Tip na článok
Miloš Grančič: Malokarpatský vinár tvrdí, že slovenské vína nikdy nedosiahnu ceny tých francúzskych.

Slovenské pivnice ukrývajú poklady: Výnimočné ročníky vína sa prirovnávajú k umeleckým dielam

Ak navyše na svete existuje len niekoľko takýchto fliaš, ich cena dosahuje závratné sumy.

Galéria k článku (14 fotografií )
Malokarpatský vinár Miloš Grančič
Slovenské vínne pivnice ukrývajú poklady.
Slovenské vínne pivnice ukrývajú poklady.

Vieme však aj na Slovensku vyrobiť víno za státisíce eur? Vyrobiť možno áno, ale takú cenu nikdy nedosiahne. Podstatnú zložku vydraženej ceny v prípade Rulandského modrého, alias Pinot noir, z viníc Romanée-Conti urobila značka. Romanée-Conti je totiž najstaršia kultivovaná vinica v Európe. Podľa slovenského vinára Romana Janouška je táto odroda vysokou školou každého vinára. „Pinot noir na Slovensko patrí, u nás máme veľmi podobné podmienky ako v Burgundsku, čiže mohlo by sa nám podariť vyrobiť ho aj v našich podmienkach. Aj v dobrých ročníkoch je však táto odroda veľký chameleón,“ hovorí Roman Janoušek a konštatuje, že čím je starší, tým viac inklinuje práve k tejto odrode. V príbehu burgundského vína vydraženého takmer za pol milióna eur ide o ročník 1945. Vtedy vyrobili iba 600 fliaš. Dnes sa nenájde vo svete veľa ľudí, ktorí by podobné víno mohli ochutnať. Ako asi chutí a kto si ho kupuje?

Zberateľská cennosť

„Mysím si, že pitné určite bude. Neviem, aké môže mať senzorické vlastnosti, ale kvalita bude iste dobrá. Ja sám som víno zo štyridsiatych rokov nikdy nepil. Najstaršie víno, ktoré som pil, bolo z roku 1956 a bolo veľmi dobré. Pretože ide o Pinot noir, červenú odrodu, nemal by byť problém s kvalitou. Čo sa týka miesta, kde víno skončí, bude to určite v zberateľských kruhoch. Bola by obrovská škoda, keby si niekto také víno večer doma otvoril a dal si ho k večeri. Sú to vína s obrovskou historickou a zberateľskou hodnotou a myslím si, že aj jeho majiteľ si je toho vedomý. Takže o pár rokov ho posunie o desať, prípadne stotisíc eur vyššie,“ myslí si malokarpatský vinár Miloš Grančič.

Spolu s ním sme hľadali odpoveď na otázku, či máme na Slovensku vína s potenciálom archivovať ich tak dlhodobo a, ak áno, aké chyby nesmieme urobiť, ak chceme víno archiovovať.

„Radi by sme mali v našich archívoch také vína. Kontinuitu vinárstva komunisti prerušili na štyridsať rokov a, bohužiaľ, táto etapa nám chýba. Niektoré štátne firmy a vinárske závody však majú vo svojich archívoch hotové poklady. Nedávno som bol v Pezinskom zámku, kde mali najstaršie vína z osemdesiatych rokov, ochutnal som ich a musím skonštatovať, že boli veľmi, veľmi dobré,“ konštatuje Miloš Grančič. Podľa jeho úsudku naše vína majú potenciál na archiváciu. Samozrejme, nie všetky sú na archiváciu určené. „Iba malé percento vína má potenciál byť archivované. Musia to byť vína z dobrého ročníka, ktoré majú zodpovedajúci alkohol, a víno musí byť tak pripravené, aby znieslo dlhodobejšie uskladnenie,“ hovorí vinár a dodáva, že pod uskladnením rozhodne nemá na mysli uchovávanie fliaš doma v obývačke. „To by bol krátky archív, možno na pár mesiacov. Ale v chladnej miestnosti a v tme, treba sa mu venovať, víno občas otvoriť, dať nový korok. Aj toto víno bolo určite niekokokrát prekorkované, o také vína sa treba starať. Pri každom otvorení sa odoberie niekoľko mililitrov vína, aby sa zistilo, či je v poriadku,“vysvetľuje.

Zámockí vinári: Štefan Šimák mladší, vľavo, a Roman Janoušek si myslia, že aj na Slovensku vieme vyrábať vína podobné burgundským.
Zámockí vinári: Štefan Šimák mladší, vľavo, a Roman Janoušek si myslia, že aj na Slovensku vieme vyrábať vína podobné burgundským.
Archív

Slovenské ceny? Maximálne pár stovák eur

Najstaršie víno, ktoré Miloš Grančič ochutnal, bolo z roku 1956. Bola to Leánka z archívov bývalých vinárskych závodov a vraj bola veľmi zaujímavá. Problém bol iba so štupľom, v päťdesiatych rokoch totiž nikto neriešil ich kvalitu. Napriek tomu víno nemalo žiadne výrazné chyby. Aká môže byť hodnota takéhoto vína? Odvíja sa to od ponuky a dopytu, slovenské vína nemajú takú hodnotu ako francúzske. Rádovo sa cena týchto fliaš pohybuje v hodnote niekoľko stovák eur. 

Najlepšie víno je tu a teraz

Vlastniť fľašu burgundského vína z roku 1945 je snom každého vinára. Výnimkou nie je ani vinár Roman Janoušek. Okrem toho, že je výrobcom vín, sám seba označuje za veľkého milovníka vína a na príležitosť ochutnať tento ušľachtilý mok nečaká. S úsmevom tvrdí, že niekedy je najkrajšia príležitosť na pitie vína posledný utorok v týždni. A či by si vydražil víno za pol milióna?

„Je to skôr komodita, niečo ako vzácna cenná listina, jeho hodnota je viac zberateľská než finančná. Neviem si predstaviť príležitosť, pri ktorej by sa takáto drahá fľaša dala otvoriť. Čo sa týka kvality, môže tam byť problém, ako bolo víno uzatvorené, či štupeľ odolal zubu času. Po určitom čase sa môže stať, že chytí trichlóranizol - korkovú príchuť.“

„To víno musí byť určite skvelé. Keby mi niekto povedal, príď večer, otvoríme si túto fľašu vína, neváhal by som. Je však pravda, že sám človek by si takú fľašu otvárať nemal. To by mali chutnať viacerí, aby mohli o víne diskutovať, ako sa vyvinulo v čase, čo sa s ním stalo, kedy bolo na kulminačnom bode - lebo každé víno má kulminačnú krivku. Niekedy je strmšia, niekedy pomalšia, keď dosiahne kulminačný bod, klesá. V rámci cesty za dosiahnutím kulminačného bodu je nádherné víno piť v každej fáze. Keď chutnáme akékoľvek víno, chutnáme ho teraz, v tomto priestore a čase. My ho môžeme vyhodnotiť, aké bude, aj aké bolo, ale najväčší zážitok máme z toho, čo momentálne ochutnávame.

Najlepšie vína, ktoré mám doma, však najradšej otváram sám. Lebo viem, že s každým hltom, s každou fľašou strávim pekný čas,“ s úsmevom uzavrie Janoušek debatu o víne.

VIDEO Plus 7 Dní