Jana Čavojská

V mestečku Roccatederighi majú radi somáre. Hlavnú ulicu vysypali pieskom a&nbsp;okolo cesty postavili zábrany. Za nimi sa zhromažďujú diváci, aby si pozreli tradičné somárie preteky. Zvieratá zatiaľ kontroluje veterinár. „Pozor, somáre sú tvrdohlavé,“ napomínajú jazdci každého, kto sa chce motať v&nbsp;ich blízkosti. Treba byť opatrný a&nbsp;dávať si pozor na zúbky a&nbsp;kopýtka milo pôsobiacich zvieratiek.

Svoje o&nbsp;tom vedia aj jazdci, ktorí každý rok súťažia o&nbsp;obraz namaľovaný niektorým z&nbsp;lokálnych umelcov. S&nbsp;koňom je to vraj malina, zhodujú sa. Vyskúšaj si to však na somárovi! Treba ho dôkladne usmerňovať. Občas musia byť dvaja na to, aby tvrdohlavé ušaté zviera vôbec dostali na štart. Najlepšie to s&nbsp;nimi vie Angelo. Nečudo, veď je ich majiteľom. Čože, zvieratá na tomto podujatí s&nbsp;tradíciou od roku 1295 nie sú miestne? „Nie, mám stajne pri Siene,“ usmieva sa majiteľ. Nuž, je pravda, že ani na toskánskom vidieku už ľudia nechovajú toľko zvierat ako v&nbsp;minulosti. A&nbsp;radšej ich doviezť zo Sieny, než nechať viac ako 700-ročnú tradíciu zaniknúť.

Miestni sa pomaly schádzajú, aby si pozreli preteky na somároch. No nielen to. Ako je to v&nbsp;Taliansku zvykom, každé podujatie je zároveň príležitosťou stretnúť sa pri káve alebo „aperitive“. Na malom námestíčku hrá pár muzikantov svoj koncert a&nbsp;vedľa nich zas partička starších mužov karty. Ulicou za ich chrbtami sa okolo kostola dostanem historickou bránou do kamenného jadra Roccatederighi. Vytesali ho do skaly pred vyše tisíc rokmi. Do úzkych strmých uličiek sa ako dopravné prostriedky najviac hodia motorky alebo maličké nákladné Piaggia. Pôvabné mestečko sa končí Kostolom svätého Martina. Ďalej sú už len skaly. Stredoveké jadro vyzerá krásne. Na druhý pohľad si však všimnete, že väčšina domov má zatvorené okenice. Kvalita bývania v&nbsp;stáročných kamenných budovách nie je ideálna. Priestory sú malé a&nbsp;tmavé, v&nbsp;zime chladné, nedá sa tam prísť autom, stále treba chodiť do kopca a&nbsp;po schodoch... To, čo pôsobí romanticky pre návštevníkov na pár dní, nemusí byť znesiteľné celý život. Aj preto sú tieto krásne uličky plné prázdnych domov. Aj tak patria ceny nehnuteľností v&nbsp;Toskánsku k&nbsp;najvyšším v&nbsp;Európe. Zrejme je však atraktívnejšie bývať v&nbsp;pôvabnej vilke uprostred vinohradov ako v&nbsp;kamennom stredovekom byte zastrčenom v&nbsp;uzučkej uličke niekde v&nbsp;kopcoch. Ak ste náhodou uvažovali, že sa do chýrneho talianskeho regiónu presťahujete, škoda, že ste zmeškali ponuku lokálnych úradov. Koncom júla mali deadline žiadosti o&nbsp;finančný príspevok vo výške 10- až 30-tisíc eur na kúpu a&nbsp;renováciu nehnuteľnosti v&nbsp;76 horských mestečkách a&nbsp;dedinkách. Región sa aj takto chce brániť proti ubúdaniu obyvateľstva. Áno, ešte aj Toskánsko sa borí s&nbsp;týmto problémom.

Ale ako je to možné? Kto by tam nechcel žiť? Hovorí sa, že keď sa v&nbsp;Toskánsku stratíte, objavíte niečo ešte krajšie, než bol pôvodný cieľ vašej cesty. A&nbsp;naozaj je to tak. Je to krajina nevšedných výhľadov a&nbsp;pohľadov, ktoré vytvorila kombinácia prírody a&nbsp;ľudského úsilia pretvárať svoje prostredie na krásu.

Len pre informáciu, podľa spomínaného projektu finančnej motivácie na kúpu nehnuteľnosti v&nbsp;Toskánsku je priemerná cena za štvorcový meter v&nbsp;najlacnejšej provincii Pistoia 1 472 eur. Porovnajte to s&nbsp;cenami v&nbsp;Bratislave! Tí, ktorí to riskli a&nbsp;do Toskánska sa zo Slovenska a&nbsp;z&nbsp;Česka predsa len presťahovali, väčšinou nešetria superlatívmi. Objavili vysnívaný sladký život – „la dolce vita“. Toskánsko vraj prebúdza túžbu po živote. „S&nbsp;manželkou sme z&nbsp;bazéna pozorovali kopčeky okolo a&nbsp;napadlo nám, že by sme tu chceli žiť,“ spomína René. „Ešte stále tu nájdete veľa autentických miest, z&nbsp;ktorých sa nestali turistické ciele – a&nbsp;také mám najradšej,“ hovorí Veronika. „Skutočný život objavíte v&nbsp;zabudnutých dedinkách, nie v&nbsp;najnavštevovanejších miestach,“ súhlasí Zdena. Poslúchneme a&nbsp;každý deň sa autom štveráme do kopcov, do dediniek s&nbsp;čarovnými názvami, kde je vždy otvorený minimálne jeden bar alebo pekáreň. Ak niekam prídeme druhý raz, už si nás pamätajú, vítajú nás so širokým úsmevom, už sme „ich“. Vieme, že kapučíno pijú popoludní iba malé deti – ak neznesiete kávu bez mlieka, vypýtajte si „macchiato“. Posedenie pri šálke „caffè“ sa považuje za plnohodnotnú aktivitu. Zisťujeme, že hoci v&nbsp;nedeľu ide každý do kostola, s&nbsp;rovnakou samozrejmosťou farníci vo vyššom veku kdesi na námestíčku medzi kamennými domami organizujú koncert pod dúhovou vlajkou. Všade nájdeme nejakú malú rodinnú reštauráciu a&nbsp;v&nbsp;ponuke má vždy aj jednoduché, no chutné tradičné zeleninové jedlo z&nbsp;tohto kraja.

A&nbsp;vidíme, že Toskánsko je –&nbsp;s&nbsp;výnimkou známych historických miest – výsostne poľnohospodárska krajina. Samozrejme, vinice a&nbsp;olivové háje. O&nbsp;tých vie každý, sú priam synonymom tohto regiónu. No je tam aj veľa farmárov, ktorí chovajú ovce a&nbsp;kozy. Veľa včelárov. Tamojších ľudí živí pôda a&nbsp;neľahká manuálna práca. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Arezzo. Jedným z&nbsp;jeho najväčších historických bohatstiev je cyklus fresiek od Piera della Francescu o&nbsp;legende o&nbsp;svätom kríži z&nbsp;15.&nbsp;storočia. O&nbsp;niekoľko storočí neskôr tam Roberto Benigni nakrútil oscarový film Život je krásny. La vita è bella. Zahral si v&nbsp;ňom aj jednu z&nbsp;hlavných úloh – a&nbsp;dostal za ňu Oscara. Dojímavý príbeh sa čiastočne odohráva v&nbsp;uličkách Arezza, na mieste najznámejších scén sú dnes nainštalované infotabule. Je to film o&nbsp;židovskom majiteľovi obchodu s&nbsp;knihami Guidovi Oreficeovi, jeho krásnej žene a&nbsp;ich synovi. Ale hlavne o&nbsp;tom, ako chce v&nbsp;koncentračnom tábore otec syna uchrániť od všetkých tých hrôz predstieraním, že to celé je iba hra. Na zvažujúcom sa hlavnom námestí, kde sa odohrala známa bicyklová scéna, sa dvakrát ročne koná iné divadlo – Giostra del Saracino. Ide o&nbsp;turnaj ôsmich rytierov na koňoch zo štyroch mestských štvrtí na stredoveký štýl. Obyvatelia Toskánska všeobecne milujú takéto formy zábavy, spomeňte si na preteky somárov. A&nbsp;organizujú aj historické konské závody či súťaže lodí na mori, pričom skutočne nimi žijú a&nbsp;súperia tak, akoby to bolo naozaj. Ono to vlastne naozaj je, ide o&nbsp;víťazstvo, z&nbsp;ktorého sa potom teší celá mestská štvrť, a&nbsp;je otázka prestíže vybojovať ho.

Mladšej generácii možno viac ako Arezzo povie Volterra. Odohráva sa v&nbsp;nej totiž dej druhej časti knižnej ságy Twilight. Mestečko je tiež obývané ešte od čias Etruskov a&nbsp;rovnako ako Arezzo má povestné, zvažujúce sa námestie. Mimochodom, filmári si pre nakrúcanie Twilightu vybrali iné toskánske mesto, Montepulciano. Áno, presne to, ktoré je preslávené rovnomenným vínom.

Výpočet pôžitkov toskánskeho života je asi nekonečný. A&nbsp;vôbec sa netýka len jedla, ktoré je zároveň jednoduché a&nbsp;plné chutí, a&nbsp;omamných nápojov. Stále sa tam cenia výhľady. Na krajinu, na stredoveké mestá. Je pozoruhodné, že ešte aj ošúchané domy a&nbsp;rozpadnuté budovy pôsobia esteticky... Samozrejme, hlučné stretnutia s&nbsp;priateľmi, to je základ. Festivaly –&nbsp;presne ako preteky somárov v&nbsp;Roccatederighi či rytiersky turnaj v&nbsp;Arezze, sú hlavne príležitosťou stráviť čas s&nbsp;rodinou a&nbsp;so susedmi. Komunikácia, a&nbsp;nezáleží na tom, či ide o&nbsp;niekoho, koho Talian pozná roky alebo ho práve stretol. Termálne kúpele – v&nbsp;Toskánsku ich je veľa a&nbsp;rôznych kategórií, od voľne prístupných prameňov po kúpeľné hotely. Nastavenie tváre slnku. Vôňa borovíc. A&nbsp;more. Ubytovať sa niekde v&nbsp;blízkosti mora, no predsa vo viniciach či kúsok od olivového hája, vo vile so žltou fasádou, záhradou a&nbsp;s&nbsp;bazénom – tak si ľudia väčšinou predstavujú toskánsku dovolenku. Asi nie je nič lepšie, ak na to máte. Ubytovanie tam nie je lacné. Presne­jšie, ak nájdete lacnejšie ubytovanie, bude to zrejme miniatúrny priestor na prízemí alebo v&nbsp;prerobenej garáži, kam sa natesno zmestí posteľ, stolík, sprchovací kút a&nbsp;váš ku­for – no zrejme nebude chýbať „presostroj“. Zlatou strednou cestou sú byty v&nbsp;mestečkách neďaleko najpopulárnejších stredovekých miest. Sú lacnejšie a&nbsp;k&nbsp;najznámejším atrakciám to máte na skok. Dokonca aj hromadnou dopravou. Ak sa však chcete dostať do tých zapadnutých dediniek, o&nbsp;ktorých slovenskí obyvatelia Toskánska hovoria, že v&nbsp;nich nájdete autenticitu talianskeho života, budete potrebovať auto. Autobusy síce chodia, ale nie je ich veľa. Alebo bicykel, Toskánsko je známe cyklochodníkmi – či aspoň značenými trasami, ktoré síce vedú po okresných cestách, no tie sú málo frekventované a&nbsp;výhľady na okolitú krajinu stoja za to.

Slovenku Martinu si „la dolce vita“ získal natoľko, že sa do Toskánska presťahovala len po kratučkom zvažovaní za a&nbsp;proti. Nečakala, že to hneď bude nastálo. Chcela si to jednoducho vyskúšať. A&nbsp;„sladkosť“ toskánskeho života si ju získala natoľko, že tam žije už desať rokov. Hovorí, že zbožňuje more a&nbsp;víno, ale aj to, ako sa ľudia po práci stretnú na nejakom peknom mieste pri „aperitive“, aby sa porozprávali, pozreli si západ slnka, odreagovali sa po celom dni. A&nbsp;potom, môže to byť dobre po dvadsiatej hodine, večerajú. Hoci si málokto odpustí víno, nestretnete veľa naozaj opitých ľudí. Veronika odporúča ochutnávky u&nbsp;vinárov, ale aj absolvovanie školy varenia priamo u&nbsp;niektorej zo šéfkuchárok. Naučíte sa tam vraj dve najužitočnejšie veci – že taliansku kuchyňu robia komplikovanou Netaliani, Talian vie, že základom je jednoduchosť a&nbsp;málo, no kvalitných surovín. A&nbsp;že cestoviny si treba urobiť doma a&nbsp;je to vlastne úplne jednoduché. Prirodzene si osvojila taliansky prístup k&nbsp;životu. Znamená to nesťažovať sa, nebrať život až tak vážne a&nbsp;preplávať cez rôzne situ­ácie s&nbsp;úsmevom na tvári. Ak je niečo, čo sa jej na Toskánsku nepáči, sú to nerešpektujúci turisti v&nbsp;letných mesiacoch. Zima môže byť chladná a&nbsp;vlhká a&nbsp;s&nbsp;výnimkou najvychytenejších miest ako Florencia, Pisa či Siena, kam sa dá ísť za pamiatkami a&nbsp;galériami, sa tam cudzinci príliš nehrnú. Aj celebrity, ktoré v&nbsp;Toskánsku majú domy, tam trávia čas väčšinou cez leto. Zvyšok roka sú mnohé z&nbsp;celebritných usadlostí normálne na prenájom. Napríklad Il Palagio neďaleko dediny Figline Valdarno, ktorá patrí Stingovi. Spevák tam vlastní aj pizzeriu a&nbsp;vyrába víno, olivový olej a&nbsp;med.

Najfotografovanejšie miesto v&nbsp;Toskánsku je zaznačené aj na mapách: Podere Belvedere v&nbsp;renesančnej krajine Val d’Orcia, ktorá je na Zozname svetového dedičstva UNESCO. „Podere“ znamená „farma“. „A&nbsp;najfotografovanejšia je preto, lebo pohľad na ňu naozaj berie dych,“ hovorí Jim, ktorý organizuje v&nbsp;Toskánsku fotovýlety. „Magická je hlavne ráno, za východu slnka, keď z&nbsp;údolia stúpa hmla a&nbsp;farma doslova pláva niekde nad ňou. Belvedere som fotografoval niekoľko desať ráz a&nbsp;nikdy ma to neprestane baviť.“ S&nbsp;klientmi obvykle vstávajú pred štvrtou ráno, aby boli na mieste ešte potme. Od auta kráčajú chodníkom k&nbsp;olivovému háju za svetla čeloviek. Pripravia si fotoaparáty a&nbsp;čakajú. Kikiríkanie dedinských kohútov a&nbsp;brechot psov je predzvesťou, že čoskoro začne svitať. Jim sa vždy teší, keď je v&nbsp;údoliach hmla. „Ale tá scéna sa mení z&nbsp;minúty na minútu a&nbsp;pohľad na farmu a&nbsp;krajinu okolo je zakaždým čarovný,“ tvrdí.

Určite sa pri fotografovaní nedajte strhnúť. Nevstupujte na súkromné pozemky a&nbsp;radšej ani do olivového hája pred Belvedere, niekoho tam vraj nedávno pohrýzol veľký strážny pes. Ale hlavne to nie je veľmi slušné. Aj najfotografovanejší dom Toskánska má svojho majiteľa. V&nbsp;roku 2006 ho za 2,7&nbsp;milióna eur kúpil írsky podnikateľ Alistair Tidey. „Reprezentuje všetko talianske. Keď sme hľadali dom, chceli sme presne túto scenériu. Kamenný farmársky dom na kopci, obkolesený cyprusmi,“ o&nbsp;šesť rokov neskôr povedal novinárom, keď dom ponúkal na predaj za päť a&nbsp;pol milióna eur. Poďme ďalej, v&nbsp;okolí sú ďalšie malebné fotografické miesta. Poggio Covili s&nbsp;vysokými cyprusmi okolo príjazdovej cesty, Agriturismo Baccoleno, ku ktorému takisto vedie cesta s&nbsp;cyprusmi, ale pôvabne sa vlní v&nbsp;zákrutách a&nbsp;na rozdiel od Belvedere ho odporúčajú fotiť pri západe slnka. Ďalej sú tam polia, ktoré preslávil film Gladiátor, kaplnka Vitaleta, mestečká Sorano a&nbsp;San Gimignano. Crete Senesi alebo hlinené polia pri meste Siena. A&nbsp;lokalita San Quirico s&nbsp;prísne zoradenými cyprusmi. Vlastne všade sa cítite, akoby ste sa vozili v&nbsp;stredovekej maľbe. A&nbsp;verte, že rovnako ako Jima ani vás neomrzí pohľad na tieto miesta cez hľadáčik fotoaparátu.

Život v Toskánsku je krásny: Napriek tomu tam ľudia nechcú bývať

Výber pre vás

Život v Toskánsku je krásny: Napriek tomu tam ľudia nechcú bývať

Súvisiace články

Volanie Bieščad: V poľských horách si s medveďmi poradili

Hon na superjachty: Patálie západných krajín so zhabanými plavidlami ruských oligarchov

Palio je život: Najšialenejšie dostihy na svete bežia kone okolo námestia v talianskej Siene

Výber pre vás