Jana Šimíčková

Baldovčanka Andrea Chovancová je veselá priateľská kopa. Stačí pár minút v&nbsp;jej spoločnosti a&nbsp;človek razom pookreje. Až mu to pripadá zvláštne. Pred prvým stretnutím s&nbsp;ňou totiž akosi neočakával, že pôjde o&nbsp;osôbku, ktorá ho naplní optimizmom. Aj myšlienkami, že neexistuje problém, ktorý sa nedá vyriešiť. Andrea srší energiou, hoci prešla peklom. Doslova. Pred desiatimi rokmi sa stala obeťou podpaľačského útoku v&nbsp;holandskom mestečku Velp. Utrpela popáleniny druhého a&nbsp;tretieho stupňa na sedemdesiatich percentách tela. Jej život visel na vlásku. Viac ako dvadsať dní ležala v&nbsp;umelom spánku, zatiaľ čo lekári bojovali o&nbsp;jej záchranu. Dávali jej 50-percentnú šancu na prežitie. „A&nbsp;dnes som stále tu a&nbsp;som za to vďačná. Boli však chvíle, keď som si myslela, že to už nedám, ale povedala som si, že musím kvôli deťom, rodičom, súrodencom, priateľom. Ich podpora ma donútila bojovať,“ hovorí dnes 37-ročná žena.

Do Holandska sa rozhodla vycestovať za prácou. Musela. Ako rozvedenú matku dvoch malých detí ju k&nbsp;tomu primäli finančné problémy. „Bolo to ťažké rozhodnutie, ale peniaze sme potrebovali. Urobila som tak po dôkladnom zvážení situácie a&nbsp;dohode s&nbsp;rodičmi, s&nbsp;ktorými sme žili v&nbsp;jednom dome. Oni mi mali pomôcť so starostlivosťou o&nbsp;osemročnú dcéru a&nbsp;päťročného syna, aby som mohla vycestovať. Cez známeho som si zohnala prácu v&nbsp;mäsokombináte v&nbsp;Holandsku,“ približuje Andrea. Do Velpu dorazila na prelome augusta a&nbsp;septembra 2014. Ubytovaná bola v&nbsp;objekte, ktorý slúžil pre brigádnikov z&nbsp;Poľska, Českej republiky a&nbsp;zo Slovenska. „Po príchode som si vybavila potrebné poistky, otvorila účet v&nbsp;banke, zoznámila sa s&nbsp;prostredím. Na začiatku septembra som nastúpila do práce, ale odrobila som len pár dní. K&nbsp;útoku došlo v&nbsp;noci 4.&nbsp;septembra,“ opisuje Baldovčanka udalosti spred desiatich rokov. Andrea mala smolu. Spala v&nbsp;izbe na prízemí. Presne v&nbsp;tej, do ktorej vletela zápalná fľaša. Už na druhý deň sa pritom mala presunúť na druhé poschodie. Mohla tak urobiť ešte v&nbsp;osudný večer, no nevládala. Bola unavená. Zaspala pri za­pnutom televízore, na ktorom si pustila obľúbený slovenský seriál. „Je to absurdné, ale dodnes si vybavujem, ako som sa prebrala na to, že všetko horí a&nbsp;že v&nbsp;televízii idú Susedia,“ spomína.

