Niektoré rómske deti sa samy pýtajú do detských domovov. Chcú žiť inak ako ich rodičia

Prirodzený výber: Na rómskej škole sa učiteľ musí stať vodcom svorky. Inak neprežije

Vďaka bojovým športom si rómske deti zlepšujú prospech i správanie, tvrdí učiteľ Peter Furman

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Pôsobí ako celkom obyčajná škola v&nbsp;neobyčajnom prostredí plnom paradoxov. Klasická budova z&nbsp;čias socializmu, kvetinková výzdoba na sklenených výplniach, malý dvor s&nbsp;hlúčikmi postávajúcich detí. Za jej múrmi nás však čaká jedno prekvapenie za druhým. Od štýlu výuč­by až po výsledky, ktoré sa učiteľskému tímu darí dosahovať v&nbsp;športových i&nbsp;umeleckých súťažiach s&nbsp;deťmi často bojujúcimi s&nbsp;existenčnými problémami. Za 40 rokov sa tu mnohé zmenilo. Podľa riaditeľa Milana Dulinu ubudlo nedospelých matiek, fajčenie a&nbsp;drogy úplne eliminovali, s&nbsp;emóciami sa naučili pracovať, temperamentných rodičov už pri vstupe dokáže zmravniť dvojica statných školníkov a&nbsp;takmer všetci z&nbsp;vyše osemsto žiakov smerujú po deviatke na stredné školy či do učňovských zariadení. K&nbsp;plaveckému bazénu, ateliéru, posilňovni pribudla vynovená telocvičňa, kde deti zostávajú do neskorého popoludnia. Nie preto, že musia. Samy sa hlásia do rôznych krúžkov, snažia sa odpútať od problémového prostredia, v&nbsp;ktorom musia vyrastať. Najnovšie tam dvojica trénerov rozbehla výcvik bojových umení, o&nbsp;ktorý je doslova masový záujem. Samozrejme, môže pôsobiť kontroverzne a&nbsp;vyvolávať obavy, telocvikár Peter Furman to však vidí inak. „Pri správnom prístupe, dobre nastavených kritériách práve bojové športy v&nbsp;našich zverencoch budujú disciplínu, sebadôveru a paradoxne znižujú agresivitu, impulzívne prejavy,“ vysvetľuje nám. „Už po pár mesiacoch vidíme efekt aj vo vzdelávacom procese, v&nbsp;lepších výsledkoch na iných predmetoch a&nbsp;v&nbsp;správaní. Deti vedia, že ak nebudú na sebe pracovať, môžu prísť o&nbsp;činnosti, ktoré ich bavia.“

Seriálová romantika? Určite nie. Starosta síce hľadá riešenia, ako Luník IX posunúť bližšie k&nbsp;21. storočiu, zaviedli kartový systém na energie, zredukovali neplatičov, opravili verejné osvetlenie, majú kamerový systém, rómske hliadky, no sídlisko sa mení pomaly. Mnohé baraky stále pôsobia ako po bombardovaní, dominuje životný štýl postavený na sociálnych dávkach a&nbsp;naďalej tam straší i&nbsp;osada Mašličkovo. Vzdelávanie detí z&nbsp;takéhoto prostredia je sizyfovská otročina a&nbsp;je zarážajúce, že pedagógovia nielenže nemajú zajačie úmysly, ale dokonca odmietajú ponuky v&nbsp;pokojnejších vodách. „Prvé tri mesiace boli pre každého z&nbsp;nás skúška ohňom,“ otvorene priznáva riaditeľ. „Je to skúšobné obdobie, ktoré nastavujú samotné deti. Testujú, koľko znesieme. Býva to vyčerpávajúce, pretože dokážu zájsť do extrémov. Vtedy sa rozhoduje, či nový kolega vydrží. Mali sme takých, ktorí sa lúčili už po dvoch dňoch. Na druhej strane tí, ktorí sa nezlomia, nechcú odísť.“ Prečo? Pretože tento špecifický svet im dáva nekonečný priestor na kreativitu a&nbsp;o&nbsp;stereotype nemôže byť reči. „Naši zverenci sú impulzívni, emotívni, čitateľní, ich náladu mení i&nbsp;počasie a&nbsp;to má svoje pozitíva. Keď im učiteľ nastaví hranice a&nbsp;získa si ich, náklonnosť prejavujú spontánne a&nbsp;naplno. Prial by som vám vidieť, ako sú zavesené na svojich triednych, dožadujúc sa pozornosti.“

Milan Dulina zaťažkávacou skúškou prešiel pred pätnástimi rokmi, keď sa po dlhom pobyte v&nbsp;Anglicku rozhodol vrátiť k&nbsp;tomu, čo vyštudoval. „Nemal som pedagogické skúsenosti, tak som si povedal, že skúsim tam, kde to žiaci pocítia najmenej.“ Najprv v&nbsp;Kecerovciach, neskôr na Luníku. S&nbsp;úsmevom spomína na krízové mesiace, na chvíle, keď sa už balil, ale aj na to, ako mu na konci roka študent doniesol umelé kvety z&nbsp;cintorína so slovami:&nbsp;„Pán učiteľ, včera bol pohreb, ešte sú čerstvé.“ Keď dostal bonboniéru, v&nbsp;ktorej časť sladkostí chýbala, alebo na stres, keď v&nbsp;noci počas lyžiarskeho zájazdu kontroloval izby a&nbsp;detí nebolo. Nakoniec ich našiel všetky na kope v&nbsp;jednej miestnosti. „Oni sú také, iné,“ prehodí. „Najdôležitejšie je vytvoriť si s&nbsp;nimi vzťah. Doma sa im veľa lásky nedostáva a&nbsp;učiteľ je pre ne akýsi dôverník, s&nbsp;ktorým môžu preberať radosti, starosti, lásky i&nbsp;rozchody.“ V&nbsp;mnohých prípadoch sa puto ukončením deviatky nepretrhne. Žiaci si s&nbsp;pedagógmi píšu cez sociálne siete, niekedy školu navštívia. „Dokáže ma potešiť, keď sa ku mne bývalí zverenci, dnes už dospelí chlapi, hlásia, rozprávajú, ako sa uchytili. Nestávajú sa z&nbsp;nich doktori či inžinieri, no mnohí sa dali na remeslo, niektorí začali podnikať, zamestnávajú ľudí.“ Práve takých pozýva na besedy do školy. Aby deti videli, že aj členovia ich komunity môžu byť úspešní, že sa z&nbsp;toho prostredia dá vymaniť.

Riaditeľ vie, čím noví kolegovia prechádzajú, vie, akú má sídlisko povesť, aj to, že v&nbsp;minulosti boli učitelia vystavení verbálnym i&nbsp;fyzickým atakom. Preto sa nediví, že žiadosti o&nbsp;prácu k&nbsp;nim neraz zablúdia omylom. „Keď kandidáti zistia, kam sa hlásia, polovica nepríde ani na pohovor,“ skonštatuje. „Žiaľ, nemáme ich čím motivovať. K&nbsp;tabuľkovým platom dostanú necelých dvadsať eur mesačne za znevýhodnené prostredie.“ Na druhej strane tvrdí, že situácia sa mení. Zlepšuje sa spolupráca s&nbsp;rodičmi, pribudli rómski asistenti, dali dokopy inkluzívny tím doplnený o&nbsp;psychológa, ktorý v&nbsp;prípade problémov účinne zasiahne. „Aj drobné delikty riešime hneď, predvolávame zákonných zástupcov, robíme pohovory za prítomnosti policajta, čo je pre nich ako súd. Rodičov to natoľko otravuje, že s&nbsp;ratolesťami nakoniec urobia poriadok. Dobré tiež je, že cez rôzne krúžky, o&nbsp;ktoré je omnoho väčší záujem ako na školách pre majoritu, sa nám darí viesť deti k&nbsp;práci na sebe.“ Založili 30-členný spevácky zbor, ktorý vystupuje aj v&nbsp;zahraničí, zbierajú diplomy na rôznych súťažiach, a&nbsp;čo je dôležité, po skončení povinnej dochádzky už žiaci nesmerujú rovno na úrad práce.

Prechádzame chodbami, kde visia nástenky s&nbsp;gramatickými poučkami, informáciami o&nbsp;kyberšikanovaní či výstrahami pred drogami a&nbsp;alkoholom. Nazrieme do tried, kde sú na dverách spísané pravidlá správania, i&nbsp;do miestnosti, v&nbsp;ktorej deti pečú pizzu. Pedagógovia skúšajú všetko, čo by žiakov mohlo baviť, ukazujú im, že život môže fungovať inak, než ako ho poznajú v&nbsp;komunite. No nie na všetko majú dosah. Chudobu a&nbsp;stereotypy, v&nbsp;ktorých vyrastajú, zmeniť nevedia. „Zatiaľ čo na bežných školách sa rieši, či má študent na telesnej predpísané ponožky, tu sme radi, ak si vôbec má čo obuť. Stáva sa, že mi v&nbsp;zime prídu bez vetrovky a&nbsp;v&nbsp;škole sa chcú hlavne zohriať,“ hovorí nám zástupkyňa riaditeľa Jaroslava Pástorová. „Oblečenie <a rel="noopener" href="https://www.fuego.sk/skolske-potreby" target="_blank">a&nbsp;pomôcky</a> pre ne zháňame cez charity, sponzorov alebo im sami nosíme niečo z&nbsp;domu.“ Deti bývajú často choré, pretože rodičia s&nbsp;nimi k&nbsp;lekárom nechodia a&nbsp;na lieky nemajú, sú hladné, majú svrab, vši či blchy. „Keď im škvŕka v&nbsp;bruchu a&nbsp;behajú im po tele zvieratká, ťažko môžeme chcieť, aby sa sústredili na výučbu. Najhoršie je to s&nbsp;drobcami z&nbsp;Mašličkova, tých musíme i&nbsp;sprchovať, prezliekať, lebo sa počas hodiny pomočia alebo pokadia.“

Jaroslava prišla na Luník rovno z&nbsp;vysokej. Niežeby chcela. Jednoducho sa musela rýchlo zamestnať. A&nbsp;hneď dostala problémovú triedu so žiakmi, ktorí opakovane prepadli, boli agresívni, niekedy pod vplyvom návykovej látky. „Vtedy som si uvedomila, že na toto ma žiadna univerzita, žiadne didaktické príručky nepripravili. Hľadala som teda vlastnú cestu. Človek príde do svorky a&nbsp;musí sa stať jej vodcom. Inak neprežije. Lebo ak prehrá v&nbsp;jednej triede, hneď sa to roznesie a&nbsp;skončil vo všetkých. Preto som prešľapy, vulgarizmy, slovné útoky netolerovala, každý priestupok sme aj s&nbsp;kolegami riešili. Až keď boli jasne dané hranice, začala som si malých pripúšťať k&nbsp;telu. A&nbsp;dnes? Úprimne, už si ani neviem predstaviť, že by som robila inde. Tie deti sa vám dostanú pod kožu a&nbsp;nechcete ich nechať napospas osudu. Mala som triedu, s&nbsp;ktorou som ako triedna učiteľka strávila niekoľko rokov, a&nbsp;puto medzi nami bolo silné. Keď boli v&nbsp;deviatke, stala som sa zástupkyňou a&nbsp;musela som sa ich vzdať. Ja som plakala doma, ony v&nbsp;škole. Hoci sú už na stredných školách, dodnes sme v&nbsp;kontakte, tešíme sa, keď sa im niečo podarí. Žiaľ, prostredie ich potenciál často zabíja. Príliš skoro začínajú žiť sexuálnym životom, dievčatá sa stávajú matkami a&nbsp;zo strany rodín necítia podporu vzdelávať sa. Ak sa dostanú na vysokú školu, je to malý zázrak.“

Ako pokračuje, ich zverenci v&nbsp;mnohých smeroch fungujú inak ako majorita a&nbsp;učitelia za pochodu zisťujú, čo zaberá. Pred časom nespratníkom asistenti namiesto obľúbených predmetov dávali prepisovať napríklad školský poriadok. Ako trest. A&nbsp;zrazu chceli prepisovať všetci. „Pochopili sme, že jemná motorika a&nbsp;pokojné prostredie ich dostávajú do pohody. Lebo tú doma nemajú. Niektorí žijú v&nbsp;byte aj šestnásti a&nbsp;neustály hluk je toho súčasťou. Hovoria mi: ,Pani učiteľka, už buďme ticho, poďme radšej niečo písať.‘ Dobrovoľne zostávajú po škole, aby sa mohli sústrediť na domáce úlohy.“ Na to, aby dospelí prenikli do ich mysle, slúžia i&nbsp;denníky, kde si deti zapisujú, čo ich trápi, s&nbsp;čím sa nedokážu otvorene zveriť. „Majú k&nbsp;nim prístup len triedni učitelia, a&nbsp;tak sa dozvedajú, prečo sú smutní, nervózni, že sa ich rodičia opili, pobili, že ich vysťahovali z&nbsp;bytu alebo sa im rúcajú vzťahy. Tak potom vieme vzájomne lepšie komunikovať, hľadať cesty, ako pomôcť.“

„Je smutné, keď za mnou prídu žiaci, ktorí sa sami pýtajú do detského domova, pretože otec je alkoholik, matka ich opustila, bývajú svedkami násilia.“ Poznajú žiakov, ktorí boli ako deti odobraní rodinám, no ako dospievajú, rodičia si ich pýtajú naspäť. Aby dostávali dávky a&nbsp;aby sa im starali o&nbsp;mladšie ratolesti. „Nevedia sa zaradiť. V&nbsp;domovoch boli deti zvyknuté na čisté šaty, teplú vodu, zabezpečenie, pravidlá. Doma neplatí nič. Teraz tu je dievčatko s&nbsp;podobným osudom. Matka si ju v&nbsp;siedmej triede vyžiadala, hoci má ďalších osem detí. Aby robila slúžku. Ona zjavne trpí, hovorí, že mama je pravidelne opitá, nedáva jej jesť, pre vši prišla o&nbsp;vlasy. Chce sa vrátiť do detského domova, no v&nbsp;tom sme bezmocní a&nbsp;naše podnety vychádzajú naprázdno. Sociálni pracovníci sa ohlasujú tri dni vopred, rodiny za ten čas upracú, požičajú si od susedov chladničku, práčku, nábytok a&nbsp;predvedú im ukážkový byt.“ Nemožno generalizovať, podľa zástupkyne sú aj na Luníku famílie, ktoré sa snažia potomkov zabezpečiť, dať im v&nbsp;živote šancu. Tú im však niekedy berú zažité predsudky. „Býva mi do plaču, keď chodievame na podujatia, súťaže a&nbsp;vidím, ako sa k&nbsp;nim ľudia z&nbsp;majority správajú. Len preto, že sú Rómovia.“

Viac foto z Luníka IX si pozrite v GALÉRII

Pedagógovia na Luníku bojujú na všetkých frontoch a&nbsp;tešia sa z&nbsp;maličkostí. Pomáha im, že žiakov záujmová činnosť baví. Spevokol nacvičuje každý deň, otvorený je ateliér, plaváreň, posilňovňa i&nbsp;telocvičňa. To pedagógovia využívajú aj ako páku – nebudeš sa učiť, nebudú krúžky. A&nbsp;funguje to. Obzvlášť odvtedy, čo dvojica učiteľov rozbehla tréningy karate a&nbsp;zápasov Mixed martial arts (MMA). „Bojové športy spojené s&nbsp;ázijskou filozofiou v&nbsp;deťoch budujú sebadôveru a&nbsp;pomáhajú im zvládať krízové situácie, v&nbsp;ktorých predtým reagovali impulzívne,“ vysvetľuje učiteľ telesnej výchovy a&nbsp;tréner MMA Peter Furman. Podľa neho nevhodné správanie vychádza hlavne z&nbsp;vnútornej neistoty, zo strachu a&nbsp;práve vďaka týmto činnostiam zo seba ventilujú agresiu a&nbsp;majú odvahu postaviť sa problémom v&nbsp;telocvični aj v&nbsp;živote. Peter patrí k&nbsp;tým, ktorí na Luník zamierili dobrovoľne. Vraj vždy chcel v&nbsp;rámci svojich možností meniť svet k&nbsp;lepšiemu a&nbsp;toto sídlisko mu prišlo ako dobrá voľba. Aj on si v&nbsp;začiatkoch uvedomil, že to nepôjde ľahko. „Neustály krik, nulová disciplína, vulgarizmy, odmietavosť ku všetkému, sú to skutočné deti vetra,“ spomína takmer štyridsiatnik, ktorého po štúdiu ekonómie viac lákala vychovávateľská činnosť, pustil sa do štúdia pedagogického minima a&nbsp;skúsenosti z&nbsp;profesionálneho či thajského boxu aplikoval všade, kde pôsobil. Je presvedčený, že efekt je nespochybniteľný. Aby žiaci neprišli o&nbsp;možnosť u&nbsp;neho trénovať, zlepšujú si prospech, dochádzku, správanie. Okrem toho majú športové výsledky a&nbsp;už po pár mesiacoch sa chystajú na majstrovstvá Slovenska v&nbsp;MMA. „Aj ja som sa zamýšľal, či to, čo sa u&nbsp;mňa naučia, nezneužijú vonku. Ale s&nbsp;tou otázkou bojuje každý tréner bez ohľadu na etnikum. V&nbsp;každom prípade na to dávame pozor, neustále komunikujem s&nbsp;ostatnými učiteľmi, selektujem adeptov aj podľa hodnotení a&nbsp;učím ich sebaovládaniu. Táto kombinácia pre ne tvorí nové ciele, ktoré chcú dosahovať. Boli by ste prekvapení ako veľmi. Konečne veria, že aj oni môžu niečo dokázať. Keď to sledujem, ani neuvažujem, že by som odišiel. Naopak, ponuky, ktoré prišli, som odmietol, pretože cítim, že to, čo robím tu, má zmysel.“

Deti z Luníka IX: Niektoré sa samy pýtajú do detských domovov. Chcú žiť inak ako ich rodičia

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Deti z Luníka IX: Niektoré sa samy pýtajú do detských domovov. Chcú žiť inak ako ich rodičia

Peter Galan

Súvisiace články

Plačková je kosť a koža: Pomohla si magickými liekmi? Prehovorili Slovenky, čo ich brali

Zaujímavosti zo sveta: Nové mestečko hobitov, kuriózna romantika i ázijská idylka

Kuriózny týždeň: Kúzlo soľných plání, prevratné šošovky a hlavne nebuďte malú polárnu líšku

Veselý týždeň: Nádherná newyorská hmla a skutočne zvláštny kabát z medvedíkov

Robo Grigorov: Nehaňme ľudí za to, že nesúhlasia, keď sa s nimi zaobchádza ako s onucami

Zločin v rytme samby: Krádeže, znásilnenia, obchod s drogami i mafiánske vraždy

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás