Jana Čavojská

Od Vianoc až do 8. januára oslavujú ľudia na severe Grécka boha Dionýza. Samozrejme, nevzývajú ho ako antickí Gréci, pre ktorých to bol boh vína, ovocných sadov, plodnosti, rituálneho šialenstva, náboženskej extázy, slávností a&nbsp;divadla. No jeho pole pôsobnosti sa postupne prenieslo do tradícií obyvateľov pohoria Rodopy. Ne­jakým spôsobom sa stalo aj to, že Dionýza oslavujú práve v&nbsp;období Vianoc. Prišla som z&nbsp;dediny Volakas. Tam som márne čakala na začiatok tradičných udalostí a&nbsp;príchod ľudí v&nbsp;maskách. Podstata tradícií vo Volakase je, že počas Vianoc opustí podsvetie mýtický Kallikantzaros, aby škodil vo svete, a&nbsp;7. januára, keď sa slnko začína vracať, chce odpíliť strom života. Maskovaní arapidi ho majú vystrašiť a&nbsp;odohnať naspäť do podsvetia. Na námestí v&nbsp;stánku ponúkali za dobrovoľný príspevok mäso grilované na ohni a&nbsp;nápoje, no mladí muži v&nbsp;mikinách s&nbsp;obrázkom masky arapida sedeli v&nbsp;neďalekej taverne. Skoro nikto nevedel po anglicky. Zavolali barmana a&nbsp;ten mi preložil, že arapidi prídu možno okolo štvrtej popoludní. Neskôr sa to posunulo na piatu. „A&nbsp;pozor, kde zaparkuješ. Bude to sprievod veľmi opitých ľudí, mohli by ti rozbiť auto.“ Boh Dionýz by bol asi spokojný. A&nbsp;ak bájny zlý Kallikantzaros jazdí na nejakom dobrom vyleštenom aute, sprievod ho možno skutočne odplaší.

Ďalšia dedina Kali Vrisi je úplne pokojná. Len na námestíčku v&nbsp;taverne Dionýz obeduje s&nbsp;partiou priateľov muž v&nbsp;kroji a&nbsp;štyria muzikanti občas spustia ukážku svojho repertoáru. Malý priestor naplní tradičná a príliš hlasná hudba. „Prší,“ usmeje sa čašník. Maskovaní nemôžu vyjsť na ulicu v&nbsp;daždi, lebo by im poškodil kostýmy. Inak by tam vraj už určite boli. Obeduje tam aj brčkavý muž, ktorý vie po nemecky. „Dnes je slávnosť Jána. Vonku bude málo babugerov. Ale príď zajtra o&nbsp;dvanástej. Budú tu maskovaní babugeri aj nevesta so ženíchom. A&nbsp;možno až tisíc divákov. Chodia sem televízie až z&nbsp;Nemecka.“ Pýtam sa ho, či kedysi aj on nosil masku babugera. „Samozrejme,“ usmeje sa. „Ale teraz mám 75 rokov a&nbsp;som na to už starý.“ Ešte mi odporučí navštíviť ďalšie zaujímavosti v&nbsp;okolí, napríklad najdlhšiu jaskyňu s&nbsp;podzemnou riekou na svete a&nbsp;antické pamiatky, a&nbsp;opäť sa pustí do jedla. Už viem, že v&nbsp;Grécku o&nbsp;dvanástej znamená, že stačí prísť na druhú hodinu popoludní. To sa už po dedine motajú babugeri. Zatiaľ vidno hlavne deti. Majú rohaté látkové masky obšité kozími kožami, na sebe tmavé kozie kože a&nbsp;okolo pása veľké zvonce. Tradičný odev dopĺňajú biele pančuchy a&nbsp;kožené topánky podobné našim krp­com. Alebo obyčajné tenisky. Na dvore chrámu chystajú dve ženy a&nbsp;muž mäso a&nbsp;z&nbsp;kohútika pri taverne Dionýz tečie namiesto vody husté červené víno z&nbsp;neďalekého vinárstva Nico Lazaridis. Za nič sa neplatí. Stačí si naplniť pripravené plastové poháre a&nbsp;pripojiť sa k&nbsp;všeobecnej veselosti na námestí.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/zamilovana-demetra-vybrali-sme-grecka-oslavit-boha-dionyza" target="_blank">FOTO babugerov si pozrite v GALÉRII</a>

Za babugerov sa kedysi prezliekali iba muži. Veď ich úlohou bolo ochraňovať komunitu pred zlým. No keďže cieľom týchto vianočných rituálov je aj udržať plodnosť a&nbsp;zabezpečiť nový život, čo sú zas ženské superschopnosti, museli byť ich súčasťou aj dámske postavy. Preto sa v&nbsp;Kali Vrisi oblieka muž do svadobných šiat a&nbsp;hrá nevestu. Žien v&nbsp;krojoch je v&nbsp;sprievode veľa. A&nbsp;už aj medzi babugermi. Pod maskou sú často ženy a&nbsp;dievčatá. Aj tradície, dokonca tie od bohov na Olympe, podliehajú vývoju a&nbsp;zmenám. Oslavy Dionýza v&nbsp;Kali Vrisi sú vlastne jednou veľkou svadbou. Svadobčania sa pripravujú v&nbsp;jednej z&nbsp;kaviarní. Hudobníci hrajú na gajdách a&nbsp;bubnoch, ženy v&nbsp;pestrých krojoch a&nbsp;muži v&nbsp;baretkách, bielych košeliach a&nbsp;čiernych nohaviciach tancujú. Táto svadba je podľa etnológov rituálnou spomienkou na prepojenie starogréckej bohyne Demetry, bohyne zeme, úrody a&nbsp;plodnosti, s&nbsp;titanom Iasiónom, do ktorého bola zamilovaná. Pripravuje sa aj ženích. Nahodí sako, na chlopňu si pripne kytičku. Príde holič a&nbsp;starostlivo ho oholí, zostanú mu iba fičúrske fúziky. Babugeri zatiaľ v&nbsp;uliciach naháňajú ľudí a&nbsp;občas do niekoho udrú vrecúškom naplneným popolom. Dvaja muži dovedú sivého koníka. Bude kráčať na čele sprievodu. Spolu s&nbsp;Dionýzom. Antická tradícia sa takto spojila s&nbsp;pohanskými zvykmi. Dionýz je mladý muž v&nbsp;bielom rúchu s&nbsp;nalíčenými očami, okolo hlavy má strapce hrozna a&nbsp;v&nbsp;rukách dvíha hlinený džbán plný červeného vína. Samozrejme, hojne si z&nbsp;neho upíja a&nbsp;nápoj čoskoro zanechá stopy na jeho rúchu. Za ním nasledujú poskakujúci babugeri, po nich muzikanti, ženích a&nbsp;krojovaní. Obyvatelia Kali Vrisi a&nbsp;návštevníci ich už čakajú na námestí. Tam sa tancuje a&nbsp;ženích sa zvíta s&nbsp;rodinou nevesty. Pripravili veľký peceň chleba. Po svadobnom obrade si ho ženích s&nbsp;nevestou rozdelia. Sprievod ďalej pokračuje dedinou. Ku krojovaným sa pridajú ľudia z&nbsp;námestia. V&nbsp;rukách majú poháriky s&nbsp;červeným vínom z&nbsp;kohútika a&nbsp;veselo diskutujú. Keď sa dostaneme pred budovu múzea, nasleduje rituál svadby: nevesta, sobáš, delenie chleba, hudba a&nbsp;tanec. Do tanečného kruhu sa pridajú úplne všetci. Nevesta má dlhé blond vlasy, a&nbsp;keď sú všetci na námestí dôkladne vytancovaní, kráča ďalej spolu so ženíchom v&nbsp;sprievode veselých dedinčanov.

Rituál s&nbsp;množstvom významov má vraj korene v&nbsp;starogréckych drámach a&nbsp;mytológii. Zo spojenia Demetry a&nbsp;Iasióna sa narodí vraj jej najmilovanejšia dcéra Persefona, ktorú však Zeus dá za manželku svojmu bratovi Hádesovi, vládcovi podsvetia. Demetra ju síce zachráni, no Persefona medzitým pre Hádesov úskok zje semienka granátového jablka. A&nbsp;kto v&nbsp;podsvetí niečo zje, musí tam už zostať... Lenže Hádes je nútený spraviť kompromis. Persefona s&nbsp;ním teda strávi vždy len tretinu roka – obdobie zimy. Demetrin smútok a&nbsp;zúfalstvo totiž počas týchto mesiacov zabijú všetku vegetáciu. Sofistikované diela dramatikov sa preniesli z&nbsp;javísk divadiel do dedinského prostredia a&nbsp;ľudia si ich prispôsobili svojou živelnosťou tak, aby si čo najlepšie užili výnimočné chvíle a&nbsp;posilnili vzájomné vzťahy a&nbsp;komunitu. Kali Vrisi v&nbsp;tento deň praská vo švíkoch. A&nbsp;to sú grécke Rodopy vraj vypráz­dnené. Veľa obyvateľov, dokonca aj Sarakacani, menšina, ktorá sa tradične venovala paseniu dobytka v&nbsp;horách, údajne tento región po druhej svetovej vojne a&nbsp;gréckej občianskej vojne opustili. V&nbsp;dedinách je veľa prázdnych domov. Hlavne v&nbsp;horách mimo hlavnej cesty. Autobusy tam chodia zrejme málo. Často prší. Hoci je morské pobrežie vzdialené od mesta Drama len 40 kilometrov, teplotný rozdiel môže byť aj desať stupňov. Ak aj pri mori svieti slnko, dediny v&nbsp;horách sú cez zimu často v&nbsp;hmle. Ťažké mechanizmy odhrýzajú z&nbsp;kopcov. Ťažia tam mramor. Grécko je jedným z&nbsp;popredných svetových producentov mramoru, ročne ho vyprodukuje viac ako 1 400 000 ton a&nbsp;80 percent z&nbsp;nich vyvezie. Opäť spojenie s&nbsp;antikou – antické Grécko doslova vystavali z&nbsp;mramoru a&nbsp;mramorové stavby dekorovali krásnymi mramorovými sochami. V&nbsp;horách v&nbsp;okolí Dramy ťažia biely mramor. Obrovské ťažké bloky nakladajú žeriavmi a&nbsp;odvážajú z&nbsp;hornatého regiónu. Úlomkami mramoru zas vysypávajú obslužné cesty v&nbsp;kopcoch. O&nbsp;Rodopy sa Grécko delí s&nbsp;Bulharskom. Zaujímavé je, že tam z&nbsp;kopcov tak neubúda. Aj Bulharsko produkuje nejaký mramor, no ani zďaleka sa nepribližuje ku Grécku.

Zaujímavé je, že Bulhari z&nbsp;hôr na opačnej strane hranice majú s&nbsp;Grékmi v&nbsp;Kali Vrisi spoločné ešte niečo. Babugerov. Tí bulharskí vyzerajú úplne inak než grécki. Sú mohutní. Celé telo im zakrýva kostým z&nbsp;kozej a&nbsp;ovčej srsti. Na hlavu si nasadzujú vysokú masku v&nbsp;tvare kužeľa. Je tiež pokrytá srsťou, má len malý otvor na tvár alebo aspoň na oči. Srsť okolo si babuger zvyčajne spletie do dvoch malých vrkočov. Bulharskí babugeri majú tiež okolo pása ťažké zvonce. Vyzbrojení sú aj drevenými mečmi. Prvého som videla hneď ráno z&nbsp;okna prenajatého bytu v&nbsp;mestečku Simitli. Kráčal po ulici a&nbsp;všade sa rozliehal rytmický zvuk jeho zvonca. Čoskoro sa k&nbsp;nemu pridali ďalší babugeri a&nbsp;okrem nich muzikanti s&nbsp;píšťalami a&nbsp;bubnami, medvediar a&nbsp;medveď v&nbsp;chlpatom kostýme, partička doktorov, staré ženy, pod ktorých maskou sú muži, ale aj pravoslávny kňaz. Prišli aj krojovaní tanečníci. Pod maskou jedného z&nbsp;babugerov je Vilimir Aleksandrov. Vraj najmladší predseda obecnej rady v&nbsp;Bulharsku. Okrem toho, že tancuje ako o&nbsp;život, organizuje v&nbsp;Simitli udalosti spojené s&nbsp;tradíciami aj festival babugerov a&nbsp;iných masiek, ktorý býva 13. a&nbsp;14. januára. Na programe bolo 40 skupín z&nbsp;celého okolia. Bulhari majú veľmi pestré tradície. Asi každá dedina si zachováva masky, odlišné od tých z&nbsp;vedľajšej dediny. Jedno majú spoločné: v&nbsp;čase Nového roka, ktorý tam ľudia slávia 1. alebo 14. januára – po­dľa nového alebo starého kalendára – , majú odháňať zimu a&nbsp;všetko zlé. Celá komunita sa spolieha na hrôzostrašné maskované príšery. Vraj keď obídu domy, odplašia od domácností nešťastie, choroby, neúrodu a&nbsp;hlad a&nbsp;privolajú samé dobré veci.

Preto sa nikto nehnevá, keď ho obrovskí babugeri zovrú do stredu medzi seba a&nbsp;mieria naňho šabľami. Práve naopak. Každému z&nbsp;nich podá bankovku a&nbsp;potom spolu skáču. Všetko zlé je zažehnané. Bankovky putujú do rúk krojovaného vodcu babugerov. Ukladá ich do tašky. Zaplatia z&nbsp;nich večierok pre celú komunitu. Obyvatelia Simitli čakajú babugerov pred domami. Na stolíky nachystajú občerstvenie – niekde len ovocie a&nbsp;cukríky, inde koláče a&nbsp;klobásy. Samozrejme, aj víno a&nbsp;niečo ostrejšie. Najprv si všetci podajú ruky. Potom všade nasleduje rovnaké divadlo. Tanec babugerov, požehnanie kňaza, ktorý dá domácim pobozkať kríž a&nbsp;potom ich pokropí vodou, pokusy lekárov niekoho obviazať a&nbsp;ošetriť, malí babugeri pritom napodobňujú pohyby a&nbsp;tanec svojich rodičov. Zvonenie zvoncov vraj odháňa zlých duchov a&nbsp;vysoké masky chránia svojich nositeľov, keď sa musia porátať s&nbsp;démonmi. Z&nbsp;dnešného pohľadu je zaujímavé skôr to, ako takéto tradície spájajú komunitu. Išli by ste vyskakovať v&nbsp;kostýme z&nbsp;kozej srsti pred susedov dom, s&nbsp;ktorým sa neznášate? Zimné rituály znamenajú uzmierenie, zabudnutie na staré nezhody, opätovné podanie rúk a&nbsp;fungovanie ako komunita a&nbsp;priatelia. A&nbsp;hoci je celodenné poskakovanie a&nbsp;tancovanie v&nbsp;ťažkom kostýme zo zvieracej kože neskutočne náročné, zdá sa, že aj dávno po zotmení, keď ešte navštevujeme posledné domy a&nbsp;mýtické postavy sa postupne vynárajú z&nbsp;tmy pod žiarovkami na dvoroch, majú babugeri stále nadbytok energie. Akoby im bolo ľúto, že sa tento výnimočný deň končí. Že tradičné masky budú musieť odložiť do skríň, pivníc, na povalu a&nbsp;vytiahnu ich zase až o&nbsp;rok. Preto skáču o&nbsp;to vyššie a&nbsp;rýchlejšie.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/zamilovana-demetra-vybrali-sme-grecka-oslavit-boha-dionyza" target="_blank">Bulharské a grécke zvyky si pozrite v GALÉRII</a>

Sprievod masiek vždy uzatvára medvediar s&nbsp;medveďom. Medveď ako veľké zviera predstavuje silu a&nbsp;šťastie. Súčasťou jeho úlohy je popasovať sa s&nbsp;pánom domu. Niekedy to naozaj urobí, inokedy si vezme na mušku deti. Kedysi takto po domoch chodili živé medvede. Ich majiteľmi boli tradične Rómovia. V&nbsp;horách hľadali medvedice s&nbsp;malými. Matku museli zabiť. Ináč sa človek k&nbsp;medvieďaťu nedostal. Zviera si potom vzali domov. Učili ho na fľašu a&nbsp;na kontakt s&nbsp;ľuďmi. Aby ho mohli ovládať, do ňufáka mu vrazili kovový krúžok. K&nbsp;nemu pripevňovali reťaz. Pre citlivý medvedí ňufák potom bol medveď pod kontrolou človeka. Rómovia učili medvede aj tancovať. Zviera sa muselo postaviť na zadné a&nbsp;knísať v&nbsp;rytme hudby, ktorú hral na husliach či píšťale jeho majiteľ. Spoločne potom cestovali. Na letnú sezónu na pobrežie Čierneho mora, inokedy do miest, na festivaly a&nbsp;slávnosti. Medvediar hral, medveď tancoval a&nbsp;tak si zarábali na živobytie. Medvede aj liečili. Chorí si dávali zavolať medvediara so zvieraťom. Verili, že keď sa po nich medveď vyváľa, odoberie z&nbsp;nich chorobu. Tancujúce medvede sú v&nbsp;Bulharsku už minulosťou. Ich majiteľom ich odobrali, keďže mnohé u&nbsp;svojich pánov živorili v&nbsp;hrozných podmienkach. Organizácia Štyri laby pre ne vytvorila medvedí park v&nbsp;mestečku Belitsa neďaleko lyžiarskeho strediska Bansko. Tam žijú vo veľkom areáli a&nbsp;dá sa povedať, že napoly slobodne. Na reálnu slobodu v&nbsp;horách by si už nezvykli. Nedokázali by sa o&nbsp;seba postarať. Medzi aprílom a&nbsp;novembrom sa na ne môžu prísť pozrieť návštevníci. Ktovie, ako často sa tam dostanú ich bývalí majitelia. A&nbsp;či ešte medvede tancujú na ich pokyn...

Zamilovaná Demetra: Vybrali sme sa do Grécka osláviť boha Dionýza

Výber pre vás

Zamilovaná Demetra: Vybrali sme sa do Grécka osláviť boha Dionýza

Súvisiace články

Konstantin a Viktoria liečia choré deti: Na Ukrajinu za našou terapiou cestujú aj Slováci

Hudobník i fotograf: Bryan Adams vystavuje v Bratislave fotky celebrít a vojnových veteránov

Pripravení zomrieť: Boli sme s Čechmi, ktorí bojujú na Donbase za Ukrajinu. Toto v boji vyhráva

Výber pre vás