Zobudil ju veľký hukot ohňa. Hneď si všimla, že horí drevená polička nad jej pos­teľou. V&nbsp;prvom momente jej napadlo, že ide o&nbsp;zlý sen. Otriasla sa, pretrela oči, aby zistila, že je to krutá realita. Následne sa rýchlo posadila. Všetko už bolo v&nbsp;plameňoch. Aj perina. „Spustila som krik, vyskočila z&nbsp;postele a&nbsp;začala sa inštinktívne brániť rukami. Všade bol oheň, v&nbsp;každom smere horelo, myslela som si, že nemám žiadnu šancu vyjsť z&nbsp;toho pekla von. Zrazu som dostala brutálny adrenalín. Uvedomila som si, že ak chcem prežiť, nemám iné východisko, len prejsť cez oheň k&nbsp;dverám. Už mi bolo všetko jedno. S&nbsp;tým adrenalínom som vlastne nič necítila, žiadnu bolesť, len som bojovala o&nbsp;život. V&nbsp;hlave som mala jediný cieľ – zachrániť sa,“ vracia sa k&nbsp;chvíľam, ktorých hrôza sa jej aj po toľkých rokoch badateľne odráža v&nbsp;tvári, v&nbsp;mimike. Akoby opäť prežívala bolesť, pocit beznádeje. Andrei sa napokon podarilo vybehnúť z&nbsp;izby na chodbu, kde sa už nachádzali ďalší vystrašení ubytovaní. V&nbsp;tom čase ich v&nbsp;zariadení prespávala zhruba tridsiatka. Utekala rovno k&nbsp;sprchám. V&nbsp;obkladačkách zbadala svoj odraz. Horeli je vlasy, zadok, chrbát. Mala však ešte toľko síl, aby pustila vodu a&nbsp;začala sa hasiť. Potom sa celá vyzliekla. Následne sa jej ujali tri dievčatá, ktoré ju zobrali k&nbsp;sebe do izby. „A&nbsp;ja som vtedy urobila veľkú chybu. Pozrela som sa na svoje telo, uvedomila som si, ako vyzerám. Hrozne. Visela zo mňa koža, mäso, ktoré bolo cítiť spáleninou, videla som svoje kosti, obrovské rany. Dodnes mám ten pohľad pred sebou. Ďalšie spomienky mám už len v&nbsp;akejsi hmle. Viem len, že som sa dievčat opýtala, či som ešte pekná,“ s&nbsp;ťažkosťami rozpráva Andrea. Ten pohľad na telo dokaličené ohňom ju stále máta v&nbsp;snoch. Inak to už zrejme nebude. Vymazať tieto okamihy z&nbsp;pamäti sa jednoducho nedá. Z&nbsp;izby ju potom dievčatá vyviedli na ulicu, kde si Andreu prevzali záchranári. Z&nbsp;tela jej už pomaly vyprchával adrenalín a&nbsp;dostavovali sa veľké bolesti. Po naložení do sanitky jej aplikovali prvé dávky potrebných medikamentov. Mladú Slovenku previezli do nemocnice v&nbsp;najbližšom meste. „Ešte si pamätám, že som počas cesty stále opakovala: Zlí ľudia, zlí ľudia,“ pamätá si. Po transporte do nemocnice sa tamojší personál snažil prostredníctvom poľského lekára zistiť údaje o&nbsp;popálenej žene. Andrea, ktorá po anglicky vedela len základné slová, poľštine našťastie aj v&nbsp;tých bolestiach rozumela, a&nbsp;tak bola schopná poskytnúť zdravotníkom o&nbsp;sebe aspoň základné údaje – o&nbsp;krajine, z&nbsp;ktorej pochádza, či rodine.

Zatiaľ čo Baldovčanka bojovala o&nbsp;život, holandská polícia naplno rozbehla pátrania po páchateľoch ohavného skutku. Keď­že na prípad uvalila embargo, nebolo vôbec zrejmé, akým smerom sa vyšetrovanie uberá, kto sú podozriví, aké boli dôvody ich konania. Informované nebolo ani slovenské ministerstvo zahraničia, ktoré tak nemohlo poskytnúť relevantné správy ani Andreiným príbuzným. „My sme sa o&nbsp;tom, že dcéra nie je v&nbsp;poriadku, dozvedeli od jej kamarátky. V&nbsp;telefóne som od nej na­šla správu, že Aďka mala úraz, ale že je O. K. Nechcela nás vystresovať. Keď nám zavolala, bola opatrná, povedala, že je síce zranená, ale vraj to nie je nič vážne,“ zapája sa do debaty Andreina mama Katarína Chovancová. Už pri prvých slovách len ťažko potláča slzy, za čo sa hneď ospravedlňuje s&nbsp;tým, že téma je pre ňu stále veľmi bolestivá. Po menšej pauze pani Katarína hovorí, že vážnosť situácie začali šípiť po správach v&nbsp;jednej zo slovenských televízií, ktorá odvysielala príspevok o&nbsp;podpaľačskom útoku na ubytovňu v&nbsp;Holandsku. „Keď povedali, že bola pri tom ťažko zranená aj 27-ročná Slovenka, vedeli sme, že je zle, že to môže byť naša Aďka.“ Ich obavy napokon potvrdili priamo z&nbsp;holandskej kliniky špecializovanej na popáleniny, kam mladú Slovenku previezli. Práve odtiaľ poskytli kompletné informácie rodine, ktorej umožnili Andreu navštíviť. „Musím dať pred nimi klobúk dolu. Starali sa o&nbsp;ňu ako o&nbsp;kráľovnú. O&nbsp;nás tiež. Holandská strana nám preplatila cestu, ubytovanie, stravu,“ opisuje pani Katarína.

Priznáva, že najťažšie bolo vysvetliť situáciu Andreiným deťom. Veď ako im opatrne povedať, čo sa stalo s&nbsp;ich maminou? Ako im odvetiť na otázku, prečo im zrazu nevolá? Ako ich pripraviť na to, že už nebude vyzerať ako predtým? „Nezačali sme najlepšie, lebo Nikolke, ktorá mala vtedy osem rokov, sme povedali, že maminka leží v&nbsp;nemocnici s&nbsp;ťažkým zápalom pľúc a&nbsp;že jej nedovolia telefonovať. Lenže jej to nedalo. V&nbsp;minulosti aj ona prekonala zápal pľúc, bola v&nbsp;nemocnici a&nbsp;dovolili jej sa s&nbsp;nami rozprávať. Proste Nikolke to nedalo,“ približuje správanie vnučky Katarína Chovancová. Napokon predsa len museli vyjsť s&nbsp;pravdou von. Začali opatrne, Andreinou fotkou z&nbsp;nemocnice a&nbsp;opisom, čo sa jej stalo. Deti sa s&nbsp;mamou stretli až po tom, ako ju koncom októbra 2014 previezli na Slovensko na kliniku do košickej Šace. „Vybavujem si ich prvý pohľad na mňa. Boli prekvapené a&nbsp;asi aj trochu vystrašené,“ opisuje Andrea, ktorá sa do rodnej krajiny dostala po absolvovaní zhruba desiatky plastických operácií. V&nbsp;tejto súvislosti sa smeje, že pre transplantáty sa dnes pokojne môže považovať za polovičnú Holanďanku.

Čo sa týka podpaľačov, tých sa napokon podarilo dolapiť relatívne rýchlo. V&nbsp;priebehu niekoľkých týždňov od skutku vysvitlo, že sú nimi traja domáci muži. Hodiť zápalnú fľašu do ubytovne pre brigádnikov z&nbsp;východnej Európy sa rozhodli z&nbsp;absurdného dôvodu. Jeden z&nbsp;nich mal totiž pocit, že mu niekto cez okno v&nbsp;kuse nazerá do domu. A&nbsp;keďže podľa jeho logiky to rozhodne nemohol byť Holanďan, rozhodli sa zaútočiť na najbližšiu ubytovňu s&nbsp;cudzincami. „Je paradoxné, že muž, ktorý bol iniciátorom celej akcie, napokon zostal sedieť v&nbsp;dodávke. Útočili jeho dvaja kumpáni, z&nbsp;ktorých jeden – ten, ktorý hodil zápalnú fľašu – len pár mesiacov predtým vyšiel z&nbsp;väznice. Sedel tam niekoľko rokov pre vraždu. Von sa dostal na základe psychologického posudku, že nie je nebezpečný pre okolie...“ necháva Andrea Chovancová nedopovedanú vetu. Páchateľov poslal holandský súd na dlhé roky za mreže. Muž, ktorý do ubytovne hodil zápalnú fľašu, po odpykaní trestu strávi zvyšok života v&nbsp;psychiatrickej liečebni. Svoj skutok nikdy neoľutovali. Andrea vraví, že počas pojednávaní, na ktorých sa osobne zúčastnila, mala dokonca pocit, že za všetko vinia práve ju.

Život Baldovčanky sa po ohavnej udalosti radikálne zmenil. Priznáva, že počas rekonvalescencie mala aj veľmi ťažké obdobia. Nikoho zrejme neprekvapí, že trpí mnohými následkami. Jej telo, ktoré požiar takmer devastačne poškodil, bojuje s&nbsp;niekoľkými zdravotnými problémami. Denne užíva vyše dvadsať tabletiek. Na klasické analgetiká je už úplne rezistentná. Musela sa vyrovnať s&nbsp;pohľadmi ľudí, ktorí na ňu na ulici otvorene zízali. Fungovanie s&nbsp;transplantovanou kožou tiež nie je bohviečo. V&nbsp;lete nesaje pot, červená sa, v&nbsp;zime rýchlo omrzne. Je neustále suchá, praská, preto si ju musí niekoľkokrát za deň mastiť. Andrea otvorene priznáva aj psychické problémy. Prízvukuje však, že to nie je hanba, že nie je hanba vyhľadať odborníkov. „Ja som od požiaru bojovníčka a&nbsp;bojujem – či ma niečo bolí, alebo nebolí, či sa trápim psychicky, alebo fyzicky. Vždy stojím pevne na nohách a&nbsp;užívam si každú minútu, lebo život je cennosť, ktorú nesmieme premárniť,“ končí rozhovor s tým, že za svoje najlepšie antidepresíva považuje spomínaný seriál Susedia. „Keď mi je zle psychicky či fyzicky, vždy si ich pustím a&nbsp;hneď mi je veselšie. Smiech je liek. Vždy som túžila stretnúť sa s&nbsp;nimi alebo ich vidieť,“ sníva žena, s&nbsp;ktorou sa život nemazná.

Obeť podpaľačského útoku: Bolo to hrozné! Visela zo mňa koža, mäso, videla som svoje kosti

Jana Šimíčková

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Obeť podpaľačského útoku: Bolo to hrozné! Visela zo mňa koža, mäso, videla som svoje kosti

Jana Šimíčková

Súvisiace články

Menštruačná chudoba je problém až pre štvrtinu stredoškoláčok, odhalil ojedinelý projekt

Policajný šéf dohodol utajené miliónové zákazky s firmou, ktorá mu mala dopriať luxus zadarmo

Zlomené končatiny aj sánka! Zdravotníci sú čoraz viac ohrozovaní agresívnymi pacientmi

Absolútne som mu dôverovala! Hovorí žena, ktorá mala otehotnieť s Danielom Lipšicom

Lipšic balil krásku aj rečami o problémoch s manželkou. Urobila chybu, uverila mu

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás