Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Ako prvá v roku 1238 získala výsady slobodného kráľovského mesta. V šestnástom storočí sa do Trnavy presťahovalo sídlo Ostrihomského arcibiskupstva a stala sa kultúrnym i náboženským centrom krajiny. Anton Bernolák v nej vytvoril hlavný stánok Slovenského učeného tovarišstva, pribúdali univerzity, manufaktúry a prvé závody. Komplex barokových budov v roku 1970 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Vďaka množstvu zachovaných kostolov získala pomenovanie Malý Rím. Za povšimnutie však stoja aj objekty, ktoré sa nepýšia honosnou výzdobou a úctyhodným vekom.

„Myslím, že Trnava sa dlho prezentovala veľmi jednostranne. Máme tu veľa iných stavieb, ktoré stoja za pozornosť,“ naráža na industriálnu a&nbsp;modernú architektúru západoslovenského mesta architekt Miroslav Beňák. Jeden zo zakladateľov občianskeho združenia Čierne diery si uvedomuje, že mnohé z&nbsp;budov sú kontroverzné. „Koľkokrát ste sa zhrozili nad naším domom kultúry?“ usmeje sa. „Takisto som prešiel tým, že ma na ňom niečo škrelo. Teraz ho vnímam úplne inak.“

Trojičné námestie aj priľahlé uličky sú plné života a&nbsp;ľudí už od rána. Na nezvyčajnú púť po industriálnych pamiatkach a&nbsp;moderny sa vydáme na zapožičaných bicykloch, pretože mesto má už na každom kroku vybudované cyklochodníky.

„Trnavčania si zvykli chodiť do kaviarní na raňajky,“ vraví nám Alexander Prostinák z&nbsp;Trnava Tourism. Tie najlepšie sú podľa neho v&nbsp;kaviarni Synagóga café, ktorá v&nbsp;roku 2010 získala ocenenie Najkrajšia zrekonštruovaná sakrálna stavba na Slovensku.

Dve synagógy a&nbsp;viac než desiatka kostolov. Ale mesto nie je bohaté len na svätostánky. „Najviac sa hovorí o&nbsp;stredovekej Trnave. Aj ja som prešiel určitou genézou. Teraz vnímam, že moderná architektúra je ohrozená,“ prehodí Beňák krátko pred tým, ako vyrazíme. Spoznávať mesto očami architekta, navyše na bicykli, je pre nás nezabudnuteľný zážitok. Pred šiestimi rokmi začal ako sprievodca s&nbsp;prehliadkami kontroverznejších objektov, ktoré oproti starším pamiatkam stáli trochu bokom. „Je to hlavne architektúra industriálu a&nbsp;moderny - čiže od tovární a&nbsp;technických stavieb až k&nbsp;panelákovým sídliskám,“ upresňuje. Záujem verejnosti bol naozaj obrovský. „Posledné roky sme mali naplnené všetky miesta, v&nbsp;každej skupine sa zišlo tridsať až tridsaťpäť ľudí,“ dodá.

Na pešej zóne sa pristavíme pri bronzovej makete mesta a&nbsp;člen OZ Čierne diery sa vráti do dávnej minulosti. „Pôvodne Trnava vznikla z&nbsp;dvoch osád, jedna bola v&nbsp;okolí mestskej veže, druhá pri Bazilike svätého Mikuláša. Postupne ju obohnali hradbami, ktoré sa zachovali v&nbsp;pomerne celistvej forme dodnes,“ vysvetľuje. Rozširovanie sa začalo v&nbsp;devätnástom storočí. V&nbsp;roku 1824 postavili trnavskú nemocnicu a&nbsp;o&nbsp;niečo neskôr dokončili prvý úsek konskej železnice v&nbsp;Uhorsku, ktorá viedla z&nbsp;Bratislavy do Trnavy. Okolo cukrovaru, kde preteká potok Trnávka, vznikla priemyselná zóna.

Ľadovne, škrobáreň, octáreň, mestský pivovar, tehelne, liehovar, zvonolejáreň či Coburgove závody, to všetko začalo meniť ráz malebného mesta so stredovekými domami a&nbsp;s barokovými kostolmi. „Na industriálnych pamiatkach sa mi páči, že zvýrazňujú celkový kontext a&nbsp;charakter danej lokality. Napríklad vodné mlyny nachádzajúce sa na tokoch a&nbsp;zabezpečujúce obživu,“ vysvetľuje Beňák.

Prišiel socializmus a&nbsp;s&nbsp;ním často neľudské búranie. Potrebovali sme fabriky, byty. To staré, neraz nefunkčné, ustúpilo novým trendom. Ako hovorí Miroslav Beňák, jedným z&nbsp;cieľov moderny bolo mestá uzdraviť aj za cenu odstránenia zaujímavých objektov, čo sa u&nbsp;nás prejavilo práve v&nbsp;socializme. „Napríklad na Františkánskej ulici sa zbúralo skoro všetko, zmenila sa Paulínska ulica, hovorilo sa aj o&nbsp;likvidácii domov na Jeruzalemskej uličke, k&nbsp;tomu však nakoniec nedošlo. Sídlisko Vajanského v&nbsp;historickom jadre mesta je také bizarné, až je to pekné.“ Kedysi by demoláciu historických stavieb ostro kritizoval, teraz obhajuje ich náhrady. „Ide o&nbsp;utváranie identity, ktoré sa neudeje zo dňa na deň, ale buduje sa roky. Súčasťou trnavskej a&nbsp;tohto námestia sú aj budovy z&nbsp;čias komunizmu. Reprezentujú istú skončenú éru - bez ohľadu na to, či bola pre niekoho pozitívna alebo negatívna. Na to sa môžeme vykašľať, podstatná je krása, architektúra, autorský zámer a, áno, je to istým spôsobom forma umenia,“ ukazuje na novšie budovy na Trojičnom námestí.

Ktorú stavbu si Miroslav najviac obľúbil? „Je ich mnoho, ale ak mám vybrať len jednu, tak Dom kultúry ROH. Vzišiel z&nbsp;architektonickej súťaže realizovanej ešte v&nbsp;roku 1971, no dokončený bol až v&nbsp;roku 1987. Máloktorý objekt v&nbsp;Trnave popri originálne riešenej architektúre vzbudzuje aj toľké emócie,“ priznáva. Stačí vraj uverejniť jeho fotografiu na facebookovej stránke Trnava na starých fotografiách a&nbsp;ľudia tam nariekajú.

Je mnoho tých, ktorí sa so stavbou domu kultúry nikdy nezmierili. Nazývajú ho „komunistickou barabizňou“. „V&nbsp;skutočnosti si však toto obdobie dlho neužil, dostavali ho v&nbsp;roku 1987. Pamätám si ho skôr z&nbsp;deväťdesiatych rokov, keď v&nbsp;ňom bývalo mnoho koncertov,“ dopĺňa člen OZ Čierne diery. „Takisto som si k&nbsp;nemu dlho hľadal cestu a&nbsp;z&nbsp;budovy, ktorá mi pôvodne prekážala, sa stala najviac milovaná,“ usmeje sa. Dnes si bez nej Trojičné námestie nevie predstaviť.

Hlavným materiálom domu ROH je pohľadový betón, čo na veľa ľudí pôsobí surovo. Vyčítajú mu aj to, že kvôli nemu padlo niekoľko historických objektov. „Lenže do starých stavieb v&nbsp;centre sa dlhodobo neinvestovalo, nerátala s&nbsp;nimi ani urbanistická štúdia. Nehovoriac o&nbsp;tom, že budovu, ktorá tam pôvodne stála, značne poškodil výbuch plynu. Preto ju radšej zbúrali a&nbsp;postavili nový kultúrny stánok,“ opisuje. Súťaž vyhral mladý architekt Jozef Danák, ktorý dodnes žije v&nbsp;Trnave. „Je medzi architektmi zvláštnou postavou. Myslím, že jeho tvorba nie je docenená tak, ako by si zaslúžila v&nbsp;porovnaní s&nbsp;ostatnými, a&nbsp;ľudia si ho skôr spájajú s&nbsp;lokálnymi projektmi,“ pripomenie Beňák.

„Aké mohlo byť to námestie pekné a&nbsp;historicky zachované, keby tam nestála pošta, Jednota a&nbsp;obludný betónový bunker,“ povzdychol si jeden z&nbsp;diskutujúcich na Facebooku pod archívnou fotografiou výstavby pošty. „Áno, kvôli nej sa zbúrali hodnotnejšie stavby ako kvôli domu kultúry,“ pripustí trnavský architekt. Kedysi totiž na mieste pošty na Trojičnom námestí stála kúria, v&nbsp;ktorej v&nbsp;roku 1382 zomrel uhorský a&nbsp;poľský kráľ Ľudovít I. V&nbsp;päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia ju zrovnali so zemou a&nbsp;postupne tu rástla nová budova autorov Štefana Lukačoviča a&nbsp;Eugena Kramára postavená ešte v&nbsp;duchu medzivojnového funkcionalizmu.

Mnohí Trnavčania sa s&nbsp;ňou dodnes nezmierili. Tak ako s&nbsp;obchodným domom Jednota. Architektonickú súťaž v&nbsp;roku 1972 vyhral Lumír Lýsek. „Na tú dobu netypicky využíval šikmé strechy, aby obchodný dom viac zasadil do historického prostredia. Stavba dokonca tesne po dokončení v&nbsp;roku 1980 získala cenu Zväzu slovenských architektov. Bohužiaľ, jej rekonštrukcia väčšinu progresívnych prvkov pôvodného návrhu zničila,“ vysvetlí nám náš sprievodca.

Otvorenie najväčšieho družstevného obchodného domu na Slovensku bola veľká udalosť. Médiá v&nbsp;tom čase informovali, že má predajnú plochu 7&nbsp;580 štvorcových metrov. „Zákazníci môžu nakupovať tovar v&nbsp;štrnástich oddeleniach na štyroch podlažiach. Dostať tu mäso, zeleninu, domáce potreby, textil, elektrospotrebiče či nábytok. Zákazníkov obsluhuje 353 kvalifikovaných predavačov a&nbsp;predavačiek,“ píše sa v&nbsp;archívnej správe TASR. „Bola to na tú dobu veľmi pokroková stavba,“ dodá Miroslav.

Pred pár rokmi OZ Čierne diery vytvorilo mapu s&nbsp;názvom Technické pamiatky Trnavy, v&nbsp;ktorej vyznačilo 46 objektov s&nbsp;detailnými ilustráciami, krátkymi textmi a&nbsp;so súradnicami. Nasadneme opäť na bicy­kel a&nbsp;cyklochodník nás privedie na miesta, kde sa od socialistických stavieb vrátime v&nbsp;čase ešte o&nbsp;pár desaťročí späť.

V&nbsp;tesnom dotyku s&nbsp;historickým centrom stojí spustnutý areál cukrovaru s&nbsp;rozlohou približne 22 hektárov. Vysoký komín s&nbsp;výrobnou halou dotvára panorámu slovenského Malého Ríma. V&nbsp;rokoch 1869 - 1870 ho postavilo konzorcium brnianskych obchodníkov, ale najviac sa spája s&nbsp;menom baróna Karola Stummera, ktorý ho odkúpil v&nbsp;roku 1876. Po roku 1900 bol najväčší v&nbsp;Uhorsku, neskôr v&nbsp;Československu. V&nbsp;čase najväčšej slávy zamestnával aj päťsto ľudí. V&nbsp;období socializmu sa volal Cukrovar Petra Jilemnického v&nbsp;Trnave, podľa autora, ktorý dej svojho románu Kus cukru situoval do tohto mesta.V&nbsp;roku 2005 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. „Ako jeden z&nbsp;mála cukrovarov,“ prizná Beňák. „A&nbsp;stále sa čaká, čo s&nbsp;ním bude,“ povzdychne si nad osudom priemyselnej dominanty, ktorá stále vzbudzuje záujem. Verejnosti je však neprístupná.

Architektovou srdcovkou sú bývalé Coburgove závody v&nbsp;Trnave, známe neskôr aj ako Trnavské automobilové závody. „Je to skôr súbor industriálnych stavieb. Dal ich v&nbsp;roku 1917 vybudovať Filip Coburg, ktorý rovnako ako jeho predkovia podnikal v&nbsp;železiarstve. Výrobné centrum coburgovských železiarní bolo síce na Horehroní, no tu vznikol posledný závod tohto železiarskeho rodu,“ vysvetľuje náš sprievodca. Dodnes ho tvorí pestrá zmes historických objektov. Vyrástli v&nbsp;rôznych obdobiach aj stvárneniach. „Doslova skryté klenoty priemyselnej architektúry.“

Areál je dodnes živý, okrem rôznych firiem sa tu našiel priestor na tvorivý priemysel. „Napríklad aj vďaka komunite kreatívcov z&nbsp;Nefkusu ožíva jedna budova od viedenských architektov Siegfrieda Theissa a&nbsp;Hansa Jakscha,“ dodá Miroslav Beňák.

Tehly, betón, ale najmä železo a sklo. Priemyselná revolúcia sa podpísala aj pod architektúru devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Industriálne stavby z tohto obdobia vzbudzujú čoraz väčší záujem a zvedavosť. Niektoré lákajú urbexerov, teda nadšencov pre prieskum opustených miest, tie s priaznivejším osudom aj investorov. Napríklad nedávno zrekonštruovaná Jurkovičova tepláreň v centre Bratislavy. Mnohé bývalé fabriky a priemyselné zóny však z roka na rok pustnú.

Architekt Miro Beňák má obľúbené priemyselné stavby aj mimo Trnavy. Jednou z&nbsp;nich je bývalá Chemická továreň v&nbsp;Horných Orešanoch. „Založil ju ešte v&nbsp;80. rokoch 19. storočia gróf Jozef Pálffy ako svoj ambiciózny podnikateľský plán. Nachádza sa v&nbsp;Malých Karpatoch v&nbsp;lokalite Majdán pri malom sídle nazývanom aj Chemika, čo bola vlastne robotnícka kolónia továrne,“ opisuje. Ako surovinu využívala drevo z&nbsp;okolitých lesov, ktoré zvážala sieťou úzkokoľajok. Dodnes sú tam po nich stopy. „Celé okolie, robotnícke domy, dokonca aj Smolenický zámok ako sídlo Pálffyovcov, to všetko spája táto dnes už nefungujúca továreň na Majdáne. K&nbsp;celej lokalite mám obzvlášť osobný vzťah, keďže časť mojej rodiny z&nbsp;tých končín pochádza,“ prezrádza. Dnes je Majdán veľmi obľúbeným východiskovým miestom pre turistiku v&nbsp;Malých Karpatoch.

Ďalšou preferovanou stavbou člena OZ Čierne diery je bývalý sklad NUPOD v&nbsp;Šenkviciach od architekta Emila Belluša. V&nbsp;ňom sa sám realizoval. „V&nbsp;rozsiahlej pivnici za zdobenou tehlovou fasádou som navrhoval interiér pre jedno rodinné vinárstvo. Výborný klient a&nbsp;zmysluplná nová náplň industriálnej stavby z&nbsp;nej robí jednu z&nbsp;mojich najobľúbenejších, kde sa vždy veľmi rád vraciam,“ dodáva.

Barabizne či unikáty? Mnohé z nich stavali v socializme, dnes dotvárajú identitu Trnavy

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Barabizne či unikáty? Mnohé z nich stavali v socializme, dnes dotvárajú identitu Trnavy

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Vieme, kam chodí na vínko herec Martin Huba s manželkou. Je tam ako v rozprávke!

Kto nesie zodpovednosť za krutý čin v Miloslavove? Detská psychologička našla viac vinníkov

Someliér vysvetľuje, ako správne piť víno. Poznáte všetky kroky, alebo sa dopúšťate faux pas?

Mali smolu! Vrahovia prišli o telo s odrezanou hlavou pri nehode na diaľnici – vypadlo z auta

Matovič sa prirovnal k Jozefovi Makovi. Ten by však neukazoval svetu na obdiv svoje ponožky

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás