Lenka Dale

Smrť je jediná istota v&nbsp;živote, znie drsná pravda o&nbsp;konci každého z&nbsp;nás. Aký je však samotný proces umierania? Ako ho prežívame? Po odpovede ideme do domova dôchodcov, na miesto, ktoré je posledným útočiskom pred odchodom na večnosť.

„Nie je to celkom tak, že ľudia sem chodia len zomierať. Mali sme tu aj niekoľko klientov, ktorí k&nbsp;nám prišli počas zhoršenia zdravotného stavu, keď potrebovali asistenciu, nemohli byť sami, a&nbsp;po tom, ako sa zlepšil ich zdravotný stav, vrátili sa domov,“ vyvádza nás z&nbsp;omylu Nikola Fejková, vedúca oddelenia sociálnych služieb domova Náruč v&nbsp;bratislavskej Dúbravke. Samozrejme, chápeme, ale predsa asi viac ľudí už neodíde, však? „Určite áno, pre drvivú väčšinu klientov sme poslednou zastávkou pred odchodom z&nbsp;tohto sveta,“ hovorí. Za tri roky na svojej pracovnej pozícii videla umierať desiatky ľudí. „Nebudem klamať, občas si človek aj poplače, nedá sa to brať úplne profesionálne, veď s&nbsp;niektorými ľuďmi strávite aj štyri-päť rokov, iní vás zaujmú nejakou črtou svojej osobnosti,“ hovorí a&nbsp;pokračuje, že ak niečo v&nbsp;danom momente pomáha, tak je to myšlienka na ďalších päťdesiat žijúcich klientov. Najviac ju zobrala smrť 101-ročnej babičky, ktorú mala nesmierne rada, pretože svojím optimizmom a&nbsp;prístupom k&nbsp;veciam motivovala k&nbsp;životu aj ďalších.

Odborníci hovoria o&nbsp;piatich najčastejších fázach, ktorými prechádzame pred naším úplným koncom. Prvou je neprijatie skutočnosti nadchádzajúcej smrti. Potom prebieha fáza hnevu. Nasleduje vyjednávanie s&nbsp;osudom, ktorý sa snažíme nejako prehovoriť, aby sme tu predsa len ešte chvíľu mohli zostať. Ďalšou je fáza depresie a&nbsp;zúfalstva pred koncom. Odchádzame však až vtedy, keď sa s&nbsp;koncom zmierime. Na­ozaj to tak funguje? Podľa Nikoly Fejkovej áno: „Vidím to aj na prijímateľoch, ktorých máme. Hoci je pravda, že u&nbsp;niekoho prebieha niektoré obdobie oveľa dlhšie ako iné. A, samozrejme, sú výnimky ako napríklad nehody alebo okamžité zlyhania nejakého orgánu, ktoré, bohužiaľ, neumožnia človeku prejsť všetkými fázami, aby mohol v&nbsp;pokoji odísť.“ Ľudia sa vyrovnávajú s&nbsp;blížiacou sa smrťou vraj v&nbsp;zásade dvoma spôsobmi – jedni vedia, že je súčasťou života, a&nbsp;druhí si ju nechcú pripustiť ani za svet. Taký bol napríklad aj muž, ktorý nechcel byť v&nbsp;domove. Trpel, že ho tam rodina umiestnila, zomrel na druhý deň po príchode. „Neviem, či uňho došlo k&nbsp;zmiereniu sa so smrťou, ale možno v&nbsp;posledných minútach aj áno, to sa už nedozvieme,“ hovorí Nikola Fejková.

Pozitívnejšie bral svoj neodvratný koniec iný muž na smrteľnom lôžku. Ten už dlhší čas otvorene hovoril o pocitoch, že už slabne, že opúšťa svoje telo. „Jedného dňa som vošla k&nbsp;nemu do izby opýtať sa, či niečo nepotrebuje, či sa nechce porozprávať alebo len tak byť s&nbsp;niekým, a&nbsp;on zareagoval inak ako zvyčajne. Chcel vedieť, či som už poňho prišla. Spýtala som sa: ‚A&nbsp;kto si mal po vás prísť?‘ A&nbsp;on na to, že ‚prepáčte, myslel som si, že ste ten anjel, ktorý má prísť previesť ma na druhú stranu‘.“ Toto sa v&nbsp;domovoch odohráva u&nbsp;ľudí na sklonku života často. „Ľudia vidia okolo seba bytosti, ktoré im pomáhajú opúšťať tento svet a&nbsp;prechádzať do toho iného. Nevyvraciame im to – ani ja, ani kolegovia. Ak také osoby vidia, nechávame ich v&nbsp;tom, že tam sú, a&nbsp;stanú sa z&nbsp;nás skôr poslucháči. Určite im nehovoríme, že im neveríme, naopak, ak niekto niečo vidí, poviem, že je to v&nbsp;poriadku, či mi to môže opísať, a&nbsp;rozprávame sa o&nbsp;tom, ak je to možné.“

Ak niečo spomaľuje úmrtie a&nbsp;máta ľudí pred koncom, je to podľa pozorovania Nikoly Fejkovej neusporiadaný život. Ľudia úplne najčastejšie ľutujú, že si zobrali za manžela alebo manželku niekoho, koho skutočne nemilovali, alebo, naopak, ublížili niekomu tým, že mu nevysvetlili dôležité veci. Celkovo, rovnako ako počas celého života aj na konci, sú najdominantnejším problémom vzťahy. Okrem toho sa často riešia otázky spravodlivého dedičstva alebo ak má niekto nejakú zbierku, chce, aby o&nbsp;ňu bolo postarané, aj keď tu nebude. Ľudia majú vysokú tendenciu napraviť pred odchodom z&nbsp;tohto sveta veci, ktoré ich ťažia. „Bol tu pán, ktorý po rozvode roky nevidel svoju dcéru. Veľmi tým trpel, stále na ňu myslel. Cez sestru, ktorá ho k&nbsp;nám aj umiestnila, sa nám podarilo zistiť na dcéru kontakt. Prišla za ním, konečne ju uvidel, upokojil sa a&nbsp;pár dní po stretnutí opustil tento svet,“ spomína vedúca sociálnych služieb domova.

Problémom býva, ako motivovať k&nbsp;životu ľudí, ktorí sú v&nbsp;paliatívnej starostlivosti. Hlavne z&nbsp;nemocníc sa im vraj vracajú úplne dekompenzovaní, teda bez života. „To je zle, musíme ich z&nbsp;toho dostať. S&nbsp;kolegami lekármi z&nbsp;paliatívneho oddelenia na onkológii sa zhodujeme, že základom je, aby sa človek stále cítil užitočný. Pripomíname im, čo majú radi, snažíme sa, aby nestratili socializáciu. Opäť však musím konštatovať, že väčšinu ľudí nakopne, keď za nimi príde rodina, to je pre nich najdôležitejšie.“ Nikola Fejková nám ukazuje cez otvorené dvere paniu v&nbsp;záhrade. „Bola na lôžku, bolo to už veľmi zlé, upovedomili sme rodinu a&nbsp;oni za ňou začali chodiť každý deň. Z&nbsp;návštev načerpala neuveriteľnú silu a&nbsp;opäť začala chodiť medzi ostatných. Bolo úžasné sledovať, ako sa jej stav zlepšil,“ hovorí.

Sú však aj ľudia, ktorí sú pripútaní na lôžko a&nbsp;nehovoria, nehýbu sa, potrebujú pomoc či už z&nbsp;opa­trovateľského, ošetrovateľského, alebo zo sociálneho a&nbsp;psychologického hľadiska. „Nikdy neklameme človeku tým, že by sme mu dávali falošné nádeje, a&nbsp;informujeme ho o&nbsp;reálnom zdravotnom stave, samozrejme, za podpory psychológov, terapeutov… Totiž všimla som si, že človeka v&nbsp;paliatívnej starostlivosti ani tak ne­oklamete. Vidí, že sa s&nbsp;ním niečo deje, a&nbsp;hoci vy mu nič nepoviete, vie to z&nbsp;vás pekne vyčítať,“ vysvetľuje Nikola Fejková. „Pri týchto ľuďoch využívame skôr dotyky, pracujeme s&nbsp;tichom a&nbsp;prípadne so zrakom, ak je to možné. Je to také sprevádzanie v&nbsp;posledných chvíľach života,“ dodáva s tým, že dotyky sú vraj pre umierajúcich veľmi dôležité. „Pomocou bazálnej stimulácie vieme s&nbsp;nehovoriacim človekom vcelku pekne – nazvala by som to – komunikovať.“ Pracujú hlavne na tom, aby si aj títo ľudia uzdravili vzťahy, ktoré mali a&nbsp;ktoré ich trápia, aby sa rozlúčili s&nbsp;každým, s&nbsp;kým chcú, a&nbsp;aby stretli ľudí, ktorých chcú ešte vidieť.

Vie človek, že, ako sa vraví, nadišla jeho posledná chvíľa? „Myslím si, že to človek vie, aj keď leží na posteli. A&nbsp;keď prichádza jeho hodina, myslím si, že vie, že odchádza,“ zaujala nás odpoveď. „Nechcem to nazvať pozorovanie, ale v&nbsp;posledných minútach sú ľudia nejako zvláštne ticho. Nikto nič nepovie, je to len také mĺkve. Možno vtedy človek naozaj zažíva, hovorí sa, niekedy až eufóriu z&nbsp;toho, že vydá posledné sily, poslednú energiu, no nikomu o&nbsp;tom už nepovie. Niektorí sa na konci usmiali, niektorí vlastne iba zatvorili oči a&nbsp;niektorým vyšli aj slzy. Ja si myslím, že človek vie, že teraz odchádzam…“

Rozlúčime sa pred odchodom z tohto sveta so všetkými, ktorých sme milovali? Vraj aspoň v myšlienkach to možné je. S touto teóriou pracuje štúdia amerických vedcov. Profesorka neurológie Jimo Borjigin na Michiganskej univerzite skúma už desať rokov ľudské umieranie. Špecializuje sa hlavne na okamih medzi smrťou srdca a smrťou mozgu. Vedci pomocou elektroencefalografie sledovali aktivitu mozgu štyroch umierajúcich napojených na prístroje od okamihu odpojenia od prístrojov až po úplné vyhasnutie mozgovej aktivity. Podľa prístrojov sa u dvoch zo štyroch sledovaných ľudí dialo niečo šokujúce. Medzi dvoma minútami a polminútou od odpojenia „explodovala“ aktivita gama vĺn. Dialo sa tak v časti mozgu spájanej so snami a zážitkami, keď majú ľudia pocit, že svet okolo nich nie je skutočný. Ľudská myseľ podľa vedcov aktivovala spomienky. V budúcnosti chcú v štúdii vedci pokračovať so zapojením umelej inteligencie, ktorá dokáže čítať aktivity v ľudskom mozgu oveľa presnejšie.

Opatrovateľka: Pred odchodom na večnosť niekto vidí anjelov, iný má strach

Lenka Dale

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Opatrovateľka: Pred odchodom na večnosť niekto vidí anjelov, iný má strach

Lenka Dale

Súvisiace články

Právo ženy či štátu? Snahy konzervatívnych politikov o sprísnenie interrupcií sú tu roky

Eko či bio? Na portáli Modrý koník to nie je téma. Matky hlavne riešia, ako lacno navariť

Ficov syn šéfuje smeráckej firme, ktorá zabezpečuje kompletný servis pre stranu

Mažgút sa po nástupe do parlamentu obklopuje luxusom. Po playmate asistentke zaujal novým fárom

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás