Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Azda najdramatickejšie hodiny svojho života zažili otec a jeho deväťročný syn, keď sa ráno v roku 1975 vydali na túru na Ždiarsku vidlu v Belianskych Tatrách. Po ceste ich zastihlo príšerné počasie. Hustý dážď a nepreniknuteľná hmla. Rozhodli sa vrátiť do tepla a bezpečia chaty. V tej chvíli netušili, aké strasti ich čakajú. „Pri spiatočnej ceste si pomýlili smer a začali schádzať strmým terénom do Tristárskej doliny,“ opísal nám udalosť plnú hrdinstva a sebazaprenia dlhoročný horský záchranár Laco Janiga. Muž, ktorý o štyri roky neskôr prežil pád vrtuľníka pri záchrane nemeckej turistky a prišiel o päť kamarátov. V pamäti mu utkvela práve táto príhoda otca a syna. Možno i preto, že jeden človek sa v nej znovu narodil. Tak ako on.

„Prešli len nejakých dvesto metrov, keď chlapec zrazu zostal sám. Jeho otec sa pošmykol a padol zo skalnej steny do neznáma. Je neuveriteľné, že deväťročné dieťa, ktoré sa v horách príliš nevyznalo, dokázalo nájsť cestu k zranenému, ktorý bezvládne ležal s mnohými zlomeninami o niekoľko metrov nižšie. Zostalo pri ňom celú noc, ošetrovalo ho, kusmi vlastnej košele mu obviazalo rany...“ Nič iné urobiť nemohlo. Obaja boli kilometre od civilizácie, v&nbsp;turisticky málo atraktívnej oblasti. Pomoci by sa nedočkali. „Ten priestor je známy hustým porastom viac než poldruhametrových lopúchov, vyrastajúcich zo skalných blokov. Pre pozorovateľov z diaľky by boli obaja prakticky neviditeľní.“

Zúfalému, premrznutému chlapcovi neostalo iné, len sa vybrať náročnou trasou, po klzkých vápencových skalách tiahnucich sa popri malých vodopádoch. Šliapal niekoľko hodín, kým dorazil k hotelu Magura. Vyčerpaný dokázal zo seba dostať len: „Ocko sa zrútil zo skaly a leží v doline, kde je veľa vodopádov.“ Ani záchranári netušili, kde to môže byť. Preto vyslali niekoľko skupín, ktoré po mužovi pátrali. V stále sa zhoršujúcom počasí robil pilot vrtuľníka nebezpečné manévre. Nakoniec zraneného objavili. Rizikám však nebol koniec. Členovia horskej služby museli vyskakovať do neznámeho terénu. „Vôbec sme nevedeli, aký svah sa pod listami lopúchov skrýva,“ vybavil si kritické okamihy Laco Janiga. „Dopadlo to dobre, muž prežil. Vďaka hrdinstvu svojho syna.“

Všetko sa však mohlo skončiť inak. Tristárska dolina je totiž navštevovaná zriedka. Niekedy sa tu celé týždne neobjaví ani noha. Muž mohol pokojne skončiť ako poľský študent, ktorý sa vydal cez Tatry a odvtedy po ňom nebolo stopy. Jeho kosti objavili takmer po sto rokoch a totožnosť zistili len podľa gombíkov a zvyškov oblečenia.

Mladý Poliak nebol jediný. Bezmenných mŕtvol, ktoré ležali v tichu hôr desať i pätnásť rokov, je v kronikách tatranských obetí viac. Horskí záchranári ich začali písať pred vyše sedemdesiatimi rokmi, obsahujú však aj udalosti, ku ktorým prišlo omnoho skôr. Vďaka bývalému riaditeľovi TANAP-u a spisovateľovi Ivanovi Bohušovi, ktorý ich vyhľadal v historických archívoch. Dozvedáme sa z nich, že prvý pomenovaný nešťastník, ktorému sa veľhory stali osudnými, bol v polovici sedemnásteho storočia richtár a zlatokop zo Spišskej Belej Adam Kalstein. Za jeho smrť vraj nemohli ani tak temné zákutia Bujačieho vrchu ako jeho konkurenti, ktorí ho v týchto miestach zmárnili. O sto rokov neskôr zaznamenáva kronikár prípad ďalšieho hľadača pokladov, ktorý sa domov nevrátil. Stolársky pomocník Andrej Papirus z Matejoviec našiel svoj koniec vo Veľkej zmrznutej doline, kam sa zrútil z Čierneho štítu.

Čítanie v kronikách je smutné. Každá zo strohých správ odhaľuje často márny boj o&nbsp;holé prežitie. Miestami sa však ťažko nepousmiať nad absurdnosťou situácie. Keď napríklad v septembri 1894 žiadal novojičínsky poštový úrad od Tatrancov informáciu, kde sa nachádza ich pracovník, ktorý sa nevrátil z dovolenky. Rozuzlenie už úsmevné nie je. Ferdinanda Schleicha objavili po roku vojaci pri mapovacích prácach nad Večným dažďom. „Mŕtvola bola bez nohy a lebka i všetky končatiny boli dolámané,“ uviedli v správe. Päť rokov nato sa pod smrť tatranského sprievodcu podpísala lenivosť rakúskeho návštevníka našich veľhôr. „Bolo turistovou vinou, že slabého vodcu preťažil svojou batožinou, takže tento stratil pod Špárou rovnováhu a zletel do hĺbky,“ píše sa v kronike. Rakúšan síce udalosť ohlásil a žandárom sa podarilo zraneného objaviť živého, no po troch dňoch s rozbitou lebkou skonal.

V&nbsp;horách našiel svoj koniec i berlínsky prokurátor Wehr, ktorý sa v júli 1904 vybral na prvú vysokohorskú túru - na Patriu. Pri prudkej búrke sa stratil a zrútil do Mlynickej doliny. To, čo z neho zostalo, objavili záchranári až na tretíkrát. „Palice nešťastníka našli štyridsať a čiapku sedemdesiat metrov nad miestom, kde ležala mŕtvola,“ čítame v dobovej správe. „Hlava prokurátora bola rozdrúzganá a telo bolo poznačené mnohými ranami. Podľa stôp dokonal v najvyššej časti pádu vytečením mozgu.“

Precenenie síl je jednou z najčastejších príčin tragédií. Niekedy sa ani nechce veriť, ako sa dospelí ľudia dokážu správať. Na nedisciplinovanosť doplatil v júli 1912 nemecký profesor Alfred Seyboth. Keď s priateľom dohnali na južných svahoch Vysokej inú skupinu, ktorá podľa nich postupovala pomaly, pokúšali sa ju predísť. Jej vodca to pokladal za nebezpečné, preto ich nechcel pustiť. „Seyboth vyhlásil, že sa teda zvezie po snehovom poli,“ píše kronikár. „Vodca Spitzkopf ho prísne napomínal, no nerozvážny turista trval na svojom. Sadol si na sneh a kĺzal - do smrti. Dokonal bez jediného výkriku. Zrejme stratil vedomie pri prvom údere do skaly...“ Zle skončila i tridsaťpäťročná ošetrovateľka z mukačevskej vojenskej nemocnice, ktorá po túre chcela stihnúť vlak, a tak si pre návrat zo Zbojníckej chaty vybrala nebezpečný úsek po jazernej stene. Zrejme sa pošmykla na tráve a padajúc po skalách utrpela fraktúru lebky i nohy. „Po páde žila, lebo si ešte vzpriamila nohu a omotala si ju,“ dozvedáme sa zo záznamov z roku 1917. „Potom však zomrela z vyčerpania a zo straty krvi. Trinásť dní ležala tesne pri chodníku. Až potom ju našli turisti.“ <a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/foto-len-pre-silne-natury-tragicke-pribehy-nasich-velhor-dokalicene-tela-zmarene-zivoty/2" target="_self">POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</a>

GALÉRIA: Pozor! Fotografie zobrazujú skaličené a mŕtve telá

Pomalú smrť najbližších sledovala manželka podprokurátora najvyššieho súdu vo Varšave. Kazimír Kasznica zahynul v okolí Žabieho plesa spolu s trinásťročným synom a jeho kamarátom. Kronikár v roku 1925 opísal túto udalosť takto: „Zomreli jeden po druhom, krajne vyčerpaní a premrznutí, pred očami duševne najsilnejšej a telesne najodolnejšej členky spoločnosti, pani Kasznicovej, ktorá jediná prežila túto katastrofu a vlastnými silami sa dostala do Javoriny. Rolu v tragickej udalosti hralo azda aj použitie koňaku. Bol aplikovaný ako posilňujúci prostriedok vtedy, keď vôľa turistov bola aj bez neho značne podlomená...“

O šesť rokov neskôr nekompromisne svoj život zavŕšil záložný poddôstojník z Benešova. Po ukončení vojenského cvičenia sa vybral na túru juhozápadným hrebeňom Lomnického štítu. Odvtedy ho nikto nevidel. Neúspešne ho hľadalo niekoľko skupín zložených z frekventantov horolezeckého kurzu. Mŕtvolu v rozklade objavili až náhodní turisti. Vedľa nej ležala pištoľ. Z vyšetrovania vyplynulo, že muž sa pošmykol na snehovom poli a hlavou narazil do skaly. „Uvedomujúc si beznádejnú situáciu urobil svojim útrapám koniec ranou z revolvera,“ uvádza kronikár.

Hory dokážu byť zradné a nevyspytateľné. No niekedy by stačilo málo, aby sa dalo nešťastiu vyhnúť. Len sa vydať správnym smerom. Poľskej učiteľke s priateľom sa to v roku 1937 nepodarilo. Pri zostupe z Lomnického štítu ich zastihla metelica a hmla. Žena bola príliš unavená na to, aby mohla pokračovať, a tak obaja prenocovali tesne pod končiarom. Dúfajúc, že do rána sa počasie umúdri. Neumúdrilo. Chlad nasledujúcej noci učiteľku vyčerpal a jej priateľovi sa zdalo, že zomrela. Preto sa s vypätím síl vybral dolu, aby ušetril aspoň svoj život. Cestou späť stretol maďarských turistov, ktorým vyrozprával, čo sa stalo. Na mieste, kam Poliak uložil učiteľkino telo, však nikoho nenašli. Záchranná výprava odhalila krutú pravdu. Žena sa po priateľovom odchode prebrala, pri prudkom pohybe sa zošmykla z plošiny, na ktorej ležala, a zrútila sa do žľabu. Prípad bol o to smutnejší, že v čase, keď dvojica volala o pomoc, bola len dvesto metrov od nich skupina záchranárov. V besnení živlov však ich kričanie zaniklo.

Počas socializmu sa počet obetí výrazne zvýšil. „Prezident Gottwald vyhlásil, že Tatry patria robotníckej triede. Hotely a penzióny znárodnili a urobili z nich ubytovne Revolučného odborového hnutia,“ spomínal dnes už nebohý pamätník horskej služby a jej niekdajší náčelník Jozef Koršala. „Začalo sem chodiť veľa dovolenkárov, ktorí sa v horách vôbec nevyznali. Zákazov a obmedzení vtedy nebolo, išli, kam chceli a tragédií pribúdalo. Aj to bol dôvod, prečo musela vzniknúť profesionálna horská služba či návštevný poriadok Tatier.“ Jozef Koršala pracoval ako záchranár od osemnástich. Za vyše štyridsať rokov spoznal veľa príbehov. „Sú ľudia, ktorí prídu do hôr ukončiť svoj život. Pamätám si na muža, ktorý niekedy v roku 1970 vyšiel na kopec, postavil si tam kríž a požil cyankáli. Hľadali sme ho vtedy po celých Tatrách.“ Podľa jeho slov niekedy k smrti dôjde úplne nezmyselne. Len preto, že človek podcení zmenu zemepisnej výšky. Istý Bratislavčan sa ešte v roku 1964 vybral na rekreáciu do Tatranskej Lomnice. Precestoval vo vlaku noc a hory ho privítali v plnej kráse. Neodolal slnkom zaliatemu Lomnickému štítu, hneď nastúpil na lanovku a vystúpil do výšky 2 632 metrov. Jeho organizmus to nezvládol a skolil ho infarkt.

V záznamoch nachádzame aj udalosti, ktoré znejú až neuveriteľne. Napríklad, keď sa horolezec z Brna pri pokuse zachrániť si život zabil vlastnou rukou. V apríli 1962 zostupoval zo Zlomiskovej veže a pošmykol sa. Zľadovateným terénom ho to ťahalo dole, preto sa chcel zabrzdiť horolezeckým čakanom. Tak nešťastne, že si hrotom prepichol krčnú tepnu a vykrvácal.

V tom istom roku sa poľská fotografka pri Studenovodskom vodopáde príliš zabrala do práce. Hľadala najlepšie miesto pre záber, šmykla sa na mokrej skale a silný prúd ju vliekol kaskádami osemdesiat metrov. Zomrela krátko po vytiahnutí na breh. 

Tatranské tragédie: Vyčerpaná matka bezmocne hľadela, ako jej malý syn a manžel pomaly umierajú

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Tatranské tragédie: Vyčerpaná matka bezmocne hľadela, ako jej malý syn a manžel pomaly umierajú

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Dvojpercentná menšina: Aj v súčasnej vládnej koalícii sú ľudia s nadpriemerným IQ. A nič z toho

Tureckí mäsiari: Skaličené tváre, kolapsy na operačných stoloch i samovraždy

Šéfkuchár z Lomnice: Podávali sme mozgy z kačíc, krídla aj s perím a jedlá okysľovali mravcami

Dopady zrady: Ubránili by sme sa Nemcom v roku 1938? Z čoho Tiso vyberal? A malo SNP zmysel?

Čierny piatok: Namiesto jedného strateného traja mŕtvi. Séria tragédií dodnes vyvoláva otázniky

Otrasné príbehy zúfalých pornoherečiek: Prečo si berú životy také mladé?

Výber pre vás