Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Najstarší austrálsky vedec britského pôvodu, 104-ročný profesor David Goodall, pokladá starnutie za hanebné. Hoci netrpí žiadnou vážnou chorobou, rozhodol sa svoj život ukončiť. Tvrdí, že nie je šťastný. Je presvedčený, že taký starý človek, ako je on, má mať právo odísť, kedy chce. Minulý týždeň sa preto na letisku v Perthe rozlúčil s najbližšími a vydal sa na svoj posledný let do Európy. Dobrovoľný odchod na druhý svet totiž v Austrálii nie je legálny.

„Nechcem ísť do Švajčiarska, aj keď je to pekná krajina,“ povedal pred odletom novinárom. „Musím to však urobiť, aby som dostal príležitosť na samovraždu, ktorú tunajší systém nedovoľuje. Som z toho veľmi mrzutý.“ Profesor znechutený životom najprv zamieril do francúzskeho Bordeaux, aby strávil nejaký čas so svojou rodinou. „Oni chápu, aký neuspokojivý je môj život. Takmer v každom ohľade. Čím skôr príde koniec, tým lepšie.“ Ten by mal prísť 10. mája na švajčiarskej klinike Swiss Life Circle Clinic.

Populárny ekológ a botanik žil donedávna veľmi aktívne. Aj po odchode do dôchodku pôsobil na univerzite v Perthe ako čestný vedecký pracovník, naďalej publikoval. Vydal 30-dielny knižný seriál Ekosystémy sveta, na ktorom spolupracoval s vyše päťsto autormi, a za svoju vedeckú prácu dostal najvyššie štátne ocenenie Order of Australia.

Väčšina jeho známych dávno zomrela, žil sám vo svojom malom byte, ale nebol opustený. Vídal sa s deťmi i vnúčatami, čítal Shakespeara, pravidelne prednášal poéziu skupine priateľov. Až do roku 2016 chodil štyrikrát týždenne do práce, pričom cestou musel vystriedať dve autobusové linky i vlak.

Všetko sa začalo meniť, keď sa ho vedenie univerzity snažilo zbaviť s tvrdením, že práca je pre neho nebezpečná. Svoje miesto si síce uhájil, musel však zmeniť pracovisko, aby bol bližšie k domovu. Nesmel už jazdiť mestskou dopravou, dokonca ani prechádzať sám cez cestu. Tak sa jeho fyzická kondícia začala zhoršovať. Po tom, čo v byte nebezpečne padol a bol dva dni nezvestný, mu dokonca lekári direktívne odporučili celodennú starostlivosť alebo pobyt v opatrovateľskom dome. „Už spor na pracovisku ho silne zasiahol,“ cituje BBC Carol O’Neilovú, jeho priateľku a sestričku z austrálskej spoločnosti presadzujúcej právo na eutanáziu Exit International. „To bol začiatok konca.“

Zmenou pracoviska stratil kontakt so starými kolegami, ďalšie obmedzenia jeho zatrpknutosť umocňovali. Podľa sestričky je David nezávislý muž a nechce mať okolo seba cudzích ľudí, ktorí by sa o neho mali starať. Chce inšpiratívnych kolegov, inteligentné rozhovory, chce robiť činnosti sám ako doteraz. „Veľmi ľutujem, že som dosiahol tento vek,“ povedal na oslave svojich posledných narodenín. „Nie som šťastný a chcem už zomrieť. Nie je to obzvlášť smutné. Smutné je skôr to, keď je človek obmedzovaný.“

V Austrálii sa po horúcich sporoch podarilo presadiť právo občana na asistovanú samovraždu v jednom zo štátov - Victorii. Do platnosti vojde až od polovice budúceho roka a len pre ľudí, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou. To nie je profesorov prípad. Keď sa s požiadavkou ukončiť život obrátil na úrady, vyjadrili poľutovanie, povolenie však odmietli udeliť. Lekárska asociácia (AMA) naďalej tvrdo odmieta tento spôsob odchodu zo sveta a považuje ho za neetickú prax. „Doktori neštudovali na to, aby zabíjali ľudí,“ vysvetlil počas vlaňajšej rozpravy v parlamente Michael Gannon, prezident AMA. Priznáva však, že nie všetci lekári sa s týmto názorom stotožňujú. Štyria z desiatich členov najsilnejšieho zdravotníckeho združenia v krajine podporujú právo pacientov rozhodnúť o vlastnej smrti.

Vedec preto prijal pomoc spoločnosti Exit International, kde je, mimochodom, sám dlhoročný člen. Organizácia založila verejnú zbierku, ktorá mu umožnila odletieť najdrahšou leteckou triedou a celý zákrok financovať. „Nie je depresívny ani zničený, len iskra, ktorá v ňom bola ešte pred pár rokmi, sa stratila. Dnes je jeho túžbou len zomrieť pokojne a dôstojne,“ uviedla O’Neillová, ktorá bude svojho priateľa sprevádzať až na kliniku v Bazileji, kde mu bude asistovať. Vedec verí, že verejnosť jeho rozhodnutiu porozumie. „Ak sa človek rozhodne zabiť sám seba, potom je to v poriadku a nemal by mu v tom nikto brániť,“ povedal médiám v letiskovej hale.

Za smrťou prichádza do Švajčiarska množstvo pacientov nielen z Európy, ale aj zo zámoria. Ročne viac než tisíc, zväčša Nemci. Hrozivé je, že neraz sú to ľudia, ktorí nielen netrpia smrteľnou chorobou, ale sú dokonca v relatívne slušnej kondícii. Ich hlavnou diagnózou je únava životom či spoločenská diskvalifikácia.

Na druhej strane veľká časť potenciálnych samovrahov na poslednú chvíľu svoje rozhodnutie zmení. Prispievajú k tomu aj zamestnanci „kliník smrti“ neustálymi otázkami, či si smrť skutočne želajú.

Ak sú pevne rozhodnutí a ich žiadosť schvália lekári, musia najprv za službu zaplatiť. Nie málo. Suma sa môže vyšplhať až na osemtisíc eur. Potom si určia termín svojej smrti. V ten deň ich sestry odvedú do izby, kde môže hrať hudba podľa priania klienta. Uložia ich na lôžko, podajú pilulky proti vracaniu. Ešte stále si môžu všetko rozmyslieť. Nakoniec si sami zoberú smrtiaci kokteil - silný roztok pentobarbitalu sodného v nápoji. Ten vyvolá hlboký spánok a o niekoľko minút zastavenie srdca. Zamestnanci potom telo spália a urnu s popolom odovzdajú rodine.

Eutanázia je široko diskutovaná téma, plná emócií. Má množstvo zástancov i odporcov. Jedni tvrdia, že život nemožno človeku vziať za žiadnych okolností, druhí zas, že každý má mať právo voľby. Ak sa považuje za humánne ukončiť utrpenie zraneného alebo chorého zvieraťa, prečo sa to tak striktne odmieta ľuďom?

Náš najpopulárnejší neurológ profesor Pavel Traubner akúkoľvek formu eutanázie či asistovanej samovraždy odmieta. „Som jednoznačne proti. Podľa môjho názoru to nie sú humánne kroky. Ani v prípade, keď pacient trpí,“ hovorí rozhodne. „Progres modernej medicíny je obrovský. Nikdy nevieme, či sa v krátkom čase neobjaví na trhu liek, ktorý by mohol zachrániť dnes nevyliečiteľných pacientov.“ Spomína si na muža so sklerózou multiplex, ktorý skončil na vozíku. Nevedel sa s tým vyrovnať a zastrelil sa. „Jeho smrť bola zbytočná. Dnes už túto chorobu vieme pomerne úspešne liečiť. Niektorí pacienti sú síce imobilní, kvalitu ich života však dokážeme výrazne zvýšiť.“

Ďalším príkladom sú podľa neho nádorové ochorenia. „V minulosti rakovina ľudí nekompromisne zabíjala. Teraz, ak sa podchytí včas, veľké percento zachránime. Alebo im predĺžime život.“

Profesor počas svojej praxe spoznal mnoho vážnych prípadov. Neraz sa stretol s prosbou, aby ukončil utrpenie smrteľne chorých. Vždy odmietol. Neuvažoval o tom ani v prípade svojho smrteľne chorého otca. „Viem, že trpel, ale robil som, čo som mohol, aby som mu to uľahčil. Presedel som pri ňom niekoľko týždňov a do poslednej sekundy o neho bojoval. Eutanáziu som nemohol pripustiť. Je to vec svedomia. Ak niekomu nedám život, nemám právo mu ho vziať.“

Pripomína nedávno zosnulého Stephena Hawkinga, ktorý pol storočia trpel vážnym neurodegeneratívnym ochorením poškodzujúcim bunky v mozgu i mieche. Napriek strašnej vízii postupnej straty schopnosti nielen sa hýbať, ale aj hovoriť, jesť a nakoniec aj dýchať tento fenomenálny vedec nikdy o smrť nežiadal.

Profesor Traubner si spomína aj na opačné prípady. „Istá priateľka s rakovinou prsníka a metastázami, ktoré sa rozšírili do celého tela, ma žiadala o injekciu, ktorá by všetko ukončila. Vyhovoril som jej to. Mala krásne deti, milujúceho manžela, bol dôvod, aby zostala. Rozhodla sa inak a nakoniec sa obesila.“

Tvrdí, že pre lekára to nemôže byť cesta. „Je veľmi smutné vidieť trpiacich ľudí, ale s dnešnými liekmi vieme ich bolesť zmierniť,“ pokračuje. „Poznal som pacientov, ktorí napriek minimálnej nádeji nechceli zomrieť a nevzdávali sa.“

Dodáva, že väčšina z tých, ktorí vyhlasujú, že svoj život by chceli ukončiť, nakoniec ustúpi. „Keď by prišlo na lámanie chleba, osemdesiat až deväťdesiat percent z nich by svoje rozhodnutie prehodnotilo.“

On sám pokladá samovraždu za prejav duševnej poruchy a je presvedčený, že každý lekár by mal urobiť všetko pre to, aby sa k nej pacient neuchýlil.

Konanie austrálskeho vedca pokladá za trochu teatrálne. Myslí si, že je dostatočne inteligentný a vzdelaný, aby prišiel na spôsob, ako sa odobrať na druhý svet. Lekárov na to nepotrebuje. Navyše, nerozumie jeho rozhodnutiu. David Goodall síce môže pociťovať isté obmedzenia, ale netrpí vážnou chorobou, bolesťami. Môže chodiť, baviť sa, venovať sa záujmom, rodine. Prečo opúšťať svet, ktorý dokáže človeku dať toľko krás?

„Mnohí nemajú ľahký život. Ja mám 77 rokov, rôzne zdravotné ťažkosti, ale chcem žiť. Mám rád svoju rodinu, šport, divadlo. Aj keď ma tam privezú na vozíku. Prijmem odchod, keď príde môj čas, ale nechcem zomrieť neprirodzeným spôsobom.“

Zdôrazňuje, že úlohou lekára je pomáhať chorým, nie však na druhý svet. „Pomáhať smrťou sa mi nezdá ako náplň Hippokratovej prísahy.“

Asistovaná samovražda je akýkoľvek čin, ktorý pomáha inej osobe zabiť sa, napríklad tým, že jej poskytne prostriedky či predpíše smrteľnú medikáciu. Odlišuje sa od eutanázie, ktorá si vyžaduje aktívny zásah tretej strany. Vo väčšine krajín sveta je akákoľvek asistencia pri ukončení života, dokonca aj účasť na nej trestná. Vrátane Slovenska. U nás popri právnej a morálnej rovine možnosť asistovanej samovraždy či eutanázie znemožňuje viera. Samovražda je jednoducho hriech.

Sú však krajiny, ktoré dobrovoľnú smrť v rôznych podobách a za istých okolností pripúšťajú. Napríklad v Holandsku, Belgicku a Luxembursku je pre trpiacich pacientov povolená eutanázia i asistovaná samovražda. V Holandsku a Belgicku o ňu môžu požiadať dokonca maloletí.

Kolumbia či Kanada umožňuje nevyliečiteľne chorým eutanáziu, päť štátov v USA Oregon, Washington, Vermont, Montana, Kalifornia a Colorado zase asistovanú samovraždu.

Najbenevolentnejšie je v tomto smere práve Švajčiarsko, ktoré povolilo asistovanú samovraždu už v roku 1942 a len tam ju oficiálne môžu využiť aj cudzinci. Jedinou podmienkou je, že osoba, ktorá usmrteniu pacienta asistuje, z toho nesmie mať žiadny profit. Musí konať nezištne.

Uznávaný vedec sa dnes dobrovoľne poberie na večnosť, podľa neurológa Traubnera je jeho konanie teatrálne

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás