľov. Grigorij Ordžonikidze, známy boľševický politik toho obdobia a&nbsp;neskorší sovietsky ľudový komisár ťažkého priemyslu ZSSR, spomína na&nbsp;to, ako „videl telá žien a&nbsp;detí nahádzané do&nbsp;studní“.

„Ako možno v&nbsp;takomto kontexte vôbec uvažovať o&nbsp;slovách azerbajdžanských lídrov o&nbsp;tom, aby sme do&nbsp;Karabachu nechali vstúpiť ich armádu, pričom tu môžeme ďalej pokojne žiť a&nbsp;nič sa nám nestane! Tomu by neuveril ani úplný blázon,“ vraví jeden z&nbsp;našich arcachských známych a&nbsp;dodáva: „Táto krajina je naším rodiskom, a&nbsp;ak bude treba, položíme za&nbsp;ňu život. Nemáme inú možnosť - je to otázka existencie!“

Azerbajdžanský postoj ku Karabachu je i&nbsp;dnes jasný a&nbsp;už len úvaha o&nbsp;prípadnej nezávislosti tohto kúska zeme je z&nbsp;pohľadu azerbajdžanského práva nelegálna. Jedným    z&nbsp;argumentov Baku - okrem územnej celistvosti - je, že Náhorný Karabach nebol oblasťou obývanou čisto Arménmi a&nbsp;v&nbsp;čase rozpadu ZSSR žila na&nbsp;území približne štvrtina Azerbajdžancov, z&nbsp;ktorých sa po&nbsp;odtrhnutí Arcachu stali utečenci.

V&nbsp;takomto kontexte však treba spomenúť i&nbsp;azerbajdžanskú exklávu Nachičevan, kde ešte pred čosi vyše storočím bolo 44 percent arménskeho obyvateľstva. Pri poslednom sčítaní ľudu žilo v&nbsp;štyristotisícovom Nachičevane posledných šesť Arménov.

Umelé hranice, falzifikovanie histórie, devastácia pamiatok: Aj o tom je Náhorný Karabach

Výber pre vás

Umelé hranice, falzifikovanie histórie, devastácia pamiatok: Aj o tom je Náhorný Karabach

Súvisiace články

Beslanské peklo: „Ak niekoho z nás zabijú, zastrelíme 50 ľudí"

Koniec legendy UFC: Trénoval s medveďom, nikto ho neporazil, ale počas ramadánu nikdy nezápasil

FOTO Neznáme Tatársko: Neuveríte, čo Pasternaka inšpirovalo pri tvorbe Doktora Živaga

Pod Araratom: 19 fotografií, ktorá vám odhalia skutočné Arménsko!

Výber pre vás